Vitajte, milí poslucháči, pri spoločných úvahách nad listom ap. Skúsme sa zamyslieť nad otázkou, komu je najťažšie zvestovať dobrú novinu evanjelia? Vieme, že iba Boh môže spasiť ľudskú dušu a pre neho nie je nič nemožné, ale z ľudského hľadiska, vojsť do Božieho kráľovstva je pre niektoré typy ľudí oveľa ťažšie, než pre iné.
Písmo napríklad poukazuje na tých, ktorí sú nábožensky založení a spoliehajú sa na svoje tradície a rituály. Takí ľudia nepociťujú potrebu spoznať Spasiteľa, ktorý by ich vyslobodil z otroctva hriechu, pretože sú presvedčení, že práve oni sú dobrí a spravodliví ľudia. Porovnávajú sami seba s ostatnými a sú so sebou spokojní, pretože sa nedopúšťajú ničoho, čo by ich mohlo zatracovať. Ak sa pozrieme na všetky náboženské skupiny, či už sú to ľudia židovského vierovyznania, moslimovia, hinduisti, budhisti, mormóni, alebo aj niektorí kresťania; uvidíme, že majú ešte niečo spoločné: „väčšinou sú presvedčení, že si človek môže zaslúžiť Božiu priazeň dodržiavaním náboženských rituálov a tradícií“.
Môžeme povedať, že im chýba pravé poznanie vzťahu so živým Bohom na úrovni srdca. Apoštol Pavol veľmi dobre vedel, že nie je najťažšie kázať evanjelium pohanom a ľuďom hriešnym. Horšia situácia nastala, keď rovnaké evanjelium počuli židia. Apoštol Pavol bol jedným z nich a bola doba, keď aj on bol hrdý na svoju židovskú príslušnosť. Bol znalcom zákona, bol obrezaný a horlivo prenasledoval cirkev, ale Krista nespoznal. Neboli mu odpustené hriechy a nebol uzmierený s Bohom.
Apoštol Pavol upozorňuje nábožensky založených ľudí, že ich náboženská príslušnosť, vzdelanie a rituály človeka nespasia. Spasení môžu byť len skrze milosrdenstvo Kristovho kríža. Skutočný vzťah k Bohu nezáleží na vonkajšom dodržiavaní náboženských nariadení a rituálov, ale na poslušnosti, ktorá je výsledkom nadprirodzenej premeny srdca. Keď Pavol vysvetľuje, kedy má obriezka zmysel, oslovuje židov ako žid.
Obriezka bola znamením zmluvy medzi Bohom a vyvoleným národom a svoj význam stratila vo chvíli, keď Ježiš uzavrel Novú zmluvu. Dnes obriezka okrem hygienických dôvodov nemá žiaden náboženský význam pre tých, ktorí uverili novej zmluve Pána Ježiša Krista. Ale stále hrozí nebezpečenstvo, že náboženské rituály, aj tie, ktoré sám Boh nariaďuje, sa budú týkať len vonkajších prejavov náboženskej príslušnosti. Pavol hovorí Židom, že keď nežijú v poslušnosti Božieho zákona, ich „obriezka sa stane neobrezanosťou“.
Sú na tom rovnako ako neobrezaní pohania, ktorí Boha neposlúchajú. Obriezka sama o sebe nemá žiaden význam. Podobne, ako je to zrejmé z Novej zmluvy, krst, alebo prijímanie pamiatky večere Pánovej nemá žiadnu duchovnú hodnotu, pokiaľ nie je jedno či druhé spojené s naozajstnou vierou v Krista. Krst sám o sebe nie je zárukou spasenia, ani odpustenia hriechov. Podobne je to aj s pamiatkou večere Pánovej. Ak je veriaci pokrstený, žije v poslušnosti Kristovi a koná v súlade s vyznaním spásonosnej viery v Krista, potom má krst význam. Kto prijíma pamiatku večere Pánovej ako pripomienku zástupnej smrti za nás hriešnych, potom má obrovskú hodnotu. V žiadnom prípade nechcem podceňovať význam rituálov. Neopúšťajme ich.
Skutočný vzťah k Bohu
Skutočný vzťah k Bohu vedie k premene srdca a poslušnosti, skrze pôsobenie Ducha Svätého a nie dodržiavaním litery zákona. Skutočnosť viery v Boha nie je vonkajšia záležitosť, ale vnútorná premena. Na túto skutočnosť poukázal Pán Ježiš v reči na vrchu, keď upozorňoval, že ten, kto sa hnevá na svojho brata, v očiach Božích akoby vraždil. Ten, kto sa žiadostivo pozerá na ženu, i keď sa jej nikdy nedotkol, vo svojom srdci spáchal cudzoložstvo. Ktokoľvek môže pôsobiť dojmom príkladnej zbožnosti, výrečnými modlitbami, mocnými kázňami, štedrými darmi pre cirkev a inej príkladnej činnosti, ba môže byť zapojený do najrôznejších náboženských a humanitárnych aktivít, napriek tomu nemusí poznať Boha.
Naše skutky sú viditeľné pre svet okolo nás, ale Boh sa pozerá do srdca človeka. Aj keď budete ľuďmi chválení a obdivovaní, Boh skúma vaše pravé motívy k tomu, čo robíte a aké myšlienky sú skryté vo vašej mysli? Mať naozajstný a hodnotný vzťah k Bohu vyžaduje celého človeka a je nevyhnutné byť úplne vydaný pôsobeniu Ducha Svätého. Samozrejme, ak máme vnútorný vzťah k Bohu vyriešený, vonkajšie skutky budú tiež v súlade s Božou vôľou.
Skutočnosť viery v Boha sa neriadi telom, ale srdcom. To znamená, že v okamihu, keď sme v pokušení, musíme sa od hriechu odvrátiť a hľadať pomoc a posilu Ducha Svätého. Ten, ktorého život je skrytý s Kristom v Bohu, napĺňa svoju myseľ myšlienkami na to, čo je sväté. Skutočnosť viery v Boha nie je o snahe dodržiavať literu zákona z vlastných síl, ale o moci Božieho ducha, ktorý premieňa srdce vierou v Krista. Litera zákona sa vzťahuje k minulosti. Problémom vtedajšej doby bolo, že zákon v kombinácii s hriešnymi vášňami tela viedol k neposlušnosti a pokrytectvu. Samotný zákon nedával ľuďom silu, aby sa príkazmi zákona riadili.
Skutočnosť viery v Boha znamená, že nepotrebujeme počuť chválu od ľudí, ale od Boha. Chvála od Boha sa týka Kristovho druhého príchodu. To znamená že tí, ktorých srdcia boli Duchom obrezané, žijú novým životom. Namiesto toho, aby dávali na obdiv náboženské rituály a aktivity, tak ako to robili farizeji, snažia sa z celého srdca chváliť Boha. Apoštol Pavol upozorňuje na kontrast s vierou judaistov.
Keby ste sa spýtali týchto nábožensky založených židov, či pôjdu do neba, cítili by sa takouto otázkou urazení. Odpovedali by, „samozrejme, že pôjdem do neba“! Ak by ste skúmali ďalej a pýtali sa na dôvod prečo si myslia, že do neba pôjdu, počuli by ste nasledujúcu odpoveď: „Som žid a bol som obrezaný“. Položte si aj Vy otázku, milý poslucháči: „Prečo si myslím, že ma Boh niekedy do neba prijme?“ Je dôležitá pre každého smrteľníka. Ak na ňu odpoviete: „verím v Boha a chodím do kostola“, nemáte žiadnu záruku, že Vás Boh prijme. Ak odpoviete, že ste pred rokmi prijali Ježiša ako svojho Spasiteľa a boli ste pokrstení, takisto nemáte žiadnu záruku, že Vás prijme.
A sú tu ďalšie otázky na zamyslenie: „Žijete víťazný život? Nie ste ovládaní svetskou žiadosťou tela? Skutočná viera nie je systém náboženských rituálov a len akési uznanie, že Boh je. Kto neprišiel k Bohu skrze Pána Ježiša Krista, kto nie je naplnený Duchom Svätým, nežije a nedýcha pre Krista, komu sa život od základu nezmenil, kto nepočúva jeho Slovo vedome a s láskou, (nielen z povinnosti alebo strachu), mal by si uvedomiť, že formálna viera a náboženské rituály nikoho nespasia.
Prečo je hriešne srdce človeka priťahované skôr k rituálom, ako k skutočnej viere? V Biblii je napísané, že „Najľstivejšie od všetkého je srdce a je neduživé na smrť. Kto ho pozná?!“ (Jeremiáš 17:9) Ako si môžeme chrániť srdce aby sme v skutočnej viere verne nasledovali Krista?
V tomto videu Pán Ježiš rozpovie podobenstvo o tom, ako sa kráľ porátal so svojimi sluhami. Jeden dlžil až 10.000 hrivien, čo je 12-tisíc denárov. Ako tento sluha dopadol? Koho je príkladom a akého človeka znázorňuje? Pozrieme sa na Božie odpustenie, dar milosti a na obrovskú lásku Otca k padlému ľudstvu. Kristus ako výkupné za každého padlého človeka. Čo znamená odpustenie a ako sa prejavuje? Komu sme povinný odpustiť a komu nie? Ako sa zachoval Boh k nám ako dlžníkom? To a omnoho viac sa dozvieš v tejto časti.
R 1,14 -17: “Dlžníkom som Grékom aj Negrékom, múdrym aj nerozumným, a tak hotový som aj vám v Ríme zvestovať evanjelium. Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo): lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, predne Židovi, (potom) aj Grékovi. Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery”.
Z Božej milosti vstúpila naša Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku v roku 2017, spolu s ostatnými evanjelickými cirkvami vo svete, do jubilejného roku, ktorý nám prináša 500. výročie začiatku reformácie Dr.Martina Luthera. Je to pre nás evanjelikov vzácna príležitosť predovšetkým k dobrorečeniu Hospodinu za Jeho milostivé vedenie od počiatku reformácie až dodnes. (Ž 103, 1- 2) Osobitne dobrorečme Hospodinu za pomoc, ochranu a požehnanie našej cirkvi v historicky zložitých a pre našu cirkev veľmi ťažkých obdobiach protireformácie.
Preto môžeme právom povedať, že si našich reformačných otcov, počnúc Martinom Lutherom a Filipom Melanchtonom i ďalších pripomínať máme. Pripomínať si máme aj tých, ktorí sa počas nasledujúcich rokov a storočí postavili do ich šľapají. Našu úctu a vďačnosť si plne zasluhujú osobitne tí, ktorí sa dokázali ako verní a poslušní Boží služobníci a služobnice aj vtedy, keď “prišlo na rod i majetok, česť, hrdlo, dom…”. ( ES 262,4) Slovami listu Židom môžeme povedať, že “ nemáme kedy rozprávať o všetkých, ktorí konali spravodlivosť a dosahovali zasľúbenia” ( Žd 11, 32), aby sme tým posilnili našu vieru a od ktorých si môžeme vziať príklad v našich povolaniach.
K prvým zvestovateľom čistého evanjelia na Slovensku patria známe osobnosti počnúc od Juraja Leudischera a Vavrinca Serpiliusa, ktorí už od r.1522 rozosievali evanjelium na Spiši. V Kremnici pôsobil osobný priateľ M.Luthera Konrád Cordátus, zapisovateľ Lutherových rečí pri stole. Vo Zvolene medzi prvými hlásal čisté evanjelium Ján Klein, v Liptove Ondrej Jakobei, na Orave Gašpar Kolárik, v Rajci Peter Kostka, v Bánovciach nad Bebravou Bazil Modonius, pod Bielou horou na Západnom Slovensku Ján Silván. K nim sa pripájali ďalší, ktorí sa rovnako “nehanbili za evanjelium Kristovo” a cítili sa byť dlžníkmi svojich bratov.
Spomeňme aspoň letmo aj zostavovateľov prvých slovenských vierovyznaní: Michala Radašína a jeho Confessio Pentapolitana (1549), štiavnického Ulricha Cubikulariusa a jeho Confessio Heptapolitana (1559), zostavovateľov Confessio Scepusiana (1569) a členov prvých evanjelických bratstiev. Spomínajme vždy na požehnané pôsobenie duchovne bohato obdarených prvých superintendentov našej cirkvi i na mučeníka Daniela Krmana a celý veľký oblak svedkov, ktorých mená poznáme. Napríklad na obete Prešovskej jatky, ale i tých, ktorých menovite nepoznáme.
Za evanjelium Kristovo sa nehanbili a nechceli byť dlžníkmi svojich bratov aj mnohí svetskí činitelia, patróni, vyznavači a obráncovia evanjelickej cirkvi cez Gregora Horvátha Stančiča, Thurzovcov a mnohé iné osobnosti, ktoré podporovali šírenie Kristovho evanjelia. Zabúdať nemáme ani na mnohých evanjelických mučeníkov. Už v r.1523 kráľ Ľudovít vydal 54. zákonný článok: “Všetci luteráni, ich priaznivci a prívrženci, ich sekty ako verejní kacíri a nepriatelia Najsvätejšej Panny Márie nech sú na živote potrestaní a všetkých svojich majetkov pozbavení”. Aj uhorský snem v Rákoši v r.1525 prijal povestný 4.
Osobitne treba zdôrazniť, že ani Martinovi Lutherovi a iným reformátorom, ako svedkom viery nešlo o svetskú slávu, ani o okázalé hrdinstvo. Išlo o takých služobníkov, ktorí sa za príkladom apoštola Pavla a ostatných apoštolov vedome cítili dlžníkmi spoločenstvu cirkvi, ktorej boli súčasťou a v ktorej chceli žiť a slúžiť svojimi darmi. Tým nevylučoval zo zorného poľa svojej misijnej služby ani Židov, ako to napísal v ďalších vetách: ” Lebo želal by som si, aby som radšej ja bol zavrhnutý od Krista miesto svojich bratov, svojich pokrvných podľa tela”. (R 9, 3)
Cítil však a poznal, že je “oddelený zvestovať evanjelim Božie o Jeho Synovi…” aj medzi inými národami. (R 1,1. 7) Menovite aj v Ríme, kde žil v tom čase naozaj pestrý konglomerát národov a národností, keďže išlo o hlavné mesto ríše. Cítil sa dlžníkom všetkých. Právom môžeme označiť Pavlovo vyznanie za programové heslo každého verného evanjelika aj pre prítomnosť i budúcnosť našej cirkvi. ”Ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, …”.
To, že sme vstúpili do jubilejného roku reformácie by samo o sebe znamenalo len málo, ak by sme nevedeli, nechceli vedieť, alebo zabudli na Božiu milosť, z ktorej kresťanská cirkev vznikla v Jeruzaleme, v Ríme, alebo kdekoľvek inde. Cirkev jedine z milosti Božej vzniká a trvá. Tak sa máme pozerať aj na samotnú reformáciu a jej požehnanie azda vo všetkých národoch a krajinách, kde sa udiala a kde nebola zlou vôľou a mocou zničená.
Tento svätý text apoštola Pavla z listu Rímskym kresťanom bol a zostáva programovým vyhlásením nielen Pavla, ale aj Luthera a za nimi všetkých verných evanjelických kresťanov. Tým, že sa hlásime ku Kristovmu evanjeliu ako prameňu viery, neprestávame byť členmi všeobecnej kresťanskej cirkvi. Práve naopak. Naším vyznaním je to, čo nielen Pavol, ale aj apoštol Peter a iní vyznávali: “A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia”. (Sk 4,12) Preto aj Peter a Ján “neprestali deň po deň učiť v chráme a po domoch a zvestovať evanjelium Ježiša Krista”.
Naše spoločenstvo s nebeským Otcom je založené na Jeho milosti, ktorá je základom všetkého a tak aj nášho spasenia. Augsburské vierovyznanie o tom hovorí takto: “Veríme…že sme spasení a ospravedlnení jedine z Božej milosti, Kristovými zásluhami, ktoré prijímame vierou.” Tu však treba zdôrazniť a pripomínať vždy nanovo, že aj viera je iba vtedy pravou a spásonosnou vierou, keď je darom Ducha Svätého. Darom z neba od Otca. Spásonosná viera nie je niečo, čo pochádza z človeka, z ľudského rozumu, úsilia, alebo snaženia.
Preto apoštol Pavel a za ním každý kresťan poznáva a vyznáva veľkosť a hodnotu Božej milosti, ktorá stojí na počiatku všetkého, čo smeruje k životu a k jeho záchrane. Evanjelium je rečou a správou o tomto Božom milostivom príklone k svetu a k človeku. Evanjelium nie je nejakou prázdnou proklamáciou, ale vpravde mocou Božou. Mocou, ktorá prekonáva moc zlého, moc hriechu i smrti a tvorí nový život a daruje i život večný. Našou úlohou je nehanbiť sa za evanjelium a zvestovať ho v chrámoch i v našich domácnostiach. Lebo “viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo” (R 10,17).
Nie viera znamená záchranu, ale tú nám daruje Ten, ktorý je obsahom tejto viery, Pán Ježiš Kristus. On spásu vykonal a daruje hriešnemu človeku. On koná pre nás a my v dôvere smieme Jeho konanie prijať. To sa deje skrze zvestované slovo evanjelia, ale rovnako aj v Jeho sviatostiach, v slove viditeľnom. Je prítomný a konajúci vo svojej svätej Večeri a On koná aj v svätom Krste. Ide o ničím nepodmienené Božie konanie. O nezaslúženú milosť, ktorú však smieme s vďakou a dobrorečením prijať. “Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlnení bývajú zdarma z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristu Ježiši”.
Budeme sláviť vzácne jubileum, ale vieme aj o mnohých našich bolestiach, slabostiach a problémoch v cirkvi, v rodinách i v osobnom živote. Kto je našou pomocou a našou nádejou? Na koho sa chceme oprieť my? Apoštolské slovo aj dnešným generáciám ľudu Božieho pripomína, že práve evanjelium je mocou Božou. S ňou smieme aj my počítať, aby sme sa príliš neznepokojovali tým, čo je dnes zlé, slabé a vlažné. “Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista”.(R 5,1)
Obávame sa nízkych a dnes klesajúcich počtov duší v zboroch? Nechcime sa spoliehať na počty a z nich plynúce výhody v spoločnosti, ale dôverujme Pánovi a moci jeho evanjelia. Dávid trval na presnom sčítaní bojovníkov a počínal si nerozumne. Zhrešil a mal výčity svedomia. (2 S 24,10) Znepokojuje nás nevraživosť sveta, strata privilégií, ktoré niekedy cirkev mala, alebo odluka spoločnosti od cirkvi? “Nedúfajte v kniežatá, v synov ľudských.” (Ž 118,8-9) Nemali by sme sa spoliehať ani na takú vieru, ktorou by sme chceli robiť milosť Bohu a pri tom zabúdať, že On dáva svoju milosť nám.”Hospodin milosrdný je a ľútostivý, zhovievavý a bohatý je v milosti”.
Martin Luther neváhal aj svojmu dobrodincovi, mocnému kurfirstovi Fridrichovi Múdremu napísal aj takéto slová, keď ho varoval, aby neopúšťal Wartburg: ” Diabol vie, že by som išiel do Wormsu, aj keby tam bolo toľko diablov, ako škridiel na streche, a teraz by som cválal do Lipska, aj keby po deväť dní padali z neba vojvodovia Jurajovia. Chcel by som, aby ste vedeli, že do Wittenbergu prídem pod ochranou vyššej moci, než je Vaša milosť. Nežiadam od Vás, aby ste ma chránili. Skôr ochránilm ja Vás ako Vy mňa. Ak pomýšľate na to, že ma ochránite, neprídem. Tak ako apoštol Pavol, aj Martin Luther plne dôveroval v moc čistého evanjelia. ( R 1, 4) V ňom je aj naša nádej pre budúcnosť. Pre budúcnsť našej evanjelickej cirkvi, našich rodín, ale aj pre našu spoločnosť, spoločný Európsky dom pre všetky národy sveta. Týmto všetkým sme aj my dlžníkmi. Len aby sme evanjelium nezamieňali za zákon a aby sme sa ani dnes, ani v budúcnosti za evanjelium Kristovo nehanbili. Vždy totiž platilo a bude platiť aj pre budúcnosť, že “evanjelium je Židom pohoršenie a pohanom bláznovstvo”. ( 1 K 1, 23) Aj dnešná cirkev a v podstate každý kresťan je však dlžníkom všetkých ľudí. a budete oslávení.