Význam Božej Milosti pre Spásu

Je to vlastne tá životodarná miazga, ktorá roznáša živiny do celej rastliny. Poznáme jav, že keď na jar vinohradníci strihajú vinič, tečie s neho tekutina, vinič „slzí“. Tento obraz z prírody využil Ježiš Kristus, aby vysvetlil učeníkom, ale aj nám, dôležitú duchovnú pravdu, že milosť je ako tá miazga, ktorá prúdi v duši človeka a oživuje ho.

„Ja som vinič, vy ratolesti. Ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči ...“

Je to jedna z tzv. šiestich hlavných právd našej viery: Milosť Božia je pre spásu potrebná! Ale rozumieme vôbec výrazu „Božia milosť“?

Božia milosť je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dáva pre našu spásu. Nový katechizmus Youcat doslova hovorí, že „milosť ja láskyplný Boží dar, ktorým nás Boh vťahuje do vnútorného života trojjediného Boha a robí nás schopnými konať z lásky k nemu. Je to pomáhajúca sila, ktorou nás zahrňuje.“ Krásne to vyjadril aj pápež Benedikt XVI: „Milosť je dotyk Božej lásky.“ Milosť nie je vec, ale Božie seba darovanie človeku.

Božia milosť je „darom" od Boha, ktorú si nijako nemôžeme zaslúžiť. Je „nadprirodzeným darom", lebo je od Boha, vedie k Bohu a prevyšuje našu ľudskú prirodzenosť. Milosť nie je iba vonkajšia priazeň Boha voči človekovi, ale nadprirodzená realita v ňom. Božia milosť je teda vnútorný nadprirodzený dar, ktorý je Bohom daný našej duši k spáse! Božiu milosť nám premárnili naši prarodičia svojou neposlušnosťou v raji. Pán Ježiš nám ju znova nadobudol, získal a zaslúžil svojou poslušnosťou a Duch Svätý ju jednotlivým ľuďom udeľuje.

Druhy milosti

Aké druhy milosti teda dostávame? Tak rozhodne tou najdôležitejšou milosťou je posväcujúca milosť (lat. gratia habitualis ). Získavame ju v krste. Urobí z nás Božie deti, zmyje nám dedičný hriech a Boh v nás stvorí akýsi nový duchovný organizmus. Od chvíle krstu býva v duši človeka Najsvätejšia Trojica.

Táto milosť, ak ju máme pri smrti, nám otvára bránu neba. Vo chvíli smrti sa mení na tzv.„lumen gloriae“, svetlo slávy, čiže schopnosť videnia Boha „z tváre do tváre.“

Milosť posväcujúca je nadprirodzená kvalita, Boží život v nás. Milosť posväcujúca posväcuje človeka, robí ho dieťaťom Božím a dedičom neba. Milosť posväcujúca robí človeka milým Bohu a podľa Pána Ježiša je „svadobným rúchom" (pórov. Mt 22,1-14), ktoré zaodieva nahotu ľudského srdca, duše, čo znázorňuje aj krstná košieľka. Posväcujúca milosť je nadprirodzený dar, ktorým Duch Svätý spôsobuje svätosť človeka. Skutočným a jediným nešťastím pre človeka je spáchanie ťažkého hriechu, lebo spôsobuje vyhasnutie Božieho života v duši človeka, čiže stratu posväcujúcej milosti.

Milosť posväcujúca sa však dá aj stratiť - stačí k tomu jediný smrteľný hriech. Keď sa stretnú v živote človeka dvaja „zlodeji“ - ťažký hriech, ktorý nám berie milosť ( t.j. život duše) a náhla smrť, ktorá nám berie pozemský život, tak to je tá najväčšia tragédia a katastrofa, ktorá môže človeka postihnúť. V tom okamihu naveky stráca nebo a je tým najväčším chudákom na svete, nech bol predtým akokoľvek bohatý, úspešný či dokonca nábožný.

Ak sme stratili krstnú milosť, kým žijeme, môžeme ju našťastie získať späť vo sviatosti zmierenia, alebo v prípade smrteľného nebezpečenstva dokonalou ľútosťou (čiže ľútosťou nie zo strachu, lež z lásky k Bohu), ale musíme mať úmysel sa vyspovedať, ak to nebezpečenstvo prežijeme.

Pri hrobe pätnásťročného sv.Dominika Sávia je nápis, ktorý bol jeho životným heslom: „La morte, ma non peccati.

Ďalším druhom je milosť pomáhajúca ( lat. gratia actualis ). Tá nám osvecuje rozum, aby sme jasne rozlíšili dobro od zla. Posilňuje aj vôľu, aby sme lákavé zlo vedeli odmietnuť a namáhavé dobro konať. Pomáha nám dostať sa do nebeského kráľovstva a prekonať svoje slabosti. Získavame ju modlitbou, pokáním, konaním skutkov milosrdenstva, i cez sviatosti a požehnania Cirkvi.

Pomáhajúca milosť je nadprirodzený vplyv a pomoc. Boh pomáhajúcou milosťou osvecuje náš rozum, aby sme spoznali pravdu a správne rozlíšili dobré od zlého, posilňuje a pohýna našu vôľu k dobrému, zušľachťuje celú našu bytosť a zjemňuje našu povahu, lieči nás z rán po hriechu a dáva nám schopnosť konať spasiteľné úkony, ktoré nás vedú k spáse. K nadobudnutiu, udržaniu a rozhojneniu posväcujúcej milosti. Bez pomáhajúcej milosti nemôže človek ani v Boha veriť, ani jeho prikázania zachovávať, ani ľutovať svoje hriechy. Každý náš, spasiteľný úkon pomáhajúca milosť predchádza, sprevádza a ho dokonáva. Spasiteľný úkon je vlastne každý náš záslužný skutok, ale zvlášť viera, modlitba a ľútosť.

Ďalej existuje ešte milosť stavu - je to zvláštna moc, prisľúbená pre manželský, rehoľný alebo kňazský stav. A treba tiež vedieť, že Pán Boh vo svojej dobrote každému človeku dáva tzv. milosť dostačujúcu ( lat. gratia sufficiens ). Znamená to, že duša každého človeka na zemi dostáva možnosť spásy - rozhodnúť sa pre Boha aspoň raz v živote (možno vo chvíli zomierania.) Nikto nie je vopred predurčený na zatratenie. Túto milosť dostali aj najväčší zločinci na svete.

Kedysi v detstve som videl starý film Barón Prášil. Bola to paródia, z ktorej si pamätám jednu scénu: Barón Prášil spadol do hlbokého blata a nevedel sa z neho dostať. Tak si pomohol filmovo: Uchopil sa sám za vlasy, mal totiž dlhý šľachtický cop, a zaň sa vytiahol z bahennej jamy ... Zaiste, je to smiešne a nemožné. No pochopme aj my, že sami sa nemôžeme dostať z blata. Vlastnými silami sa nik nemôže spasiť.

Pán Ježiš vraví. „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ čiže nič také, čo by malo váhu pre večnosť.

Spása a sviatosti

Vykúpení sme všetci, ale či budeme aj spasení, to už záleží aj od každého jedného z nás. Totiž od toho, ako sa pričiníme a privlastníme si ovocie vykúpenia. Sv. Augustín aj nám hovorí: „Boh nás stvoril bez nás, ale nespasí nás bez nás." Za riadnych okolností Pán Ježiš udeľuje ľuďom svoju milosť prostredníctvom svätých sviatostí. On však nie je viazaný iba na sviatosti, ľuďom udeľuje svoju milosť i cestami, ktoré sú známe iba jemu samému. Z Kristovho ustanovenia ľudia dosahujú spásu „len v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi". Ako je k spáse nevyhnutná Božia milosť, takisto k spáse ľudí je potrebná aj Cirkev.

Za riadnych okolností ľudia dosahujú spásu prostredníctvom svätých sviatostí. Za počiatok spásy sa pokladá svätý krst. Pán Ježiš ustanovil a zveril svojej Cirkvi sedem sviatostí, ktorých cieľom je oslava Boha, posväcovanie jednotlivých ľudí a budovanie Cirkvi. Sviatosťami kresťanskej iniciácie sú: krst, birmovanie a Eucharistia. Sviatosťami uzdravenia sú: krst, pokánie a pomazanie nemocných.

Na rozdiel od znakov v bežnom živote, ktoré len čosi naznačujú, ale naznačené nespôsobujú, pri sviatostných znakoch sa aj uskutočňuje to, čo sa naznačuje. Prijatím sviatostného znaku, ak len v prijímateľovi alebo vo vysluhovateľovi nie sú prekážky, sa udeľujú určité milosti, sviatosťou naznačené. Napr.: pri krste sa obmytie nielen naznačuje, ale sa aj uskutočňuje. Z duše sa skutočne zmýva dedičný hriech a udeľuje sa milosť posväcujúca. Po skrúšenom vyznaní hriechov sa prostredníctvom kňazových slov odpúšťajú hriechy, vracia sa milosť posväcujúca, alebo sa rozmnožuje spolu s milosťami pomáhajúcimi. Pri svätej omši sa slovami kňaza chlieb a víno mení na pôvodcu všetkých milostí, na Krista. Mazaním čela krizmou sa pri birmovaní získava sila Ducha Svätého pri vyznávaní viery.

Výslovne upozorňujem, že tieto milosti sa udeľujú len pri platnom spôsobe vysluhovania sviatosti podľa pokynov Cirkvi, ktorá je rozdávateľkou a správkyňou Božích tajomstiev, ako nás upozorňuje svätý Pavol: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev.“ (1 Kor 4,1.) Sviatosti sa nazývajú aj „tajomstvami viery“. To poznáme aj zo svätej omše, keď kňaz pri pozdvihovaní hovorí: „Hľa, tajomstvo viery!“ Nie je totiž možné pochopiť ľudským rozumom veľkosť ani jednej sviatosti.

Aby sme správne pochopili vznik a účinok sviatosti, musíme si dačo povedať z filozofie o tom, ako vzniká dajaké bytie, vec. Socha Mojžiša vznikla tak, že do matérie, látky (mramor) vytesal Michelangelo formu, tvar, podobu Mojžiša, ktorého mal predtým vo svojej fantázii, vo svojej predstave. Aj pri sviatostiach musíme rozlišovať matériu a formu sviatosti. Matériou krstu je liatie vody na hlavu krsteného, formou sú slová: M., ja ťa krstím... Matériou Sviatosti oltárnej je pšeničný chlieb a hroznové víno, formou sú konsekračné slová, ktoré nad nimi kňaz vyslovuje.

Účinnosť sviatosti závisí nielen od matérie a formy, ale aj od stavu, v akom sa nachádza ten, kto sviatosť prijíma alebo vysluhuje, a to od stavu dokonalosti lásky k Bohu. Čím je láska k Bohu dokonalejšia, tým je aj účinnosť pôsobenia sviatosti väčšia.

Sú sviatosti, ktoré môžeme prijímať v stave smrteľného hriechu. Je to krst a sviatosť zmierenia, lebo nimi sa hriechy odpúšťajú a získava sa milosť posväcujúca, ktorá je zdrojom nadprirodzeného života v nás. Prijímateľ si však musí vzbudiť ľútosť nad svojimi hriechmi. Hovoríme, že sú to „sviatosti mŕtvych“. Nijakou inou sviatosťou sa milosť posväcujúca nezískava, ale len rozmnožuje a udeľujú sa iné pomáhajúce milosti.

Ak teda prijmeme birmovanie, sväté prijímanie, pomazanie nemocných, kňazstvo alebo manželstvo v stave smrteľného hriechu, milosť posväcujúca sa nemôže rozmnožiť (lebo v nás nie je) a nezískavame ani iné milosti, lebo milosť posväcujúca je predpokladom toho, aby mohli v nás tieto milosti pôsobiť. Hovoríme, že tieto sviatosti sú „sviatosťami živých“. Je to podobne ako v prirodzenom živote. Mŕtvemu nepomáhajú ani lieky, ani pokrmy, ktoré do neho niekto napcháva. Každé prijatie sviatosti živých v stave smrteľného hriechu je zneužitím sviatosti, a preto smrteľným hriechom.

Ak sa po takomto nehodnom prijatí úprimne vyspovedáme, získame milosť posväcujúcu. Aj sviatosti, ktoré sme predtým získali, v nás ožívajú a začínajú účinne pôsobiť. Ak napr.: svätokrádežne prijmeme sviatosť manželstva, milosť manželstva môže v nás začať pôsobiť až po tom, keď sa vyspovedáme z tejto svätokrádeže a z predchádzajúcich hriechov.

Každá sviatosť má svojho vysluhovateľa. Nemusí to byť vždy kňaz. Sviatosť krstu môže vysluhovať každý človek, aj nepokrstený. Sviatosť manželstva si vysluhujú sami snúbenci, ktorí manželstvo uzatvárajú. Pri iných sviatostiach musí byť vysluhovateľom kňaz (birmovanie, sviatosť zmierenia, Eucharistia a pomazanie nemocných).

Platnosť sviatosti nezávisí od svätosti vysluhovateľa! Aj hriešny kňaz môže platne odpustiť hriechy, aj hriešnik môže platne pokrstiť, aj hriešny biskup alebo pápež môže platne svätiť kňaza a slúžiť svätú omšu. Hovoríme platne, hoci to v uvedenom prípade robí nedovolene, hriešne. Každý, kto vysluhuje sviatosť v stave ťažkého hriechu, hreší proti úcte k sviatosti. To platí aj o manželoch, ktorí prijímajú manželstvo v stave smrteľného hriechu. Prijali ho platne, ale hriešne.

Na doplnenie tejto všeobecnej časti o sviatostiach chceme ešte pripomenúť, že niektoré sviatosti možno prijať v živote iba raz. Ich účinok totiž spôsobuje v duši nezmazateľný znak. Je to sviatosť krstu, ktorou sa rodíme pre nadprirodzený život, sviatosť birmovania, ktorá nás robí dospelými členmi Cirkvi, a sviatosť kňazstva, ktorá robí kňaza naveky účastným na večnom Kristovom kňazstve. Každá z týchto troch sviatostí nás intímnejšie včleňuje do Krista. Krstom sa „zaštepíme“ do Krista, čiže zrodíme v mystickom tele Kristovom. Birmovaním dospievame a stávame sa bojovníkmi za Krista a apoštolmi jeho náuky. Kňazstvom sa kňaz stáva „druhým Kristom“. A toto všetko sa môže stať s človekom iba raz. Preto sú tieto tri sviatosti neopakovateľné. Každú inú sviatosť možno prijať v živote viackrát, najmä sviatosť pokánia a Eucharistiu.

tags: #pan #farar #ich #milost #text