Voľba nového pápeža v roku 2013 priniesla do Katolíckej cirkvi nielen očakávania zmien, ale aj určité napätie a konflikty. Medzi výrazné osobnosti, ktoré sa vyjadrovali k smerovaniu cirkvi pod vedením pápeža Františka, patril aj kolínsky kardinál Joachim Meisner. Poďme sa pozrieť na udalosti a postoje, ktoré formovali tento vzťah.
Pápež František na Námestí svätého Petra
Voľba pápeža Františka v roku 2013
Konkláve 2013 nebolo ani dlhé, ani dramatické. Biely dym ohlásil svetu zvolenie pápeža už v druhý deň konkláve, 13. marca 2013 krátko po devätnástej hodine. Jorge Mario Bergoglio nepatril medzi mediálnych top kandidátov, no tí, ktorí verili špekuláciám, že v konkláve 2005 dostal po Ratzingerovi najväčší počet hlasov, ho považovali za kandidáta číslo jeden. Nepovažovali ho za ambiciózneho zberača cirkevných hodností, no funkcie neodmietal.
Nový pápež patril medzi ľudí Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Jeho voľba ukázala, že kolégium kardinálov si želá nielen zotrvať v smerovaní určenom dvoma predchádzajúcimi pápežmi, ale ho ešte posilniť.
Význam mena František
Voľba mena František môže mať niekoľko významov. Prvá asociácia je s Františkom z Assisi, ktorý svojím dôrazom na jednoduchosť, priamosť a chudobu pôsobil ako kontrastná látka v cirkvi 13. storočia. Je zároveň národným patrónom Talianska, čo môže byť gesto nového pápeža voči vlasti svojich predkov.
Voľba mena František však môže poukazovať aj na svätého Františka Xaverského, jedného z prvých jezuitských misionárov a svätcov, považovaného za apoštola Ďalekého východu. Aj pápež František odišiel zo svojej krajiny (z pohľadu Argentínčana) na ďaleký východ, do Európy, ktorá z latinskoamerickej perspektívy potrebuje misionárske oživenie.
Svätý František Xaverský
Argentínsky pápež s talianskymi koreňmi
Očakávanie, že pápežom by mohol byť Talian, nebolo ďaleko od pravdy. František je pôvodom 100 % Talian, jeho rodičia prišli do Argentíny zo severného Talianska. Hovorí po taliansky, s miernym argentínskym prízvukom. Nikdy v Taliansku neštudoval ani nemal hierarchickú pozíciu vo Vatikáne, bol však konzultorom viacerých vatikánskych úradov a po Vatikáne sa vraj pohyboval ako doma.
Pápež, argentínsky jezuita z rodiny talianskych prisťahovalcov, preto nikdy nebude ani v Taliansku, ani v Európe braný ako človek z „konca sveta“, ale skôr ako niekto, kto sa vlastne vrátil medzi svojich. To jeho pozíciu v Európe aj vo Vatikáne značne uľahčí. V tomto zmysle táto voľba nemohla byť lepšia.
Jezuita
Ako 21-ročný vstúpil do jezuitského noviciátu. Po skončení typicky jezuitsky obsiahlych štúdií bol ako 33-ročný v roku 1969 vysvätený za kňaza. Vyučoval literatúru, psychológiu a filozofiu na jezuitských školách a mnohí jeho rádoví kolegovia v ňom videli vychádzajúcu hviezdu. Veľmi skoro sa stal argentínskym provinciálom (najvyšší predstaviteľ jezuitského rádu v krajine).
Túto funkciu zastával v rokoch 1973-1979. Boli to zároveň roky krvavej vojenskej diktatúry v Argentíne a veľa kňazov, aj jezuitských, sa orientovalo na progresívnu teológiu oslobodenia, zdôrazňujúcu, že Ježiš Kristus je na strane vykorisťovaných a nie ich vykorisťovateľov. Jej radikálne podoby sa motivovali marxizmom, ich prívrženci pripúšťali použitie násilia proti vykorisťovateľom v záujme chudobných.
Bergoglio trval na tradičnom chápaní rádovej spirituality. Od kňazov rádu vyžadoval politickú neutralitu, ich miesto videl v klasickej službe vo farnostiach. Nepodporoval ideu politicky aktívnych „bázových komunít“, ktoré v zmysle teológie oslobodenia chceli byť podobné komunitám prvých kresťanov, ďaleko od pokryteckého malomeštiackeho kresťanstva.
Hoci Biskupská konferencia latinskoamerických krajín (CELAM) v 60. rokoch podporovala neradikálne formy teológie oslobodenia, v 70. rokoch sa od nich začala dištancovať. Konflikt medzi jej prívržencami a odporcami vyvrcholil v roku 1979 na konferencii v Pueble, kde v dôsledku zásahu Jána Pavla II. boli zakázané všetky formy teológie oslobodenia. To rozdelilo aj jezuitský rád v Argentíne.
Bergoglio odmietol neposlušnosť voči pápežovi, ako navrhovali niektorí členovia rádu, a v roku 1979 ako argentínsky provinciál skončil. Stiahol sa a stal sa rektorom jezuitského seminára, v ktorom sám niekedy študoval, čo kariérne predstavovalo prudký pokles.
V celosvetovej kríze jezuitského rádu začiatkom 80. rokov a pri zásahoch Jána Pavla II. do chodu rádu stál na strane Ríma. Odmietal progresivistické tendencie, preferoval tradičné formy katolicizmu v jeho teórii a praxi a dodržiaval tradičnú rádovú poslušnosť voči pápežovi. Neskoršiu Bergogliovu cirkevnú kariéru preto progresívna časť jezuitského rádu chápala ako odmenu za jeho postoje proti väčšinovému, teológiou oslobodenia poznačenému prúdu v 70. rokoch.
Pasivita voči vojenskej diktatúre
Tesne pred konkláve v roku 2005 ľudskoprávni aktivisti obvinili Bergogliu z podpory vojenskej chunty a podiele na únose dvoch jezuitských kňazov. On to odmietol a snaha dokázať mu to nepriniesla výsledky. Vyčítali mu aj mlčanie a pasivitu voči zločinom diktatúry, vykladané ako tichý súhlas s ňou.
Interpretácia postojov argentínskej cirkvi proti vojenskému režimu dodnes vyvoláva kontroverzie, cirkvi neprospieva ani známy fakt, že vtedajší nuncius Pio Laghi chodieval hrať tenis s admirálom Emiliom Masserom, jedným z vodcov chunty.
Cirkevná kariéra
V roku 1992 ho Ján Pavol II. vymenoval za pomocného biskupa v Buenos Aires. V roku 1997 ho pápež vybral za biskupa-koadjútora, čo v prípade smrti alebo odstúpenia arcibiskupa znamenalo stať sa jeho nástupcom, čo je v súčasnej praxi skôr výnimočným gestom.
V roku 1998 sa stal arcibiskupom Buenos Aires a prímasom Argentíny a v roku 2001 ho Ján Pavol II. vymenoval za kardinála.
Ako hlava argentínskej cirkvi si počas zničujúcej hospodárskej krízy v Argentíne v rokoch 2001-2002 svoju reputáciu posilnil tým, že sa stal hlasom tých, ktorí sa podľa neho stali boli obeťami liberálneho kapitalizmu a globálneho voľného trhu.
Aj keď bol považovaný za „mediálne plachého“, jeho kázne ostro útočili proti neoliberálnemu bankovému systému, ktorý podľa neho Argentínu hospodársky zrazil na kolená. Hoci ako jezuitský provinciál predtým trval na apolitickosti rádu, ako arcibiskup sa stal dôležitým hráčom na spoločenskej a politickej šachovnici svojej krajiny. V jeho pozícii ho považovali za najväčšieho sociálneho lídra Argentíny, ktorý „keď kázal, mocní púšťali do gatí“.
Hneď po nastúpení na úrad arcibiskupa vysvätil šiestich pomocných biskupov, rešpektovaných a Bergogliovi lojálnych mužov. Jeho štýl riadenia označovali ako „diskrétny, no rozhodný“. Mal síce jemné spôsoby a pokojný hlas, no v sociálne a tradicionalisticky orientovaných názoroch bol nekompromisný.
V línii Jána Pavla II. varoval proti „kultúre smrti“, ktorú preňho predstavovali umelé potraty, eutanázia, antikoncepcia a homosexuálne manželstvá. Nebol kabinetný intelektuál, jeho názory boli orientované prakticky. Kázal sociálne, nie však socialisticky, hovoril o morálke, no nemoralizoval. V kombinácii s až okázalo jednoduchým životným štýlom ho to robilo výraznou charizmatickou osobnosťou s presahom do mimocirkevného sveta.
Prvé reakcie a očakávania
Jorge Bergoglio patril medzi „uomini di fiducia“ (spoľahliví muži) Jána Pavla II. aj Benedikta XVI. Jeho voľba je prienikom záujmov najväčšieho počtu súčasných kardinálov a ukázala, že v kolégiu kardinálov je vôľa nielen zotrvať v smerovaní nastavenom dvoma predchádzajúcimi pápežmi, ale ho ešte posilniť a dať mu výrazný sociálny a spirituálny rozmer. Možno od neho očakávať, že bude výrazne pastoračným pápežom, mužom kontinuity aj činu. Pravdepodobne nebude mediálne zdatný ako Ján Pavol II., no môže presvedčiť symbolickými činmi, ako to urobil v Argentíne.
Čo nový pápež prinesie katolíckej cirkvi aj svetu, na čo bude dávať dôraz a čo ignorovať, čo bude v cirkvi riešiť, čo zametie pod koberec a čo nechá prirodzene „vyhniť“, ukážu jeho konkrétne rozhodnutia a čas.
Kardinál Meisner a jeho výhrady
Kolínsky kardinál Joachim Meisner v prvej mediálnej reakcii na zvolenie Jorgeho Bergogliu povedal: „Bude to dobrý katolícky pápež,“ pričom dal dôraz na slovo „katolícky“.
German cardinal Joachim Meisner passes away
Neskôr, v roku 2014, kardinál Meisner kritizoval mimoriadnu biskupskú synodu v Ríme, keďže na synode nesmel byť nijaký zástupca cirkevného „Inštitútu svätého Jána Pavla II.“ v Ríme. Povedal, že to pôsobí ako vylúčenie tohto svätého pápeža zo synody.
Emeritný kolínsky arcibiskup poukázal na to, že viera je „žitá náuka“. „Preto ani nie je predstaviteľné, že by sme chceli zmeniť len prax, ale nie náuku. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami (Jn 1,14). To je srdce kresťanskej viery.“ Slovo a náuka spolu tvoria „Slovo, ktoré sa stalo telom - kresťanskú vieru“.
Kardinál Meisner potom pripomenul, že niekoľko mesiacov bol Ján Pavol II. v Ríme svätorečený a pritom bolo veľa pútnikov z Poľska. Zdá sa, že katolícka cirkev sa má na čo tešiť.
| Osoba | Postoj | Význam |
|---|---|---|
| Pápež František | Pastoračný prístup, sociálny rozmer | Snaha o kontinuitu a posilnenie sociálneho rozmeru cirkvi |
| Kardinál Meisner | Konzervatívny, zdôrazňuje katolícku náuku | Obava o zachovanie tradičných hodnôt a učenia cirkvi |