Rímskokatolícka cirkev vo Svidníku: História a vývoj

Okres Svidník sa nachádza v Prešovskom kraji na Slovensku. Má rozlohu 549,78 km² a žije tu 31 250 obyvateľov (údaje k 31. 12. 2022).

Tento priestor bol osídlený už v mladšej dobe kamennej, neskôr v dobe bronzovej a rímskej. Stopy osídlenia sa objavili v svislosti s ľudom kultúry východoslovenských mohýl (2000 - 1800 rokov pred Kr.). Stopy po slovanskom osídlení pochádzajú z obdobia pred 12. - 13. storočím.

Panoramatický pohľad na Svidník.

Osídľovanie a Valaská Kolonizácia

Vladimirus vo svojej knihe Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatská uvádza, že osídľovanie podhorských oblastí Karpát nie je výsledkom valašskej kolonizácie, ale dôsledkom nástupu Karola Róberta na opustený uhorský trón. Karol po svojom príchode začal dôslednú latinizáciu cirkevných obradov, v dôsledku čoho autochtónne obyvateľstvo stredného Uhorska a Potisia bolo donútené opustiť svoje obydlia a usadzovať sa v nehostinných oblastiach Karpatského oblúka.

Podľa Ivana Popa, poľská, slovenská, maďarská a ukrajinská historiografia systematicky popiera fakt autochtónnosti karpatských Slovanov. Rusíni sa mali objaviť v Karpatoch ako hostia v 14. storočí v dobe tzv. valašskej kolonizácie. Od 16. storočia autochtónni obyvatelia klesli na úroveň domáceho poddaného ľudu, čo dosvedčujú aj urbáre.

V severnej časti dnešného okresu, v hornom Šariši, uskutočňovalo sa osídľovanie na valašskom práve hlavne prostredníctvom rusínskeho obyvateľstva. Písomne je doložené takisto začiatkom druhej polovice 14. storočia. Vtedy vznikol Svidník, centrum dnešného okresu, ba jeho vznik sa kladie pred 13. storočie.

Roku 1434 sa vo Svidníku písomne dokladá valašský (rusínsky) šoltýs Hencza a Šimon a z roku 1478 pochádza údaj o pravoslávnom farárovi vo Svidníku. Tieto údaje svedčia o tom, že začiatky Svidníka predsa siahajú do polovice 14. storočia, a to v súvislosti s kolonizáciou na valašskom práve s nemeckým lokátorom. V 15. a 16. storočí patrili oba Svidníky k dedinám s výlučne rusínskym obyvateľstvom.

Od druhej polovice 15. storočia sa používal názov Vyšný Svidník pre dedinu na pravom brehu a Nižný Svidník pre dedinu na ľavom brehu Ladomirky. Koncom 16. storočia pôsobil už vo Vyšnom Svidníku richtár, pretože makovickí zemepáni odkúpili šoltýstvo a mlyn. Nižný Svidník bol väčšou dedinou ako Vyšný Svidník. Tunajší šoltýs mal aj mlyn a pílu. Začiatkom 17. storočia.

V polovici 18. storočia vzrastá význam Svidníka, pretože sa stáva sídlom tretieho okresu Makovického panstva. Jeho majetky vlastnili vtedy Erdődyovci a Sirmaiovci, ktorí sa k nim dostali deľbou medzi zainteresovanými makovickými feudálmi.

V listine pre šľachticov z Rozhanoviec sa v roku 1470 uvádza viacero nových, dovtedy nikde nespomínaných osád, konštituovaných výlučne na valašskom práve. Ich obyvateľstvo súdne podliehalo valašskému vojvodovi panstva so sídlom v Mestisku. V druhej polovici 15. storočia vznikla Oľšavka a Pstriná. Konsolidáciu panstva dokladá donácia z roku 1506. Odvtedy do polovice 16. storočia vznikli Hrabovčík, Hunkovce, Kapišová a Nižný Komárnik, ktorý neskôr spustol. Roku 1559 sa stal vlastníkom panstva Gašpar Šeredy.

Poslednou etapou osídľovania bol začiatok 17. storočia. Roku 1601 ho dovtedajší majiteľ panstva makovica Ján z Ostrohu predal Žigmundovi Rákocimu za 80 000 uhorských zlatých. V urbári panstva z roku 1618 sa ako nové dediny uvádzajú: Dlhoňa, Krajné Čierne, Krajná Poľana, Krajná Bystrá, Havranec, Kožuchovce, Veľká Driečna a Šarbov. V tom čase sa ukončilo osídľovanie Nižného Komárnika.

Náboženské Pomery a Cirkevný Vplyv

V zachovanom historickom dokumente písanom po maďarsky od šľachtica Juraja Rákociho z roku 1623, je správa, že tento šľachtic obnovil dávne privilégium, aby duchovný otec Alexander, kňaz zo Šemetkoviec bol uvoľnený z akejkoľvek roboty na panskom. Juraj Rákoci v roku 1624 rozšíril toto privilégium na všetkých rusínskych kňazov na svojom panstve na Makovici tak, že ich oslobodil od robôt na panskom s tým, že mu budú platiť ročne na sviatok sv. Michala Archanjela po 10 florénov a jednej kožke z kuny.

Archívne dokumenty nazývajú novousadzované obyvateľstvo dôsledne Ruténmi, teda rusínskym obyvateľstvom. Vznikom spomínaných osád pred rokom 1618 sa proces osídľovania zavŕšil.

Kultúrne pomery na území Svidníckeho okresu boli ovplyvňované východnými tradíciami, ktorých korene siahajú až do veľkomoravských čias. Tunajší kultúrny vývin sa sformoval najmä pod cirkevným vplyvom z Ukrajiny a Ruska. Tieto názory interpretuje slovenská historiografia 20. storočia. Po nástupe Karola Róberta na uhorský trón bolo toto obyvateľstvo vytláčané z centrálneho Uhorska a z Potisia.

Napríklad Karol Veľký vo svojom nariadení prikazuje, že ak autochtónna šľachta, nechala pokrstiť deti v byzantskom obrade, majú jej zhabať majetky a vyhnať z Kráľovstva Ľudovíta Veľkého. Išlo o „tvrdých Rusnákov“, ktorí za žiadnu cenu neprestúpili na latinský obrad. Je to vidieť z intenzívneho dovozu bohoslužobných kníh z Kyjeva a Haliče, písaných v staroslovienčine.

Na zničení knižnice baziliánskeho kláštora na Bukovej hore vo Veľkom Bukovci sa podieľali rody Drugethovcov z Humenného, ktorých príslušníci boli vyznávačmi latinského obradu. Rodina Drugethovcov veľmi dôsledne presadzovala na svojom panstve princíp prijatý v roku 1555 „Cuius regio, talis religio“.

13-ročný Juraj IV. Drugeth za účasti svojej matky Anny Jakušičovej - Drugethovej a jágerského latinského biskupa Juraja Jakušiča de Orbanov zorganizovali v roku 1646 podpísanie Užhorodskej únie, kde 63 gréckokatolíckych farností vystúpilo spod jurisdikcie Mukačevského monastiera. Hlavnou príčinou tzv. podpisu boli ekonomické výhody duchovných. Ikony zo 17. a 19. storočia sú vyhľadávanými exponátmi na výstavách umenia po celom svete. Zachované drevené chrámy - „cerkvi“ boli v roku 1968 zaradené do súboru národných kultúrnych pamiatok.

Ide o jedenásť ľudových drevených stavieb sakrálneho typu a ľudových galérií v prírode pochádzajúcich zo 17. až 20. storočia. Nachádzajú sa v pohraničnom pásme: Bodružal z roku 1658, Ladomírová z roku 1742, Dobroslava z roku 1755, Miroľa z roku 1770, Príkra z roku 1777, Hunkovce koniec 18. storočia, Šemetkovce z roku 1752, Korejovce z roku 1761 a Nižný Komárnik z roku 1938, Krajné Čierno z konca 18. storočia. V roku 1986 bola do svidníckeho skanzenu prevezená cerkva z Novej Polianky, ktorá bola postavená v roku 1766.

Drevený chrám sv. Mikuláša v Bodružali.

Školstvo

Hoci v minulosti išlo o príslovečne kultúrne nevyvinutú oblasť, predsa existujú správy o existencii školstva. Roku 1515 sa v Stropkove spomína mestská latinská cirkevná škola. V 16. storočí sa nachádzali cirkevné školy spravidla v sídlach fár východného a latinského obradu Vyšnom a Nižnom Komárniku, Bodružali, Príkrej, Miroli, Šarbove, Krajnej Bystrej, Krajnej Porúbke, Pstrine, Radome. Roku 1611 sa spomína škola vo Svidníku s učiteľom I. Zápotockým.

Po vzniku Česko-Slovenskej republiky bola v roku 1932 vo Svidníku otvorená štátna meštianska škola. Vtedy existovala v každej obci štátna alebo cirkevná ľudová škola s vyučovacím jazykom slovenským, respektíve rusínskym nárečím (tzv. ruské školy), v ktorých vyučovali učitelia z Podkarpatskej Rusi a Haliče. Vyvíjali veľmi aktívnu kultúrno-osvetovú prácu. Zakladali sa spevácke zbory a ochotnícke divadelné súbory.

Vojenské Udalosti a Ich Dopad

Zemepisná poloha okresu v pohraničnom pásme predurčovala jeho obyvateľstvo na to, aby sa neraz ocitlo vo víre „zlomových“ udalostí. Väčšinou pokojný Dukliansky priesmyk, slúžiaci povozom kupcov a obchodníkov iba ako obchodný tranzit, ukazoval občas svoju odvrátenú tvár. Po jeho cestách hrmeli vojenské vozy so zbraňami a vojskom. A tak na jar 1799 prechádzali Duklianskym priesmykom a Svidníkom vojaci ruského vojenského zboru, pochodujúceho cez východné Slovensko do Severného Talianska pod vedením generála G. L. Rebindera.

V marci 1800 prechádzali Svidníkom a Duklou k hraniciam Ruska kozáci pod velením Ivana Morozinského, ktorí tvorili súčasť Suvorovho vojska. Pamätná tabuľa s reliéfom na budove Okresného výboru vo Svidníku zas pripomína, že v januári 1806 prechádzal cez Svidník smerom na Duklu slávny ruský vojvodca Michail I. Kutuzov. V decembri 1848 prenikol rakúsky podmaršal F. H. Schlick so svojím vojskom cez Dukliansky priesmyk na Slovensko.

V septembri 1914 Dukliansky priesmyk prekročili bojové jednotky ruských vojsk. V Nízkych Beskydách a Východných Karpatoch vôbec prebiehali ťažké, zničujúce boje, kde neraz sa ocitol muž proti mužovi. Výrazne sa tu prejavilo slovanské cítenie obyvateľstva a sympatie voči bojujúcim vojakom 8. ruskej armády generála A. A. Brusilova. Ustupujúce jednotky cisársko-kráľovskej armády Františka Jozefa I. podpálili Svidník.

Dukliansky priesmyk, dôležitý historický bod.

Sociálne a Hospodárske Pomery

19. storočie bolo voči miestnemu obyvateľstvu kruté. Po neúrodných rokoch 1830 - 1831 vypukla vo Svidníku a okolí cholera, trvajúca poldruha roka. V dôsledku veľmi nepriaznivých hospodárskych a sociálnych pomerov, stupňujúceho sa maďarizačného útlaku a narastajúcej preľudnenosti vidieka začalo sa v poslednej tretine 19. storočia hromadné vysťahovalectvo na Dolnú zem, ale i do zámoria.

Po skončení prvej svetovej vojny a po rozpade Rakúsko-Uhorska vzniklo Česko-Slovensko, ktoré s veľkou úľavou privítalo obyvateľstvo regiónu. Obyvatelia sa začali politicky aktivizovať. V roku 1932 boli organizované v okrese hladové pochody nezamestnaných a maloroľníkov. V priebehu roka sa do hnutia zapojilo v okrese deväť obcí. Požadovali zníženie daňového bremena, zastavenie exekúcií a vytvorenie nových pracovných príležitostí. Nová republika za svoju krátku existenciu sociálne pomery nezlepšila.

Vývoj Náboženských Pomerov v Mysline

Obec Myslina leží na južnom upätí Beskýd, v doline Ondavy, juhozápadne od mesta Humenné. Počiatky kresťanstva v regióne Zemplína nie sú do dnešných dní spoľahlivo objasnené. Vieme však, že v stredoveku žilo v Mysline obyvateľstvo rímskokatolíckeho vierovyznania a obec cirkevnoprávne prináležala do rozsiahleho biskupstva so sídlom v meste Jáger. V rokoch 1332 - 1337 sa v regióne Zemplína vykonal súpis i vyberanie pápežského poplatku - desiatku.

K čiastočnej, krátkotrvajúcej zmene náboženských pomerov na východnom Slovensku došlo v druhej polovici 15. storočia. Obec od roku 1526 do konca 17. storočia.

V prvej polovici 16. storočia bývali v dedine rímskokatolíci (miestna farnosť je doložená už pred rokom 1549). V druhej polovici storočia sa v tunajšom okolí začali šíriť myšlienky reformácie. Podľa zásady „Cuius regio, eius religio“ museli aj myslinskí katolíci z radov poddaných prijať (na istý čas) protestantskú vieru svojho zemepána.

Na začiatku 17. storočia sa v Humennom usadili jezuiti a o krátky čas začali s obnovou niekoľkých rímskokatolíckych farností v okolí (v roku 1615 humenskí jezuiti vypomáhali napr. O prítomnosti veriacich východného obradu (gréckokatolíkov a pravoslávnych) v dedine v období stredoveku zatiaľ priame písomné dôkazy nemáme - predpokladáme však, že najneskôr v 17. storočí tu už žili.

Významnú úlohu v živote Myslinčanov zohrávalo náboženstvo. V roku 1785 panovník Jozef II. zrušil v Uhorsku nevoľníctvo. Zo záznamov vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóciho z leta 1749 sa dozvedáme, že v Mysline vtedy bývalo 253 rímskokatolíkov a 7 gréckokatolíkov. V obci stál drevený filiálny rímskokatolícky kostol, zasvätený Nanebovstúpeniu Pána. V rokoch 1755 - 1763 si Myslinčania postavili nový murovaný barokový filiálny kostol, zasvätený opäť Nanebovstúpeniu Pána.

Rímskokatolíci v Mysline jednoznačne dominovali aj v prvej polovici 19. storočia. Okrem katolíkov bývali v dedine v roku 1828 aj dvaja protestanti a 8 židov.

Súčasnosť

Vo Svidníku a jeho okolí sa pravidelne konajú bohoslužby v Rímskokatolíckych chrámoch:

Detský zbor má nácvik na fare v piatok o 16:30 h. Svätá liturgia sa koná v nedeľu o 9:30 hod.

tags: #rimskokatolicka #cirkev #svidnik