Pápež František a kresťanský masochizmus

V súčasnosti sme svedkami toho, ako sa stretávajú dva protichodné svety - teokracia a demokracia. Tento konflikt, hoci sa to na prvý pohľad nemusí zdať, je hlboko zakorenený v našich dejinách a ovplyvňuje aj súčasné udalosti.

Pápež František

Konflikt teokracie a demokracie v histórii

Boj medzi teokraciou a demokraciou je súčasťou celých novodobých dejín európskeho kultúrneho okruhu, čo si málokto uvedomuje. Ten totiž existoval ako náboženská civilizácia už v antike a kresťanský stredovek v nej pokračoval, pričom jeho vyvrcholením bola idea Svätej ríše rímskej. Na čele Svätej ríše mali byť volení imperátori, ktorí by vládli s pomocou múdrych duchovných vládcov (pápežov, teória dvoch mečov) a zároveň mala byť vynikajúcou hrádzou proti expanzii islamu. Napriek neuskutočneniu celého projektu, stredoveká civilizácia vydržala celých tisíc rokov.

A potom došlo k onému konfliktu medzi teokraciou a demokraciou, ktorá sa vtedy volala osvietenstvo. Jeho začiatok je možné datovať do roku 1775, kedy “patrioti” v severoamerických kolóniách násilím vyhnali kráľovských úradníkov a vyvolávali masové nepokoje. Nasledujúci konflikt, ako vieme, skončil vytvorením Spojených štátov amerických. Tak dostala demokracia dôležité predmostie, odkiaľ sa mohla šíriť do sveta. Ďalším dejstvom bolo samozrejme krvavé šialenstvo Francúzskej revolúcie (1789) a posledným práve Veľká vojna a boľševický prevrat, ktoré odpravili posledné relikty tradičnej spoločnosti, ktorú TGM nazval teokraciou.

Kontrarevolúcia v Európe

Avšak dovtedy prebehlo niekoľko rozhorčených kontrarevolučných hnutí, takže “demokracia” nemala víťazstvo nijak isté. Už v samotnom Francúzsku sa postavili proti revolúcii najprv intelektuáli ako Joseph de Maistre, a neskôr Louis de Bonald a Charles Maurras, zakladateľ monarchistického Action Francaise. Hlavou odporu však bolo protirepublikánske a katolícke hnutie vo Vendée, kde sa revolučný režim dopustil prvej genocídy v moderných dejinách. Myšlienky kontrarevolúcie úspešne implementoval až režim vo Vichy počas Révolution nationale, ktorý svoje motto Travail, Famille, Patrie (Práca, Rodina, Vlasť) postavil proti revolučnému Liberté, Egalité, Fratelité.

Nemecko bolo naopak kedysi skutočne kontrarevolučnou civilizáciou. Svätá ríša rímska národa nemeckého, Nemecký spolok a viac-menej aj Nemecké cisárstvo totiž fungovali na reakčných základoch a preto nemali väčší úspech ani revolučné myšlienky, ktoré tam Francúzi importovali na svojich bodákoch, ani revolúcie rokov 1848/49. Situáciu zmenila prehra v prvej svetovej vojne a vytvorenie štátu, ktorý narúšal dovtedajšie presvedčenie Nemcov, že tvoria metafyzickú jednotu - Weimarskej republiky. Nemeckí komunisti sa v dvadsiatych rokoch pokúsili o niekoľko prevratov a reakčné sily (pruskí monarchisti, šľachta, junkeri a rímskokatolícke duchovenstvo) vsadili na dynamiku nacizmu, aby jeho moderovaním vytvorili kontrarevolučný tradicionalistický štát.

Ešte vyhranenejšia bola situácia v Taliansku počas napoleonských vojen. Najznámejším kontrarevolučným povstaním bolo Sanfedismo ( z tal. Santa Fede, Svätá viera, 1799), ktoré bolo populárnym antijakobínskym hnutím jednoduchých roľníkov, vedeným kardinálom Fabriziom Ruffom. Cieľom tejto nábožensky motivovanej, ľudovej armády bolo zvrhnutie profrancúzskej Parthenópskej republiky v Neapole a tiež boj proti okupantom, ako je to aj zrejmé z ich náborového letáku: “Nečakajte, kým nepriateľ príde a poškvrní vaše domovy”. Práve toto hnutie so svojim nábožensky motivovaným nacionalizmom, klerikálnym vedením a odporom proti cudzím vojskám je súčasnej situácii v Afganistane asi najpodobnejšie.

Kontrarevolúciou par excellence bola aj Španielska občianska vojna. Monarchisti z radov Karlistov, katolíci a nacionalisti z Falangy spojili svoje sily proti druhej Španielskej republike a jej ústave z roku 1931, ktorú videli ako revolučný dokument, bojujúci proti španielskej kultúre, tradícii a náboženstvu. Povstanie vedené Franciscom Frankom dokonca vyhlásili španielski biskupi za krížové ťaženie.

A čo sa týka našich končín, čisto slovenským kontrarevolučným hnutím bola Slovenská ľudová strana (Neskôr Hlinkova SĽS), ktorá v zmenenej geopolitickej situácii dostala jedinečnú dejinnú príležitosť energicky napĺňať svoj reakčný program, o čom svedčí aj preambula Ústavy nového štátu: Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát.

Súčasný stret teokracie a demokracie

Hoci sa môže zdať, že tento stáročný konflikt je už rozhodnutý, zdanie môže klamať. V Amerike ide o stret, ktorý sa vyznačuje rastúcou intenzitou. Ak sa štáty udržujú pri živote tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak je tam tento konflikt vlastne nevyhnutný. Americkí kolonisti totiž spočiatku vytvorili protestantskú náboženskú civilizáciu (puritáni, kvakeri) a vo veľkej časti amerických štátov sú tieto tradície dodnes živé. Najmä obyvatelia Bible beltu (Biblického pásu, štáty bývalej Konfederácie) by nemali problém sa definitívne rozísť s federálnou vládou. Terorizmus BLM a anarcho - socialistická administratíva prezidenta Bidena môže tento polčas rozpadu značne urýchliť.

Ešte za nášho života teda môžeme byť svedkami secesie niektorých unijných štátov a ich premeny na teokratické biblické republiky, založené na kresťanskom rekonštrukcionizme a filozofii tzv. Americkej vízie. A ako vraví Samuel Huntington vo svojej Zrážke civilizácii, ak dominantný štát nejakého kultúrneho okruhu prejde radikálnou zmenou, ostatné ho môžu čoskoro nasledovať.

Víťazstvo koncepcie tzv. Štvrtej poľskej republiky, ktorá má byť postavená na nacionalizme, katolicizme a tradicionalizme, by bolo pre celý stredoeurópsky priestor úžasným povzbudením. Na podobných základoch by mohlo stáť aj budúce Intermarium. Ale ak pripustíme víťazstvo opačného tábora, odovzdáme naše domoviny do rúk liberálom, na ktorých sa inak dokonale hodí výrok antického filozofa Celsa: “Je to nová rasa neskúsených ľudí bez vlasti a tradícii, ktorí sa spolčili proti všetkým náboženským a občianskym inštitúciám”. My všetci sme dedičmi tohto konfliktu a je na nás, na ktorú stranu sa pridáme.

Kritika pápeža Františka a kresťanský masochizmus

Keď v druhej polovici jari roku 2021 v Kanade začali davy podpaľovať katolícke kostoly ako odplatu za rezidenčné školy za povzbudzovania mediálnych celebrít a mlčania vedúcich politikov, predseda vlády Justin Trudeau, miesto toho, aby rázne odsúdil tento vandalizmus, obrátil sa na pápeža Františka s výzvou, aby sa tento v mene katolíckej Cirkvi ospravedlnil za úlohu, ktorú mala zohrať vo vedení rezidenčných škôl.

Ospravedlnenie pápeža Františka v Kanade

Výzva kanadského premiéra a tlak médií ba aj OSN však zabrali a Svätý Otec František pri stretnutí so zástupcami kanadských domorodých obyvateľov v Ríme 1. apríla 2022 sa vyjadril, že sa „hanbí, cíti bolesť a hanbu za úlohu, ktorú zohrali rôzni katolíci, obzvlášť zodpovední za výchovu, vo všetkom, čo ich (čiže kanadských Indiánov) zranilo, v zneužívaní a nedostatku úcty k ich identite, kultúre a dokonca k ich duchovným hodnotám“ a potom v rôznych obmenách tieto slová mnohokrát zopakoval aj v dňoch 24. až 28. júla 2022 pri „kajúcej púti“ v Kanade, kde prosil o odpustenie za to, že „mnohí katolíci podporovali kolonizátorskú mentalitu mocných, ktorí utláčali pôvodné obyvateľstvo“.

Kajúca púť pápeža Františka do Kanady vyznela ako pôsobivá politicky korektná melodráma poukazujúca na to, akou „nočnou morou“ bola minulosť a akou „hroznou inštitúciou“ musela byť v minulosti Cirkev, tá „tradičná“, keďže iná nebola, pretože sa podieľala „na genocíde“, čo v mysliach ľudí vyvoláva asociácie s Hitlerom, Stalinom, Maom či Pol Potom… Tento svojrázny masochizmus sa stretol s veľkým pochopením a uznaním miestnych i svetových liberálnych médií, čo akoby potvrdzovalo vyššie uvedenú tézu.

Aj keď mal ďaleko od dokonalosti, systém rezidenčných škôl nebol v žiadnom prípade formou genocídy. Jeho cieľom bolo pomôcť pôvodným obyvateľom nájsť si cestu v značne zmenenej situácii, a nie zlikvidovať ich kultúru; urýchliť asimiláciu pôvodného obyvateľstva, nie ho zabíjať. Áno, kanadský štát nútil odovzdávať deti do ústavov, ale nie preto, žeby ich tam chcel mučiť alebo zabíjať, ale aby tam boli vychovávaní. Zámer bol vznešený: čo najskôr začleniť Indiánov do civilizácie bielych Kanaďanov. Bola to hlúposť? Určite.

Skúsenosti s rezidenčnými školami

Skúsenosti detí v týchto školách boli rôzne - niektoré uvádzali, že prežili najkrajšie chvíle svojho života, zatiaľ čo iné mali, žiaľ, opačné skúsenosti. Pre niektorých to bola šanca na vzdelanie a príležitosť spoznať katolícku vieru. Mnohé domorodé deti žili v tých najodľahlejších lokalitách, v krajnej chudobe a bez šance na úspešnú budúcnosť, preto to pre ne bolo nesmierne dôležité. Iné sa nikdy dobre neprispôsobili internátnej škole a ich rodiny boli v dôsledku odlúčenia nešťastné.

Koncertného klaviristu, libretistu, spisovateľa a dramatika Tomsona Highwaya, držiteľa deviatich čestných doktorátov život zavial z pascí severnej Manitoby na svetové pódiá. Jeho hry sa študujú na univerzitách po celej Severnej Amerike a takmer sám vytvoril živé a životaschopné domorodé divadlo v Kanade. „Skúsenosť s internátnou školou bola pre mňa fantastická. Bolo nás veľa, ktorí sme mali pozitívne skúsenosti s internátnou školou.“

Keď mal Tomson šesť rokov, vzali ho z rodiny a poslali do indiánskej internátnej školy Guy Hill. Až do svojich pätnástich rokov sa mohol vracať domov len počas letných mesiacov. Highway povedal, že „deväť z najšťastnejších rokov svojho života som strávil v tejto škole“, pričom jej vďačí za to, že ho naučila angličtinu a hrať na klavíri. Povedal, že „dnes je veľmi veľa úspešných ľudí, ktorí chodili do týchto škôl a majú skvelú kariéru a sú to veľmi funkční ľudia, veľmi šťastní ľudia ako ja. Mám prosperujúcu medzinárodnú kariéru a bez tejto školy by sa to nestalo.“

Mnohí bývalí študenti sú zdesení démonizáciou svojich škôl. Rod Lorenz, v súčasnosti katolícky laický misionár medzi Métismi v Lloydminsteri, zdôrazňuje, že v týchto školách sa domorodci mohli naučiť nové veci, ktoré potrebovali na prežitie. Spomína si, že jeho matka chodila v rokoch 1909 až 1916 do katolíckej školy v Lebrete a mnohokrát mu rozprávala, ako ju mníšky naučili všetko: šiť, variť, čítať a písať. Dodal, že európsky štýl disciplíny sa líši od domorodej kultúry. Oddelenie detí od ich rodín bolo ťažké. „Iste, urobili sa chyby, ale príbeh má dve strany a treba sa pozerať aj na pozitíva,“ povedal.

Raven Kanatakta Polson-Lahache, populárny kanadský hudobník domorodého pôvodu, vo svojom otvorenom liste Kanaďanom zverejnenom na stránke straight.com poukazuje na pokračovanie „koloniálnej“ politiky vlády. Hudobník, ktorý je presvedčený, že kresťanstvo mu bolo vnucované násilím, nešetrí slovami, keď odsudzuje súčasné poburujúce konanie civilných orgánov. Súčasné výzvy na zmierenie považuje za pokrytecké.

Žiadosti o odškodnenie

V súčasnosti sa v médiách Cirkev označuje za hlavného vinníka zneužívania v školách, ako aj úmrtí žiakov (zväčša spôsobených epidémiami a zlými materiálnymi podmienkami). Viacerí aktivisti sa netaja tým, že ich cieľom je pripraviť ju o majetok priznaním obrovských odškodnení. V súčasnosti je podaných približne 40-tisíc žiadostí o odškodnenie, ktorého celkový objem sa predpokladá vo výške troch miliárd dolárov, čiže v priemere by to vychádzalo na 75-tisíc dolárov na jeden prípad! A táto suma nemusí byť konečná.

Je jasné, že pre tých, ktorí požadujú odškodnenie, žiadne ospravedlnenie nebude nikdy dostatočné. Vráťme sa však k pápežovi Františkovi. Ten vykonal kajúcu púť ospravedlňujúc sa vlastne za to, že z jeho pohľadu Cirkev sa v minulosti nedokázala vzoprieť kanadskému štátu, nešla proti prúdu, nepostavila sa mu, pretože v tom čase verejná mienka bola presvedčená, že rezidenčné školy sú tým najlepším riešením pre to, aby sa Indiáni civilizovali. Dnes je to však považované za kolonializmus, ba genocídu a pápež považoval za potrebné sa za to ospravedlňovať a kajať.

Keďže však dnes neexistuje téma, v ktorej by cirkevní predstavitelia vystupovali nekompromisne proti svetu, v budúcnosti sa to môže môže vrátiť ako bumerang a Cirkev sa bude rovnako ospravedlňovať ako dnes pápež František. Napríklad za to, že sa nepostavila proti masovej migrácii, ba že ju aktívne podporovala. Je až také nepredstaviteľné, že niektorý z budúcich pápežov sa bude kajať za dnešnú podporu Agendy OSN 2030 presadzujúcej potraty, umelé oplodňovanie?

Azda je nemožné si predstaviť, že niektorý budúci pápež sa bude hlboko ospravedlňovať čínskym katolíkom za dohodu podpísanú s čínskymi komunistami?

tags: #papez #frantisek #krestansky #masochyzmus