Pápež František a modlitba: Cesta k Bohu a blížnym

Modlitba je základným pilierom duchovného života a pápež František nám neustále pripomína jej dôležitosť. V jeho učení sa modlitba stáva dialógom s Bohom, zdrojom sily a prostriedkom na prekonávanie životných ťažkostí. Tento článok sa zameriava na úvahy pápeža Františka o modlitbe, vrátane modlitby Otčenáš, a na to, ako by sme mali pristupovať k modlitbe v našom každodennom živote.

Modlitba ako dialóg s Bohom

Podľa pápeža Františka kresťanská modlitba je dialógom, nie len odriekavaním slov. Boh nie je vzdialený starček sediaci na obláčiku, ale náš "Otecko" (Abba), s ktorým sa môžeme zhovárať dôverne a otvorene. Po zoznámení sa s Ježišom a vypočutí si jeho kázania kresťan už nepovažuje Boha za nejakého tyrana, ktorého sa treba báť. Povedať ,Abba‘ - ,Otecko, ocko‘, je niečo oveľa dôvernejšie a dojímavejšie, než osloviť Boha jednoducho ,Otec‘.

Prvým krokom k modlitbe je byť pokorným. Nie je slabosťou priznať si svoju hriešnosť. Každý z nás je hriešny. Boh to vie a práve pokornú modlitbu Pán počúva. Žiadne siahodlhé príhovory. Bez okolkov! Otčenáš ide priamo na vec.

Modlitba Otčenáš: Základný pilier kresťanskej modlitby

Otčenáš je pre kresťanov základným pilierom všetkých modlitieb. Slová, ktoré sú všetkým dobré známe, vyjadrujú hlboký zmysel vzťahu človeka s jeho Stvoriteľom. Modlitba Otčenáš je azda najviac odriekavanou každodennou modlitbou. V nej je naša sila i naša slabosť, keďže si často neuvedomujeme vážnosť viet a slov. Veď kto z nás sa ešte neprichytil pri tom, ako sa modlí Otčenáš povrchne?

Prosieb Otčenáša je sedem a dajú sa jednoducho rozdeliť do dvoch podskupín. Prvé tri majú v centre ,Ty‘ Boha Otca, ostatné štyri majú v centre ,my‘ a naše ľudské potreby. Všimli ste si, že v celej modlitbe Otčenáš sa nevyskytuje slovo ja? Ježiš nás učí modliť sa majúc na perách predovšetkým ,Ty‘, pretože kresťanská modlitba je dialógom, dodáva Sv.

Prvá prosba: Posväť sa meno tvoje

V tejto prvej prosbe cítiť celý Ježišov obdiv voči kráse a veľkosti Otca a túžbu, aby sme ho všetci spoznali a milovali ho kvôli tomu, čím naozaj je. A zároveň je tu úpenlivá prosba, aby bolo posvätené jeho meno v nás. Je to Boh, ktorý posväcuje, ktorý nás premieňa svojou láskou, ale zároveň sme to my, ktorí svojím svedectvom ukazujeme Božiu svätosť vo svete, keď sprítomňujeme jeho meno.

Boh je svätý, ale ak my, ak náš život nie je svätý, je tu veľké protirečenie!

Druhá prosba: Príď kráľovstvo tvoje!

Druhá prosba je silným vyjadrením túžby človeka po Bohu. ,Príď kráľovstvo tvoje!‘ je ako povedať: „Otče, potrebujeme ťa. Ježiš, potrebujeme ťa, potrebujeme, aby si bol všade a navždy Pánom uprostred nás!“ Príď kráľovstvo tvoje, ty buď uprostred nás. ,Príď, Pane Ježišu.‘ A Ježiš hovorí: „Prídem čoskoro“. A Ježiš prichádza, jemu vlastným spôsobom, ale každodenne. Len prostredníctvom Božej lásky sme slobodní. To, čo nás oslobodzuje, je jeho láska. Otčenáš je v skutočnosti modlitbou synov a dcér, nie otrokov. Je modlitbou detí, ktoré poznajú srdce svojho otca a sú si istí jeho plánom lásky.

Tretia prosba: Buď vôľa tvoja

Ide o modlitbu plnú vrúcnej dôvery v Boha, ktorý chce pre nás dobro, život, spásu. Je to odvážna modlitba, dokonca aj bojovná, pretože vo svete je veľa, priveľa skutočností, ktoré nie sú podľa Božieho plánu. Všetci ich poznáme.

Štvrtá prosba: Chlieb náš každodenný daj nám dnes

Druhá časť modlitby Otčenáš sa venuje našim potrebám. Navyše začína slovom, ktoré vonia každodennosťou. Chlieb, zamýšľa sa Sv. Otec, znamená prosiť o to nevyhnutné pre život. Chlieb, o ktorý kresťan prosí v modlitbe, nie je ,môj‘ chlieb - dajte pozor na toto: nie je to môj‘ chlieb, je to náš‘ chlieb. Takto to chce Ježiš. Učí nás prosiť oň nielen pre seba samých, ale pre celé bratstvo vo svete. Jedlo nie je súkromný majetok , ale dar prozreteľnosti na podelenie sa s Božou milosťou.

Piata prosba: Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom

Tak ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme i odpustenie. A to každý deň. Preto sa modlíme ‚Odpusť nám naše viny‘. Podľa pápeža je najnebezpečnejším postojom kresťana pýcha. Je to postoj toho, ktorý sa pred Boha stavia mysliac si, že s ním má vždy svoje účty vyrovnané. Pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste.

Ježiš spája piatu prosbu s druhým vyjadrením, ktoré vytvorí jednotu s tým prvým. Vzťah vertikálnej dobrotivosti zo strany Boha sa ďalej premieta a má sa premeniť do nového vzťahu voči našim bratom a sestrám - do horizontálneho vzťahu. „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí.

Šiesta prosba: Neuveď nás do pokušenia

Pri šiestej „kontroverznej“ prosbe ,neuveď nás do pokušenia‘ Sv. Otec zdôrazňuje, že Boh nám nechce v žiadnom prípade zle. Pri akomkoľvek chápaní textu musíme vylúčiť, že Boh by bol protagonistom pokušení, ktoré doliehajú na ceste človeka. V inej verzii: „Neopúšťaj nás v pokušení“, „Nenechaj nás v pokušení upadnúť“.

S touto predposlednou prosbou náš dialóg s nebeským Otcom vstupuje takpovediac do prúdu drámy, na pôdu konfrontácie medzi našou slobodou a nástrahami zlého. Je to Boh, ktorý vždy bojuje za nás, nie proti nám. Otec!

Siedma prosba: Zbav nás zlého

Žiaľ, v našich životoch je zlo prítomné, o čom svedčí aj posledná prosba v modlitbe Otčenáš - ,zbav nás zlého‘. Pôvodné grécke sloveso je veľmi silné - evokuje prítomnosť zlého, ktorý sa nás chce zmocniť a pohrýzť nás a od ktorého prosíme od Boha oslobodenie. Apoštol Peter tiež hovorí, že ten zlý, diabol, nás obchádza ako zúrivý lev, aby nás zožral, a my žiadame Boha, aby nás vyslobodil.

Je tu niekto, kto definitívne porazil zlo, zamýšľa sa Sv. Otec. Pomyslite na to, že prvý pozdrav vzkrieseného Ježiša je „Pokoj vám!“ - pokoj vašim dušiam, vašim srdciam, vašim životom. Pán nás obdarúva pokojom, dáva nám odpustenie, ale my musíme prosiť: ,Zbav nás Zlého‘, aby sme neupadli do zla. Toto je naša nádej, sila, ktorú nám dáva Ježiš, vzkriesený Ježiš, ktorý je tu, medzi nami.

Modlitby sa rodia neustále. Sú to naši rodičia a starí rodičia, naši krstní otcovia a krstné mamy, sú to katechéti a iní vychovávatelia. Táto odovzdávaná viera, ktorú sme i my prijali; spolu s vierou sa odovzdáva aj spôsob modlitby. Počuli sme na začiatku biblický úryvok z Listu Hebrejom. Taký svätý, ktorý by ťa neodkazoval na Ježiša Krista, nie je ani svätý, ani kresťan. Svätý ti pripomína Ježiša Krista, pretože prešiel cestou života ako kresťan. V evanjeliách čítame, že prvým kanonizovaným svätcom bol jeden z lotrov a bol kanonizovaný nie pápežom, ale samým Ježišom.

Modlitba za iných

Palec je prstom najbližším k tebe. Začni modlitbou za tých, ktorí sú ti najbližší. Sú to osoby, na ktoré si spomenieš najskôr. Susedný prst je prstom ukazujúcim - ukazovák. Pomodli sa za tých, ktorí vychovávajú, kážu, vzdelávajú a liečia. Oni potrebujú podporu a múdrosť, aby sprevádzali iných správnym smerom. Prostredný prst - tzv. prostredník je najvyšší z prstov. Pripomína nám našich vodcov, politikov, prezidentov, biskupov a kardinálov; tých, ktorým bola daná moc. Ďalší prst je prstom srdca - prsteník. Prekvapivé, ale je našim najslabším prstom. Pripomína nám modlitbu za slabých, chorých, strápených a obťažkaných problémami. Na konci je náš malíček, najmenší zo všetkých. Má nám pripomínať modlitbu za seba samého. Keď ukončíš modlitby za štyri vyššie vymenované skupiny, potom uvidíš svoje vlastné potreby v inej perspektíve a budeš pripravený, aby si sa pomodlil za seba samého spôsobom viac pravdivým a skutočným.

Prvý spôsob modlitby za niekoho je hovoriť Bohu o ňom alebo o nej. Ak toto robíme pravidelne, každý deň, naše srdce sa neuzavrie, zostane otvorené bratom. Prvý spôsob, ako čeliť úzkostnému času, je poprosiť bratov, predovšetkým svätých, aby sa za nás modlili. Meno, ktoré nám bolo dané pri krste, nie je nejakou nálepkou alebo ozdobou!

Láska k Bohu a blížnemu

Evanjelium hovorí o jednom z mnohých rozhovorov, ktoré Ježiš viedol v jeruzalemskom chráme. Pristupuje k nemu jeden zo zákonníkov a pýta sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Ježiš odpovedá spojením dvoch základných viet Mojžišovho zákona: „Milovať budeš Pána, svojho Boha“ a „Milovať budeš svojho blížneho“. Zákonník svojou otázkou hľadá „prvé“ z prikázaní, teda princíp, ktorý je základom všetkých prikázaní. Židia mali veľa prikázaní a hľadali základ všetkých, jedno, ktoré by bolo najdôležitejšie. Chceli sa dohodnúť na jednom základom, a preto medzi sebou viedli diskusie, boli to dobré diskusie, lebo hľadali pravdu.

Táto otázka je podstatná aj pre nás, pre náš život a pre cestu našej viery. Veď aj my sa niekedy cítime rozptýlení v mnohých veciach a pýtame sa sami seba: čo je napokon to najdôležitejšie zo všetkého? Kde môžem nájsť stred môjho života, mojej viery? My všetci - ako dobre vieme - sa musíme vrátiť k srdcu života a viery, pretože srdce je „zdrojom a koreňom všetkých ostatných síl a presvedčení“. A Ježiš nám hovorí, že zdrojom všetkého je láska, že nikdy nesmieme oddeľovať Boha od človeka. Učeníkovi všetkých čias Pán hovorí: Na tvojej ceste nie sú dôležité vonkajšie praktiky, ale rozpoloženie srdca, ktorým sa v láske otváraš Bohu a svojim blížnym. Bratia a sestry, môžeme robiť naozaj veľa vecí, ale možno ich robíme len pre seba a bez lásky, a takto to nejde, robiť ich s roztržitým srdcom alebo so srdcom uzavretým. Keď príde Pán, bude sa nás pýtať predovšetkým na lásku: „Ako si miloval?“ Je teda dôležité, aby sme si v srdci upevnili najdôležitejšie prikázanie. Ktoré to je? Milovať budeš Pána, svojho Boha, a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Každý deň si spytujme svedomie a pýtajme sa: Je láska k Bohu a k blížnemu stredobodom môjho života? Podnecuje ma moja modlitba k Bohu, aby som vyšiel v ústrety svojim bratom a sestrám a nezištne ich miloval?

O, Mária, ty nám na našej ceste žiariš ako znamenie spásy a nádeje. Zverujeme sa tebe, Uzdravenie chorých. Ty si stála pod krížom a bola si účastná na Ježišovej bolesti, a pritom si zostala silná vo viere. Ty si naša záchrana, ty vieš, čo potrebujeme a sme si istí, že sa postaráš, aby sa - podobne,ako v Káne Galilejskej -vrátila radosť a jas po týchto chvíľach skúšky. Pomôž nám, Matka Božej lásky, žiť podľa Božej vôle a robiť to, čo nám povie Ježiš,ktorý vzal na seba naše utrpenie a prevzal naše bolesti,aby nás cez kríž priviedol k radosti vzkriesenia. Napísal ju pápež František, keď bol ešte arcibiskupom v Buenos Aires.

Svätý Otec ich povzbudil: „Pamätajte na tento článok! „Nech sa táto zásada uplatňuje na celom svete: nech je vojna zakázaná a problémy sa riešia prostredníctvom práva a rokovaní. Nech utíchnu zbrane a dá sa priestor dialógu. Modlime sa za sužovanú Ukrajinu, Palestínu, Izrael, Mjanmarsko a Južný Sudán.“

Petrov nástupca pripomenul aj obyvateľov Valencie, ktorí sú sužovaní prírodným nešťastím: „Naďalej sa modlime za Valenciu a ďalšie komunity v Španielsku, ktoré v týchto dňoch tak veľmi trpia. Čo môžem urobiť pre obyvateľov Valencie? Modlím sa? Venujem im niečo?

Ježiš nás chce naučiť v modlitbe naliehať. Uvádza aj príklad otca, ktorý má hladného syna. Vy všetci, otcovia a dedovia, ktorí ste tu, keď syn či vnuk o niečo prosí, má hlad a pýta, pýta neustále, plače, fňuká, má hlad: Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? (Lk 11, 9). Ježiš hovorí, že žiadna modlitba nezostane nevypočutá. Protagonistom každej kresťanskej modlitby je Duch Svätý. Je to práve on, kto nám odhaľuje Božiu vôľu a Božie pravdy. Pozvime do našej každodennej modlitby aj tretiu Božskú osobu. Kresťanská modlitba sa rodí zo smelosti nazývať Boha Otcom. Toto je koreňom kresťanskej modlitby: osloviť Boha ,Otče‘.

Žiadne siahodlhé príhovory. Bez okolkov! Otčenáš ide priamo na vec. Starovekí židia sa vedeli modliť dlho a kvetnato. Ježiš neopakuje známe slová z ich piesní a žalmov, ktoré dobre poznal. Ustanovil niečo nové. Ježiš sa dištancuje od modlitby pohanov: „Nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť.“ (Mt 6, 7) Boh si praje, aby sme sa k nemu prihovárali priamo. Môžeme mu povedať všetko. Nazývajme Boha Abba - Otecko, ocko. Keď sa modlíme, majme na zreteli, že stojíme pred horiacim krom. Modlime sa s bázňou, no zároveň ako deti. Nechajme sa obnoviť jeho mocou, aby sme odzrkadľovali lúč jeho dobroty pre tento svet. Boh počuje všetky naše modlitby.

Na generálnej audiencii sa Svätý Otec v rámci cyklu katechéz o modlitbe zameral na modlitbu v spojení so svätými. „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. A takto sa tieto hlasy odovzdávajú z generácie na generáciu, v neustálom prelínaní sa medzi osobnou skúsenosťou a skúsenosťou národa a ľudstva, do ktorého patríme. Modlitby sa ako dobro neustále šíria aj bez odkazov na sociálnych sieťach: z nemocničných chodieb, z chvíľ veselých stretnutí, ako aj z chvíľ, v ktorých sa v tichu trpí.

Počas predvianočného príhovoru k Rímskej kúrii pápež František citoval modlitbu sv. Tomáša Mora, ktorú sa modlí každý deň. "Robí mi dobre," dodal pápež: Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím "ja". Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.

tags: #papez #frantisek #modlitba