V spojení s celou Cirkvou slávime Nanebovzatie Panny Márie s telom a dušou do slávy Raja. Nanebovzatie Márie nám ukazuje náš osud ako adoptívnych Božích detí a údov Kristovho tela. Ako Mária, naša Matka, sme povolaní k plnej účasti na Pánovom víťazstve nad hriechom a nad smrťou a k tomu, aby sme s ním kraľovali v jeho Večnom kráľovstve.
„Veľké znamenie“ predstavené v prvom čítaní - žena odetá slnkom a korunovaná hviezdami (porov. Zjv 12,1) - nás pozýva kontemplovať Máriu, vyvýšenú do slávy po boku svojho Božského Syna. Pozýva nás aj uvedomiť si budúcnosť, ktorú aj dnes pred nami otvára zmŕtvychvstalý Pán. Kórejčania tradične oslavujú tento sviatok vo svetle svojej historickej skúsenosti, vedomí si láskyplného orodovania Panny Márie, ktoré sa prejavilo v histórii národa a v živote ľudu.
V druhom čítaní sme počuli, ako sv. Pavol potvrdzuje, že Kristus je novým Adamom, ktorého poslušnosť voči Otcovej vôli zvrhla kráľovstvo hriechu a otroctva a zahájila kráľovstvo života a slobody (porov. 1 Kor 15,24-25). Pravá sloboda sa nachádza v láskyplnom prijatí vôle Otca. Od Márie, plnej milosti, sa učíme, že kresťanská sloboda je niečo viac než len jednoduché oslobodenie sa od hriechu. Je to sloboda, ktorá otvára nový duchovný spôsob posudzovania pozemských skutočností, sloboda milovať Boha a bratov i sestry s čistým srdcom a žiť v radostnej nádeji z príchodu Kristovho kráľovstva.
Dnes, keď uctievame Pannu Máriu, Kráľovnú neba, obraciame sa na ňu ako na Matku kórejskej cirkvi. Prosíme ju, aby nám pomohla byť vernými kráľovskej slobode, ktorú sme prijali v deň krstu, aby viedla naše snahy o premenu sveta podľa Božieho plánu a aby dala Cirkvi v tejto krajine schopnosť byť plnšie kvasom jej kráľovstva vo vnútri kórejskej spoločnosti. Nech sú kresťania tohto národa veľkodušnou silou duchovnej obnovy v každej oblasti spoločnosti. Nech dokážu čeliť lákadlám materializmu, ktorý potláča skutočné duchovné a kultúrne hodnoty, a duchu bezuzdnej konkurencie, ktorá plodí egoizmus a konflikty. Nech tiež odmietajú neľudské ekonomické modely, ktoré vytvárajú nové formy chudoby a pracujúcich ľudí vytláčajú na okraj, ako aj kultúru smrti, ktorá znehodnocuje obraz Boží, obraz Boha života, a narúša dôstojnosť každého muža, ženy a dieťaťa.
Ako kórejskí katolíci, dedičia vznešenej tradície, ste povolaní zúročiť toto dedičstvo a odovzdať ho budúcim generáciám. To si od každého vyžaduje nevyhnutnosť obnoveného obrátenia k Božiemu slovu a intenzívnu starostlivosť o chudobných, núdznych a slabých, ktorí sú medzi nami.
Pri slávení tohto sviatku sa spájame s celou Cirkvou rozšírenou po svete a hľadíme na Máriu ako na Matku našej nádeje. Jej chválospev nám pripomína, že Boh nikdy nezabúda na svoje prísľuby milosrdenstva (porov. Lk 1,54-55). Mária je blahoslavená, lebo «uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán» (Lk 1,45). Na nej sa všetky Božie prísľuby ukázali ako pravdivé. Vyvýšená na trón v sláve nám ukazuje, že naša nádej je reálna a odteraz sa takáto nádej upína ako «istá a pevná kotva nášho života» (porov. Hebr. 6,19) tam, kde Kristus vystúpil v sláve.
Táto nádej, drahí bratia a sestry, nádej ponúkaná evanjeliom, je protiliekom k duchu zúfalstva, ktorý sa zdá, že rastie ako rakovina vnútri spoločnosti, ktorá je navonok bohatá, no predsa často zakusuje vnútornú trpkosť a prázdnotu. Na koľkých našich mladých si toto zúfalstvo vyžiadalo svoju daň! Kiežby mladí, ktorí sú tu s nami v týchto dňoch so svojou radosťou a so svojou dôverou, nikdy neboli obratí o svoju nádej!
Obráťme sa na Máriu, Božiu Matku, a prosme o milosť byť radostnými v slobode Božích detí, o milosť využívať múdro túto slobodu pre službu našim bratom a sestrám, a o milosť tak žiť a konať, aby sme boli znamením nádeje. Tej nádeje, ktorá nájde svoje naplnenie vo Večnom kráľovstve, tam, kde kraľovať znamená slúžiť.
V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.
Toto presvedčenie, že Božia Matka bola hneď po svojej smrti vzatá s telom a dušou do nebeskej slávy, žilo vo východnej aj západnej Cirkvi dlhé stáročia. Ale až pápež Pius XII. vyhlásil 1. novembra 1950 toto presvedčenie za dogmu katolíckej viery.
Milí bratia a sestry, na prvom mieste je to úžasná viera Panny Márie, ktorá sa u nej prejavovala v celom živote. Druhú podmienku či druhú Máriinu charakteristiku môžeme vyčítať zo záveru dnešného evanjelia, keď evanjelista Lukáš poznamenáva, že Mária zostala u Alžbety tri mesiace. Pýtame sa: čo tam asi robila? - Odpoveď je jednoznačná. Slúžila! Viera Panny Márie sa teda prejavovala aj ochotnou a obetavou službou. Teda môžeme povedať, že služba je druhá charakteristická črta, pre ktorú sa Mária stala kandidátkou neba. Treťou charakteristikou Máriinej viery bolo pokojné nesenie utrpenia. Nebyť tohto kameňa bolesti, Mária nedozreje vo svojom „spoluvykupiteľskom“ diele so svojím Synom. Pannu Máriu nezničila Simeonova predpoveď o utrpení, a nezničili ju ani všetky nasledujúce utrpenia jej života. aj náš cieľ je nebo.
Medzi záväzné dogmy o Panne Márii patria:
- Panna Mária je Božia Matka.
- Druhá dogma je o večnom panenstve Márii a preto jej priznáva titul Panna Mária.
- Tretia dogma o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie bola vyhlásená pápežom Piusom IX v roku 1854.
- Posledná štvrtá dogma sa týka Nanebovzatia Panny Márie s telom a dušou do neba.
Dnes, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, nám evanjelium ponúka dialóg medzi ňou a jej sesternicou Alžbetou. Keď Mária vstupuje do domu a víta Alžbetu, tá jej hovorí: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1,42). Tieto slová plné viery, radosti a úcty sa stali súčasťou modlitby Zdravas Mária. Mária prijíma Alžbetino požehnanie a odpovedá naň chválospevom, darom pre nás, pre celé dejiny: Magnifikat. Je to spev chvály, ktorý by sme mohli nazvať „chválospev nádeje“. Je to hymnus chvály a radosti nad veľkými vecami, ktoré v nej Pán vykonal, ale Mária ide ďalej: uvažuje o Božom diele v celých dejinách svojho ľudu. Hovorí napríklad, že Pán „mocnárov zosadil z trónov, povýšil ponížených, hladných nasýtil dobrotami a bohatých poslal naprázdno“ (v. Keď počúvame tieto slová, môžeme si položiť otázku: nepreháňa azda trochu Panna Mária, keď opisuje svet, ktorý neexistuje? Vskutku sa zdá, že to, čo hovorí, nezodpovedá skutočnosti. Keď to vravela, vtedajší mocnári neboli zvrhnutí: napríklad hrôzostrašný Herodes stál pevne na svojom tróne. Čo znamená tento Máriin chválospev? Aký je jeho zmysel? Nejde jej o kronikárske zachytenie doby - nie je novinárkou -, ale o to, aby nám povedala niečo oveľa dôležitejšie: že Boh prostredníctvom nej otvoril dejinný zlom, definitívne nastolil nový poriadok vecí. Ona, malá a pokorná, bola vyzdvihnutá a - dnes to oslavujeme - vzatá do nebeskej slávy, zatiaľ čo mocným tohto sveta je súdené zostať s prázdnymi rukami. Inými slovami, Panna Mária ohlasuje radikálnu zmenu, obrat hodnôt.
Panna Mária prorokuje, že nie moc, úspech a peniaze sú to, čo má prednosť, ale služba, pokora a láska. A keď hľadíme na ňu ako oslávenú chápeme, že opravdivá moc je služba - nezabúdajme na to: opravdivá moc je služba - a kraľovať znamená milovať. A tak, keď sa pozrieme na seba samých, môžeme si položiť otázku: Dotýka sa tento zvrat, ktorý ohlásila Mária, môjho života? Verím, že milovať znamená kraľovať a že služba je moc? Verím, že cieľom môjho života je nebo, raj? Alebo sa starám len o to, aby som tu dole dobre trávil čas, starám sa len o pozemské, materiálne veci?
Bratia a sestry, dnes Mária spieva o nádeji a nanovo v nás zažíha nádej, v nej vidíme cieľ cesty: ona je prvým stvorením, ktoré celé, so svojím telom i dušou, víťazne prechádza cieľovou čiarou neba. Ukazuje nám, že nebo je na dosah ruky. Ako to? Áno, nebo je na dosah, ak sa ani my nepodvoľujeme hriechu, v pokore chválime Boha a veľkodušne slúžime druhým. Nepodvoliť sa hriechu - ale niekto môže povedať: „Ale, otče, som slabý“ - „Ale Pán je ti vždy nablízku, lebo je milosrdný“. Naša Matka nás berie za ruku, sprevádza nás do slávy, pozýva nás, aby sme sa radovali mysliac na raj.
Keď sme boli na národnej púti a predtým tiež na Ad limina a boli sme v chráme Santa Maria Maggiore, kde je ‒ aj ním ‒ tak veľmi uctievaný a obľúbený obraz Salus populi Romani, teda „Záchrana rímskeho ľudu“, obraz Panny Márie, ktorej kópiu máme tu, v Rožňave a uctievame si ju ako Rožňavskú Pannu Máriu, tak ktosi mi vtedy hovoril: „No, tu bude pochovaný Svätý Otec“.
Tým, že Mária nezomiera, sa jej ako prvej kresťanke dostáva možnosť zakúsiť vlastné vzkriesenie. Eschatologicky sa táto udalosť netýka len Márie - ale v prisľúbení vzkriesenia tak, ako nám ho napríklad predstavil apoštol Pavol v dnešnom druhom čítaní, sa týka nás všetkých. To, čo dnes slávime, je určité tajomstvo nádeje a radosti pre nás všetkých. V Márii totiž vidíme doputovanie k cieľu, ku ktorému kráčajú všetci, ktorí chcú spojiť svoj vlastný život s Ježišovým, ktorí ho chcú nasledovať ako to urobila Bohorodička. Nanebovzatie hovorí teda o našej budúcnosti, hovorí nám, že aj my budeme blízko Spasiteľa a v Božej radosti. Tiež nás vyzýva, aby sme mali odvahu veriť a svoj život sme zosúlaďovali s požiadavkami evanjelia. Preto je aj Mária predstavená ako príklad - predobraz toho, aký zámer má Boh s človekom - a tým je vykúpenie a spása. Pri tom všetkom by sme nemali zabúdať na skutočnosť, že sme odkázaní na Božiu milosť.
Pravda viery o nanebovzatí Panny Márie je úzko spojená s dôverou v jej príhovor za nás a s vierou putujúcej cirkvi v definitívne zjednotenie s cirkvou oslávenou, ktorá je už v Božom kráľovstve. Túto dogmu vyhlásil 1. 11. 1950 pápež Pius XII. a hovorí v nej, že panenská Matka bola po skončení pozemského života vzatá s telom a dušou do nebeskej slávy, aby sa tak v plnosti pripodobnila svojmu Synovi.
Magnifikat, ako sa zvykne nazývať dnešný Máriin chválospev, podľa úvodného slova „velebí“ v latinčine „magnificat“, mal v dejinách kresťanstva výnimočné postavenie. Osoba Márie, pokornej Pánovej služobnice, Božej matky, ženy viery, bola vždy v Cirkvi uctievaná ako vzor, s ktorým by sa mal stotožniť každý veriaci. Už biblické texty sa pozerajú na osoby spojené s vtelením Božieho Syna rozdielnym pohľadom. Postavy Zachariáša a Alžbety, Jána Krstiteľa, Simeona a Anny vnímajú ako zástupcov tých, ktorí očakávajú prisľúbenia o príchode Mesiáša, čím spĺňajú svoju úlohu v Božom pláne a potom ustupujú do úzadia. Inými slovami sú súčasťou Božieho ľudu prisľúbenia. Mária je už súčasťou novej zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom v Ježišovi Kristovi, a Mária bola po celý jej život po boku svojho syna a neskôr apoštolov a rodiacej sa cirkvi. Magnifikát je preto oslavnou piesňou vykúpených. Spája sa v nej minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Boh v živote každého, kto mu verí a kto sa otvára jeho milosti, pokračuje vo veľkých skutkoch svojho milosrdenstva. Poníženosť, o ktorej Mária hovorí, je pokorný postoj veriaceho, ktorý sa skláňa pred Božou všemohúcnosťou a múdrosťou. Magnifikat, tak ako celá dnešná slávnosť je tým pádom aj prejavom nádeje pre nás, ktorí túžobne v každodenných zápasoch nášho života očakávame konečné zavŕšenie spásy, keď sa zjaví Boží Syn vo svojej sláve, a nám sa dostane rovnakého privilégia ako našej nebeskej Matke, a síce, že sa dočkáme vykúpenia tela i duše a pripojíme sa k tým, ktorí nás už skôr predišli do večnosti.
Svätý Otec František poukazoval na dôležitosť starostlivosti o životné prostredie. Čo chcel Svätý Otec týmto povedať? Áno, je veľmi dôležité sa starať o to, kde žijeme, ale ešte viac si uvedomme, že to všetko ‒ ako žijeme a v akom prostredí budeme žiť ‒ to vychádza z ľudského srdca. A keď ľudské srdce bude v poriadku, tak budú v poriadku aj naše vzťahy, aj naše okolie, aj naše prostredie, aj všetko. Ale keď budeme stále dbať len o to, kto z koho, nepohneme sa.
Pápež František má veľkú úctu k „starým rodičom“ Ježiša Krista a preto ustanovil „Svetový deň starých rodičov a seniorov“. Hovorí: „Oni nám pripomínajú, že staroba je dar a že starí rodičia sú ohnivkom spojenia medzi generáciami, aby odovzdávali mladým skúsenosť života a viery. Pravé šťastie nájdem iba v živom vzťahu k Ježišovi Kristovi.
Svätý Otec František to povedal tak jednoducho: Veľkí si rozohrali všeličo a tí chudáci to majú zaplatiť. A vždy je to tak. Veľkým ide o veľké hry, nedívajú sa na obete životov jednoduchých ľudí a jednoduchí ľudia majú vždy za všetko zaplatiť. Svätý Otec František práve na toto dôrazne veľakrát poukazoval, aká nespravodlivosť sa diala a deje neustále aj v súčasnosti. Niekedy to nechceme vidieť, ale dobre, že takýto hlas tu bol a zaznieval. Preto je treba ďakovať Svätému Otcovi, že sa dotkol aj takých prirodzených tém, ako je klíma, riešil otázku skartácie.
Príbeh Nanebovzatia Panny Márie, Matky Božej
tags: #papez #frantisek #nanebovzatie #panny #marie