Sviatosť pomazania chorých je jednou zo sviatostí uzdravenia, ktorou sa udeľuje osobitná milosť na posilnenie, utešenie a uzdravenie chorého, ak je to Božou vôľou. UNLP Terasa, Tr. V Kódexe kanonického práva (CIC) sa sviatosť pomazania chorých (známa aj ako Unctio Infirmorum) upravuje v kanónoch 998 až 1007. Tieto kanóny vyjadrujú jej podstatu, účinky a podmienky pre jej prijímanie.
V Katechizme Katolíckej cirkvi (KKC) je sviatosť pomazania chorých podrobne vysvetlená v článku 5 o sviatostiach uzdravenia (skupina sviatostí, ktorá zahŕňa aj sviatosť pokánia). Sviatosť pomazania chorých je sviatosťou uzdravenia, ktorá sa udeľuje tým, ktorí trpia vážnou chorobou alebo sú v nebezpečenstve smrti. Táto sviatosť by sa mala prijímať, keď sa veriacemu zhorší zdravotný stav alebo sa ocitne v nebezpečenstve smrti z dôvodu choroby či staroby.
Kedy prijať sviatosť pomazania chorých
Pomazanie chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.“ Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.
Kto môže udeliť sviatosť pomazania chorých
Sviatosť pomazania chorých môže udeľovať len kňaz. Udeľuje ju len kňaz, ktorý pomazáva chorého a modlí sa za jeho uzdravenie a posilnenie. Sviatosť pomazania chorých sa nemôže udeliť osobe, ktorá nebola v stave, aby mohla prijať sviatosť alebo bola v stave duchovnej smrti.
Účinky slávenia tejto sviatosti
Osobitný dar Ducha Svätého. Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa. Okrem toho „ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 15).
Spojenie s Kristovým utrpením. Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením. Je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele.
Ekleziálna milosť. Chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu“. Keď Cirkev slávi túto sviatosť v spoločenstve svätých oroduje za dobro chorého. A chorý zasa milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.
Príprava na posledný prechod. Ak sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života.
Pápež František a význam Božieho milosrdenstva
V encyklikách sa sviatosť pomazania chorých spomína hlavne v kontexte Božieho milosrdenstva, cirkvového života a duchovného uzdravenia. 1. V tejto encyklike Pápež František zdôrazňuje význam Božieho milosrdenstva, ktoré sa prejavuje aj v sviatosti pomazania chorých. 2. V tejto encyklike sa Pápež Ján Pavol II. Ján Pavol II. 3. Pápež Ján Pavol II. 4. V tejto encyklike Benedikt XVI. hovorí o láske, ktorá sa prejavuje v živote Cirkvi a ktorá je silne spojená s službou trpiacim a chorým. Pre Benedikta XVI. 5. Aj keď táto encyklika primárne rieši otázky manželského života a plodnosti, spomína aj trpenie a chorobu ako súčasť života kresťanov, ktorí sa stretávajú s ťažkosťami.
Katolícke sviatosti: Pomazanie chorých
Pápež František v jednej zo svojich kázní poznamenal: „Náš život je najvzácnejšou “knihou”, ktorú sme dostali, knihou, ktorú, žiaľ, mnohí nečítajú, alebo tak robia príliš neskoro, pred smrťou. Na záver pápež František zdôrazňuje potrebu neustáleho rozlišovania Božej vôle v našom živote. Tento proces zahŕňa čítanie Božieho slova, nasledovanie učenia Cirkvi, silný život modlitby a pomoc duchovného sprievodcu. Duchovný život je celoživotná cesta a pápež nám v týchto audienciách pripomína potrebu neustáleho konzultovania Božieho plánu pre nás.
„Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a ich spasil, ba ich povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou, a tak prispeli k dobru Božieho ľudu.“Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť.
Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.
Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8, 17). Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla a sňal „hriech sveta“ (Jn 1, 29), ktorého je choroba iba následkom. Svojím utrpením a smrťou na kríži dal Kristus utrpeniu nový zmysel: utrpenie nás už môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením.