Svätí Peter a Pavol sú dvaja najvýznamnejší apoštoli, ktorých predkovia nazývali apoštolskými kniežatami. Katolícka Cirkev ich pravidelne spája a spoločne ich uctieva. O živote týchto dvoch svätcov sa dozvedáme najmä zo Svätého písma, ale aj z tradície Cirkvi. Títo dvaja apoštoli, i keď boli úplne odlišní, tvorili základ pre históriu Cirkvi prvého storočia, na ktorom sa neustále budovala kresťanská viera.
Rímske martyrológium, ktoré obsahuje oficiálny zoznam všetkých svätých s krátkym životopisom, hovorí o tejto slávnosti apoštolov nasledovné: „Šimon, syn Jonáša a brat Ondreja, prvý z apoštolov, vyznal, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, odkiaľ bol nazvaný Petrom. Pavol, apoštol národov, hlásal Židom aj Grékom ukrižovaného Ježiša. Obaja vo viere a v láske k Ježišovi Kristovi ohlasovali evanjelium v meste Ríme a zomreli ako mučeníci za vlády cisára Neróna: prvý, ako hovorí tradícia, ukrižovaný dolu hlavou a pochovaný vo Vatikáne blízko Via Trionfale, druhý sťatý mečom a pochovaný na Via Ostiense. V tento deň celý svet s rovnakou cťou a úctou oslavuje ich víťazstvo.“
Sv. Apoštol Pavol, či hebrejským menom Saul z Tarzu, je dodnes považovaný za jedného z najvplyvnejších mysliteľov v dejinách našej civilizácie. Mnohí ho považujú za zakladateľa kresťanstva, čím zmenil svet - s čím by on sám určite nesúhlasil. „Ježiš zmenil svet,“ povedal by Pavol. Určite ho však môžeme označiť za toho, kto „objavil“ to, čo dnes nazývame novozmluvná teológia.
Sv. Pavol z Tarzu je známy najmä svojim obrátením, keď sa mu na ceste do Damasku zjavil Ježiš Kristus a oslovil ho jeho prvým menom Šavol. Tento muž dostal od svojich rodičov dve mená. Prvé bolo Šavol - podľa prvého židovského kráľa, keďže jeho rodina bola židovského pôvodu. Druhé meno znelo Pavol, čo v latinčine znamenalo malý, malej postavy. Sv. Pavol dostal v mladosti výborné vzdelanie a neskôr bol jeho učiteľom samotný Gamaliel. Popri štúdiu sa venoval stanárskemu remeslu, ktoré bolo v tom čase veľmi rozšírené. Vyrábal stany a lodné plachty. Aj z tohto dôvodu je sv. Pavol patrónom tkáčov a výrobcov stanov.
Apoštol Pavol, či hebrejským menom Saul z Tarzu, je dodnes považovaný za jedného z najvplyvnejších mysliteľov v dejinách našej civilizácie.
Pôvod a mladosť svätého Pavla
Pavol sa narodil v prvých rokoch kresťanského letopočtu v Tarze v Cilícii (porov. Sk 21, 39). Bol Izraelita z Benjamínovho rodu a pôvodne sa volal Šavol. Pri obriezke dostal meno Šavol (hebr. Šaúl = »vyprosený od Jahveho«, »vytúžený«), ale od mladosti mal aj vedľajšie rímske meno Pavol (lat. Paulus = malý, nepatrný). Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Od narodenia bol rímsky občan (porov. Sk 22, 27 n.).
Doma bol vychovaný prísne podľa Mojžišovho zákona a tradície predkov a bol prívržencom skupiny farizejov (porov. Flp 3, 5 n.). Otec ho poslal do Jeruzalema, aby tam získal vyššie vzdelanie a stal sa učiteľom Zákona. Šaul sa v Jeruzaleme stal učeníkom slávneho učiteľa Gamaliela, ktorý patril k miernejším členom židovskej veľrady (porov. Sk 5, 34-39). Pod jeho vedením Pavol nadobudol dokonalú znalosť Zákona, osvojil si rabínsky spôsob myslenia a vykladania Písma, ako aj pravovernú židovskú zbožnosť (porov. Sk 22, 3). Okrem materinskej aramejčiny si osvojil gréčtinu a zoznámil sa s helenistickou kultúrou a ľudovou filozofiou, ako aj s náboženstvom a politickou štruktúrou rímskeho impéria. Vyučil sa remeslu tkáča stanov a toto remeslo vykonával aj v čase svojich apoštolských ciest, aby nebol pri svojej misionárskej činnosti nikomu na ťarchu (porov. Sk 18, 3; 1 Sol 2, 9; 1 Kor 4, 12 a inde). Zdá sa, že nebol ženatý (porov. 1 Kor 7, 7) a po zdravotnej stránke trpel slabosťou a dajakou nám neznámou nepríjemnou chorobou (porov. Gal 4, 13 n.; 2 Kor 12, 7-10).
Napriek jeho výnimočnému vzdelaniu bol Pavol farizejom. Židovský zákon dodržiaval poctivo, no nepáčilo sa mu učenie, ktoré hlásal Ježiš Kristus a neskôr jeho apoštoli.
Kompletný príbeh Pavla: Apoštol pohanov
Obrátenie a apoštolská činnosť
Po Ježišovej smrti sa Šavol vrátil do Jeruzalema a stal sa fanatickým prenasledovateľom kresťanov, v ktorých videl odpadlíkov od židovstva. Bol pri kameňovaní Štefana (porov. Sk 7, 58) a od veľkňaza si vyžiadal dovolenie, aby mohol kresťanov z Damasku priviesť v putách do Jeruzalema (porov. Sk 9, 2). Na začiatku 30. rokov bol práve na ceste do Damasku, keď sa ho - podľa jeho vlastných slov - ,zmocnil Kristus’ (Flp 3, 12). No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo.
Šavol prijal v Damasku krst a hneď začal ohlasovať, že Ježiš je Boží Syn (porov. Sk 9, 20). Potom sa zdržal istý čas v Arábii (porov. Gal 1, 17), opäť sa vrátil do Damasku, ale musel odtiaľ utiecť pred Židmi (porov. Sk 9, 24). Tri roky po svojom obrátení navštívil Petra v Jeruzaleme a potom žil niekoľko rokov v Sýrii a v Cilícii (porov. Gal 1, 18-21; Sk 9, 30). Barnabáš ho z Tarzu priviedol znovu do Antiochie v Sýrii (porov. Sk 11, 25) a spolu s ním v čase hladu zaniesol podporu kresťanom v Jeruzaleme (porov. Sk 11, 27-30). Keď sa vrátili, Duch Svätý ich určil na misie medzi pohanmi (porov. Sk 13, 1-3).
V r. 47-48 vykonal s Barnabášom a Jánom Markom prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (porov. Sk 13, 1 - 14, 26). V jednotlivých mestách (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe) založili cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa príkorí pre evanjelium. Po návrate r. 49 sa Pavol s Barnabášom zúčastnil na Jeruzalemskom apoštolskom sneme (porov. Druhá misijná cesta (r. 49-52; porov. Sk 15, 36 - 18, 22) apoštola Pavla v spoločnosti Sílasa (neskoršie Timoteja) viedla do Malej Ázie a odtiaľ na európsky kontinent (Filipy, Solún, Atény, Korint), kde založil významné kresťanské obce. Počas svojho pobytu v Korinte Pavol napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom.
Na tretej misijnej ceste (r. 53-58; porov. Sk 18, 23 - 21,16) sa Pavol zdržal tri roky v Efeze, kde pôsobil s veľkým úspechom (porov. Sk 19, 1 - 20, 1; 1 Kor 16, 9) a prostredníctvom svojich spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole (porov. Kol 1, 7; 2, 1; 4, 13). V Efeze napísal List Galaťanom, Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Filipanom. Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko (tu napísal Druhý list Korinťanom) do Korintu (porov. Sk 20, 3). V Jeruzaleme ho zatkli a strávil dva roky vo väzení (r. 58-60) v Cézarei, v sídle rímskeho prokurátora, ktorým bol vtedy Félix a po ňom Festus. Z väzenia napísal List Kolosanom, Efezanom a Filemonovi. Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma (porov. Sk 23, 23 - 28, 14). V Ríme sa Pavol zdržal ako väzeň dva roky (r. 61-63; porov. Podľa istých náznakov v Pastorálnych listoch a v cirkevnej tradícii Pavol sa z rímskeho väzenia vyslobodil, ohlasoval evanjelium v Španielsku, ako už dávno predtým túžil (porov. Rim 15, 28), a potom vykonal cestu na Východ (Efez, Kréta, Macedónsko...; porov. 1 Tim 1, 3; 2 Tim 4, 13; Tít 3, 12; 1 Tim 3, 14; 4, 13; 2 Tim 1, 4). V Efeze nechal Timoteja a na Kréte Títa, aby zorganizovali tamojšie cirkevné obce, a v Macedónsku napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi. V Malej Ázii Pavla pravdepodobne zatkli (v Troade? alebo v Efeze?) a previezli do rímskeho väzenia, kde r.
Pavol, vtedy skôr nazývaný Šavol, začal prenasledovať tých, ktorí uverili a žili podľa Ježišovho učenia. Bol pri kameňovaní sv. Štefana, i keď ho priamo nekameňoval. Potom dostal povolenie na prenasledovanie kresťanov v Damasku a cestou tam sa odohralo niečo, čo mu zmenilo život. Na tri dni síce oslepol, ale nasledujúce roky sa horlivo venoval učeniu Ježiša Krista. Zo zatrpknutého prenasledovateľa kresťanov sa stal významný, hlboko veriaci človek, ktorý Ježišovo učenie šíril prostredníctvom misijných ciest v Malej Ázii, či na európskom kontinente.
Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu (2 Kor 11,16-33).
Pavol cestoval spolu s Barnabášom a Jánom Markom z Antiochie v Sýrii na Cyprus a do Malej Ázie. Založil cirkvi v mestách ako Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra a Derbe. V Lystre ho ľudia uctievali ako boha, ale neskôr ho kameňovali, až kým ho nepovažovali za mŕtveho.
Pavla sprevádzali Silas, neskôr Timotej. Cesta viedla do Malej Ázie a odtiaľ na európsky kontinent do Filíp, Solúnu, Atén a Korintu, kde založil významné kresťanské obce.
Počas pobytu v Korinte napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom. Pavol sa tri roky zdržal v Efeze. Napísal tu List Galaťanom, Prvý list Korinťanom a zrejme aj List Filipanom.
Pre prenasledovanie odišiel z Efezu cez Macedónsko (tu napísal Druhý list Korinťanom) do Korintu. V Jeruzaleme ho zatkli a strávil dva roky vo väzení (58-60). Odtiaľ napísal List Kolosanom, Efezanom a Filemonovi.
Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma. Pavol sa z rímskeho väzenia vyslobodil, ohlasoval evanjelium v Španielsku. V Efeze nechal Timoteja a na Kréte Títa, aby organizovali cirkevné obce. V Macedónsku napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi.
Listy svätého Pavla
Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku. Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom.
Tým sa líšia od literárneho druhu epištoly, listu, ktorý je nezávislý od konkrétnej situácie a jeho cieľom je vzbudiť záujem širšieho okruhu čitateľov o isté aktuálne témy alebo problémy. Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelými literárnymi výtvormi, čiže epištolách. Na druhej strane však nie sú súkromnou korešpondenciou, lebo prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov a tým uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy. Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy jednotlivých cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach.
Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú súkromnej korešpondencii z helenistického a rímskeho obdobia.
- Úvodná formula, v ktorej sa uvádza meno odosielateľa a meno adresáta s krátkym pozdravom. V Pavlových listoch možno pozdrav schematicky vyjadriť slovami »milosť a pokoj«.
- Vďakyvzdanie, ktoré má v Pavlových listoch funkciu uvedenia hlavnej témy listu.
- náukovú, obsahujúcu výklad kresťanského posolstva.
- morálno-poučnú, obsahujúcu povzbudenia a smernice pre kresťanský život.
- Záver listu a pozdravy. V Pavlových listoch sa v závere podávajú osobné správy alebo osobné odporúčania pre jednotlivcov. Charakteristickým záverečným Pavlovým pozdravom je: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami.“ Keďže Pavol diktoval svoje listy pisárovi, v niektorých na konci pridal svoj vlastnoručný podpis ako svedectvo o ich autentickosti.
Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl.
Pavol je autorom mnohých listov, no nie všetky sa zachovali. Pavol sa vo svojich listoch usiluje na základe teologickej náuky riešiť konkrétne problémy kresťanských spoločenstiev a viesť veriacich k vyspelosti viery a kresťanského života. Pavol však nie je systematickým teológom. Nepodáva globálny súhrn svojej teológie ani v Liste Rimanom, ktorý je najlepšou syntézou »Pavlovho evanjelia«.
Protopavlovské (autentické) listy: Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Flp, 1 Sol a Flm.
Deuteropavlovské listy: o ich autentickosti odborníci diskutujú.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 47-48 | Prvá misijná cesta na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie |
| 49-52 | Druhá misijná cesta do Malej Ázie a na európsky kontinent |
| 53-58 | Tretia misijná cesta, pobyt v Efeze |
| 58-60 | Uväznenie v Cézarei |
Smrť a odkaz svätého Pavla
Neskôr ho však uväznili a dostal sa do Ríma, kde ho do väzenia chodil navštevovať evanjelista Lukáš. Po niekoľkých rokoch Pavla odsúdili a zomrel sťatím. Sv. Pavol je vyobrazovaný s mečom a knihou a vďaka jeho mnohým misijným cestám sa v súčasnosti označuje aj za apoštola národov.
Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku.
Bazilika sv. Pavla za hradbami v Ríme