Pavol Hudák je kňaz, ktorý svojou prítomnosťou a silným odkazom blahoslavenej Anky Kolesárovej poctil odpustovú slávnosť v kostole svätého Vavrinca mučeníka v Revúcej. Z homílie sa nám hlboko do sŕdc zapísali slová o viere, ktorá má byť činorodá a láske, ktorá má pretkať každé naše konanie.
V nasledujúcom texte sa zameriame na jeho život a pôsobenie, najmä v kontexte Spoločnosti Božieho Slova (verbistov) na Slovensku.
Verbisti sa usadili na Slovensku koncom roka 1922, kedy sa ukázala potreba a záujem o myšlienku misijného poslania miestnej cirkvi. Zvlášť veľkým protagonistom tejto myšlienky bol biskup Karol Kmeťko. Začínali sme v starom kláštore, ktorý stojí vedľa terajšieho misijného domu v Nitre. Potom sa začala výstavba misijného domu.
Pavol Kruták sa narodil 28. septembra 1957, pochádza z obce Divina v okrese Žilina. Hoci sa už pred maturitou prihlásil na bohosloveckú fakultu v Bratislave, na štúdium ho neprijali.
V roku 1978 ho prijali do seminára v Bratislave. Po piatich rokoch štúdia ho 12. júna 1983 vysvätili v Nitre za kňaza. V júli toho istého roku nastúpil na miesto kaplána vo farnosti Nitra-Dolné mesto. Už počas štúdia teológie sa bližšie zoznámil s rehoľným životom.
Dňa 2. augusta 1983 začal svoj rehoľný noviciát. V októbri toho istého roku ho cirkevná vrchnosť preložila na uvoľnené kaplánske miesto do Bánoviec nad Bebravou. Prvé rehoľné sľuby skladal v Močenku 8. septembra 1985. V roku 1987 ho preložili za správcu farnosti v Malej Hradnej, okr. Bánovce nad Bebravou. Večné sľuby zložil 8. septembra 1989.
Dňa 1. mája 1998 bol vymenovaný za provinciála Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku. V roku 2004 odišiel na misie na Filipíny. Zúčastnil sa na pastoračnom kurze v Manile. Počas neho vypomáhal vo farnosti Smokey Mountain. Po niekoľkotýždňovom kurze lokálneho jazyka odišiel do západnej časti ostrova Mindoro. Tam pôsobil v troch farnostiach.
V júni 2007 sa vrátil a pôsobil v Nitre ako rektor misijného domu. V máji 2010 sa stal správcom farnosti Terchová.
Pavol Kruták sa stal verbistom, keďže ho viedla myšlienka, že cirkev je vo svojej podstate misionárska. Ak nebude misijná, môže zhasnúť svetlo. S verbistami mal kontakty už počas štúdia v seminári.
Keďže bol diecézny kňaz, nemal problém zladiť povinnosti, skôr mu to pomáhalo. Povinnosti na fare sa snažil robiť najlepšie, ako vedel.
Počas totality, keď vstupoval do misijnej spoločnosti, nerozmýšľal nad tým, že padne socializmus. Bral to tak, že bude podľa potrieb pracovať a snažil sa formovať mladých ľudí s týmto zameraním.
Často spomínal na stretnutie, ktoré mali na sviatok svätých neviniatok, teda mesiac po prevrate. Vtedy sa provinciál páter Babina pýtal: čo ideme robiť? Prvé bolo, že treba začať s vydávaním časopisu Hlasy z domova a misií. Potom bolo treba nájsť strechu nad hlavou. Nemali nič, tak rozmýšľali, kde sa zložiť. A potom bola dôležitá formácia. Mali bratov vo formácii a rozmýšľali, kde ich bude najlepšie umiestniť.
Cieľom verbistov nie je učiť sa, ako zhasnúť svetlo v kostole za posledným človekom. Treba pozerať do budúcna a urobiť čosi pre to.
V týchto dňoch končí sedemročnú službu provinciála. Predstaveným na Slovensku bol aj v 90. rokoch. Vtedy to bolo náročné, keďže sa rozbiehali nové aktivity. V Nitre boli vtedy asi šesť rokov, snažil sa urobiť tento priestor obývateľný. Potom boli rôzne aktivity smerom k formácii aj starším spolubratom a smerom k pastorácii. Aj navonok bolo viac aktivít, konali sa medzinárodné stretnutia. Mnohé akcie si vtedy vyžadovali osobnú účasť, dnes nám mnohé veci uľahčuje technika. Dnes sú štruktúry zabehnuté a veci sú dané, treba ich však oživovať, udržovať ten „oheň“.
Je potrebné do dnešnej situácie prinášať nanovo nadšenie, keďže niekedy okolnosti človeka akoby dusili a tlačili. Stále ostáva aktuálna evanjelizácia a misia, čo je to hlavné, čo ostáva aktuálne do konca sveta. Toto si musíme udržiavať.
Každý človek sa môže zapojiť do života vo farnosti a dôležité dnes je aj využívanie internetového priestoru. Opustiť tento priestor preto, že je tam niečo zlé, by potom znamenalo, že ho celkom prenecháme tomuto zlému pôsobeniu.
Asi najznámejšie dielo verbistov na Slovensku je bratislavské Univerzitné pastoračné centrum, kde prvá iniciatíva prišla od študentov, ktorí čosi hľadali. Milan Bubák bol vtedy v Bratislave medzi nimi známy.
Ešte v 80. rokoch, keď študoval, sa začala postupne meniť hranica, že čo je ešte misijné prostredie a čo už nie. Dnes sa dá povedať, že každý človek, aj evanjelizovaný a pokrstený, je misijným územím. Každý môže urobiť čosi viac a svoju vieru prehĺbiť.
Na začiatku mal zakladateľ dvoch kňazov a tých poslal do misií. Misia a úloha rehole bola vždy chápaná ako jeden veľký celok a stále sa prelínala práca doma s prácou v misiách. To ovplyvňuje aj to, že rehoľa po takmer 150 rokoch nejde v počte povolaní dole.
Nové povolania kvitnú teraz najmä vo Vietname, Afrike, na Filipínach, v Indonézii. Na Slovensku máte aj spolubratov, ktorí sú z Filipín, Vietnamu či Indie. Sú tu natrvalo?
Pred večnými sľubmi každý žiada o misijné určenie. Je to na základe dispozícií, poznania a jazyka. Každý má nejakým spôsobom preferenciu. Na základe štyroch zón dáva každý na generalát žiadosť aj s konkrétnymi krajinami. Natrvalo. Samozrejme, môžu sa u niekoho vyskytnúť zdravotné problémy alebo vznikne potreba inde, vtedy ho preložia. Táto zmena je možná na základe dohody provinciálov a generálny predstavený dáva potom určenie, on prekladá.
Slovenčina nie je ľahký jazyk, takže keď na Slovensko príde verbista z cudziny, tak to je pre neho náročné. Okrem jazyka potrebuje misionár vedieť aj nejaké zákony, pravidlá, aby vedel ako-tak fungovať v krajine. Naučiť sa niektoré jazyky trvá viac ako dva roky, sú to napríklad čínština, vietnamčina, japončina a podobne. Máme však spolubrata Slováka, ktorý píše básničky v japončine.
Samozrejme, úloha naučiť sa jazyk je prvoradá. Potom si človek musí zvyknúť na takú „maličkosť“, ako je strava. Potom sú tu aj veci, ktoré sú v danej kultúre iné, a niekedy nám to môže liezť na city, prečo sa takto ľudia správajú. Ale to je dané storočiami, že ľudia takto žijú a takto sa správajú. Misionár teda okrem jazyka potrebuje poznať aj nepísané pravidlá v danej kultúre.
Určenie sa dáva pred večnými sľubmi. Predpokladá sa však, že ak niekto študuje v nejakej provincii zo zahraničia, ostane tam pôsobiť, ak tam nie je prekážka.
Na webe majú študentov zo Slovenska, ktorí sú inde. Ide o Lukáša Hanúska, ktorý študoval ešte na Slovensku a dostal pred večnými sľubmi misijné určenie do Čadu.
Proces získania víz a pracovného povolenia pre misionára z tretej krajiny je pomerne dlhý a náročný. Misionár v tom však málo zmôže. Čo zmôže, že má čistý register trestov. Ostatné doklady sa vybavujú tu, či už zo strany rehole, alebo keď už prichádza ako kňaz, tak zo strany diecézy, ktorá potvrdí, že ho zamestná.
Keď v 90. rokoch jeden páter zbadal študenta z Afriky, tak skonštatoval, že prvá lastovička je už tu. Vtedy to bola rarita. Postupne si na to ľudia zvykli.
Po ukončení služby provinciála Kruták požiadal o skúsenosť na misiách na Filipínach. Po čase zistil, že je to práca, ktorá ho napĺňa a teší, preto požiadal o preloženie do filipínskej centrálnej provincie. Sľúbil však, že ak bude treba, tak sa vráti na Slovensko. Predstavení zo Slovenska chceli, aby sa vrátil, tak sa znova vrátil domov.
Napíše tam preferenciu, kde by chcel pracovať, a vyjadrí aj možnú prekážku, prečo si nevie predstaviť svoju prácu na danom kontinente. Niekto má napríklad predpoklady, že by bol z neho dobrý misionár, ale má zdravotné problémy, tak môže zostať na Slovensku.
Svojho času sa hovorilo, že v Rožňavskej diecéze je dosť personálu na počet veriacich. Ale tu sme už historicky. V reholi je aj úvaha, že by sme išli pracovať týmto smerom. Diskutujeme o tom, zamýšľame sa, že by sme sa mohli venovať aj tomuto apoštolátu.
Výzvy sa rodia z našej charizmy, ostať misijným rehoľným spoločenstvom a žiť to naplno. Výzvy tvorí aj doba a situácia. V prvom rade objavovať Božiu vôľu, čo od nás Boh chce. Výzvou je nadšená evanjelizácia. Nepripravovať sa, že bude horšie alebo čísla sa menia. Počul som názor, že čísla nie sú dôležité, že v cirkvi nemôžeme ísť na kvantitu a podobne. Fakt je, že počet praktizujúcich katolíkov klesá. Zmenila sa celková atmosféra.
Raz som jednému redaktorovi hovoril, že koľko dobrých vecí sa robí, či v cirkvi, alebo v rodinách, a vy píšete iba o tom, čo je zlé. Módou je, že sa viera nenosí, a takýto život je dobrý, takémuto trendu sme podľahli. Keby sme si dnes pozreli, čo sa píše a hovorí aj o cirkvi, mali by sme dojem, že cirkev je niečím zlým. V niektorých krajinách by školský systém bez cirkevných škôl skolaboval. Negatívny obraz o cirkvi spôsobil, že sme sa dostali tam, kam sme sa dostali.
V takomto prípade tunajší provinciál kontaktuje jeho predstaveného, aby to s ním riešil.
Aktivity a spomienky spojené s menom Pavla Hudáka
- Spomienka na Anku Kolesárovú: Pavol Hudák bol hosťom v Rádiu LUMEN, kde rozprával o blahoslavenej Anne Kolesárovej, jej živote a aktivitách vo Vysokej nad Uhom.
- Pôsobenie vo Vysokej nad Uhom: Pavol Hudák je známy svojou činnosťou vo Vysokej nad Uhom, kde sa stará o duchovné dedičstvo Anny Kolesárovej.
Pavol Hudák je teda významnou postavou slovenskej cirkvi, ktorá sa aktívne podieľa na duchovnom živote a šírení kresťanských hodnôt. Jeho pôsobenie vo Vysokej nad Uhom a účasť na podujatiach ako odpustová slávnosť v Revúcej svedčia o jeho oddanosti a vplyve na veriacich.
V kontexte blahoslavenej Anky Kolesárovej a jej odovzdanosti viere a láske, je možné vidieť paralely s životom a pôsobením Pavla Hudáka, ktorý sa snaží o zachovanie a šírenie týchto hodnôt v súčasnej spoločnosti.