Dnes začíname cyklus zamyslení na tému „Duch a Nevesta“, kde nevesta je Cirkev. „Duch Svätý vedie Boží ľud k Ježišovi, našej nádeji“. Prejdeme tromi veľkými etapami dejín spásy: Starým zákonom, Novým zákonom a obdobím Cirkvi. V týchto prvých katechézach o Duchu v Starom zákone nebudeme praktizovať „biblickú archeológiu“. Namiesto toho budeme objavovať, že to, čo je v Starom zákone dané ako prísľub, sa v plnej miere uskutočnilo v Kristovi.
Duch Svätý v Starom Zákone
Začíname prvými dvoma veršami z celej Biblie: Prvé dva verše zo Svätého písma hovoria takto: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 - 2). Boží Duch sa nám javí ako tajomná sila, ktorá posúva svet z pôvodného prázdneho, pustého a pochmúrneho stavu do stavu usporiadaného a harmonického.
Pretože, Duch svätý vytvára harmóniu, súlad v živote, harmóniu vo svete. Inými slovami, je to on, kto spôsobuje, že svet prechádza z chaosu do kozmu, teda zo zmätku do niečoho krásneho a usporiadaného. Tento ešte nejasný náznak pôsobenia Ducha Svätého vo stvorení sa upresňuje v nasledujúcom zjavení. Táto vývojová línia sa stáva veľmi jasnou v Novom zákone, ktorý opisuje zásah Ducha Svätého do nového stvorenia, pričom používa práve tie obrazy, o ktorých čítame v súvislosti so vznikom sveta: holubica, ktorá sa vznáša nad vodami Jordánu pri Ježišovom krste (porov. Mt 3, 16); Ježiš, ktorý vo večeradle dýcha na učeníkov a hovorí: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 22), tak ako na začiatku Boh vdýchol Adamovi svoj dych (porov.
Apoštol Pavol vnáša do tohto vzťahu medzi Duchom Svätým a stvorením nový prvok. Hovorí o celom stvorení, ktoré „vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (porov. Rim 8, 22). Zvíja sa kvôli človeku, ktorý ho podrobil „otroctvu skazy“ (porov. v. 20 - 21). Je to skutočnosť, ktorá sa nás úzko a dramaticky dotýka. Apoštol vidí príčinu utrpenia stvorenia v skazenosti a hriechu ľudstva, ktorý ho zatiahol do odcudzenia sa Bohu. To zostáva rovnako pravdivé aj dnes, ako to bolo vtedy.
Svätý František z Assisi nám ukazuje krásne východisko, cestu ako sa vrátiť k harmónii Ducha: cestu kontemplácie a chvály. Chcel, aby sa zo stvorenia pozdvihol chválospev na Stvoriteľa Spomeňme si na „Laudato si', mi Signore...“ Istý žalm hovorí takto: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha“ (18, 2), ale potrebujú muža a ženu, aby dali hlas tomuto svojmu nemému volaniu. A v speve „Svätý“ v omši zakaždým opakujeme: „Plné sú nebesia i zem tvojej slávy“. Sú ňou takpovediac „ťarchavé", ale potrebujú ruky dobrej pôrodnej asistentky, ktorá by túto ich chválu porodila. Naším povolaním vo svete, pripomína nám opäť Pavol, je byť „chválou jeho slávy“ (Ef 1, 12). Znamená to uprednostniť radosť z kontemplácie pred radosťou z vlastnenia.
Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý na začiatku premenil chaos na kozmos, pôsobí na to, aby túto premenu uskutočnil v každom človeku. Prostredníctvom proroka Ezechiela Boh sľubuje: „Dám vám nové srdce a vložím do vás nového Ducha... Svojho ducha vložím do vášho vnútra“ (Ez 36, 26 - 27). Pretože naše srdce sa podobá tej pustej, temnej priepasti z prvých veršov knihy Genezis. Miešajú sa v ňom protikladné pocity a túžby: telesné a duchovné. Všetci sme v istom zmysle tým „vnútorne rozdeleným kráľovstvom“, o ktorom hovorí Ježiš v evanjeliu (porov. Mk 3, 24).
Duch Svätý v živote veriaceho - 1. časť
Môžeme povedať, že okolo nás je vonkajší chaos - spoločenský a politický chaos. Pomyslime na vojny, pomyslime na mnoho detí, ktoré nemajú čo jesť, na veľa sociálnych nespravodlivostí, toto je vonkajší chaos. Ale je aj vnútorný chaos vo vnútri každého z nás. Ten prvý sa nedá vyliečiť, kým nezačneme uzdravoať ten druhý! Nech v nás táto úvaha vzbudí túžbu zakúsiť Ducha Stvoriteľa. Už viac ako tisícročie nám Cirkev kladie na pery zvolanie, aby sme ho prosili: „Veni creator Spiritus!“, Príď, Duchu Stvoriteľu! Navštív naše mysle. Prosme Ducha Svätého, aby k nám prišiel a urobil z nás nových ľudí s novosťou Ducha.
Meno Ducha Svätého
Prvé, čo sa o človeku dozvieme, je meno. Podľa neho ho voláme, rozlišujeme ho a pamätáme si ho. Tretia osoba Trojice má tiež meno: volá sa Duch Svätý. Ale „Duch“ je latinizovaná verzia. V Biblii je toto meno také dôležité, že sa takmer stotožňuje so samotnou osobou. Posväcovať Božie meno znamená posväcovať a uctievať samotného Boha. Nikdy nejde len o konvenčné pomenovanie: vždy hovorí niečo o osobe, o jej pôvode alebo poslaní. Tak je to aj v prípade mena Ruach. Práve pozorovaním vetra a jeho prejavov Boh viedol svätopiscov k tomu, aby objavili „vietor“ inej povahy. Nie je náhoda, že na Turíce zostúpil Duch Svätý na apoštolov sprevádzaný „hukotom prudkého vetra“ (porov. Sk 2, 2). Čo nám o Duchu Svätom hovorí jeho meno Ruach?
Sila a Sloboda Ducha
Obraz vetra slúži predovšetkým na vyjadrenie sily Ducha Svätého. „Duch a sila“ alebo „sila Ducha“ je slovné spojenie, ktoré sa opakuje v celom Svätom písme. Vietor je totiž ohromujúca a nezdolná sila. Opäť však platí, že ak chceme objaviť plný význam biblických skutočností, nesmieme sa zastaviť pri Starom zákone, ale musíme prísť k Ježišovi. Popri sile Ježiš vyzdvihne aj ďalšiu vlastnosť vetra, a to jeho slobodu. Vietor je jediná vec, ktorá sa nedá udržať na uzde, nedá sa „zavrieť do fľaše“ ani zaškatuľkovať. Snažíme sa vietor „uzavrieť do fľaše“ alebo do škatuľky, ale to nie je možné: je voľný.
Namýšľať si, že Ducha Svätého uzavrieme do pojmov, definícií, téz alebo traktátov, ako sa o to niekedy pokúšal moderný racionalizmus, znamená stratiť ho, znehodnotiť ho alebo zredukovať na jednoduchého, čisto ľudského ducha. V cirkevnej oblasti však existuje podobné pokušenie, a to chcieť uzavrieť Ducha Svätého do kánonov, inštitúcií, definícií. Duch vytvára a oživuje inštitúcie, ale on sám nemôže byť „inštitucionalizovaný“, „zredukovaný na vec“.
Svätý Pavol z toho urobí zásadný zákon kresťanského konania, keď hovorí: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2 Kor 3, 17) Slobodný človek, slobodný kresťan, je ten, ktorý má Pánovho Ducha. Ide o veľmi zvláštnu slobodu, úplne odlišnú od toho, čo sa bežne chápe. Nie je to sloboda robiť si, čo sa človeku zachce, ale sloboda slobodne robiť to, čo chce Boh! Nie sloboda konať dobro alebo zlo, ale sloboda konať dobro a konať ho slobodne, teda z príťažlivosti, nie z donútenia. Dobre poznáme to, keď sa sloboda stáva „zámienkou pre telo“. Pavol uvádza stále aktuálny zoznam: „Smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné.“ (Gal 5, 19 - 21). Ale rovnako aj sloboda, ktorá umožňuje bohatým vykorisťovať chudobných, je to nepekná sloboda, ktorá dovolí silným vykorisťovať slabých a všetkým dovolí beztrestne zneužívať životné prostredie.
Božie Slovo a Duch Svätý
Pokračujeme v katechézach o Duchu Svätom, ktorý vedie Cirkev ku Kristovi, našej nádeji. On nás sprevádza. Minule sme uvažovali o pôsobení Ducha vo stvorení. V druhom liste sv. Pavla Timotejovi sa nachádza toto tvrdenie: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté“ (3, 16). A iný novozákonný text hovorí: „Pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 21). Toto je náuka o božskom vnuknutí Písma, ktorú hlásame ako článok viery vo Vyznaní viery, keď hovoríme, že Duch Svätý „hovoril skrze prorokov“.
Duch Svätý, ktorý vnukol Písma, je aj ten, ktorý ich vysvetľuje a robí ich večne živými a činnými. Z inšpirovaných ich robí inšpirujúcimi. „Sväté písmo ako Bohom vnuknuté - hovorí 2. Vatikánsky koncil - raz navždy napísané, nemenne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznieť hlasu Ducha Svätého“ (Dei Verbum č. 21). Takto Duch Svätý v Cirkvi pokračuje v pôsobení Zmŕtvychvstalého, ktorý po Veľkej noci - hovorí evanjelium - „otvoril učeníkom myseľ, aby porozumeli Písmu“ (porov.
Môže sa totiž stať, že konkrétny úryvok zo Svätého písma, ktorý sme toľkokrát čítali bez nejakého osobitného pocitu, si jedného dňa prečítame v ovzduší viery a modlitby, a vtedy sa tento text zrazu rozsvieti, osloví nás, vrhne svetlo na problém, ktorý prežívame alebo nám objasní Božiu vôľu v určitej situácii. Čím je táto zmena spôsobená, ak nie osvietením Ducha Svätého? Bratia a sestry, Cirkev sa živí duchovným čítaním Svätého písma, teda čítaním uskutočňovaným pod vedením Ducha Svätého, ktorý ho vnukol. V jeho strede, ako maják, ktorý všetko ožaruje, je udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, ktorá završuje plán spásy, realizuje všetky postavy a proroctvá, odhaľuje všetky skryté tajomstvá a ponúka pravý kľúč k čítaniu celej Biblie.
Kniha Zjavenia toto všetko opisuje obrazom Baránka, ktorý láme pečate knihy „napísanej zvnútra i zvonka, ale zapečatenej siedmimi pečaťami“ (porov. 5, 1 - 9), Písma Starého zákona. Cirkev, Kristova Nevesta, je oprávnenou vysvetľovať inšpirovaný text Svätého písma, Cirkev je sprostredkovateľkou jeho autentického ohlasovania. Keďže Cirkev je obdarená Duchom Svätým, preto je inšpirujúcou, je „stĺpom a oporou pravdy“ (1 Tim 3, 15). Prečo je tomu tak? Pretože je inšpirovaná, vedená Duchom Svätým.
Jedným zo spôsobov duchovného čítania Božieho slova je ten, ktorý sa nazýva lectio divina. Slovo, ktorému možno nerozumieme. Spočíva vo vyhradení určitého času počas dňa na osobné, meditatívne čítanie úryvku zo Svätého písma. A to je veľmi dôležité: každý deň si nájdite čas na počúvanie. Ak mám veľa času: meditovať, prečítať si úryvok z Písma. A na to odporúčam: vždy mať vreckové evanjelium a nosiť ho v taške, vo vreckách... Takže keď cestujete alebo keď máte trochu voľna, vezmite ho a niečo si prečítajte. To je pre život veľmi dôležité. Avšak duchovným čítaním Svätého písma par excellence je spoločné čítanie, ktoré sa uskutočňuje v liturgii a vo svätej omši. Tam vidíme, ako udalosť alebo ponaučenie uvedené v Starom zákone nachádza svoje plné naplnenie v Kristovom evanjeliu.
Avšak homília musí byť krátka: obraz, myšlienka a emócie. Homília nesmie byť dlhšia ako osem minút, pretože po tomto čase sa pozornosť stráca a ľudia zaspávajú, a to je pravda. Homília musí byť takáto. A toto chcem povedať kňazom, ktorí veľa a často rozprávajú a vy nerozumiete, o čom hovoria. Krátka homília: myšlienka, emócia a „vec“ k činu, ako konať. Nie viac ako osem minút. Medzi mnohými Božími slovami, ktoré počúvame každý deň pri svätej omši alebo v liturgii hodín, je vždy nejaké, ktoré je určené najmä nám. Niečo, čo sa dotkne srdca. Ak si ho vezmeme k srdcu, môže ožiariť náš deň a oživiť našu modlitbu. Na záver mi dovoľte myšlienku, ktorá nám môže pomôcť zamilovať si Božie slovo. Podobne ako niektoré hudobné diela, aj Sväté písmo má základnú notu, ktorá ho sprevádza od začiatku do konca, a touto notou je Božia láska. „Celá Biblia nie je ničím iným“, poznamenáva svätý Augustín, „ako rozprávaním o Božej láske“. Svätý Gregor Veľký nazýva Sväté písmo „listom všemohúceho Boha svojmu stvoreniu“, ako list Ženícha svojej neveste, a nabáda nás, aby sme sa „učili poznávať Božie srdce v Božích slovách“.
Žalmy ako Modlitby
V rámci prípravy na blížiaci sa Jubilejný rok som navrhol, aby sme venovali rok 2024 „veľkej ‚symfónii‘ modlitby“[1]. Ako v každej symfónii, aj v nej sa nachádzajú rôzne „pohyby“, čiže rôzne druhy modlitby: chvála, vďaka, prosba, náreky, rozprávanie, múdre úvahy a mnohé iné, osobné alebo tiež spoločné, celého Božieho ľudu. Sú to piesne, ktoré sám Duch vložil na pery Nevesty, jeho Cirkvi. V Novom zákone mali žalmy výnimočné miesto. V minulosti boli často spoločne Nový zákon a žalmy, dodnes sú časté takéto vydania. Mám na stole ukrajinské vydanie Nového zákona so Žalmami od vojaka, ktorý zahynul vo vojne, a ktorý mi poslali. S touto knihou sa modlil na fronte.
Nie všetky žalmy - a nie všetko z každého žalmu - môžu kresťania a ešte menej moderný človek opakovať a osvojiť si. Niekedy odrážajú historickú situáciu a náboženskú mentalitu, ktoré nám už nie sú vlastné. To, prečo sa nám najviac odporúčajú žalmy, je, že sa ich modlil Ježiš, Mária, apoštoli a všetky kresťanské generácie pred nami. Keď ich recitujeme, Boh ich počúva s tou veľkolepou „orchestráciou“, ktorou je spoločenstvo svätých. Ježiš podľa Listu Hebrejom prichádza na svet s veršom žalmu v srdci: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (porov. Hebr 10, 7; Ž 40, 9); a podľa Lukášovho evanjelia opúšťa svet s iným veršom na perách: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46; porov.
Na používanie žalmov v Novom zákone nadväzujú cirkevní otcovia a celá Cirkev, ktorá z nich robí pevnú súčasť slávenia svätej omše a liturgie hodín. „Celé Sväté písmo dýcha Božou dobrotou,“ hovorí svätý Ambróz, „ale najmä milá kniha žalmov“[2], milá knihu žalmov. Pýtam sa preto: Modlíte sa niekedy so žalmami? Vezmite si Bibliu alebo Nový zákon a pomodlite sa žalm. Napríklad, keď ste trochu smutní, pretože ste zhrešili, modlíte sa Žalm 50? Existuje mnoho žalmov, ktoré nám pomáhajú ísť vpred. Osvojte si zvyk modliť sa so žalmami. Nemôžeme však žiť len z dedičstva minulosti: je potrebné, aby sa žalmy stali našou modlitbou. Bolo napísané, že v istom zmysle sa musíme sami stať „autormi“ žalmov, osvojiť si ich a nimi sa modliť[3]. Ak sú žalmy alebo len verše, ktoré nám hovoria k srdcu, je dobré si ich opakovať a modliť sa ich počas dňa.
Žalmy sú modlitby „na všetky ročné obdobia“: neexistuje stav duše alebo potreba, ktorá by v nich nenašla tie najlepšie slová, aby ich premenila na modlitbu. Na rozdiel od všetkých ostatných modlitieb žalmy opakovaním nestrácajú svoju účinnosť, naopak, zvyšujú ju. Prečo? Ak sa cítime preťažení výčitkami svedomia a viny, pretože sme hriešni, môžeme opakovať spolu s Dávidom: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo, / pre svoje veľké zľutovanie“ (Ž 51, 3), žalm 51. Ak chceme vyjadriť silné osobné puto s Bohom, hovoríme: „Bože, ty si môj Boh, / už od úsvitu sa viniem k tebe. / Za tebou prahne moja duša, / za tebou túži moje telo / ako vyschnutá, pustá zem bez vody“ (Ž 63, 2), žalm 63. Nie nadarmo Liturgia zaradila tento žalm do chvál na nedele a slávnosti. A ak nás prepadne strach a úzkosť, na pomoc nám prichádzajú tieto nádherné slová 23. žalmu: „Pán je môj pastier [...]. I keby som mal ísť tmavou dolinou, / nebudem sa báť zlého“ (Ž 23, 1. Žalmy nám umožňujú, aby sme neochudobnili našu modlitbu tým, že ju zredukujeme len na prosby, na neustále opakovanie „daj mi, daj nám...“. Učme sa z modlitby Otčenáš, ktorá predtým, ako prosí o „každodenný chlieb“, hovorí: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“.
Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý dal Neveste Cirkvi tieto slová modlitby k jej božskému Ženíchovi, nech nám pomáha, aby vďaka nám znova zazneli v Cirkvi aj dnes a aby sa tento prípravný rok na Jubileum stal symfónio...
Prázdnota človeka a Láska
Zjavenia o láske apoštol Pavol umiestnil v 1. liste Korinťanom medzi dve kapitoly, ktoré analyzujú charizmy a ich používanie v kapitolách 12 a 14. Apoštol Pavol sa tu v prvom rade zaoberá prázdnotou človeka. Pod pojmom prázdnoty rozumieme, že človek, stvorený na obraz a podobu Božiu, po páde do hriechu stratil podstatu a obsah svojej existencie. Jeho úsilie vyplniť tento deficit v živote napokon vyústi v neúspech a zlyhania, preto je jednou z charakteristických čŕt jeho životného pocitu práve frustrácia. Duch človeka je darcom aj nositeľom života. Telesnou smrťou „odletí do neznáma“ aj život samotný.
Frustrácia je preto charakteristickou črtou neviditeľnej časti človeka, lebo jeho snaha ukončiť vnútornú prázdnotu - chvíľkovú aj dlhodobú - končí neúspechom, keďže duch človeka je závislý od Boha a svoje naplnenie môže nájsť jedine v Božej prítomnosti. Po páde do hriechu zostal duch človeka Bohom opustený, no aj v tomto stave je schopný komunikovať s dušou. Toto je tiež dôležitou súčasťou fungovania svedomia - popri hodnotení svojich skutkov.
Prijímanie a vnímanie informácií, pochádzajúcich z ducha, prehodnocuje človek najčastejšie na duševnej úrovni a to takým spôsobom, že nie si je istý duchovným zdrojom rozhodujúcich informácií a ich identity. Kultúrne pozadie v rozhodujúcej miere ovplyvní v človeku to, či umožní svedectvu ducha vládu, alebo ju potlačí. Preto kresťanstvo v porovnaní s gnosticizmom nikdy neverilo, že by sa duša človeka samotným hĺbaním (meditáciou) mohla dostať k takému poznaniu, ktoré je nutné pre život, respektíve, čo by mu zaručovalo harmóniu a pokoj s Bohom aj s ľuďmi.
Apoštol Pavol stavia jazyk a slová tvárou v tvár láske. Tento súvis nie je teoretický, ale odzrkadľuje skutočný stav. Týka sa to hlavne moderných spoločností, ktoré sú ovládnuté falošnou vierou v komunikáciu. Dnes je to už totiž v kruhoch hospodárskej, politickej, náboženskej aj kultúrnej elity spoločnosti povýšené na hodnosť falošnej náboženskej viery. Apoštol Pavol hovorí aj o tom, že tiež slová vyslovené bez lásky hrajú rozhodujúcu úlohu, čo sa týka vnútorného vyprázdnenia osobnosti človeka.
Duchovný obsah slov
Jazyk je styčnou plochou ducha človeka, na ktorú prerazia tie veci, ktorými sa duch zaoberá, ktoré sú pre neho dôležité, a ktoré nie. Jazykom sa prejaví skutočný stav človeka. Človek svojimi slovami vyžaruje do svojho okolia čo vlastne v ňom je. Duchovný obsah vyrieknutých slov ovplyvní stav, pomery, vývin budúcnosti, ba do istej miery aj materiálny svet toho, ktorý hovorí, a aj jeho poslucháča.
V moderných spoločnostiach je rozšírený názor, podľa ktorého sa dá komunikáciou a odbornými slovami dosiahnuť viac než tradičnou prácou. Pravdou naproti tomu zostáva, že mnohými rečami si ľudia viac problémov vyrobia, než vyriešia. Za čias apoštola Pavla, v helénskej a latinskej kultúre, zohrávala dôležitú úlohu rétorika. Aj v Korinte mali väčšiu autoritu úspešnejší rečníci. Rečníci museli spĺňať, okrem iného, tieto základné požiadavky: posolstvo muselo byť podané vyberaným, vypracovaným, priam skvelým spôsobom. Múdrosť, logika a inteligencia museli byť podané na vysokej úrovni.
Apoštol sa hneď v 1. kapitole zaoberá protichodnosťou medzi helénskou rétorikou a zvestovaním Božieho slova. Gréci odmietli a považovali za bláznovstvo zvestovanie Božieho slova nielen pre jeho obsah, ale aj kvôli jednoduchosti slovného vyjadrenia. Nezodpovedalo to ich očakávaniu po stránke gramatickej ani intelektuálnej. Zvestovanie evanjelia kresťanmi sa nezhodlo v podstatných náhľadoch s helénskymi pravidlami rétoriky preto, lebo posolstvo evanjelia nekládlo dôraz na intelektuálny obsah, úroveň a formy prejavu, ale na duchovnú silu posolstva. Rozdiel medzi nimi zhrnul apoštol Pavol nasledovne: „A ja, keď som k vám prišiel, bratia, neprišiel som vo vznešenosti slova alebo múdrosti zvestujúc vám svedectvo Božie.
Účelom kresťanského zvestovania Božieho slova je, aby poslucháčom bola zjavne demonštrovaná sila Ducha Božieho. Spôsob kázania Božieho slova musí sprostredkovať nadprirodzenú silu. Slová musia prinášať pomazanie, lebo len takýmto spôsobom je možné sprostredkovať vierou od človeka k človeku, milosť Božiu zjavenú v Kristu Ježišovi. Zvestovanie kresťanského posolstva musí byť nadprirodzené, duchovné, lebo iba tento spôsob zodpovedá prirodzenosti Slova a Božieho kráľovstva. Kým v helénskej rétorike posolstvo slúžilo k nárastu vplyvu rečníka, kresťanský kazateľ slúži Slovu Božiemu - čiže posolstvo musí byť väčšie ako posol, aby vplyv Božej prítomnosti prevýšil vplyv osobnosti tlmočníka na poslucháčov.
Podľa apoštola Pavla sú slová vyslovené bez lásky iba akustickým javom. Môžu mať psychickú a citovú príťažlivosť - pôsobiť na psychiku človeka - ale neobsahujú skutočné hodnoty, a preto ani nie sú schopné sa o ne podeliť s poslucháčmi. Podstatný rozdiel medzi ľudskou a Božou rečou je v tom, že ľudské slová je možné oddeliť od vecí, o ktorých je reč. Navyše, medzi ľudskými slovami a skutočnosťou sa tiahne hlboká priepasť, obsahovo nie sú v zhode, a následkom tohto slová nemajú vplyv na danú skutočnosť, nie sú schopné ju zmeniť, a toto je pravdou aj opačne. Božie slovo je vlastne preto vypovedaním skutočnosti, lebo sú v ňom obsiahnuté vyslovené veci. Svet podľa Biblie vznikol preto, lebo Stvoriteľ vyslovil stvoriteľské veci. Ján na začiatku svojho evanjelia napísal: „Všetko povstalo skrze neho, a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo.“ (Jn 1:3)
Hlavnou charakteristikou Ježišovej reči je to, že Jeho slová obsahujú skutočné veci. Keď povedal chorému: „Buď zdravý!“ zmena nastala preto, lebo jeho slová obsahovali uzdravujúcu silu - zdravie, ktoré pôsobilo v tele trpiaceho. Výroky: „Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy“, „Vstaň a choď!“, „Vyjdi z neho!“, „Buď čistý!“, atď. neboli len ľudskými slovami, pretože obsahovali vypovedané veci, nastalo stotožnenie. Takže, Písmo sprostredkuje skutočnosť, skrze Písmo je možné pochopiť a zmeniť skutočnosti, pretože podstatou evanjelia je to, že slová Ježiša Krista hovoria o nových veciach ako sú: odpustenie, uzdravenie, oslobodenie, materiálne zabezpečenie, prosperita, vzkriesenie atď.
Adamova Reč
Adamova reč bola úplne iná pred pádom ako po ňom. V Božom pláne po stvorení bolo, aby Adam pokračoval v Jeho diele na zemi. Boh stvoril svet ako dobrý, ale neodovzdal ho človeku v dokonalom stave, pretože v Jeho pláne bolo, aby sa zem stala dokonalou skrze človeka. Tento fakt o Božom pláne podporuje aj to, že Boh oddelil raj od iných častí zeme. Pôvodne bolo Božím plánom rozšíriť stav, ktorý bol v raji, aj na ostatné časti zeme.
Totižto, raj bol iba na jednom konkrétnom mieste, bol ohraničený a okolo neho bol svet ako neupravené pracovisko pred Adamom, aby ho zaľudnil svojimi potomkami a urobili si z neho raj. Zaujatie zeme, rozširovanie raja a zariadenie sa v ňom nemalo spočívať v ťažkej práci a námahe, ale Boh pre túto úlohu naplánoval ľudskú reč. Adamove slová disponovali stvoriteľskou silou. Zjavne jeho slová obsahovali podstatu vecí nachádzajúcich sa na zemi a zároveň Adamovi zabezpečovali slobodu a vedúcu úlohu na zemi. Pomenovanie zvierat bolo oveľa väčšou udalosťou ako iba to, že dostali od neho meno.