Kroje na Spiši
Kroj na Spiši, podobne ako v blízkom Šariši, je v každej dedine iný, hoci základný materiál (domáce ľanové plátno, trelich a súkno) je pre všetky obce rovnaký. Odlišnosti spočívajú v štýle šitia, zdobenia, výšivky a strihu.Dievčenský kroj
Mladé dievčatá nosili kroje zväčša biele alebo iné jasnofarebné kroje (jobky a kidle). Počas sviatočných udalostí zdobili hlavy dievčat party. Veľkou výsadou pre dievčatá bolo nosenie obrazu (prenosnú sochu Panny Márie), vždy stáli v kostole v prvom rade a obliekali sa jednotne. Ak bol tento úkon niektorému dievčaťu odmietnutý, bolo to pre ňu niečo, ako trest.Ženský kroj
Ženský kroj u mladších neviest bol takmer ten istý ako u dievčat, výnimku tvoril čepiec, ktorý bol určený vydatým ženám. U mladej nevesty bol lemovaný svetlejšou čipkou, staršie ženy mali lemovanie v tmavšej alebo čiernej farbe. Zvyk nosiť čepiec sa zachoval aj po skončení druhej svetovej vojny, táto tradícia sa však postupne vytrácala. Nosievali sa „kvitkate“ (kvetované) šatky, „delinky“ alebo kašmírové. V zime sa obliekali kožúšky alebo kožúšteky. Doplnky tvorili „zimušné chustki“. Zvláštnym úkonom bolo sviatočné obliekanie dievčat, ale aj žien. Pod vrchným odevom (kidľou) nosievali jednu i viac naškrobených („nakrochmaľenich“) čipkovaných spodníc a to v závislosti od postavy. Zástera („fartušek“) ladila so sukňou. Na nohách mali ženy kožené čizmy („sarki“).Mužský kroj
Mužský kroj tvorila plátená košeľa s vyšívaným podgolierom, vesta („lajblik“) rozličných farieb, ale najviac modrej a u starších mužov čiernej farby. Mládenci nosievali zväčša biele alebo modré šnúrkované nohavice, starší muži čierne. Doplnky u mužov tvoril klobúk s ohnutým okrajom a na mieru šité vysoké čižmy.Svadobné zvyky a piesne
Svadba vo Vyšnom Slavkove v minulosti bola spojená s mnohými zvykmi a piesňami. Asi týždeň pred svadobnou hostinou prinášajú príbuzní a známi do domu svadobnej matky všelijaké veci, čo budú potrebné k prichystaniu pohostenia. Nie zato, že sú pozvaní, ale že sa tak patrí. A ktorá žena len môže, odskočí i pomôcť. Ráno v deň svadby idú snúbenci k spovedi. Potom celý deň prebieha v znamení chvatných posledných príprav. Odpoludnie je venované mladuche, obliekajú ju, starostlivo pripravujú, aby bola pekná. Kto len môže pribehne pokuknúť na obliekanie a podľa svojho názoru dáva úpravy a rady. Keď je už mladá hotová a priblížil sa čas „príšahy“, posiela mladá svoje družičky v ústrety mladému. Celkom tak ako múdre panny v Písme. Kým vyčkávajú príchod mladoženícha, časť družíc vyplňuje čas spevom, lebo sa na svadbe treba veseliť, svadba, to nie pohreb.Folklórna svadba ako za starých čias
Cesta na „prišahu“ a z „príšahy“
Družičky, ktoré odišli po mladoženícha, vstupujúc do jeho rodičovského domu, spievajú - recitujú - opakujú:Už sme še tu pričapali, kone še nam počapali,dajce že nam te ručničky, poucirac te koničky.Z tadzi chceme chlopa mac, talar zaňho mame dac:talar dame a i groši periny pulen voz.Za spevu vojdú dnu. Na to si mladý kľakne pred rodičmi, pobozká im ruky, odpytuje a žiada si rodičovské požehnanie:
Pytam vas, moj ľuby ocec, i vas, moja ľuba mamičko, pre Boha, pre Matku Božiu, pre pejc ran Krista pana, po perši raz, po druhy raz i po treci raz, aby sce mi odpusčili, co som procivko vas prehrešil slovom, učinkom abo dajakym skutkom.Na to rodičia odpovedajú:
Odpuščame ci. Nech ci i Pan Boh odpušči.Nasleduje rodičovské požehnanie so znamením kríža na čelo a bozkom:
V mene našim budce požehnane v každej praci a na každym kroku a v každym skutku. Požehnaj Vas Boh Ocec, Boh Syn, Boh Duch Svaty, najsvatejšia Trojica. Amen.Tento obrad, pravda, sa neskončí bez dojímavých scén a prelievania sĺz vďačnosti, starosti a obáv súčasne. Na to družičky, keď boli čím - tým ponúknuté, vezmú mladého medzi seba a odvádzajú ho do domu mladuchy. Rodičia ich ešte raz vyprevadia so znamením kríža. A družina hostí a družíc, vzdiaľujúc sa, pozvŕta koho dočiahne, výska a spieva:
Ostavajce zdravy, svojej matky prahy,co vas prekračali, mojo biele nohy.Ostavajce zdravy, mojej matky kľučkyco vas privirali, mojo biele ručky.Podobne sa spieva pri odchode i mladuche. Spiatočná cesta do domu mladuchy sa vyplňuje striedavo spevom a cigánskou hudbou. Zatiaľ u mladuchy netrpezlivo vyzerajú oknom, pred dverami prichodiac zaspievajú:
Otvirajce branu, šumne maľovanu,že še mi nezlame, pirko z mageranu.Bo jak še mi zlame, lem jedno byľečko,bula ši - nebudzeš moja frajirečko.Otvirajce branu, novotna rodzina,idzeme zdaleka, bo už nam je žima.Vchádzajú dnu, nôtia si ďalej:
Ej, čerkali, brinkali, ej, na stole skleničky,ej, odbiraj še Pavlinko, ej, od svojej mamičky.Ej, ked še odbirala, ej, ručku podavala,ej, ostavajce zdrava, ej, moja mamko draha.Dnu sa potom odbavuje ten istý obrad, čo u mladoženícha. Keď mladucha kľačí pri odpytovaní rodičov, spievajú jej:
Prelecel ptaček, ponad milej dašek,to je perša novina.Zbiraj še ty, Cilko, už ci je čas - hodzina.A hneď zanôtia i odpoveď namiesto vzlykajúcej mladej:
Dy ja še už zbiram, už na treci tydzeň,pozbirac še nemožem.Moju ľubu matku, v tym veľkym zarmutku,zochabic nemožem.Po požehnaní odchádza obklopená slobodnou mládežou na „zdavane“ - sobáš. Keď mladej už nežije otec, pri odpytovaní jej spievajú:
Chodzila Hanička, od kuta do kuta,hledala tatička, že še ho odpyta.Ach, tatyčku zlaty, staňce že vy hore,hej, a popaterce, co na vašim dvore.Odpytajše, Hančo, totych cudzich ľudzi,bo tvojho tatyčka, nikto nezobudzi.A na vašim dvore, koňe ošedlane,tu mi rozkazuju, že mám šedac na ne.Jake ty, Haničko, jake ty šerdco maš,ked ty za tatyčka, jednu soldzu nedaš.V takom prípade sa pozornosť uprie na vdovu - matku, že vedela tak vychovať svoje dieťa a dať ju „do poradku“. Pamätá sa na to piesňou:
Ľuto mi je, mamko moja, ľuto mi je vas,čežko sce me vychovali, mušim isc od vas.Keby ja vas mamko moja, zosebu mohla vžac,ale ja vas mamko moja, tu mušim zanechac.Toto bola najťažšia chvíľa a každý si po nej rád vydýchne a s chuťou sa dá do ujúkania a spevu:
Ej, kedzme na vešelu, ej, ta vešele budzme,ej, zašpivajme sebe, ej, jak poradné ľudze.Sprievod sa rozostavuje. Napredu kráčajú Cigáni a vyhrávajú. Potom mladá s družbom, mladý s družičkou a celý rad družíc, poriadne „vyfiňdžurených“ a či „vycindorených“. Za nimi ostatní hostia a nakoniec celý krdiel detí. Cestou do kostola kladú zástupu prekážky (stuha pretiahnutá cez cestu, druk alebo iné prekážky ako fura sena), ktoré sa uvoľňujú len vtedy, keď mladoženích zaplatí - manželku si treba vykúpiť. A keď je mladý z inej dediny, neobíde sa to veru nahladko. Musí dobre pomastiť. Pripadajú mu veru veľmi draho cigánske nôty:
Kto chce ženu z tadzi mac, muši za ňu veľo dac.Obyčajne sa jednajú na cene, určená suma je skoro zákonom a nemožno sa mu protiviť. Za ženu treba dobre zaplatiť. Niekedy i dedinský drobizg navystrája kúsky. Deťom sa obyčajne rozhodí za hrsť drobných a radosť je pozerať ako sa bijú a rujú: každé chce uchytiť čo najviac. Nikde niet tak ďaleko kostol, aby cestou doň svadobníci nemali vždy ešte poruke nejakú novú primeranú pieseň. Zachrípnuté hrdlo sa pritom mastí tuhou.
Ej, svaty Mikulašu, ej, žehnaj cestu našu,ej, bo my dneš idzeme, ej, k svatemu sobašu.Potom zavládne rozpustilosť:
Idzeme, idzeme, k svatemu sobašu,nešeme dva vajca a jednu kolbasu.Cigáni neprestávajú a spev pokračuje:
V slavkovskym koscele, široke kamene,prišahaj Pavlinko, Michalovi šmeleDy ja prišahala, dva paľce dzvihala.Bodaj ta prišaha, v koscele ostala.Alebo:
Do koscela kvitek, a z kocsela ruža,či še ci, Pavlinko zachcivelo muža?Ne muža, ne muža, len zlateho čepca,že by bula chvala, že som už nevesta.A nadvihujúc fľašu, poťahujú si z nej za spevu:
Palenečka, uchúú, už je v mojim bruchu,tak še mi lygoce, po mojim živoce.Keď sa na svadobný sprievod prizerá mnoho zvedavcov, vysmejú ich piesňou:
Te slavkovske baby, roboty nemajú,pres plot pokukaju, dzivky ohvaraju.Všetok spev, výskanie a hajduchovanie odrazu ustáva, len čo sa dostanú ku kostolu.
Obrad v kostole
Vstupom svadobníkov do kostola, hrdlo ustáva, ale myseľ tým väčšmi pracuje. Len čo mladomanželia zastanú pred oltárom, zvedavé pohľady sa upierajú na oltárne sviece. Keď sviece „klipkajú a či „džmurkajú“ - plápolajú, blkocú - treba dávať pozor, ktoré: či vyšné alebo nižné. Keď vyšné, to značí, že sa budú mladým do manželstva miešať starí (svokor, svokra). Keď nižné - to sa budú mladomanželia „štrajtac“ - hádať. Podľa iných, keď sviece plápolajú, je to znak, že mladucha pri oltári nie je poctivá. V čas príchodu ku „zdavaňu“ nesmie byť na cintieri otvorený hrob, lebo ináč je to znamením, že do jedného roka daktorý z manželov zomrie. No už naskrze by bolo zle, keby tak boli otvorené až dva hroby! Podľa inej mienky otvorený hrob počas sobáša značí otvorenú ranu medzi manželmi: stále edorozumenia, škriepky.Piesen na oferu
Po „zdavaňu“ sa ide na oferu: I tu musí byť mladá pohotová: musí predbehnúť manžela, aby po celý manželský život nad ním panovala. To isté mala urobiť, keď po predbežných formalitách kráčali k prísahe. Vtedy mala prejsť nie poza muža, ale popred neho a pri tom mu stúpiť na nohu, aby ona bola paňou v dome a aby ju mal vždy rád. Príznačné je i to, či novomanžel jej dá na oferu peniaze sám od seba, a či ho ona o to prosí. Keď jej dáva sám od seba, značí to, že nebude od neho vždy len „landykac“, modlikať groše, ale že bude spoločne s ním gazdovať. V opačnom prípade to značí, že po finančnej stránke nebude s mužom dobre vychádzať. Keď je už v kostole všetko skončené, vychádzajú manželia von a ktorá z družičiek pri tom k mladej prvá pristúpi, aby jej žičila blaho, tá sa prvá zanedlho vydá. Keď sú pri sväteničke a zamáčajú si prsty, aby sa so svätenou vodou prežehnali, vtedy má mladá svojmu manželovi pošliapať po topánkach, aby ho vždy mohla „trimac v poradku“, aby sa jej nezlajdačil. Manželia sa tešia, keď majú ku prísahe pekné počasie. Daždivé počasie značí mnoho sĺz. Podľa inej verzie zase hojné požehnanie na deťoch. Pri odchode do kostola, pravda, rodičia nezabudli dať „bralce“ kúsok chleba, cukru a peniaze, ktoré si zaviazala do ručníka a položila pod pazuchu alebo do pása, aby „vše bula pri chlebičku a pri grajcaru“, aby v ich domácnosti nikdy nechýbalo to najpotrebnejšie! Chlieb a peniaze. Len čo vystúpia z chrámu, Cigáni rozozvučia na privítanie a družičky spievajú:Ó, Panno Mário, budz mi na pomoci,že som nestracila, svoj veneček v noci.Ale ho stracila, v tom našim koscele,budu še radovac, te našo pracele.Do koscela sama, a z koscela dvojo,a od teraz na rok, už ich budze trojo.Nezabudnú vykričať pri tom ani to, koľko vzal pán farár od „zdavaňa“:
A ten naš pan farar, malo žita šeje:za jednu prišahu, tišic korun bere.Keď cesta do kostola bola naplnená i neistotou a zármutkom, cesta nazad je už radostnejšia a slávnostnejšia. Veď už všetci vedia, i mladomanželia cítia, že ich už „nikto neodosobí, chýbaľ ryľ a motyka“
Návrat do svadobného domu
Pred bránou svadobného domu zastane sprievod, lebo tam by ich nepoznali. Nechcú ich vpustiť. Starosta svadby prosí o dovolenie, prosí, aby sa zmilovali nad nimi, aby ich láskavo pripustili dnu:„Slávne opaterné pracele!“ „Ked Mojžiš u Labana, ujka sveho ovce pasol a vyšol zo stadom daleko do hory a uvidzel tam horiaci krak, ktory nezhorel, chcel znac co to, i išol ku nemu. Ale v kračku počul hlas: Mojžišu, nechodz sem v obuve, lebo to mesco je svate. I zobul obuv svoj a tak šol ku nemu. Z neho všemohuci Boh tak preriekol: Slyšel som plač a kvilene ľudu izraelskeho, idz ku farahonovi a vyved ľud z Egypta a vovedz ho do zeme zašľubenej. Ale ľud ten reptal na Mojžiša v pustacine, že jich vyvedol z krajin dobrých, kde maju všeličeho hojnosc. A tu nemaju lem manu. I ja vyvedol ľud tento, dze mali šickeho dosc. Tak žeby na mne nereptali, ta rad by som jich vovesc do vašeho posciveho pribytku, dze by še jim daco lepšeho dostalo. Tak pytam pekne v mene teho zastupu, žeby sce nas vdzečne prijali a nam maleho občerstveňa, zabaveňa a muziky vzdečne dovolili.“Po takom prívete, dodávajúcich reči biblický a kostolný charakter dá svadobná matka ochutnať novomanželom trocha medu a cukru - aby ich nikdy neopustilo šťastie - a chleba, aby ho mali vždy dostatok. Mladá manželka po ochutnaní cukru ostatok prehodí ponad hlavu za seba. Kto z cukru najviac zachytí, vydá alebo ožení sa nezadlho. Vo dverách dostane mladá celý peceň chleba. Prestúpi s ním prah domu ako nová gazdiná, ktorá si ho vždy bude ceniť. Peceň ostane na stole do konca večere. Až po tomto obrade vchádzajú svadobníci do domu so spevom:
Zakryvajce stoly, my idzeme z doly.Ej, stoly javorovo, ej, obrusy kvetovo.Kladzce na nich, kladzce, všelijake jedla.Perši si zapijem, a tak budzem jedla.V mene zaťovom spieva celý svadobný zbor:
Červený kantar, na koničku mam:Jak že me švekro, domu privitaš?Privitaj me sladko, moja ľuba matko,bo me už tu maš.Pohľady hostí sa pritom upierajú na svokru, ako sa tvári. Keď je pri tých slovách milá, teší sa zaťovi. Keď je chmúrna, prijíma ho nasilu a nedorozumenia budú časté. To isté sa odohráva, keď prichádza mladá k matke manželovej. Aby sa zdanlivá alebo i skutočná beználadovosť „plana dzeka“ zahladila, začínajú spevy, v ktorých sa naháňa žart s výsmechom:
Ta stara Hanuša ošivala popel,vychovala syna, co mu viši sopeľ.Ta stara Kozačka ošivala šečku,vychovala dzivku, jako jednu švečku.Staral ši še Jaňu, o bohatu ženu.Ale še nestaral že s kym pojdzeš za ňu.Vež sebe kohuta, kuru jarabatutak ty sebe idz po ženu bohatu..V kalinovom leše čarny psiček breše,Ta naša Hanička nerada še češe.Nerada še češe, nerada usmyva,A to šicko zato, že je prileniva.Svadba začínala v pondelok (začiatok týždňa, začiatok života) a končila v nedeľu „Žalostníkom“ zalievaním žiaľu za nevestu v jej rodnom dome.
| Deň | Úkon |
|---|---|
| Pondelok | Začiatok svadby (začiatok týždňa, začiatok života) |
| Nedeľa | „Žalostníkom“ zalievaním žiaľu za nevestu v jej rodnom dome |
(Podľa Pavlinky Dzugasovej, Heľky Palenčárovej, Márii, Jozefa Palenčárových a susedov - zapisané r. 1954).