V dnešnom svete, kde médiá prenikajú do všetkých aspektov života, je dôležité zamyslieť sa nad ich vplyvom na spoločnosť, najmä na deti a mládež. Cirkev, ako tradičný vychovávateľ, zohráva kľúčovú úlohu v mediálnej výchove a formovaní kritického myslenia. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty vzťahu cirkvi a mediálnej komunikácie, vrátane výziev a perspektív, ktoré z tohto vzťahu vyplývajú.
Infografika zobrazujúca vplyv médií na spoločnosť.
Vplyv médií na deti a mládež
Vo vzťahu detí a médií sa vynárajú dve dôležité perspektívy: vplyv médií na deti a výchova detí k tomu, aby dokázali správne reagovať na mediálnu ponuku. Médiá sú dnes strategickým fenoménom, ktorý formuje osobnosť človeka. Nepochybne sa predierajú do popredia viac ako v minulosti a významnou mierou sa podieľajú na našom vnímaní a chápaní sveta, ale aj chápaní seba samých.
Ako pripomenul pápež Benedikt XVI., mediálna výchova si vyžaduje vedenie k správnemu využívaniu slobody: „Sloboda sa veľmi často prezentuje ako bezohľadné vyhľadávanie rozkoše alebo nových zážitkov. To je však odsúdenie a nie oslobodenie! Pravá sloboda jednotlivca - a zvlášť dieťa - nikdy neodsudzuje na nenásytnú túžbu po novotách.“
Komunikujú nám množstvo modelov žitia a spolužitia, s ktorými sa viac či menej stotožňujeme a práve takéto podsúvané formy životného štýlu sa často stávajú smerodajné najmä pre dospievajúcu mládež.
Zodpovednosť cirkvi a spoločnosti
Benedikt XVI. vo svojom posolstve zdôraznil zodpovednosť tradičných vychovávateľov, ktorými sú rodičia, škola a Cirkev a ktorým dnes médiá v istom zmysle konkurujú. Mediálna výchova by podľa neho mala byť pozitívna: „Keď sú deti vystavované tomu, čo je esteticky a morálne dokonalé, podporuje sa ich schopnosť hodnotiť a rozvážne rozlišovať. Krása, ktorá je určitým odrazom božského, inšpiruje a oživuje mladé srdcia i mysle, kým ohavnosť a hrubosť majú na postoje a správanie deprimujúci vplyv.“
Popri výchove detí upriamil pápež pozornosť aj na formáciu samotných médií, ktoré budú podporovať pravdu, krásu a dobro iba do takej miery, do akej budú podporovať základnú ľudskú dôstojnosť, pravú hodnotu manželstva a rodinného života, ako aj pozitívne úspechy a ciele humanizmu. Cirkev je pritom podľa Svätého Otca pripravená „ponúknuť svoju pomoc rodičom, vychovávateľom, pracovníkom médií aj mladým ľuďom“.
Mediálna gramotnosť je kľúčová pre správne vnímanie a hodnotenie mediálnych obsahov.
Dokumenty a inštrukcie cirkvi o sociálnej komunikácii
Plnšie chápanie a obsiahlejšie poznanie spoločenskej komunikácie a jej prostriedkov, ktoré používa dnešný svet, môžeme získať na základe dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, najmä Konštitúcie o Cirkvi v súčasnom svete, Dekrétu o ekumenizme, Deklarácie o náboženskej slobode, Dekrétu o misijnej činnosti Cirkvi, Dekrétu o pastoračnej službe biskupov v Cirkvi, predovšetkým však na základe dekrétu, ktorý sa celý venuje spoločenským komunikačným prostriedkom.
Táto pastoračná inštrukcia, vydaná na želanie samého koncilu, vysvetľuje vieroučné zásady a podáva všeobecné pastoračné smernice. Nevenuje sa ich konkrétnemu uplatňovaniu, lebo pre ustavičné zmeny a rozvoj v tejto oblasti môžu sa uplatňovať iba podľa konkrétnych miestnych a časových okolností. Usmernenie v praktickom uplatnení tejto inštrukcie by mali dať skôr biskupi a konferencie biskupov, vo východných cirkvách synody.
Oprávnene možno dúfať, že túto inštrukciu čo najlepšie prijmú všetci, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zaoberajú spoločenskou komunikáciou, ako aj tí, ktorým leží na srdci pokrok ľudstva. Len tak sa totiž veľký úžitok plynúci zo spolupráce a vzájomnej výmeny názorov, ktorý prinášajú spoločenské komunikačné prostriedky, stane bohatstvom všetkých.
Význam a poslanie spoločenskej komunikácie
Spoločenstvo a rozvoj ľudského spolunažívania je najdôležitejším poslaním a cieľom spoločenskej komunikácie a prostriedkov, ktoré používa, ako je tlač, film, rozhlas a televízia. Neustále zdokonaľovanie týchto technických prostriedkov a ich všeobecná dostupnosť spôsobuje, že spoločenské komunikačné prostriedky čoraz viac vplývajú na myslenie a spôsob života ľudí a prenikajú do nich.
Cirkev vidí v spoločenských komunikačných prostriedkoch «Božie dary», pretože v súlade so zámermi Božej prozreteľnosti vedú k bratskému spolunažívaniu medzi ľuďmi, ktorí s ich pomocou otvorenejšie odpovedajú na jeho spásonosnú vôľu.
Spoločenské komunikačné prostriedky sú zo svojej prirodzenosti zamerané na vytváranie častých medziľudských kontaktov a následne na vytváranie zmyslu pre vzájomné puto. Veľmi často totiž pozorujeme, ako sa týmito prostriedkami popierajú alebo prekrúcajú základné hodnoty ľudského života.
Kristus sa v čase svojho pozemského života dal poznať ako dokonalý Ohlasovateľ - vzor dokonalej komunikácie. Svojím vtelením sa zaodel prirodzenosťou tých, ktorí raz mali prijať jeho posolstvo, a ktorý ňou prenikol a jemu vlastným spôsobom naplnil všetko svoje kázanie a celý svoj pozemský život. Božie posolstvo hlásal úprimným a prístupným spôsobom - medzi svojím ľudom - ohlasujúc ho celé, bez kompromisu, účinne a vytrvalo. Napokon samo ohlasovanie - komunikácia - je niečo viac, než odovzdávanie myšlienok alebo prejavov srdca; podľa svojej povahy je to predovšetkým dávanie sa z lásky.
Preto nahlas vyzývame všetkých ľudí dobrej vôle vyvinúť spoločné úsilie, ktoré bude viesť k tomu, aby spoločenské komunikačné prostriedky užitočne slúžili hľadaniu a objavovaniu pravdy i ľudskému pokroku. Kresťan na základe svojej viery poznáva, že tento cieľ dosiahne najskôr vtedy, keď sa čím viac bude evanjeliová zvesť rozširovať týmito prostriedkami v uskutočňovaní bratského spoločenstva s ostatnými ľuďmi zahrnutými starostlivosťou jedného Otca.
Základným zákonom každej komunikačnej činnosti je úprimnosť, overenosť a pravda. Na dôstojnú komunikačnú činnosť nestačí len dobrý úmysel a dobrá vôľa. Okrem toho je potrebné informovať o udalostiach a faktoch pravdivo, to znamená podávať ich pravdivý obraz zhodný s vnútornou pravdou o prenášaných faktoch a udalostiach.
Výzvy a riziká
Keď sledujeme mnohoraký úžitok spoločenských komunikačných prostriedkov, vidíme, že sú dôležitými činiteľmi ľudského pokroku, a to nás vedie k názoru, že ťažkosti spojené s ich prípadným nesprávnym používaním budú prekonané. Masmediálni tvorcovia, ako aj príjemcovia si musia byť vedomí týchto ťažkostí a majú sa spoločne usilovať o ich vyriešenie.
Všetkých ľudí dobrej vôle trápi neustále klesanie významu morálnych hodnôt v mnohých oblastiach ľudského života. Znaky týchto zmien možno ľahko pozorovať aj v spoločenských dorozumievacích prostriedkoch. Iste, možno diskutovať o tom, do akej miery nesú za to zodpovednosť spoločenské dorozumievacie prostriedky. Mnohí uvážlivo tvrdia, že spoločenské komunikačné prostriedky len odzrkadľujú a prenášajú tie mravy, akými už v danom spoločenstve ľudia žijú.
Synoda o rodine a exhortácia Amoris laetitia
Živý záujem a diskusie okolo apoštolskej exhortácie Svätého Otca Františka Amoris laetitia vnímam z dvoch aspektov. Jeden, ten často rozšírený, je z pohľadu médií, ktoré sa zameriavajú najmä na problematické záležitosti súčasnej katolíckej rodiny. Vidia problémy ako voľné spolužitie, rozvody, druhé, už iba civilné manželstvá katolíkov, pokusy legalizovať homosexuálne zväzky a podobne. Druhý je pohľad serióznych teológov, ktorí s úctou vnímajú celý proces vzniku tohto dokumentu, prostredníctvom celocirkevnej analýzy a diskusie, ktorej vrcholom bola Synoda biskupov o manželstve a rodine v októbri 2015.
Podľa mňa to rozhodujúce, čo priniesol tento dokument je, že priniesol záujem o manželstvo a rodinu vo vnútri Katolíckej cirkvi i okolo nej. Práve celý metodologický postup od prieskumu celkovej situácie v Cirkvi, nielen cez biskupské konferencie a teologické fakulty, ale aj veriacich laikov, ukázal, že laici sú plnohodnotní členovia Cirkvi, ktorých treba počúvať, najmä v takej otázke, ako je manželstvo a rodina. Je to predsa najčastejšie povolanie, v ktorom laici žijú a majú rozhodujúcu úlohu pri odovzdávaní života a viery.
Zaiste, vďaka synode Cirkev lepšie pozná stav rodín po celom svete a potrebuje ho stále viac poznávať, aby nemala veľmi zúžené pohľady, lebo v rozličných kultúrnych kontextoch sa objavujú rozličné problémy. Tomu by mali byť prispôsobené aj pastoračné programy na pomoc rodinám.
Očakávanie rýchleho ovocia od cirkevných dokumentov takéhoto druhu nie je na mieste. Javí sa mi to ako práca lesníka, ktorý vysádza les. Našou vecou nie je zbierať ovocie, ale sadiť a starať sa o rast a dozrievanie v láske. Láska totiž nikdy nie je hotová či ukončená, najmä láska, ku ktorej nás povoláva Ježiš Kristus, lebo jej mierou je byť bez každej miery. Konkrétne to znamená usilovať sa dnes milovať viac, ako sme milovali včera.
Synoda o rodine v roku 2015 bola dôležitým krokom v dialógu o manželstve a rodine v cirkvi.
Témou manželstva a rodiny sa zaoberal už sv. Pavol VI. Po ňom veľmi intenzívne na stredajších všeobecných audienciách sv. Ján Pavol II., ktorý zvolal aj Synodu biskupov na túto tému v roku 1980 a vydal prelomovú exhortáciu Familiaris consortio. Ubehlo odvtedy už štyridsať rokov a mnohé problémy sa nepodarilo odstrániť. Problémy boli pomenované, diagnostikované, no v praktickom živote farností sa len ťažko nachádzali aplikácie. Tu sa ukázal vážny problém, že prenos impulzov od „vedenia“ Cirkvi do konkrétnych podmienok nefunguje dobre a spoľahlivo. Chýba mu určitá tvorivosť, schopnosť aplikovať dokumenty v konkrétnych okolnostiach krajín, diecéz a farností.
Svätý Otec František si zrejme uvedomil, že rozhodujúcu úlohu pri naplnení vízie svätosti manželstva a rodiny majú samotné rodiny, preto „rozvíril hladinu“. Stalo sa tak už metodológiou prípravy synody a spôsobom redigovania posynodálnej exhortácie, ktorá priniesla mnoho podnetov.
Posolstvo pre dnešok
Katolícke manželstvo má aj dnes čo ponúknuť skutočne veriacemu človeku, ktorý sa celkom osobne rozhodol pre Ježiša Krista. Ak takto ako kresťania žijú i dnes pred uzatvorením manželstva, celkom prirodzene chcú, aby ich Ježiš Kristus sprevádzal na tejto ceste, lebo sú dvaja a neskôr aj traja, či viacerí spojení s nim a v ňom. On je princípom a silou ich zväzku a tiež aj prameňom šťastia, ktoré prevyšuje pozemské dimenzie. Ich manželstvo a rodinný život sa stávajú prípravou na spoločenstvo s ním v príbytkoch nebeského Otca. Manželstvo je sprítomnením Ježišovej lásky v každodennom živote.
Povrchnosť pri uzatváraní katolíckeho manželstva podporuje aj to, že väčšinou ho mladí ľudia chápu ako svoju súkromnú záležitosť, nie ako skutočnosť, ktorou sa buduje spoločenstvo Cirkvi. Ako tomu predchádzať, je podporovať evanjelizáciu v rodinách, práve príklad rodičov, to, čo deti vidia, ich najviac formuje. Ak vidia, že rodičia sa modlia, modlí sa ako rodina, čítajú si Sväté písmo, preukazujú si vzájomnú lásku, ak sa poškriepia, vedia si odpustiť, spoločne za zúčastňujú na nedeľnej svätej omši, rozprávajú sa o tom, čo počuli v kostole. Dôležitý je aj príklad spoločenstva rodín, s ktorými sa rodina stretáva, starí rodičia, ktorí o viere nielen hovoria, ale ju aj prakticky žijú.
Rada pre spoločenské komunikačné prostriedky Konferencie biskupov Slovenska je poradný orgán Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Rada zároveň odporúča KBS na schválenie jednotlivé mediálne projekty, združenia, či iné aktivity.
V pondelok 29. septembra bola zverejnená téma Dňa spoločenských komunikačných prostriedkov pre rok 2026, ktorú vybral Svätý Otec Lev XIV.: „Chrániť ľudské hlasy a tváre“. Šesťdesiaty svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov bude Cirkev sláviť ako zvyčajne na Siedmu veľkonočnú nedeľu. V roku 2026 to bude 17. mája.
Svätý Otec Lev XIV. viackrát zdôraznil, aké dôležité je pre Cirkev riešiť výzvy umelej inteligencie a rozvoja nových technológií.
Je to dobrá správa svedčiaca o tom, že komunikácia a prijatie sú možné aj v Cirkvi - napriek všetkej rozdielnosti. Pretože bez komunikácie a počúvania s prijatím sa Cirkev na žiadnej úrovni - od základnej bunky rodiny až po vrcholové vedenie Cirkvi - nepohne dopredu. Aj tu je kľúč, aký obraz o sebe Cirkev vydáva, počnúc obyčajným veriacim, končiac biskupom.
Naša komunikácia v rodinách, farnostiach aj na vyšších úrovniach, či v spoločnosti však slúži skôr ako spôsob, ako sa vyhraniť, rozdeliť, separovať, uraziť, trvať na svojom názore bez akejkoľvek snahy o to spoločné.
Ak je pre nás rovnako dôležitý cieľ, nemôže byť menej dôležitá cesta a komunikácia na nej. Každý, kto je súčasťou nejakej farskej komunity vie, kde ju „tlačí topánka“ a aké obrovské zacyklenie, hnev, rozčarovanie, odchody prináša neschopnosť počúvať a komunikovať.
Nik sa necíti prijatý, keď ho ten druhý pozdraví iba v letku, bez pozorného očného kontaktu a hlbšieho záujmu. Takáto forma komunikácie nie je o nedostatku času. A to ani v prípade, ak ide o slúžiacich laikov, ako sú organisti alebo lektori, či katechéti. Vo farnosti sa potrebujeme všetci navzájom: bez počúvania, prijatia a komunikácie stráca kňaz aj veriaci.
Často chýba duchovným pastierom práca na svojej povahe a osobnosti, čo prináša slabú trpezlivosť vypočuť si aj obyčajných ľudí. Vysoké vzdelanie či dlhoročná skúsenosť z pastorácie s nastavením „nemám čo meniť“ je pri nedostatku empatie a láskavosti skôr na škodu ako na osoh farnosti.
Pri dobrej komunikácii veriaci nemajú problém rešpektovať autoritu kňaza ako otca a správcu farnosti. Na druhej strane takýto kňaz si cení a prijíma ich ochotu, nápady a záujem pomôcť farnosti. Bez systematickej prípravy vrátane tréningov komunikácie tak pre seminaristov, ako aj pre slúžiacich kňazov to však nepôjde.
Kňaz, ktorý vie komunikovať s prijatím a počúvať s rešpektom, má možnosť mnohé zmeniť a uzdraviť.