Ľudská psychológia patrí k najkomplikovanejším oblastiam vedy a preniknúť hlboko do psychiky ľudí sa niekedy zdá ako majstrovský výkon. Nasledujúci text ponúka skromný pohľad do tajov ľudskej psychiky, zameraný na agresiu, agresivitu a vplyv moci.
Agresia a agresivita
Agresia je tendencia siahnuť po agresívnom riešení problematiky v záťažovej situácii. Agresia nie je samotné správanie, iba latentná vlastnosť, ktorá nás vyzbrojuje zvládnuť ťažké situácie. A je to dobrá vlastnosť, lebo poznáme aj obrannú agresiu, keď bránime seba alebo iných napr. v situácii výsmechu. Ak sa niekto vysmieva “jáj, ty nemehlo, aký si len neschopák”, ide o prejav útočnej agresie. Tá už dobrá nie je.
Ak sa teda agresia prejaví v praxi, ide už o agresivitu, teda konkrétne správanie. Spomínaný výsmech spadá pod verbálnu agresivitu, keď sa agresor druhého človeka nedotkne fyzicky, ale na duši môže zanechať zranenie aj poníženie alebo nadávka. Okrem toho rozoznávame fyzickú agresivitu, ide o bitky a prejavy fyzickej útočnosti. Agresivita, či už verbálna alebo fyzická, sa môže prejaviť priamo útokom na iného jedinca a skupinu alebo nepriamo nahovorením niekoho, kto útok vykoná. Rozoznávame heteroagresivitu zameranú navonok a autoagresivitu zameranú na seba samého.
Sociálne učenie agresivity
Experiment je metóda, ktorá sa používa na odhalenie príčin javov a ako jediná výskumná metóda dokazuje kauzálne dôsledky. Ak chceme zistiť, či vznikne nejaké správanie, modelujeme situáciu, kde sa môže prejaviť. Experiment musí vždy splniť základnú podmienku, že príčina predchádza následku.
Ešte predtým si však predstavíme iný známy experiment o agresivite - experiment s bábikou Bobo. Jeho autor Bandura tu zistil vplyv sociálneho učenia na deti. Experimentu sa zúčastnilo 72 detí, z toho polovica dievčat a polovica chlapcov, priemerný vek bol 4,5 roka. Umelá situácia bola, že dospelý človek bol požiadaný experimentátorom, aby vošiel do miestnosti plnej hračiek a začal do nich tĺcť, napríklad do spomínanej bábiky Bobo. V experimente s bábikou Bobo bol dokázaný vplyv, keď agresívne správanie dospelého ako príčina malo za následok napodobnenie tohto správania deťmi.
Vyvodzujem z toho, aby sme si dali veľký pozor na agresívne podnety, ktorým vystavíme svoje deti alebo žiakov, aj vo forme videohier alebo agresívnych filmov.
Stanfordský väzenský experiment
Stanfordský väzenský experiment patrí pod terénny experiment, ktorý sa realizuje priamo na mieste. Ide o väčší dôraz na prirodzenosť než v laboratórnom experimente, podmienky prostredia sú čo najbližšie realite. Potom aj závery možno ľahšie zovšeobecniť do praxe.
Experiment mal trvať dva týždne, ale náhle ho ukončili po šiestich dňoch kvôli neočakávaným udalostiam. Cieľom bolo preskúmať vplyv získanej moci na psychicky normálnych, neagresívnych ľudí. Experimentu sa zúčastnilo 24 študentov, ktorí prešli psychotestami bez známok patológie. Študenti vo väzenskom experimente nemali záznam v registri trestov, neužívali drogy a boli hodom mince náhodne rozdelení na dozorcov a väzňov. Dostali príslušnú uniformu a zaviedli ich do pivnice Stanfordskej univerzity, kde bolo simulované väzenie. Pravidlá boli prevzaté podľa skutočnej väznice v Kalifornii, napr. väzni nesmeli rozprávať počas jedla, museli sa medzi sebou oslovovať číslami a dozorcov museli oslovovať “Pán nápravný dôstojník”. Dôstojníci mohli väzňov potrestať, ale bez použitia násilia.
Začali však už v prvú noc tým, že o pol tretej zobudili väzňov, aby ich prerátali, na čo väzni na druhý deň reagovali vzburou, strhli si čísla a zabarikádovali sa v celách. Dozorcovia ich odohnali od dverí hasiacimi prístrojmi a následne ich potrestali tým, že ich vyzliekli, vzali im postele a vodcov vzbury dali na samotky. Experiment bol ukončený na podnet psychologičky Christine Maslach, ktorá nebola priamo zapojená do realizácie a ostala v šoku z toho, čo zažila pri návšteve experimentu. Uvidela väzňov, ako pod dohľadom dozorcov pochodujú s vrecami na hlave so spútanými rukami na toaletu. Na jej návrh Zimbardo experiment predčasne po šiestich dňoch ukončil.
Väzni prejavili rôzne reakcie, aby sa vyrovnali s frustráciou a bezmocnosťou: niektorí sa búrili, iní zažívali strach, depresie, psychosomatické vyrážky po tele, emocionálne zrútenie sa objavilo u 4 študentov. Niektorí sa zase snažili za každú cenu dodržiavať príkazy dozorcov. Dozorcovia mali byť podľa osobnostných testov neagresívni ľudia, no v priebehu experimentu sa správali trojako:
- spravodlivo dodržiavali pravidlá väzenia,
- spolucítili s väzňami a netrestali ich,
- Hlavný záver podľa Zimbarda bol, že agresívne zločiny (napr. v čase vojny) nevykonávajú psychopati, ale obyčajní ľudia vystavení tlaku okolností.
Oponoval mu nemecký psychológ Erich Fromm v diele Anatómia ľudskej deštruktivity, kde argumentuje tým, že ⅔ dozorcov sa neuchýlilo k žiadnym sadistickým činom. Na tú istú vec môžeme mať odlišný pohľad, mali ho dokonca aj títo veľkí psychológovia. Spor medzi Zimbardom a Frommom, či výskum dokazuje agrestivitu alebo naopak, mi pripomína dilemu, či je pohár poloplný alebo poloprázdny.
Gaussova krivka a agresivita
Gaussova krivka vizualizuje štandardné rozdelenie pravdepodobnosti. Ukazuje teda napríklad normálne rozloženie niektorej vlastnosti v populácii. Má tvar zvonu a vysvetľuje sa na príklade inteligencie. Ako vidno na tomto obrázku, vľavo sú ľudia s nízkou inteligenciou, v strede (tých je najviac) s priemernou inteligenciou a vpravo s nadpriemernou inteligenciou. Extrémov, tj. ľudí geniálnych a naopak extrémne málo inteligentných, je najmenej.
Pokúsim sa aplikovať Gaussovu krivku na agresivitu a vysvetliť, prečo normálni ľudia, ktorých je podľa Gaussovej krivky najviac, sú pod vplyvom moci agresívni. Slovenskí psychológovia Kováč a Pardel použili termín psychická regulácia, ktorý zahŕňa regulovanie samého seba. Kováč vyčlenil tri vplyvy na osobnosť: dedičnosť, prostredie a vplyv “ja”, kam patrí aj psychická regulácia. Ak prevažuje u človeka dedičnosť, ide o primitívnu osobnosť. Primitívni jedinci sú agresívni, čo je v komparatívnej psychológii na úrovni zvierat. Vyvodzujem v súlade s Gaussovou krivkou, že primitívnych agresívnych ľudí je málo, rovnako ako je málo kultivovaných osobností, u ktorých prevažuje vplyv “ja”.
A kto sa nachádza v strede? Práve vo väzenskom experimente sa normálni ľudia adaptovali na väzenskej situáciu, vžili sa do nej natoľko, že prejavovali agresivitu vo vyššej miere ako v bežnom živote. Stačí jedna primitívna osobnosť, napr. niekto v roli dozorcu, koho ani psychotesty neodhalia ako človeka s psychickými problémami, a strhne k sebe aj normálnych ľudí, ktorý by bez jeho vplyvu neboli agresívni. Pekne to bolo vidieť v dramatickom filme Experiment s Adrienom Brodym v hlavnej úlohe, v ktorom tvorcovia znázornili, kam by to až mohlo viesť, ak by Zimbardo experiment predčasne neukončil. Zneužitie moci vidieť aj v pozoruhodnom filme Vykúpenie z väznice Shawshank, kde systémová nadradenosť a vyvyšovanie dozorcov vedie k ich agresívnemu správaniu k väzňom, odporúčam pozrieť si.
Hannah Arendt píše o banalite zla a o tom, že vojnoví zločinci neboli často zlí ľudia so zlým charakterom, iba bezmyšlienkovití karieristi, ktorí bez sebareflexie počúvali zlých nadriadených. Zistenie Arendtovej mi pripomína moju psychologickú analýzu, ktorú som ponúkla pred chvíľou, že stačí jedna agresívna osobnosť a strhne k sebe aj normálnych ľudí, ktorí sa bežne neprejavujú agresívne. To vysvetľuje, prečo v Zimbardovom experimente niektorí dozorcovia spravodlivo dodržiavali pravidlá fiktívnej väznice a iní sa v rovnakej situácii k väzňom správali agresívne.
Jedna patologická osobnosť môže v praxi ovládnuť podriadených, ktorí zo zištných dôvodov poslúchnu. Platí teda otázka, ktorú sformuloval Jakub Betinský (2019), že čím horší čin, tým horší človek, ktorý ho vykonal? Veľakrát to neplatí.
A čo robiť, aby sme predišli vplyvu zla v našich životoch? Odporúčam starať sa o svoju sebavýchovu a rozvíjať EQ. Zaujímavú myšlienku ponúka psychológ židovského pôvodu Viktor E. Frankl. Hovorí, že slobodní môžeme zostať aj v situácii väzenia.
Moc možno zneužiť, keď patologický človek negatívne ovplyvní iných ľudí. Spoločensky nebezpečné je, ak sa taký človek dostane do mocenskej pozície nadriadeného. Pozitívne je, ak človek rastie s funkciou. Ak sa snaží pozitívne fungovať na vedúcej pozícii, môže naopak motivovať druhých k dobrým činom.