Baal, boh ázijského pôvodu, bol v Egypte stotožňovaný s bohom Sutechom. Jeho meno, známe aj vo forme Bél (po Grécky Bélos), znamenalo u starovekých semitských národov doslova Pán. V Mezopotámii to bol titul a skrátený názov hlavného babylonského boha Marduka, v Sýrii a Foiníkii boha Hadada.
Do Egypta sa dostal ako jeden z bohov hyksóskych dobyvateľov na začiatku 17. storočia pred n. l. a neskôr sa tam udomácnil. Egypťania v ňom videli boha ničivej sily, ktorá sa prejavovala v búrkach a vojnách. Vždy ho však považovali vo svojom panteóne za cudzinca a jeho kult nerozvinuli.
Z čias Ramessa II. Máme správy o jeho chráme v cudzineckej štvrti v Mennofere (Memfide ) a o jeho kňazovi, ktorý bol súčasne kňazom bohyne Aštorety. V textoch z Novej ríše a potom i z neskorej doby sú o Baalovi len ojedinelé zmienky.
Baal Hadad
Baal v Starom Zákone
Židovskej tradícii mal približne postavenie kresťanského diabla pohanský boh Baal. Ako upozorňuje World History, v Biblii sa Baal zmieňuje viac ako 100-krát, no určite najdôležitejším je príbeh o kráľovnej Izraela, Jezábel.
V Biblii sa Baal zmieňuje viac ako 100-krát, no určite najdôležitejším je príbeh o kráľovnej Izraela, Jezábel. Túto dcéru kňaza boha Baala z fénickej kráľovskej dynastie si vzal izraelský kráľ Ahab. Jezábel postupne Ahaba a s ním i celý Izrael zviedla na uctievanie svojho démonického božstva. Jej úhlavným nepriateľom sa stal prorok Eliáš, „Jahveho vyvolený“. Trpký súboj medzi Eliášom a Jezábel sa mal nakoniec rozriešiť akými vzájomným „duelom“, kedy sa malo ukázať, ktoré náboženstvo je to pravé.
Obe frakcie sa stretli na vrchu Karmel , kde 850 Baalových kňazov zvolávalo svojho boha a tancovalo okolo oltára (1Kr 18,26), zatiaľ čo sa im Eliáš posmieval pýtajúc sa ich kde je ich boh a prečo im neodpovedá. Keď prišiel rad na Eliáša, ten volal na Jahveho a oheň zostúpil z neba, zapálil oltár a skonzumoval tak obety na ňom (1Kr 18,38-39). Eliáš vyhlásil Jahveho za víťaza a prikázal popraviť Baalových kňazov.
Jezábel sa však nevzdávala a naďalej využívala svoju moc, aby v Izraeli propagovala Baalov kult. Nakoniec však končí popravená na príkaz generála Jehua a jej ostatky sú trhané pouličnými psami.
Pôvodní bohovia Izraela (El, Baal, Jahve, Ašera)
Baal a Alah: Kontroverzné Teórie
Viaceré kresťanské youtubové kanály si začínajú všímať tvrdenia kresťanského apologétu menom Sam Shamoun, ktorý hovorí, že Alah je doslova zamaskovaný starozákonný pohanský boh Baal. Tieto jeho tvrdenia sa pritom opierajú o veľmi zaujímavé skutočnosti.
Shamoun upozorňuje, že v Starom zákone bol najväčším „súperom“ pravého Boha „démon zvaný Baal“. Toto je mimoriadne dôležitá poznámka, pretože hlavným „súperom“ 2000-ročnej kresťanskej existencie je islam - s Alahom na čele. Nech je teda Alah ktokoľvek alebo čokoľvek, je prinajmenšom rovnako mocný ako bol Baal v Starom zákone.
Baal sa však taktiež „objavuje i v Novom zákone pod menom Belzebub“, dozvedáme sa ďalej. Podľa Shamouna sa slovo Belzebub skladá zo zloženiny slov Bel - Baal a Zebub - pán múch. O diablovi sa často referuje ako o „pánovi múch“. Istý exorcista to vysvetlil tým, že „množstvá démonov sa po svete pohybujú ako roje múch“ a tiež, že „démoni sú rovnako otravní ako muchy“.
Podľa Shamouna bol Baal buď „démonom, ktorého satan použil, aby Izraeliti uctievali niekoho iného ako pravého Boha“, prípadne, ako naznačujú iné indície, bol Baal „priamo satanom“. Kresťanský apologéta sa nazdáva, že Baal je naozaj priamo satanom. Svoj postoj opiera o názor, že satan je príliš pyšná bytosť na to, aby dovolila podriadenému démonovi, aby bol taký uctievaný. Vodca padlých anjelov chce byť sám ľuďmi uctievaný.
Shamoun podáva veľmi zaujímavé vysvetlenie pre svoju teóriu, že Alah je v skutočnosti Baalom. V prvom rade upozorňuje na fakt, že akýsi boh menom Hubal bol v Mekke hlavným božstvom pred narodením „proroka“ Mohameda.
V arabskej mytológii bol Hubal boh uctievaný v pred-islamskej Arábii, hlavne Kurajšovcami v Kaabe v Mekke. Kaaba je názov hlavnej svätyne mesta Mekka. Inak povedané - Hubal bol hlavným bohom polyteistickej Mekky a jej okolia. Toto tvrdenie podporuje Encyclopaedia Of Islam Vol.1od britského orientalistu a dekana Fakulty orientalistiky na Pandžábskej univerzite, T. W. Arnolda (1864 - 1930).
Hubal je v skutočnosti Baal,“ upozorňuje Sam Shamoun. Podľa jeho interpretácie Hubal je doslova arabská zloženina výrazu „On je Baal“, čo uvádza aj Wikipédia pod heslom „Hubal“.
Shamoun vysvetľuje, že v pred-islamskej Arábii bol polyteizmus a jeden najdôležitejší boh, akýsi „prvý z bohov“. Tým bol spomínaný mesačný boh Hubal. No a arabský výraz pre „najvyššieho boha“ už vtedy bol… Alah. Alah teda znamená „najvyšší boh“ - a v predislamskom svete bol týmto najvyšším bohom Hubal, teda Baal. Hubalovo božstvo teda bežne označovali pojmom „Alah“.
Kurajšovci boli kmeňom z Mekky, o ktorom aj slovenská Wikipédia uvádza, že z neho „pochádzal Mohamed a po ňom všetci arabskí kalifovia a mnohé islamské dynastie“.
Teda, pohanský boh, ktorému bol zasvätený rod, z ktorého pochádzal Mohamed a „všetci arabskí kalifovia a mnohé islamské dynastie“ bol démonský Baal, pred ktorým Starý zákon toľko varoval.
Zdá sa, že z predislamského arabského panteónu len odstránil všetky božstvá okrem toho najdôležitejšieho - Hubala, teda Baala - a toho jednoducho nazval „boh“, po arabsky Alah. Kresťanský apologéta Sam Shamoun pokračuje:„Toto je satanov geniálny trik: skrze Mohameda zakryl vzťah medzi Alahom a Hubalom, aby oklamal ľudí tvrdením, že Alah je v skutočnosti Boh Abraháma a nie jednoducho iné meno pre Baala.“„Takže islam nie je vlastne nič iné, ako vzkriesenie uctievania boha Baala,“ hovorí Shamoun. Podľa jeho názoru je džihád novou formou krvavých ľudských obiet Baalovi. Druhým dychom však dodáva, že väčšina moslimov vôbec netuší, že sa vlastne klaňajú Baalovi, tak ako stúpenci Baala nikdy nevedeli, že sa vlastne klaňajú satanovi.
Je dôležité poznamenať, že tieto teórie sú kontroverzné a nie sú všeobecne akceptované.
Satanizmus a Baal
Satanizmus je všeobecný výraz, ktorý sa používa na označenie náboženstva alebo filozofického hnutia venovaného údajne uctievaniu Satana alebo jeho vtelení, resp. Tento pojem však zahrnuje rôznorodé duchovné a náboženské prúdy, ktoré medzi sebou nemusia mať žiaden súvis.
Uctievanie protiváhy existujúceho (konvenčného) božstva je staré asi ako samotný monoteizmus. V období inkvizície sa toto označenie týkalo každého, kto bol obvinený z čarodejníctva. Uctievanie Satana prebiehalo utajovane a preto je veľmi málo vierohodných prameňov.
Poznáme viac druhov teistického satanizmu. Niektoré sekty presadzujú monoteistický satanizmus - Považujú Satana za jediného jestvujúceho boha, stvoriteľa a správcu sveta, a kresťanského boha za lož. Iné presadzujú polyteistický satanizmus - okrem Satana a kresťanského Boha uznávajú existenciu aj rôznych pohanských božstiev, čím vlastne popierajú dichotómiu dobra a zla. Konečne značne rozšírený je na kresťanstve založený duoteizmus, čo je vlastne tradičný satanizmus založený na uznaní existencia Boha ale oslavovaní Satana.
Najdôležitejším motívom ateistického satanizmu nie je uctievanie Satana, ale zbožštenie človeka („Deus est homo“). Tento kult pochádza z gnostických hadích kultov 1. storočia, ktoré uctievali hada z biblického príbehu o Adamovi a Eve.
Súčasný ateistický satanizmus reprezentuje filozofia Antona Szandora LaVeya, ktorý svoje názory publikoval v Satanskej biblii v roku 1966 a založil Cirkev Satanovu. Satan je v tomto náboženstve pozitívnym symbolom svetonázoru, neverí sa však v jeho fyzickú existenciu.
Panteistický satanizmu stotožňuje Satana s hmotným svetom, matériou a všetkým živým. Pôvod panteistického satanizmu možno vystopovať v biblií, 2. List Korinťanom 4,4 podľa ktorého „Satan je pánom tohto sveta“, ale taktiež početné miesta v ktorých Kristus vyjadruje svoje pohŕdanie svetom.
Luciferianizmus, ktorý sa často zamieňa s predchádzajúcimi dvomi formami satanizmu, je náboženstvo, ktorého ústrednou postavou je Lucifer. Lucifer je vnímaný ako boh svetla reprezentujúci šírenie individualizmu, sebauvedomenia a všeobecného vzdelania.