Pohrebné obrady a zvyky na Slovensku: Medzi tradíciou a vierou

Pohrebné obrady sú posvätným úkonom, pri ktorom Cirkev zveruje Bohu svojich bratov a sestry vo viere, vyznáva svoju vieru a uznáva Božie pôsobenie v živote človeka.

Obradmi, ktoré sprevádzajú rozlúčku so zosnulými, spoločenstvo veriacich slávi nielen spásu, ktorú pre nás získal Kristus, ale nás aj zjednocuje s príbuznými, priateľmi a známymi, s ktorými zosnulí bratia a sestry prežívali časť svojho života, práce, vzťahov, citov a viery v Boha.

Cirkev sa modlí a verí: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“

Kvety a ruženec (ilustračné)

Kresťanská liturgia pohrebu

Kresťanská liturgia pohrebu je slávením Kristovho veľkonočného tajomstva, pri ktorom sa Cirkev modlí za svoje deti, začlenené sviatosťou krstu do smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.

Preto Cirkev prináša za zomrelých veľkonočnú eucharistickú Kristovu obetu a koná za nich prosebné modlitby. Veď všetky údy tajomného Kristovho tela tvoria jeho spoločenstvo. Chce zomrelým vyprosiť duchovnú pomoc a živým poskytnúť útechu nádeje.

Preto Cirkev, ako súcitná matka, svojimi modlitbami a prinášaním obety svätej omše chce byť pre zomrelých duchovnou pomocou a pre pozostalých útechou i nádejou v ich žiali, že všetci pokrstení v Krista raz vstanú k novému životu.

Pri pohrebe svojich veriacich Cirkev s dôverou slávi veľkonočné tajomstvo, aby tí, čo boli krstom pričlenení k zomrelému a vzkriesenému Kristovi, smrťou vošli s ním do života. Ich duše sa majú očistiť a prejsť do spoločenstva svätých a vyvolených v nebi, ich telá očakávajú blaženú nádej Kristovho príchodu a vzkriesenie mŕtvych.

Ruža (ilustračné)

Zároveň však majú dbať na zmýšľanie svojich súčasníkov a na smútočné zvyky svojej krajiny. Pri pohrebe svojich bratov a sestier majú kresťania vyjadriť svoju pevnú nádej na večný život.

Čo by však odporovalo evanjeliu, nech sa usilujú zmeniť, aby sa pri kresťanskom pohrebe prejavovala veľkonočná viera a skutočný duch evanjelia. Zaiste treba odmietnuť prázdnu, vonkajšiu honosnosť pohrebu, patrí sa však preukazovať úctu telám zomrelých veriacich, veď boli chrámom Ducha Svätého.

Obrad posledného rozlúčenia so zomrelým sa nemá chápať ako nejaké očisťovanie zomrelého - to sa deje skôr prostredníctvom eucharistickej obety - ale má to byť posledné rozlúčenie, pri ktorom kresťanské spoločenstvo pozdravuje jedného zo svojich členov prv, než sa jeho telo odnesie a pochová. Prv než zomrelého uložia do hrobu, majú sa zhromaždiť aspoň príbuzní a - ak je možné - aj ostatní veriaci, aby si pri bohoslužbe slova vypočuli slová útechy, ktorú dáva viera, aby sa zúčastnili na eucharistickej obete a napokon, aby sa rozlúčili so zomrelým.

Pochovávanie a uchovávanie popola v prípade kremácie

Aby sme mohli vstať s Kristom z mŕtvych, musíme zomrieť s Kristom, „vzdialiť sa z tela a bývať u Pána“ (2Kor 5,8).

Inštrukciou Piam et constantem z 5. júla 1963, Sväté ofícium ustanovilo, aby sa „verne zachovával zvyk pochovávať mŕtve telá veriacich“, pričom sa dodáva, že kremácia „neprotirečí kresťanskému náboženstvu“ a už sa nemajú odopierať sviatosti a pohrebné obrady tým, ktorí si želali byť spopolnení.

Platí to však za podmienky, že ich želanie nie je motivované „popieraním kresťanských dogiem, alebo sektárskym zmýšľaním, alebo nenávisťou voči katolíckemu náboženstvu a Cirkvi“.

Pohreb (ilustračné)

Viera vo vzkriesenie

Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré predstavuje vrcholnú pravdu kresťanskej viery, sa od počiatkov kresťanstva hlása ako podstatná súčasť veľkonočného tajomstva.

Prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania nás Kristus oslobodil od hriechu a umožnil nám vstúpiť do nového života: „... aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4).

Okrem toho je zmŕtvychvstalý Kristus počiatkom a zdrojom nášho budúceho života: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých... ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“ (1Kor 15,20-22).

Vďaka Kristovi má kresťanská smrť pozitívny zmysel. Liturgia Cirkvi sa modlí: „Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“

Pri smrti sa duša oddelí od tela, no pri vzkriesení Boh dáva neporušiteľný život nášmu premenenému telu, ktoré spojí s našou dušou. Aj dnes je Cirkev povolaná ohlasovať vieru vo vzkriesenie: „Vzkriesenie mŕtvych je vierou kresťanov: stali sme sa nimi vierou v toto vzkriesenie.“

Nasledujúc najstaršiu kresťanskú tradíciu Cirkev neúnavne odporúča, aby boli telá zosnulých pochované na cintoríne alebo na inom posvätnom mieste. Pri pamiatke na Pánovu smrť, pochovanie do hrobu a vzkriesenie, teda tajomstvo, vo svetle ktorého sa vyjavuje kresťanský zmysel smrti, je pochovanie tela tou najvhodnejšou formou na vyjadrenie viery a nádeje vo vzkriesenie tela. Cirkev, ktorá ako matka sprevádza kresťana počas jeho pozemskej púte, v Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a s nádejou, že ho vzkriesi v sláve, ukladá jeho telesné pozostatky do zeme.

Keď Cirkev pochováva telá zosnulých, potvrdzuje tým vieru vo vzkriesenie tela a chce zdôrazniť vysokú dôstojnosť ľudského tela ako integrálnej súčasti ľudskej osoby, s ktorou má telo spoločnú históriu.

Preto nie sú prípustné také postoje a obrady, ktoré by zahŕňali mylné predstavy o smrti, považovanej či už za definitívne zničenie osoby, za moment splynutia s matkou prírodou alebo s vesmírom, alebo za istú etapu v procese reinkarnácie či definitívne oslobodenie z „väzenia“ tela.

Pochovávanie na cintorínoch alebo iných posvätných miestach navyše primerane zodpovedá úcte a náležitému rešpektu voči telám zosnulých veriacich, ktorí sa prostredníctvom krstu stali chrámom Ducha Svätého. Cirkev považuje pochovávanie mŕtvych aj za skutok telesného milosrdenstva.

Pochovávanie tiel zosnulých veriacich na cintorínoch alebo iných posvätných miestach podporuje spomínanie a modlenie sa za zosnulých zo strany ich rodinných príslušníkov i celého kresťanského spoločenstva, a tiež uctievanie mučeníkov a svätých. Pochovávaním tiel na cintorínoch, v kostoloch a na pozemkoch k nim prináležiacich, uchovávala kresťanská tradícia spoločenstvo medzi živými a zosnulými a stavala sa proti tendencii utajovať smrť a jej význam pre kresťanov, či považovať ju za privátnu udalosť.

Tam, kde sa z hygienických, ekonomických alebo sociálnych dôvodov rozhodne pre kremáciu, ak toto rozhodnutie nie je proti výslovnému alebo oprávnene predpokladanému želaniu zosnulého veriaceho, nevidí Cirkev doktrinálne dôvody, aby sa takejto praxi bránilo, pretože kremácia tela sa nedotýka duše a nebráni Božej všemohúcnosti, aby vzkriesila telo, a teda neobsahuje objektívne popieranie kresťanskej náuky o nesmrteľnosti duše a vzkriesení tela.

Náhrobné kríže Detva

Cirkev naďalej uprednostňuje pochovávanie tiel zosnulých, pretože tým sa preukazuje väčšia úcta voči zosnulým; napriek tomu nie je kremácia zakázaná, okrem „prípadu, že by bola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej náuke“.

Ak nie sú dôvody protirečiace kresťanskej náuke, Cirkev po vyslúžení pohrebných obradov sprevádza toto rozhodnutie pre kremáciu s na to určenými liturgickými a pastoračnými pokynmi, pričom sa zvlášť stará o to, aby sa vyhlo akémukoľvek pohoršeniu alebo istej forme náboženskej ľahostajnosti.

Kedykoľvek sa z legitímnych dôvodov rozhodne pre spopolnenie mŕtveho tela, popol zosnulého musí byť uchovávaný podľa predpisu na posvätnom mieste, teda na cintoríne - alebo v istých prípadoch v kostole - alebo na mieste určenom kompetentnou cirkevnou autoritou.

Už od počiatku si kresťania želali, aby ich zosnulí boli zahrnutí do modlitieb a spomienok kresťanského spoločenstva. Ich hroby sa stali miestami modlitby, spomienky a zamyslenia. Zosnulí veriaci sú súčasťou Cirkvi, ktorá verí v spoločenstvo „tých, ktorí putujú na tejto zemi; tých, čo sa po skončení života očisťujú, i tých, čo požívajú nebeskú blaženosť, a všetci spolu tvoria jednu Cirkev“.

Uchovávanie popola na posvätnom mieste môže prispieť k zmenšeniu rizika, že sa zosnulí vytratia z modlitieb a spomienok svojich príbuzných a kresťanského spoločenstva. Bráni to tiež zabúdaniu a nedostatku úcty - čo sa môže stať najmä vtedy, ak sa prvá generácia pominie - ale aj neprístojným praktikám či poverčivosti.

Z vyššie uvedených dôvodov sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti. Popol sa nesmie rozdeliť medzi rôznych členov rodiny a musí byť vždy zaistená náležitá úcta a primerané podmienky uchovávania.

Aby sa vyhlo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu, nedovoľuje sa rozsypať popol do vzduchu, zeme alebo vody, či iným spôsobom, ani premeniť popol na upomienkové predmety, kusy bižutérie alebo iné predmety. V súvislosti s takýmto konaním totiž nemožno uznať, že rozhodnutie pre kremáciu bolo motivované hygienickými, sociálnymi či ekonomickými dôvodmi.

V prípade, že bolo všeobecne známe želanie zosnulého dať sa spopolniť a popol rozptýliť v prírode z dôvodov protirečiacich kresťanskej viere, musí mu byť podľa normy práva odmietnutý pohreb.

Ako vybaviť pohreb?

Pohreb blízkej osoby sa vybavuje v spolupráci pohrebnej služby, farského i mestského úradu.

V prípade úmrtia doma je potrebné bezodkladne kontaktovať pohotovosť (t. č. 112) a oznámiť úmrtie. Počkať na obhliadajúceho lekára, ktorý vystaví List o prehliadke mŕtveho a následne dohodnúť odvoz zomrelého s pohrebnou službou.

V prípade úmrtia v nemocnici, v domove dôchodcov alebo v iných zariadeniach sociálnych služieb, po oznámení úmrtia kontaktovať pohrebnú službu kvôli odvozu zomrelého.

Po dohode cirkevného pohrebu v našej farnosti sa úmrtie oznamuje verejnosti zvonením na kostolnej veži o 10.00 a 16.00 hod., každý deň až do konania pohrebu.

Čo je predpokladom cirkevného pohrebu?

Predpokladom je skutočnosť, že zosnulý patril do Cirkvi - bol pokrstený ako kresťan katolík a zomrel v spoločenstve s Cirkvou (nebol exkomunikovaný, nevystúpil z Cirkvi).

Na farskom úrade pozostalí dohodnú termín pohrebu, ktorý sa konzultuje s pohrebnou službou.

Návšteva pozostalých u kňaza vo farnosti je nevyhnutná, pretože je potrebné dohodnúť termín a náležitosti pohrebu, podať o zosnulom základné informácie.

Pochováva sa obvykle v pracovné dni v Dome smútku na cintoríne. Farnosť Detva pri pohrebných obradoch zabezpečuje okrem kňaza taktiež organistu.

Keď pohrebný obrad nie je spojený so svätou omšou, odporúča sa dať za zomrelého následne odslúžiť svätú omšu v príhodnom čase.

Je vhodné, aby veriaci na hroby svojich príbuzných umiestňovali symboly zmŕtvychvstania a večného života, ako aj nápisy vzaté zo Svätého písma a starokresťanskej tradície.

Etiketa a správanie na pohrebe

Pohreb je najsmutnejšia rozlúčka s človekom, ktorého sme mali radi alebo poznali. Je to aj posledné vzdanie úcty zosnulému. Každý na ňom prejavuje žiaľ inak, niekto plače, iný ho dusí v sebe. Kým hlasný plač je na pohrebe bežný (ba pre niekoho je len takýto plač prejavom smútku), hlučnejší hovor a smiech sem nepatria. Pieta si totiž vyžaduje ticho alebo stíšený hlas.

V našich zemepisných šírkach je zvykom prísť na pohreb oblečený v čiernom. Na smútočný obrad sa treba obliecť konzervatívne podľa pravidla - čím bližší vzťah k zosnulému, tým tmavší odev. Príbuzní najbližšej rodiny by mali byť oblečení v čiernom, členovia širšej rodiny, priatelia, susedia, kolegovia, známi môžu voliť aj tmavšie farby, napríklad tmavosivú, tmavomodrú. Smútok možno vyjadriť i čiernou stužkou. Deti do čierneho neobliekame.

Ideálne oblečenie žien najbližšej smútiacej rodiny sú čierne šaty alebo čierny kostým, v zime čierny kabát. K takémuto odevu patrí čierna kabelka, čierne pančuchy (nylonky) a čierne lodičky s uzatvorenou pätou a špičkou, prípadne čierne čižmy. Vhodnou súčasťou smútočného odevu je čierny klobúk, ktorý môže byť aj so závojom. V súčasnosti sa tolerujú aj rôzne kombinácie oblečenia. Šaty alebo kostým tak môžeme nahradiť čiernou blúzkou a čiernou sukňou alebo čiernymi nohavicami. Pokiaľ však človek má čierny kostým, šaty alebo oblek, mal by si ich obliecť, pretože nimi podčiarkuje vážnosť smútočnej chvíle i svoju úctu k zosnulému. Výstrednosti v oblečení a v úprave zovňajšku sú totiž znevážením celého obradu, urážkou zosnulého i pozostalých. Na pohrebe je nenáležité farebné, svetlé a lesklé oblečenie či odev v krikľavých alebo jemných pastelových farbách. Akceptovať možno len jednoduché a nenápadné vzory, nie výrazné dezény či káro. Dehonestáciou smútočného oblečenia sú športové topánky, tenisky - ani čierne - a čierne rifle. Nevhodné sú aj viazanky s obrázkom alebo logom firmy či košeľa tmavšia ako oblek. Mužom by som neodporúčala ani kombináciu čierny oblek s čiernou košeľou. Veľkým faux pas sú aj telové nylonky u žien z blízkej smútiacej rodiny.

Kyticu alebo veniec by mal na pohreb priniesť alebo poslať každý, kto sa osobne stretával so zosnulým či s jeho rodinou. Kvety by mali mať tlmené farby, vhodné sú tmavočervené, fialové, modré. Biele kvety - najmä ľalie - sa dávajú mladým ľuďom, v minulosti boli určené len pre panny a panicov. V mnohých kresťanských rodinách je zvykom kombinovať biele a žlté kvety. Pokiaľ ide o pohreb štátnika alebo výnimočnej osobnosti, možno vidieť aj kytice a vence vo farbách trikolóry ako symbolu Slovenskej republiky. Ak viem, aké kvety mal zosnulý rád, zvolím kyticu či veniec z nich. V našej kultúre sa smútočná kytica viaže z párneho počtu kvetov, kytice určené na iné príležitosti z nepárneho počtu. Po príchode do obradnej siene by sme sa mali najskôr zastaviť pri rakve zosnulého, miernym úklonom mu vzdať úctu a položiť kvety ku katafalku tak, aby stonky smerovali na rakvu kolmo, nie vodorovne s rakvou. Páni vtedy nesmú mať na hlave klobúk či inú pokrývku hlavy. Kytice a vence, ktoré už pri truhle sú, neposúvame ani neurovnávame.

Komu kondolovať? Sústrasť sa vyjadruje len najbližšej rodine zosnulého, teda manželovi/manželke, deťom, rodičom a súrodencom. Kondolovať im možno hneď, ako sme sa dozvedeli o smutnej udalosti, nemusíme čakať na pohreb. Hornou hranicou vyjadrovania sústrasti sú približne dva týždne po odchode človeka z tohto sveta. Kondolovať možno osobne alebo písomne, nie telefonicky. Samozrejme, v situáciách, keď sú rodina a priatelia zosnulého roztrúsení po celom svete, môže rýchle telefonické alebo skypové spojenie navodiť medzi nimi pocit spolupatričnosti.

Ľudové zvyky a povery spojené so smrťou

Zánik ľudského života je oddávna opradený množstvom ľudových predstáv a povier. V časoch, keď ľudia zomierali doma, bola smrť vnímaná ako prirodzená súčasť života, ako jeho prirodzený koniec.

Podľa ľudových predstáv bola najčastejšie príčinou revenantizmu vražda, násilná smrť, smrť nepokrsteného dieťaťa, smrť samovraha, nedoriešené vzťahové problémy. Príčinou návratu duší mohli byť aj zlé závažné skutky zomrelého - krádeže vecí, peňazí, zamlčanie tajomstva, bitie rodičov či posmrtná pomsta. Rovnako sa duša zosnulého mohla vracať z dôvodu nesplnenia jeho poslednej vôle, zlé vykonanie pohrebu atď. Žijúcim sa môže o zosnulých aj snívať, že sú kvôli niečomu nespokojní. Vtedy vraj pomáha vysvätenie domu svätenou vodou, modlitba alebo svätá omša slúžená za zosnulého, prípadne splnenie inej podmienky jeho spokojnosti.

Hneď po smrti sa človeku zatvorili oči. Mŕtvy bol spočiatku vystavený v dome v jedinej obytnej miestnosti. Aby sa pri mŕtvole nestali nejaké nepredvídané udalosti, bolo ho potrebné „strážiť“ - teda vždy bol pri ňom niekto prítomný. Pri opúšťaní bydliska trikrát buchli truhlou o prah domu, aby sa duša definitívne rozlúčila s domom. Taktiež chvíľu postáli pri opúšťaní dvora, gazdovstva, susedov. Niekoľko dní sa nesmelo v dome variť, zakrývali sa zrkadlá, s vecami zomrelého sa nesmelo hýbať. Po večeroch sa schádzala širšia rodina a susedia „na modlenie/pohrebovanie“.

Súčasťou pohrebnej výstelky bola biela plachta. Do ruky sa mŕtvemu dával peniaz - „na výdavky“, „na prevoz“. K zopätým rukám sa dávajú obľúbené predmety - modlitebná knižka, pátričky, mužom často fľaša s pálenkou alebo fajka.

Pri pochovávaní slobodných ľudí sa stretávame so zaujímavým prepojením pohrebných a svadobných zvykov - pohreb sa slúži ako posmrtná svadba. Zosnulého odprevádzajú jeho kamaráti a kamarátky, oblečené ako družbovia a družičky v bielom. Nechýbajú svadobné rekvizity - pierko, veniec, svadobný koláč, svadobný venček.

Symbolika na cintorínoch

Okolo 11. až 12. storočia sa začali pri kostoloch zakladať cintoríny ako miesta posledného odpočinku veriacich. Hroby bývali orientované nohami zosnulých na východ alebo smerom k osade. Hrob bol označený náhrobníkom. Jeho tvar a prevedenie bolo závislé od vierovyznania zomrelého: katolíci mávajú kríže, protestanti zväčša stĺp, prípadne tabuľku rovnako aj obyvatelia židovského pôvodu. Na cintorínoch nájdeme najjednoduchšie kríže drevené. Na zdobenie takýchto krížov sa využívala rezba alebo profilovanie. Kríže mávali jednoduché plechové striešky. Archaickými náhrobnými krížmi sú aj liatinové s figurálnou plastikou.

Náhrobníky sú plné symboliky - nájdeme na nich solárne motívy, kvetiny, vtáčiky, hviezdy, srdcia. Výzdoba má navodiť myšlienku večného plynutia času a života. Z kresťanských symbolov je najčastejšie používaný kríž, anjel, oko Božie, kalich, svietnik. Poučné a výstižné sú nápisy - epitafy.

Na hroby ľudia prichádzajú v spomienkové dni nebohých (na ich meniny, narodeniny, výročie sobáša, smrti), na Dušičky, počas Vianoc a Veľkej noci. Príbuzní hroby čistia, vyplievajú burinu, zdobia vencami alebo živými chryzantémami.

Prehľad pohrebných zvykov

tags: #pohreb #len #omsa #treba #brat #kvety