Polnočná omša, dielo Petra Karvaša, sa stalo predmetom divadelných inscenácií a filmových adaptácií, ktoré skúmajú amorálnosť a zbabelosť v kontexte historických udalostí. Tvorcovia sa opierajú o vynikajúci text, ktorý ukazuje nadčasovosť diela.
Už pohľad na scénografiu Toma Cillera, ktorá umiestňuje javisko do dvojstrannej arény medzi divákov, predznačuje, že v inscenácii nezostane nič skryté. Tvorcovia, režisér Lukáš Brutovský a dramaturgovia Miro Dacho a Miriam Kičiňová, sa v prvom rade mohli oprieť o vynikajúci text Petra Karvaša.
Dej a postavy
V Rodine Kubišovcov sa za jedným stolom stretávajú arizátorka, gardista, komunista, donášač, bigotná katolíčka a hosť - nemecký dôstojník. Hoci konflikty v rodine už dlho narastajú, všetci si navzájom kryjú chrbát a snažia sa každým režimom vykľučkovať bez ujmy. Odvaha, ľudskosť a nezištnosť sa tu hľadajú len ťažko.
Ešte menej sa ich snaží nájsť režisér Brutovský. Inscenáciu vedie kruto a priamočiaro k etickej i ľudskej katastrofe. Žiadne ospravedlnenia, žiaden súcit a žiadne východisko. Všetky nehanebnosti sú vidieť ako na dlani.
Aj táto čistá koncepcia má však svoje slabiny. Aj napriek týmto výhradám sa nedá uprieť, že režisér vytvoril veľmi estetickú a kohéznu inscenáciu, v ktorej dominujú výborné herecké výkony. Zaujme najmä Petra Vajdová s plastickým stvárnením dcéry Angely, ktorá bohatne v arizovanej cukrárni a z roztopaše udržiava pomer s nemeckým dôstojníkom ubytovaným v ich dome. Vajdová nachádza vo svojej postave aj priestor na pochybnosť a skutočný smútok. Zaujímavý výkon podáva aj Emil Horváth, ako oportunista a lakomec Valentín, a inscenácia výborne využíva aj Milana Ondríka s jeho dominantnou polohou grobiana a zurvalca Mariána. Vyrovnane ich dopĺňajú Dano Heriban, Anna Javorková a Richard Stanke.
Inscenáciou Polnočná omša vstupuje SND do svojej takmer výlučnej slovenskej sezóny.
Filmová adaptácia
Na 81. výročie Slovenského národného povstania uviedlo bratislavské Kino Lumière projekciu filmu Polnočná omša. V roku 1962 ho nakrútil režisér Jiří Krejčík. Východiskom filmu, ktorý vo svojej mravnej nástojčivosti pripomína antickú drámu, je rovnomenná hra Petra Karvaša.
Film Polnočná omša rozpráva dramatický príbeh odohrávajúci sa v roku 1944, pár mesiacov po potlačení Slovenského národného povstania. Obyvatelia malého slovenského mesta žijú v strachu pred nacistickými represiami kvôli partizánom, ktorí sa v meste údajne skrývajú. Malomeštiacka rodina Kubišovcov túži prežiť vyhrotené časy v bezpečí. Syn velí miestnej garde, dcéra koketuje s nacistickým majorom, ktorý u nich býva, a jej manžel nechce mať s nikým a ničím nič spoločné.
„Javiskom´ je slovenské malomesto (zimná Banská Štiavnica) na Štedrý večer roku 1944 a v ňom, v chirurgickom reze, ideálna slovenská katolícka rodina: jeden syn partizán, druhý gardista, tretí vajatavý demokrat,“ charakterizuje snímku filmová historička Petra Hanáková z oddelenia vedy a výskumu Slovenského filmového ústavu.
V divadelne aranžovanom príbehu Krejčík s výraznou charakterizáciou postáv, psychologickým ponorom a s citom pre dramatické vyhrotenie rozvíja paralelu vianočnej idyly a beštiálnosti fašizmu. Analyzuje tiež zbabelosť a alibizmus slovenského meštiactva v historicky vypätej dobe.
Film sa v Kine Lumière premietal aj v roku 2012 počas Medzinárodného filmového festivalu Bratislava za osobnej účasti režiséra, ktorý si na festivale prevzal čestnú cenu za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii.
Film Polnočná omša sa nakrúcal v Banskej Štiavnici, ale aj v Bratislave a Prahe. V hlavných úlohách sa predstavili Hana Meličková, Jozef Kroner, Ladislav Chudík, Karol Machata, Ivan Mistrík, Emília Vášáryová a ďalší, rozprávačom bol Ján Klimo. Film získal Medailu za hraný film ex aequo na MFF Karlovy Vary v roku 1962. Svojou výpoveďou je aj dnes aktuálny.
Film Polnočná omša nakrútil český režisér Jiří Krejčík podľa rovnomennej divadelnej hry slovenského dramatika Petra Karvaša. Vynikajúca psychologická dráma z obdobia druhej svetovej vojny sa odohráva na Štedrý deň roku 1944 v čase, keď na Slovensku prebiehala partizánska vojna proti nacistickým okupantom. Po potlačení Slovenského národného povstania boli totiž partizáni nútení stiahnuť sa do hôr, kde bojovali proti Nemcom.
Film je situovaný do slovenského malomesta a hlavnými protagonistami filmu sú členovia malomeštiackej rodiny Kubišovcov. Rodinu okrem otca a matky tvoria aj ich tri, viac či menej vydarené deti - Marián, ktorý je veliteľom miestnej Hlinkovej gardy, Angela, ktorá spáva s nemeckým veliteľom a je arizátorkou židovskej cukrárne a nakoniec je tu ešte najmladší syn Juraj. Práve na Štedrý deň utečie Nemcom, na úteku je ranený a ukrýva sa v podkroví rodičovského domu. V dome, v ktorom je ubytovaný nemecký dôstojník.
Film sa končí smrťou partizána Juraja, ktorého udá miestny farár, ktorý neváha porušiť spovedné tajomstvo, ešte predtým ho však zaprú všetci členovia rodiny, vrátane vlastnej matky. Za ukrývanie partizána totiž Kubišovcom hrozí trest smrti.
V roku 1962 vzniklo na Slovensku 6 celovečerných hraných filmov. Okrem Polnočnej omše to bola prvá časť Bielikovho Jánošíka, Uhrovo Slnko v sieti, Solanov Boxer a smrť, Hollého Havrania cesta a Lackov Výlet po Dunaji. Všetky, s výnimkou nie príliš vydareného Výletu po Dunaji, obstáli v čase a sú pozerateľné aj v 21. storočí.
Obsadenie filmu Polnočná omša:
| Herec | Postava |
|---|---|
| Hana Meličková | Matka |
| Jozef Kroner | Otec |
| Ladislav Chudík | Paľo |
| Karol Machata | Marián |
| Ivan Mistrík | Juraj |
| Emília Vášáryová | - |
Analýza a interpretácia
Polnočná omša nahliada do skrytých tajomstiev v naoko usporiadanej rodine, ktorá v zápase o existenciu a identitu v zložitom dejinnom období vytvára aj svojráznu metaforu celého národa. Dráma je situovaná do pamätného roku 1944 a kladie zásadné otázky o svedomí a dobe. Skúma postoje a vzťahy obyčajných ľudí k dramatickým udalostiam končiacej sa druhej svetovej vojny.
Karvaš sa na obdobie Slovenského národného povstania pozerá z iného uhla pohľadu a ikonu zobrazujúcu odhodlaných odbojárov nahrádza plnokrvným obrazom jednej zbožnej slovenskej rodiny.
Manželia Kubišovci sú ľudia veľmi nenápadní, neangažovaní, vzorne sa starajúci o svoju rodinu, dbajúci na zvyky a tradície. Zároveň sú však ľudia neobyčajne flexibilní. Najmladší syn je partizán, starší gardista, dcéra arizátorka. Pri štedrovečernom stole sedia s nacistom, nádejnou nevestou je zasa komunistka. Situácia na fronte je však čoraz neistejšia, je očividné, že sa blíži chvíľa, keď bude treba jedného z členov rodiny obetovať.
Hra Petra Karvaša, jedného z najvýraznejších slovenských dramatikov minulého storočia, sa odohráva na Štedrý deň roku 1944. Neoslavuje však vojnových hrdinov, skôr skúma a detailne analyzuje postoje a vzťahy obyčajných ľudí k dramatickým udalostiam končiacej sa druhej svetovej vojny.
Od prvej premiéry a jedinej inscenácie Polnočnej omše v Slovenskom národnom divadle v roku 1959 ubehlo už vyše 50 rokov a je opäť čas vrátiť sa k téme, ktorá bytostne súvisí s našimi dejinami, a k hre, ktorá patrí k dôležitým medzníkom slovenskej dramatiky.
Karvaš vo svojej vrcholnej hre pomenoval ambivalentnosť slovenskej povahy, vsadiac ju do najtemnejších rokov našej novodobej histórie. Na podklade jednej rodiny vytvoril pestrú politickú i mentálnu vzorku dobovej spoločnosti - matka bigotná katolíčka, otec demagóg, „hluchý“ k dejinným udalostiam, dcéra hedonistka s arizovanou cukrárňou, jeden syn gardista, druhý partizán (v politickom presvedčení komunista), švagor demokrat, ale v skutočnosti ku každému pólu prispôsobivý parazit. A aby toho nebolo málo, tak ideovo rozvrátenú famíliu dopĺňa ich podnájomník - poručík Wehrmachtu z Dortmundu.
Karvašova dráma tak nie je textom, kde hrá hlavnú úlohu dynamicky postupujúci príbeh či postavy obdarené bohatým psychologickým vývojom. Naopak, autor v nej exponuje diskusiu predstaviteľov antagonistických životných postojov. Je to modelová dráma, ktorá na realistickom pôdoryse a bez okázalého rozvetvovania bočných motívov smeruje strmým tempom k hlavnému zámeru - diagnostike pokrytectva slovenského naturelu.
Analýza falošnej morálky a antihrdinstva je ústrednou témou aj koncepcie režiséra Petra Palika, pre ktorého je Polnočná omša nielen prvou premiérou po vynútenej celosvetovej divadelnej pauze, ale i prvou réžiou v pozícii umeleckého šéfa zvolenského divadla. Palik s dramaturgom Jánom Chalupkom hru zostručnili, v detailoch zosúčasnili jazyk, občas za autora domotivovali konanie postáv, často príliš rozsiahly karvašovský naratív vyabstrahovali na základnú myšlienkovú os bez toho, aby zásadne ochudobnili originál.