Vianoce sú azda najkrajšími sviatkami v roku. Vianoce mali v minulosti na Slovensku tradične kresťanský základ a boli sviatkami rodiny.
Vianočný cyklus v cirkevnom kalendári však trvá od 24. decembra do 6. januára. Vianočné obdobie je jedným z období liturgického roka. V rímskej cirkvi je hlavným sviatkom Sviatok Narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný, ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra.
Od reformácie sa Vianoce začínajú sláviť už deň vopred, na Štedrý večer (24. decembra). V mnohých krajinách sú 24. a 25. december dňami pracovného pokoja. Niektoré pravoslávne cirkvi slávia Vianoce podľa juliánskeho kalendára 7. januára.
Kresťania aj nekresťania slávia Vianoce vzájomným obdarúvaním sa. Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia).
Podľa starorímskeho vzoru sa začínajú v predvečer sviatku, na vigíliu a trvajú od 24. do 27. decembra (Štedrý deň, Božie narodenie, Štefan, Ján Evanjelista).VIANOCE • 24. Týmto dňom nastáva čas jedného z najväčších kresťanských sviatkov - narodenie Krista Pána.
Vianoce sú najkrajším sviatkom roka. V tento deň sa v našom regióne i obci venovala mimoriadna pozornosť čistote domu „Choč chata nebohatá, ale čisto ubratá“ . Tradične sa cez sviatky nesmelo pracovať, preto sa vopred sa nanosilo potrebné množstvo dreva, vody a všetky potrebné veci, nesmelo ani upratovať, ale keď predsa pozametali izbu tak sa smeti nesmeli vyhodiť.
Dnes gazdinky upratujú po izbách v dome, vymieňajú prestierania, čistia nábytok, okna a vyzdobujú príbytky s vianočnou tematikou. Skromnosť predchádzajúcich sviatkov božieho narodenia je nahradzovaná bohatou a svetelnou výzdobou, ktorá často s odkazom Vianoc, nemá mnoho spoločného.
Potom sa gazdiná pustila do varenia a pečenia, gazda obriadil dobytok a prichystal krmivo na najbližšie dni. Pred večerou išiel gazda so sviečkou do maštale, kde všetkým zvieratám dal kúsok chleba, pre dobytok naložil seno. Keď sa gazda vrátil do izby položil na stôl sviečku.
Starým zvykmi bolo, že pod stôl sa dávala slama, ktorá sa odpratala až na tretí deň po večeri a zo slamy sa robili „poveresla“, ktorými sa obväzovali stromy aby priniesli hojnú úrodu. Umývať sa išli na potok alebo k studni, zimnou vodou aby boli celý rok zdravý. Pod stolom bola aj reťaz, sekera, lemeš a kladivo.
Štedrú večeru začal gazda modlitbou / modlili sa všetci nahlás / s poželaním šťastných vianočných sviatkov celej rodine. Na Štedrý deň bol pôst a večeru tvorilo viacej jedál, začínalo sa kúskom chleba, cesnákom a medom. Ďalšie jedlá boli fazuľová polievka, zemiaky s kapustou, mačanka, bobaľky, slivčanka a pirohy.
Všetky jedlá sa naložili na stôl, aby nikto nemusel odchádzať od stola tak sa mala zabezpečiť súdržnosť rodiny. Jedli všetci spoločne s jedného taniera alebo mysy. Verilo sa, že ak gazdiná počas večere vstane od stola, tak jej budú sedieť aj kvočky na jar.
Dnes nosí gazdiná jedla podľa chodov na stol a každý si naberá tak aby jedol z každého jedla, aj detí. Po večeri sa rodina s nedočkavými deťmi odobrala k stromčeku. Stromček bol skromne ozdobený jablkami, orechmi, kockami cukru zabalenými do pozlátka.
Na vrchole stromčeka bola papierová hviezda. Sviatočnú atmosféru dotvárali horiace sviečky na „štipákoch“. Darčeky ak sa dávali, tak iba deťom, oproti dnešným darčekom, ktoré sú štedro nadeľovanie každému členovi rodiny.
O polnoci sa v „cerkvi“ v minulých i dnešných časoch koná polnočná omša.
Vysvetlenie stvorenia z polnočnej omše
Anjeli /3/ mali oblečené dlhé biele košele, na hlave mali vysoké čapice „Čakovy“ s krížikmi. V rukách mali drevené palice, ktorými udierali o podlahu pri spievaní. Ďalšími koľadujúcimi boli Starý, dedo Stacho a čert. Predstavovali domácim hru, čo videli na salaši, za čím ich doviedlo betlehemské svetlo, že sa Ježiš pán narodil.
Po zakoľadovaní nasledovala odmena, zákusok, jabĺčko, oriešky a aj grajciar za vinšovanie. Posledným dňom vianočného obdobia sú Tri krále. V gréckokatolických cirkvách farári svätia vodu a prevádzajú vysviacku po domoch. Tradícia koľadníkov v našej obci sa udržiavala dlhé roky a udržuje sa aj dnes.
Po kolede chodili aj starší cirkevníci so zvončekom, spievali nábožné vianočné piesne, vinšovali rodine zdravia, šťastia a hojnosti počas celého roka. V pamäti nám vo Vydrani zostala ich prekrásna pieseň „A deže vám suť,tych deviať syniv, synove„ .Roždestvenné sviatky patria medzi najstaršie zachovane tradície spojené s narodením syna božieho.
Betlehem (iné názvy: jasle, betlehemské jasle; trochu expresívne jasličky, betlehemské jasličky) je umelecké, často priestorové, vyobrazenie znázorňujúce Svätú rodinu pri narodení Ježiša. Práve narodený Ježiško leží v chlieve (príp. v jaskynke) na sene v jasliach (t. j. kŕmidle pre dobytok) a Panna Mária a svätý Jozef ho opatrujú.
Pastieri a orientálni Traja králi prinášajú dary a scéna býva doplnená zvieratami (vôl, oslík, ovce, ťavy a iné) a anjelom. Betlehemy boli a sú vytvárané z najrôznejších materiálov: z dreva, keramiky, papiera, perníku, ale i piesku, snehu či ľadu.
Na pútnických a iných rušných miestach a námestiach sa uchytila tradícia živých betlehemov, ktorých postavy i zvieratá sú autentické. Špecifikum predstavujú hrané scénky v betlehemoch.
Jasle ako kŕmidlo a stojan na seno v chlieve, predstavujú ústredný výjav ľudových betlehemov. Pre vznik tradície jasiel má význam udalosť z roku 1223, kedy pozval taliansky šľachtic Giovanni di Velita Františka z Assisi, aby strávil Vianoce na jeho panstve. Budúci svätec si vraj želal vidieť, ako práve narodený Ježiško leží v núdzovom príbytku v chlieve na sene v jasličkách a rozhodol sa, že tento výjav zobrazí.
Vybral si preň jaskynku na vrchole skalnatého kopca pri dedinke Greccio, ktorú upravil ako kaplnku a usporiadal v nej výjav narodenia Pána. Sem pozval v noci 24. decembra dedinčanov zo širokého okolia. O polnoci sa rozozneli zvony a kopec sa rozžiaril mnohými svetlami z pochodní prichádzajúcich ľudí.
V jaskynke boli jasle, oslík a teliatko, pri ktorých slúžil kňaz omšu a František čítal úryvky z Lukášovho evanjelia, ktoré jediné podrobnejšie opisuje Kristove narodenie. Podľa tradície bola táto udalosť prvým „betlehemom“ a zároveň sa tu po prvýkrát slúžila polnočná omša.
Do ľudového prostredia sa betlehemy dostali s reformami Jozefa II. na konci 18. storočia, ktorý nariadil zrušenie niektorých cirkevných objektov. Umelci, do tej doby pracujúci v chrámoch tak prišli o prácu a začali vyrábať betlehemy.
Betlehem v Maria Laach, Nemecko
Goralská polnočná omša
Goralské pastorále - Goralská Polnočná svätá omša. Živá nahrávka Goralskej Polnočnej omše z Hladovky. 24. 12. Agentúra Anna 24. 12. 1999 zhotovila živý záznam - nahrávku Goralskej polnočnej omše v Hladovke, ktorej sa zúčastnili obyvatelia Hladovky, Suchej Hory i blízkeho okolia.
Celý postup prípravy a nahrávky goralskej Polnočnej svätej omše, som dohodol s aktívnymi členmi folklórnej skupiny GORAL zo Suchej Hory. Poznali sme sa už roky. Napríklad aj zo súťaže sólistov tanečníkov.
Na Polnočnú svätú omšu sa pripravovali všetci - mládež zo Suchej Hory i z Hladovky, muzikanti, tanečníci. Aj speváci na piesne v goralskom nárečí. Zozbieral som ich na výskumoch a vytriedil v spolupráci s domácimi pamätníkmi: Jánom Knapčíkom (výborný spevák a tanečník), Ľudovítom Dreveňákom (tanečník, vedúci folklórnej skupiny) a Petrom Jurčim (vedúci detského folklórneho súboru a učiteľ na ZŠ).
Pri nácvikoch pomáhal aj Ernest Jarolín (umelecký vedúci folklórneho súboru Oravan z Nižnej n/Oravou). Významnou mierou prispel Vsdp. dekan Michal Tondra, ktorý bol vyše šestnásť rokov farárom v Hladovke s pôsobnosťou i v okolitých obciach. Hneď pri prvom rozhovore o námete bol nápadom nadšený a prijal pozvanie, aby celebroval túto svätú omšu (nakoľko v tom čase už pôsobil v Trstenej). Koncelebroval Ján Kekeľák.Bolo treba mnohých presvedčiť, že liturgia omše môže byť trošku inak v historickejšom tvare, ako boli doteraz zvyknutí. Že kamery v kostole nebudú nikoho rušiť, ani sviatosť roka najsvätejšiu - narodenie Ježiška.
Prišiel očakávaný deň, všade plno snehu, mrzlo vyše -20°. Predpoludním 24. decembra 1990 sa vo farskom kostole goralskej obce Hladovka zišli mladí ľudia, aby kostol vyzdobili pre najkrajšiu chvíľu roka Vianoce. Stíhali sme to len, len. Osadili sme na stojanoch vysoké sviece po stranách strednej chodbičky medzi lavicami.
Ďalší zabezpečili vyzdobené vozy, sane, kone. Iná atmosféra ako roky predtým. Nielen zmenami v spoločnosti, ale i s troškou napätia v očakávaní niečoho nového... Nad goralskými dedinkami sa zvečerievalo. Gazdovia obchodili domáce zvieratá, upravili im symbolicky obydlie na znak, aby aj v budúcom roku v dobrom zdraví zvládli opateru lichvy a domácich zvierat (nesmel im v tom nikto pomáhať).
Gazdinky pripravovali slávnostnú večeru. Po vinšovaní popod oknami (mladí Betlehemci aj rôznej pleti), gazdiná pozvala celú rodinu k slávnostnej štedrej večeri. Otec - gazda zavinšoval rodine - blízkym, vzdialeným a spomenul i blízkych zomrelých. Aj orechy leteli do štyroch kútov miestnosti, aby sa na nikoho nezabudlo... A všetci sa spoločne pomodlili...
V domoch pomaly zhasínali svetlá a ľudia sa schádzali do kostola. Prichádzali aj členovia folklórnej skupiny Goral spievajúc s muzikou pešo aj na saniach, i na voze. Rolničky zvonili do spevu a fŕkania koní. Dôstojne sme privítali narodenie Ježiška a naša radosť bola o to väčšia, že sme sa všetci cítili ozaj slávnostne.
V plnom - najväčšom kostole v okolí, sa tiesnili stovky veriacich. Viacerí z prítomných boli odetí v krojoch. Polnočná svätá omša začala zhasnutím tlmených svetiel. Do tmy zazneli prvé tóny „Číííha noc, švjeééénta noc, syčko spííí, syčko šňííí,...“ Dievčence zažali postupne desať vysokých sviečok. Postupne sme rozsvietili celý kostol.
A zahrala 17-členná muzika detí, mládež i skôr narodení (viedol ich primáš Ján Šimek). Väčšina piesní znela v goralskom nárečí, ktoré sme starostlivo naštudovali. Počas svätej omše sme netradične zaradili „Klaňanie pri Betleheme..." Stredom kostola prichádzali spievajúci pastieri. Mládenci odetí ako valasi zo salaša. Najstarší mládenec mal na pleciach väčšiu ovčiu kožušinu. Ked prechádzali pred oltárom, otočili sa napravo ku Betlehemu a skláňali sa do poklony Ježiškovi v Betleheme.
Živý baranček na pleciach mladého pastiera viackrát zabľačal. Bol to úžasný moment. Takže nebola to iba ovčia huňa, ale živý baranček. O živom barančekovi som nevedel. Toto originálne prekvapenie pripravil sám pán farár Michal Tondra.
Goralský kroj
Tekovské a Turčianske Vianoce
Najkrajšie sviatky roka majú mnoho podôb. Spoznať tradície v jednotlivých regiónoch môžete vďaka nášmu seriálu z rôznych častí Slovenska. Tentoraz cez spomienky pamätníkov priblížime ľudové zvyky a tradície v tekovskej dedine IHRÁČ a v turčianskej obci TURČEK.
Vianoce mali v minulosti na Slovensku tradične kresťanský základ a boli sviatkami rodiny. Tak to bolo aj v hornom Tekove, v rázovitej obci Ihráč. Aj tu fungovali v minulosti rodiny viacgeneračne, staršie deti sa starali o tie mladšie, starí rodičia sa starali o vnúčatá.
Čas stíšenia„Počas adventu sa už neplánovali svadby ani sa nekonali žiadne muziky, ľudia sa stíšili a žili pôstnejšie, takže Vianoce si potom naozaj vychutnali. Spomínam si na Vianoce svojho detstva, na to, ako sme sa na tieto sviatky tešili a pripravovali. Otec sa vybrali do blízkeho lesa v týždni pred Štedrým dňom vypíliť jedličku, tá sa ozdobovala tesne pred Vianocami. Ozdoby sme vyrábali, boli nimi jablká, orechy, z kúskov narezanej slamy navlečených na niti sme vyrábali reťaz, ktorá sa upevnila na vrchovci a ťahala sa zvislo po konárikoch.“
Tunajšie gazdinky piekli vianočné kysnuté koláče, ktoré boli posypané makom, tvarohom, lekvárom a orechmi. „Naša starká pálili cukor, na mokrej drevenej doske ho roztopený vyliali, vyvaľkali a po stuhnutí nasekali. To boli naše cukríky. Rozložili sme betlehem, prvý, ktorý si z detstva pamätám, vyrobili otec. Neskôr rodičia kúpili krásny betlehem v Nemecku, tam sme chodili v predvojnovom období na sezónne práce. Pol roka sme žili v Ihráči a pol roka v nemeckej dedine Wetzhauzen severne od Norimbergu. Tam sme s bratom navštevovali materskú školu a naučili sme sa po nemecky,“ hovorí pani Spišiaková.
K stolu sme išli až po zvonení o šiestej večer, vyhladovaní od pôstu. Pôst sa v tento deň dodržiaval preto, aby sme boli očistení, keď sa zúčastníme na oslave narodenia Ježiška. Prísny celodenný pôst neznamenal len to, že sme nemohli jesť mäso, ale ani akékoľvek iné jedlo. Starká nám s bratom potajomky vždy doniesli kúsok chleba, aby nám uľahčili čakanie na večeru. Mamička nám v tento deň robievali na čelo medový krížik, aby sme boli pokorní a dobrí ako med. Pri sviatočnom stole po spoločnej modlitbe nás mamička ešte pokropili svätenou vodou a až potom sme si sadli k stolu a začala sa večera. Po prípitku doma vyrobenou pálenkou alebo vínom sme začínali oblátkami s medom, ďalším chodom bol domáci chlieb s cesnakom, riedka kapustová polievka s hubami a po nej ako hlavné jedlo opekance s makom alebo orechmi. Dezertom bolo sušené ovocie, pre starších členov rodiny niekedy vopred namočené v cukrovej vode,“ opisuje pani Spišiaková.
Vo vtedajších ihráčskych rodinách sa dodržiavali štedrovečerné pravidlá, nezabúdali na pocestných a tých, ktorí ich počas roka opustili. Pri štedrovečernom stole bolo preto pripravené jedno miesto navyše aj s celým prestieraním. Čaro vianočného večera dotvárali špeciálne zvyky. Hlava rodiny uložila pod obrus peniaze, aby bol nasledujúci rok štedrý. Ďalším zvykom bolo rozkrojenie jablka. Ak jadrovník vytváral hviezdu, znamenalo to zdravie, kríž bol predzvesťou zlej správy.
Od stola sa nesmelo počas večere odchádzať, zdravotný stav sa veštil aj pomocou sviečky: na čiu stranu ukazoval počas večere plamienok, ten mal do roka rodinu opustiť. „Boli to povery, ale aj tak sa každý obával o tých najbližších, aby sa im nič nestalo a aby sa o rok opäť všetci pri štedrovečernom stole stretli. Mama vždy striehli na plameň sviečky, aby ju nikto počas večere nesfúkol. Po večeri sa opäť rodina spolu pomodlila, až potom sa mohlo odísť od stola.“ Aj keď sa ľudia obdarúvali, nebývalo to v takej miere ako dnes. Vysnívaným darčekom pre dievča bola vtedy napríklad bábika ušitá z látky alebo pre chlapcov hračka z dreva. „Pamätám si na Vianoce, keď brat dostal dreveného koníka, ktorého mu vyrezal otec, a mne mamička ušili šaty. Darčeky sa nebalili do papierov, tašiek a škatúľ ako dnes, iba sa pekne uložili pod stromček,“ spomína pani Spišiaková.
Adventný časNa Slovensku sa veľká časť tradičných oblastí sformovala v rámci hraníc bývalých uhorských žúp, ktorých pomedzie korešpondovalo s prirodzenými hranicami geografických oblastí. Za takúto oblasť sa považuje aj Turiec. „Na Katarínu u nás pripadali hody. A keď hody, tak aj zábava, touto zábavou však čas veselia pominul. Nečudujme sa, veď nie nadarmo sa hovorilo, že Katarína zaväzuje husle. Adventný čas bol časom páračiek, pradenia, strihania handričiek na koberce, lúskania hrachu a fazule. Rezali sa makovice, aby bol mak na koláč na Vianoce. Keď sa začal advent, skupina štyroch-piatich žien mala vyhradené domy, kde sa každú nedeľu presúvali s horiacimi sviecami a obrazom Panny Márie. Tam sa modlievali počas celého týždňa a ďalšiu nedeľu putovali do iného domu. Každú adventnú nedeľu tak navštívili jednu zo štyroch vybraných domácností,“ približuje tradície v Turčeku Margita Gajdošová (83).
Vianočné zvyky na Slovensku mali svoje čaro. Líšili sa od dediny k dedine a každý región mal svoje špecifiká. Všetky tieto pekné zvyky mali jednu spoločnú črtu: ľudia v nich nachádzali radosť. Vianoce sa v minulosti nekončili tak ako v mnohých rodinách dnes - Štedrým dňom. Naši predkovia si vedeli vianočný čas užiť. Božie narodenie, Štefana, Nový rok i Troch kráľov. Oddychovali od práce, ktorej mali počas celého roka neúrekom. Pozývali sa k sebe, chodili na návštevy, poznali sa navzájom a pomáhali si. A dopriali si aj jedlo, ktorého bolo cez rok pomenej.