Katolícka cirkev na Slovensku je prítomná v dvoch obradoch: latinský obrad (Rímskokatolícka cirkev) a byzantský obrad (Gréckokatolícka cirkev). Svoju činnosť, vznik a poslanie odvodzuje od učenia Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý je podľa vyznania viery jednou z troch božských osôb (spolu s Bohom Otcom a Duchom Svätým).
Základné úlohy Katolíckej cirkvi vychádzajú z Ježišovho poslania zvestovať svetu evanjelium (Mt 28, 19n), slúžiť v láske druhým (Jn 13, 14n, Jn 13, 34n), obracať sa k Bohu v Ježišovom mene (Jn 16, 26) ako k milovanému Otcovi (Mt 6, 9-13) pod vedením Ducha Svätého (Jn 16, 7-15) v očakávaní konečného naplnenia v Božej sláve a v svetle Vzkrieseného Krista, Baránka Božieho (Zjv 21, 1-22,5).
Kresťanstvo sa na naše územie dostalo začiatkom 9. storočia. Pokresťančovať Slovanov začali franskí kňazi latinského obradu. Sv. Cyril a Metod v r. 863 priniesli na územie Veľkej Moravy tradíciu východných cirkví byzantského obradu, rešpektujúc západnú tradíciu, čoho dôkazom sú preložené bohoslužobné knihy byzantského, ako aj latinského obradu do staroslovienčiny.
V priebehu dvesto rokov získal úplnú prevahu latinský obrad. 73 percent obyvateľov SR sa hlási ku Katolíckej cirkvi. Cirkev sa od samého začiatku svojej existencie usilovala o vzdelanosť v krajine a charitatívnu pomoc obyvateľstvu.
Katolícka cirkev sa zaslúžila o kultúrne povznesenie národa, ako o tom svedčia nespočetné gotické a barokové chrámy i všetkými uznávaná baroková hudba, zachovanie tradície staroslovienskych liturgií, písomníctva a pod. Sú výrazom nepominuteľnej hodnoty, duchovnej tradície katolicizmu a pýchou nášho národa.
Rímskokatolícka cirkev na Slovensku má dve provincie: Západnú a Východnú. Do Západnej provincie patria arcidiecézy Bratislava a Trnava, ako aj diecézy Nitra, Žilina a Banská Bystrica. Na území Slovenska vznikla v roku 2008 aj gréckokatolícka provincia.
Na Slovensku pôsobí aj Ordinariát Ozbojených síl a Ozbrojených zborov Slovenskej republiky (vznikol v roku 2003). V Slovenskej republike sú teda 3 rímskokatolícke arcidiecézy, 5 diecéz, jedna gréckokatolícka arcidiecéza a 2 eparchie pre veriacich gréckokatolíkov a vojenský ordinariát.
V diecézach a je spolu 1 482 farností. V Cirkvi aktívne pôsobí 19 biskupov, 2 397 diecéznych kňazov, 577 rehoľných kňazov, 18 trvalých diakonov, 511 seminaristov (387 diecéznych a 124 rehoľných), 722 rehoľníkov-nekňazov a 2 640 rehoľníčok (podľa cirkevnej štatistiky z r.
Diecéza sa delí na dekanáty a tie potom na farnosti. Eparchie na protopresbyteráty a tie na farnosti. Farára menuje príslušný biskup. Na náboženskom živote sa podieľajú tiež rehoľné rády a kongregácie, ktoré nepodliehajú priamo biskupom.
Sú riadené predstavenými, ktorí sa v niektorých prípadoch nachádzajú mimo nášho územia, pretože poslanie ich rádov má celocirkevný dosah. Najvyšším predstaveným celej Cirkvi je pápež, ktorý je volený zborom kardinálov a sídli vo Vatikáne.
Cirkev na Slovensku má v spoločnosti čestné miesto už vyše tisícsto rokov. Po niektorých misionárskych aktivitách pochádzajúcich najmä z franského územia a po príchode byzantskej misie, v roku 880 pápež Ján VIII., na žiadosť kniežaťa Svätopluka, zriadil v Nitre diecézu, ktorej biskup bol sufragánom arcibiskupa metropolitu Metoda.
Pri svojom založení mala teda Nitrianska diecéza - a nemožno pochybovať, že aj územie dnešného Slovenska - na čele samotného sv. Metoda, pod ktorého jurisdikciu patrila podľa výslovných údajov buly Industriae tuae. Po jeho smrti (roku 885) bola s najväčšou pravdepodobnosťou podriadená sv. K Ostrihomskému arcibiskupstvu patrilo územie západného a stredného Slovenska až po Spiš a Gemer vrátane. Východné Slovensko patrilo k biskupstvu v Jágri (Eger).
Tento stav cirkevnej jurisdikcie na slovenskom území trval skoro bez zmeny do druhej polovice 18. storočia. Dňa 15. marca 1776 pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie zriadil tri nové biskupstvá na území Slovenska - Banskobystrické, Spišské, Rožňavské. Zároveň sa upravili hranice Nitrianskeho biskupstva. Košice sa stali biskupstvom 10. Pápež Pavol VI. 30. decembra 1977 zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu a povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na stupeň diecézy a zároveň ju vyzdvihol na hodnosť metropolitného sídla.
Ako sufragánne diecézy mu podriadil diecézu banskobystrickú, košickú, nitriansku, rožňavskú a spišskú. Dňa 31. marca 1995 pápež Ján Pavol II. Benedikt XVI. dekrétom zo 14. februára 2008 rozhodol o reorganizácii diecéz latinského obradu na území Slovenska. V rámci tejto reorganizácie bola zriadená nová Bratislavská arcidiecéza, ktorej farnosti boli dovtedy súčasťou bratislavsko-trnavskej arcidiecézy.
Prešovské gréckokatolícke biskupstvo vzniklo v roku 1818 vyčlenením z Mukačevského biskupstva. Stalo sa tak po tom, čo sa v roku 1646 v Užhorode začal proces, ktorým postupne došlo k zjednoteniu východných kresťanov, (prevažne Rusínov, ale aj časti Slovákov, Srbov a Maďarov) žijúcich v trinástich stoliciach severovýchodného Uhorska s Katolíckou cirkvou (gréckokatolíci).
Počas komunistického režimu, od roku 1948, bola Cirkev na Slovensku neustále prenasledovaná a systematicky ničená, boli zrušené semináre, zredukované vydavateľstvá a časopisy, biskupi internovaní vo väzniciach, zlikvidované kláštory, pred súdy vláčení laici i kňazi, všade neistota a strach. Situácia po novembri 1989 v mnohom upravila vzťah Cirkvi a štátu.
Medzi prvé pozitívne javy patrí vymenovanie biskupov pre diecézy. Pastoračná činnosť ako aj materiálne podmienky sa stabilizovali.
Synodálna skúsenosť, prežívaná s evanjeliovou schopnosťou rozlišovať, umožnila dozrievať vedomiu jednoty, ktorá spája rozličné časti Európy, nepopierajúc rozdiely prameniace z historických daností. V priebehu synody sa postupne čoraz viac stávalo očividným silné smerovanie k nádeji.
Hoci synodálni otcovia sa s najväčšou vážnosťou zaoberali celým komplexom otázok charakteristických pre Európu, predsa si uvedomovali, že azda najnaliehavejšia tak na Východe, ako aj na Západe je rastúca potreba nádeje, ktorá môže dať zmysel životu i dejinám a umožní spoločne napredovať. Všetky úvahy synody smerovali k tomu, ako nájsť odpoveď na túto potrebu, vychádzajúc z tajomstva Krista a trojičného tajomstva.
Synodálni otcovia na záver svojich prác tieto znaky opísali nasledovne: „S radosťou konštatujeme postupné otváranie sa národov voči sebe, zmierovanie medzi tými národmi, ktoré boli dlhý čas znepriatelené, rozširovanie zjednocovacieho procesu na krajiny východnej Európy.
Rastie uznanie, spolupráca a výmena každého druhu, takže krok za krokom vzniká európska kultúra, resp. európske vedomie, ktoré umožní, ako dúfame, aby najmä v mládeži rástol pocit bratstva a ochota deliť sa s druhými.
Za pozitívne pokladáme, že celý tento proces sa odohráva pokojným spôsobom podľa pravidiel demokracie a v duchu slobody, ktorá rešpektuje a presadzuje oprávnenú mnohorakosť, a tak napomáha a podporuje proces zjednocovania Európy. So zadosťučinením vítame všetko, čo sa urobilo, aby sa precízne objasnili podmienky a modality dodržiavania ľudských práv.
Predovšetkým chcem spolu so synodálnymi otcami znova pripomenúť, aby sa nikdy nezabudlo na veľkolepý znak nádeje, ktorý poskytli toľkí svedkovia kresťanskej viery v minulom storočí na Východe i na Západe. Títo svedkovia, najmä mučeníci, sú najvýrečnejším, veľkolepým svedectvom, ktoré od nás vyžaduje úctu a napodobňovanie. Dokazujú životnú silu Cirkvi; žiaria ako svetlá Cirkvi a ľudstva, lebo dali v temnotách zažiariť Kristovmu svetlu.
Ako príslušníci rozličných kresťanských vyznaní sú aj žiarivým znakom nádeje na ekumenickú cestu, pretože ich krv istotne je „živou miazgou jednoty Cirkvi“. Okrem toho nám jednoznačne hovoria, že martýrium je najvyšším stelesnením evanjelia nádeje: „Mučeníci ohlasujú práve toto evanjelium a vydávajú zaň svedectvo obetovaním vlastného života až po preliatie krvi, lebo bez Krista nemôžu žiť a sú ochotní zaňho zomrieť v presvedčení, že Ježiš je Pán a Spasiteľ človeka a že teda človek iba v ňom nájde pravú plnosť života.
Týmto spôsobom sú podľa napomenutia apoštola Petra pripravení obhájiť sa pred každým, kto ich vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nich (porov. 1 Pt 3, 15). Navyše mučeníci vysluhujú evanjelium nádeje, pretože obetovanie života je najradikálnejšia a najvznešenejšia manifestácia živej, svätej, Bohu milej obety, ktorá je ich duchovnou bohoslužbou (porov. Rim 12, 1) - pôvodom, dušou a vyvrcholením každej kresťanskej bohoslužby.
Ovocím obrátenia podnieteného evanjeliom je svätosť mnohých mužov i žien našich čias. To platí nielen o tých, ktorých Cirkev oficiálne vyhlásila za svätých, ale aj o tých, ktorí vydávali svedectvo vernosti Kristovi v skromnosti každodenného života.
Ako nemyslieť na nespočítateľné množstvo synov a dcér Cirkvi na európskom kontinente, ktorí počas dejín prežívali svoju šľachetnú a presvedčivú svätosť v skrytosti rodinného života alebo v zamestnaní či v spoločenskom živote? „Tí všetci budovali Európu ako ‚živé kamene_, spojení s Kristom - ‚uholným kameňom_, ako duchovnú a mravnú stavbu a odovzdali potomkom to najvzácnejšie dedičstvo. Ježiš, náš Pán, povedal: ‚Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi_ (Jn 14, 12).
Evanjelium neustále prináša ovocie vo farnostiach, medzi osobami zasväteného života, v laických združeniach, v modlitbových a apoštolujúcich skupinách, v rozličných mládežníckych organizáciách, ako aj pri vzniku a rozširovaní nových cirkevných hnutí a spoločenstiev. V Európe, a to rovnako v postkomunistických krajinách ako na Západe, má aj dnes neodmysliteľné poslanie farnosť, hoci potrebuje ustavičnú sebaobnovu.
Synonymom poľského nacionalizmu bol katolicizmus. Cirkev už oddávna predstavovala základ národného cítenia Poliakov, a to najmä v období utláčania,“ píše americký historik Richard C. Lukas. Najskôr sa vysporiadali s miestnou cirkevnou organizáciou, v dôsledku čoho dostali klér do problémov i po materiálnej stránke.
Ku koncu vojny veľkú časť západného územia pripojili k Veľkonemeckej ríši, čím katolícku cirkev zasiahla silná porážka. 47,8 percent kňazov v Chelmnove, 36,8 percent kňazov v Łódzi a 31,1 percent kňazov v Poznańi prišlo o život. Z tridsiatich kostolov spred vojny zostali v tomto meste stáť len dva. Kňazov v zástupoch odvádzali do koncentračných táborov, kde ich čakal horší osud než bežných zajatcov.
Tu je potrebné poznamenať, že ani oni nedokázali prekonať tradičný, teológiou podložený antisemitizmus: usilovali sa o presun zachránených do Palestíny. V tom sa zhodovali s nacistami, že Poľsko by sa malo nejakým spôsobom oslobodiť od početného židovského obyvateľstva žijúceho na území tejto krajiny. Nezabudnime, že v roku 1939 tvorili Židia 10% obyvateľstva.
Po vojne, keď mnoho kňazov pozdvihlo hlas a odsúdilo nacistickú politiku namierenú proti Židom, zároveň vložil do svojej reči poznámky odsudzujúce Židov, čo vychádzalo z komunistického presvedčenia, že porušujú morálku poľského národa.
Koncom augusta 1942 sa traja biskupi a traja arcibiskupi začali vyjadrovať aj verejne z kazateľnice proti deportácii Židov. Salège, biskup z Toulouse, písal vo svojich pastierskych listoch nasledovné: „Židia sú muži a ženy z mäsa a krvi. Nie je možné im bez obmedzenia spôsobovať utrpenie. Aj oni sú súčasťou ľudského pokolenia. Sú rovnako našimi bratmi ako ktokoľvek iný.
Po nastolení režimu vo Vichy si francúzski protestanti po preštudovaní zákonov vzťahujúcich sa na Židov a slobodomurárov pomysleli, že oni budú tretím nepriateľom na zozname „nového klerikalizmu“. Aj sami boli rozdelení, pretože Nezávislá reformovaná evanjelická cirkev preukazovala väčšiu lojalitu voči režimu vo Vichy a zároveň viacej podporovala antisemitské zákony ako hlavný protestantský prúd.
Našli sa aj takí duchovní, ktorí vyhľadávali rôzne ospravedlnenia na prenasledovanie Židov. Listy duchovného Marca Boegnera, v ktorých vyzdvihoval spoločný osud a spoločné biblické dedičstvo, boli veľkou morálnou podporou pre prenasledovaných.
Možno povedať, že protestanti - vodcovia a laici zároveň - stáli na čele tých, čo zachraňovali prenasledovaných Židov. Po obsadení Holandska nemeckým vojskom praktizovali protestantské spoločenstvá v krajine spolu s väčšinou obyvateľstva politiku „novej neutrality“. Zo svojich bohoslužieb vynechali príhovory za kráľovnú.
V cirkevnej tlači sa snažili uplatňovať vplyv nacizmu. Žiakov so židovským pôvodom vykázali z kresťanských škôl. Cenzurovali program na cirkevných rádiových staniciach. Holandské spoločenstvá boli postavené pred rozhodnutie, či sa poddať, alebo vzoprieť.
Protestanti a katolíci sa spojili a spoločne sa vzbúrili proti holandskému ríšskemu vyslancovi Arthurovi von Seyss-Inquartovi z dôvodu porušenia spravodlivosti, ľudskosti a slobody svedomia. V apríli 1942 sa zase vo väčšine holandských kostolov prečítalo vyjadrenie, ktoré odsudzovalo národný socializmus ako filozofiu a spoločenské zriadenie.
Počas nasledujúcich rokov nemecké vojsko masovo zadržiavalo a odvádzalo do táborov duchovných vodcov a protestantských študentov. Žiaľ, holandské cirkvi minuli všetku svoju energiu na vlastnú ochranu, preto nemali kapacitu protestovať. V novembri 1944 však odovzdali Seyss-Inquartovi odkaz vzťahujúci sa na budúcnosť: v presvedčení o prehre Nemecka ho upozornili na Božiu spravodlivosť.
Keď sa však v roku 1943 začala deportácia, metropoliti ortodoxnej cirkvi sa postavili do čela vzbúrencov, ba dokonca, povstania sami organizovali. Sofijský metropolita Štefan spočiatku žiadal kráľa o pozastavenie deportácie len na diaľku. Kráľ odročil vykonanie rozsudku. Na nariadenie metropolitu Štefana sa začali Židom vydávať nové rodné listy, ktoré im mali zachrániť život.
Na tento štát, z jednej strany národnosocialistický, z druhej katolícky, sa dokonca aj Vatikán pozeral s obavami. Keď v septembri 1941 slovenský parlament prijal Židovský kódex pozostávajúci zo 170 téz, vzbúril sa nielen János Eszterházy, ale aj katolícka a protestantská cirkev. Hoci pravdou je, že ich cieľom bolo ochrániť iba pokresťančených Židov.
Aj vatikánsky nuncius Maglione Luigi vyjadril svoj odsudzujúci postoj voči tomu, že tento štát, sám seba nazývajúci kresťanským, takýmto spôsobom zavádza rasistické zákony, ktoré sú v rozpore s katolíckym učením. Slovenský štát zaplatil za každého deportovaného Žida päťsto ríšskych mariek. Predseda vlády Tiso bol informovaný o osude deportovaných.
Aj spomedzi cirkevných vodcov sa viacerí dištancovali od takejto ľahostajnosti. Prešovský grécko-katolícky biskup Pavol Gojdič sa vo svojom liste obracia na Vatikán s prosbou, aby v záujme cirkvi prehovorili Tisa, aby odstúpil. Vatikánsky vyslanec pri jednom stretnutí požiadal Tuku, ministerského predsedu, aby zmiernil osud Židov.
Tuka vo svojej odpovedi vyhlásil, že koná ako veriaci katolík a so súhlasom svojho spovedníka. V marci 1943 katolícky biskupský zbor vydal pastiersky list, v ktorom odsúdili totalitný režim a antisemitizmus. Pápežský vyslanec Burzio sa po jednom osobnom stretnutí s Tisom vyjadril takto: „Na otcovi Tisovi som nezbadal ani najmenšiu známku sústrasti a pochopenia s prenasledovanými.“ Hoci Tiso pravidelne dostával napomenutia z Vatikánu, napriek tomu nebol z cirkvi vylúčený.
Z pohľadu Maďarska musíme vyzdvihnúť, že protirevolučný systém, ktorý sa začal formovať na jeseň 1919, až do konca nedôverčivo pozeral na takzvané malé cirkvi, alebo ako ich vtedy nazývali, na sekty. Baptisti, adventisti, nazaréni, letniční a iné slobodokresťanské skupiny dali pod policajný dozor a keď bolo potrebné, zhromaždenia rozohnali a rozdelili.
Nazarénske a iné spoločenstvá odmietajúce držanie zbrane postihla takáto forma prenasledovania. Často brutálnou bitkou a tyraniou sa pokúšali presvedčiť mladých veriacich, aby sa chopili zbrane. Robili to aj napriek tomu, že väčšina mladých bola ochotná ísť do armády bez zbrane.
Napokon kvôli ich presvedčeniu zaradili týchto vojakov bez zbrane do pracovných táborov, kde ich nútili pracovať ako otrokov spoločne s prenasledovanými z rasových alebo politických dôvodov. Mnohí padli za obeť kvôli bezcitnosti kádrových vojakov a nebezpečenstvu služby na fronte. V lete 1941, keď viac ako dvadsaťtisíc Židov považovaných za bezdomovcov bolo deportovaných na Ukrajinu, vedúca Spoločnosti sociálnych sestier Margit Slachtová protestovala proti deportácii u mocenských predstaviteľov. „Vyjadrujeme svoj nesúhlas s tým, aby sa na území našej krajiny dialo násilie v masovej miere, a to dokonca posväcované. ... K boju nás posilňuje naša ľudskosť, kresťanská viera a maďarská krv,“ hovorila.
V marci 1944 maďarská vláda po porade s odbornými nacistickými poradcami vydala Židov pre „konečné riešenie“, t. j. masové označkovanie, uzatvorenie do get a na deportáciu. Cirkevní hodnostári zostali akoby bezradní a zmätení v tejto otázke kresťanskej viery a svedomia.
Tento plán bol však zmarený kvôli názoru ostrihomského arcibiskupa Justiniána Seredského, ktorý v záujme ochrany pokrstených Židov zamietol uskutočnenie spoločného protestu i napriek tomu, že pokrstených Židov deportovali presne tak ako tých najortodoxnejších. Napriek zrušeniu spoločného protestu veľa ľudí vedelo, čo je ich úlohou.
Vatikán a Tretia ríša: Nesvätá aliancia
Keď bolo potrebné, počúvali na hlas svojho svedomia, aj keď to bolo v rozpore s rozhodnutím štátnej moci a oficiálneho prúdu cirkvi. Reformovaný farár Jozef Elias založil v spolupráci so švédskym konzulátom a Červeným krížom Misiu Dobrý pastier, vďaka ktorej sa zachránilo až dvetisíc detí s matkami. Evanjelický farár Gabor Sztehlo v spolupráci so Švajčiarskom a sionistami, zasvätil svoj život záchrane detí.
Členka katolíckej Spoločnosti sociálnych sestier Sara Szalkaháziová ukrývala prenasledovaných na ulici zvanej Bokréta utca. Počas jednej razie však odviedli tých, čo boli u nej ukrytí, a ona sama spolu s piatimi ďalšími sestrami ich dobrovoľne nasledovala. Nacisti sa postupne snažili vplývať na cirkvi v nimi obsadených alebo spojeneckých krajinách tak, aby došlo k uskutočneniu ich vlastných zámerov.
K podriadenosti alebo dosiahnutiu svojich cieľov sa snažili donútiť kresťanské spoločenstvá pasívnym akceptovaním ich rozhodnutí. S protestujúcimi sa vysporiadali, kolaborantov rešpektovali. Prvým stupienkom pre vznik novopohanskej Európy malo byť totálne vyhubenie Židov.
Tento cieľ postavili aj na tradičnom kresťanskom antijudaizme, ktorý sa počas viacerých storočí vpálil do duše európskych národov. Po ňom by nasledovalo nahradenie kresťanskej viery národným socializmom.
Katolícka cirkev pozorne sprevádza projekt európskej integrácie od jeho počiatkov a vníma ho ako proces zbližovania národov a krajín Európy do spoločenstva, ktoré má zaručiť mier, slobodu, demokraciu, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a prosperitu.
Dňa 1. mája 2004 sa EÚ rozrástla o desať nových členských štátov, čo bol významný krok v realizácii zakladateľskej idey zjednotenej Európy, ktorá mohla „dýchať oboma pľúcami“ podľa vízie svätého pápeža Jána Pavla II. Tento krok spojil východnú a západnú Európu do spoločenstva národov, odlišných, a predsa prepojených spoločnou históriou a osudom.
Po krízach posledných rokov, ktoré priniesli určitú „únavu z rozširovania“, ruská agresívna vojna proti Ukrajine a geopolitický vývoj v susedstve EÚ vytvorili nový impulz pre budúce pristúpenia k Únii, najmä pokiaľ ide o krajiny na Balkáne a vo východnej Európe. Okrem geopolitickej nevyhnutnosti pre stabilitu na našom kontinente považujeme perspektívu budúceho členstva v EÚ za silné posolstvo nádeje pre občanov kandidátskych krajín a za odpoveď na ich túžbu žiť v pokoji a spravodlivosti.
Vstup do EÚ je však obojstranný proces. Krajiny usilujúce sa o budúce členstvo v EÚ musia pokračovať v potrebných štrukturálnych reformách v kľúčových oblastiach, najmä v oblasti právneho štátu, posilňovania demokratických inštitúcií, základných práv, vrátane náboženskej slobody a slobody médií, ako aj boja proti korupcii, boja proti organizovanému zločinu a ďalších.
Rozšírená Únia bude tiež musieť prehodnotiť aj svoje spôsoby rozhodovania, aby jej členovia a inštitúcie mohli konať včasne a efektívne. V nádeji, že proces európskej integrácie pokročí, cítime tiež potrebu vyzvať na hlbšie zamyslenie sa nad naším spoločným hodnotovým základom a osobitnými putami, ktoré nás spájajú ako európsku rodinu.
Ako povedal pápež František, keď sa v marci 2023 prihovoril zhromaždeniu COMECE, „Európa má budúcnosť, ak bude skutočnou úniou,“ ktorá si ctí jednotu v rozmanitosti. V tejto súvislosti sú prvoradé zásady subsidiarity, úcta k rozličným tradíciám a kultúram, ktoré spoločne tvoria Európu, a nasledovanie cesty praktickej solidarity namiesto cesty ideologického vnucovania.
| Arcidiecézy | Diecézy | Eparchie | Ordinariát |
|---|---|---|---|
| 3 rímskokatolícke | 5 | 2 gréckokatolícke | 1 vojenský |
Rozšírenie Katolíckej cirkvi vo svete