V goralskej obci Lendak si príchod Ježiša Krista na svet pripomínajú veľkolepo. Obec v Popradskej kotline je známa uchovávaním ľudových tradícií. Nenájdete tu obyvateľa, ktorý by nemal v skrini ľudový kroj. V Lendaku žije viac ako 5000 tisíc ľudí, ale v dedine nenájdete jedinú skriňu, v ktorej by nebol kroj.
Ako pre TASR povedala Helena Gáliková z Lendaku, "tá viera ma k tomu vedie". Počas Adventu majú v obci prípravu na Vianoce, je odpust a čo je pre nich veľký sviatok. Vianoce tu začínajú na Mikuláša, z ktorého majú radosť predovšetkým deti. Počas Vianoc sa v obci každý deň modlievajú "deviatnik". Ide o spoločné modlitby niekoľkých rodín. Ako uviedla Gáliková, ešte stále tu fungujú koledníci i polnočná svätá omša. Podstata Vianoc v tejto obci je v tom, že ľudia môžu osláviť narodenie Ježiša Krista tak, ako sa cez rok oslavujú narodeniny v rodine.
O dodržiavanie niektorých vianočných zvykov sa zaslúžil aj farár Anton Mario Hrtus, ktorý v Lendaku pôsobil od roku 1969. Lendačania sa tak naučili viac duchovne vnímať hodnotu Vianoc.
Polnočná omša v Lendaku
Do kostola sa všetci na pravú polnoc vychystajú v tradičných krojoch. Príchod krojovaných veriacich na polnočnú je zároveň aj pastvou pre oči. Nenájdete tam ani jedno voľné miesto. Na Štedrý deň v Lendaku je vždy najkrajšia polnoc. Polnočná omša je aj pre miestnych to najmagickejšie, čo počas roka zažijú.
Na Štedrý deň bolo najkrajšie, keď sa blížila polnoc. „Po dedine chodili pastieri, plieskali bičom a trúbili. To bola predzvesť polnočnej svätej omše. A veľká radosť nastala, keď sme už sedeli v kostole, všetci v bielom, a začala sa svätá omša. To ste už vedeli, že sú naozaj Vianoce.
Lendacký kroj
Podľa krojov sa v Lendaku vždy dali rozoznať aj dni sviatkov. „Na Štedrý deň boli ženy v bielom a potom dva slávnostné dni v ružovom.
Ženský kroj pozostáva z:
- Vyšívaná biela dierkovaná košeľa
- Gorset (lajblík) (predtým kašmírový, neskôr zamatový) vyšívaný farebnými nitkami, neskôr flitrami s motívom dževjyndžola - ľudovo nazývaného tiež pastiersky chlieb, kocyk labek - plesnivca alpského a pod., podľa fantázie tej, ktorá ho vyšívala. Vpredu bol zašnurovaný farebnou stuhou, ukončenou mašľou.
- Sukňa - kašmírová - tzv. gibetová - farebná, pod ktorú sa obliekajú 2-4 biele spodničky, odspodu tiež vyšívané.
- Na nohách krpce.
U mladých žien sú farby svetlé, pestré, u starších skôr tmavé. Mladucha mala kroj tiež vyšívaný, no gorset i sukňe mali podkladovú farbu bielu.
Mladé dievčatá nosili dlhé vlasy zapletené do dvoch vrkočov s úzkymi stuhami (bielymi, alebo červenými). Vydaté ženy mali vlasy spletené do vrkočov a zapletené do cuby. Na hlave nosili, hlavne staršie ženy, šatky šafolki - vlnené šatky, neskôr šatky s ružami (kvetovaným vzorom), alebo tzv. tureckým vzorom. Niekedy sa nosili i metrofki, pravdepodobne preto, že ich obsah bol 1m štvorcový. Najčastejšie boli žlté alebo slabo hnedé.
Súčasťou kroja sú aj:
- krpce - ľahká kožená obuv z kože, sviatočne zdobené vyrazeným vzorom, alebo vybíjané.
- kapce - súkenné vysoké papuče až do pol lýtok. Boli ušité z čierneho (alebo tmavošedého) domáceho hrubého súkna, s prešívanou dvojitou podošvou, z vnútornej (alebo prednej) časti našitým zipsom.
- serdak - kožúštek (bez rukávov) z ovčej kože, ktoré dievčence nosili v chladnejšom období a v zime. Ženský serdak bol lemovaný čiernou kožušinkou aj okolo otvoru pre ruky.
- metrofka - šatka, ktorú nosievali mladé dievčatá a ženy na pleciach, prípadne hlave a pleciach, ktorá ich mala chrániť pred zimou v sychravom a zimnom počasí. Ich názov pochádzal pravdepodobne z toho, že ich obsah bol 1 m štvorcový. Po okrajoch boli lemované dlhými hodvábnymi strapcami.
- šafolka - vlnené šatky, ktoré nosili hlavne staršie ženy, neskôr s kvetovaným vzorom - ružami, alebo tzv.
Vo všedné dni sa čepce prestali nosit na prelome 19. a 20. storočia. Začiatkom 20. storočia (po I.
Lendacký kroj
Štedrovečerné jedlo a zvyky
V Lendaku nie je kapustnica taká tradičná ako inde na Slovensku, skôr sa preferuje hovädzí vývar. Mária Halčinová, prezývaná "Safarkuľa", dodáva, že niekedy boli sviatočným jedlom krúpy s údeným rebrom alebo kolenom, to sa jedlo počas celých sviatkov. Dnes je to už iné, "aj my máme modernejšie jedlá," hovorí Halčinová. Štedrovečerné jedlo pozostáva z kapustnice, ryby a šalátu. Koláče sú väčšinou z lineckého cesta a robia tiež pečené kysnuté koláče plnené makom, orechmi, lekvárom, alebo jablkami.
O štvrtej hodine je vždy svätá omša, na ktorú chodia väčšinou deti, zvyšok rodiny chystá večeru. "Pred večerou sa modlíme, začíname oblátkou a rozrezaným jabĺčkom, z ktorého si každý vezme jednu časť," hovorí Gáliková. "Každý je vyhladovaný tým, že sa celý deň postíme, preto sa hneď pustíme do jedla," dodáva s úsmevom. Darčeky v Lendaku nie sú honosné a odovzdávajú sa po štedrovečernej večeri. "Kedysi keď sme dostali jablko, mandarínku, lízanku, prikryté vreckovkou, boli sme spokojní.
Intenzívnejšie a duchovne hlbšie prežívanie blížiacich sa Vianoc badať v Lendaku aj navonok deväť dní pred Vianocami. „Deväť dní sa chodí z domu do domu s obrazom Panny Márie a Jozefa. Zažil som to ešte ako dieťa, že sme takto chodili celá rodina. Aj dnes sa táto tradícia stále dodržiava. „Najprv stôl fungoval ako oltárik so soškou a potom kto koľko a čo mal, to naň dal. Neskôr sa zvyk zmenil. „Keď som bol starší a mal som už vlastnú rodinu, dali sme stôl do stredu obývačky. Stretnutie celej rodiny je základný kameň lendackých vianočných sviatkov.
Oblátky, ako sme už spomínali, predtým na vianočnom stole nebývali. „Tak sme začali oblátky jedávať s medom a cesnakom, ako to poznáme aj dnes.“ Večera bývala klasická - kapustnica, ryba a šalát. Preto tradičná kapustnica spočiatku neobsahovala údeniny či klobásky, lebo pôst od mäsa trval až do polnoci. Až postupne, keď aj Cirkev upustila od celodenného pôstu, začali sa do kapustnice namiesto hrubých rezancov pridávať údeniny. Tak to bolo aj u Žmijovských, keďže chovali dobytok a pred Vianocami sa robila zabíjačka. „No na Božie narodenie sa nikdy nevarilo.
Súčasťou vianočných sviatkov v Lendaku je oddávna aj bábkové divadielko s vtipným názvom džafkulína, ktoré pripravujú miestni chlapci. Džafkulína je vlastne hra s bábkami, v ktorej účinkujú aj ľudia a predstavujú príbeh narodenia Ježiša Krista. S týmto divadielkom sa chodievalo a chodieva od domu k domu. „Oddávna chodili koledníci, mladší i starší, vinšovať z domu do domu. Je to jedna z tradícií, ktoré sa tu dodržiavajú z generácie na generáciu.
Vianoce veru nebývali o darčekoch. To, že sme boli spolu, bol darček. A vianočné darčeky? Tie domácim až také starosti nerobili. „Kufrík do škôlky som dostala a do tašky keks,“ smeje sa pani Žmijovská a manžel pritakáva: „Presne, tašku do školy, praktické veci, ktoré sme potrebovali, a nejakú malú sladkosť. Človek bol rád, že dostal oblečenie, topánky.
Podľa manželov Žmijovských aj teraz majú byť Vianoce úplne o niečom inom. „Prežiť ich s rodinou, v pokoji, radosti. Ako deti sme sa tešili z toho, že máme prázdniny alebo že napadne prvý sneh. To, že sme boli spolu, bol darček. Postupne však aj do Lendaku dorazil trend modernejších Vianoc. Z chudobných sú o čosi bohatšie a aj jedlo a zvyky sa prispôsobili modernej dobe. Pozitívne však je, že s bohatými stolmi sa z lendackých rodín nevytratila duchovnosť. Pavel Žmijovský to počas našej návštevy viackrát pripomenul, pretože mladším generáciám sa snažia odovzdať práve to, čo Vianoce robí Vianocami.