Prísľub Ducha Svätého a Jeho Jemný Význam

Dnes začíname nový cyklus katechéz venovaný naliehavej a rozhodujúcej téme kresťanského života: evanjelizačnému nadšeniu, teda apoštolskej horlivosti. Pre Cirkev je to životne dôležitý rozmer, spoločenstvo Ježišových učeníkov sa rodí ako apoštolské a misionárske.

Duch Svätý ju formuje ako vychádzajúcu Cirkev, ktorá ide von, aby nebola uzavretá sama do seba, ale aby vychádzala von, aby bola nákazlivým svedkom Ježišovej viery, aby vyžarovala svoje svetlo až do končín zeme. Môže sa však stať, že apoštolský zápal, túžba osloviť druhých dobrým ohlasovaním evanjelia, ochabne, stane sa vlažným. Niekedy sa zdá, že upadá, kresťania sú uzavretí, nemyslia na druhých.

Keď však kresťanský život stratí zo zreteľa horizont evanjelizácie, horizont ohlasovania, ochorie: uzavrie sa do seba, začne sa odvolávať sám na seba (sebastredný), zakrpatieva. Na druhej strane misia je kyslíkom kresťanského života: oživuje ho a očisťuje.

Vydajme sa teda na cestu znovuobjavenia evanjelizačného nadšenia, vychádzajme zo Svätého písma a učenia Cirkvi, aby sme načerpali apoštolskú horlivosť z jej prameňov. A dnes by som chcel začať tak trochu symbolickou evanjeliovým príbehom, ktorý sme počuli: povolanie apoštola Matúša, ako ho on sám rozpráva vo svojom evanjeliu (porov. Mt 9, 9-13).

Ježišov Pohľad na Človeka

Všetko sa začína u Ježiša, ktorý „vidí“ - ako sa píše v úryvku - „človeka“. Málokto videl Matúša takého, aký bol: poznali ho ako toho, ktorý „sedával na mýtnici“ (v. 9). V skutočnosti bol vyberačom daní: vyberal dane v mene Rímskej ríše, ktorá okupovala Palestínu. Inými slovami, bol to kolaborant, zradca ľudu. Môžeme si predstaviť, ako ním ľudia opovrhovali: bol to „mýtnik", ako ho nazývali.

Pozor na toto: Ježiš sa nezastavuje pri prídavných menách, Ježiš vždy hľadá podstatné meno. A hoci medzi Matúšom a jeho ľudom je odstup - pretože videli prídavné meno „mýtnik“ -, Ježiš sa mu približuje, pretože každý človek je Bohom milovaný: „Aj tento nešťastník?“ Áno, aj pre tohto nešťastníka prišiel, evanjelium hovorí: „Prišiel som pre hriešnikov, nie pre spravodlivých“.

Tento krásny Ježišov pohľad, ktorý vidí druhého, nech je to ktokoľvek, ako príjemcu lásky, je začiatkom evanjelizačného nadšenia. Môžeme si položiť otázku: Ako sa pozeráme na druhých? Ako často vidíme ich chyby, a nie ich potreby; ako často označujeme ľudí podľa toho, čo robia alebo čo si myslia! Aj ako kresťania si hovoríme: je z našich alebo nie je z našich? Toto nie je Ježišov pohľad: vždy sa na každého človeka pozerá s milosrdenstvom a láskavosťou. A kresťania sú povolaní robiť to, čo robil Kristus, a pozerať sa ako on najmä na takzvaných „vzdialených“.

Matúšovo rozprávanie o povolaní končí Ježišovými slovami: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (v. 13).

Pohyb a Cieľ

Všetko sa teda začína Ježišovým „videl človeka“, Matúša. Po ňom nasleduje - druhá pasáž - pohyb. Najprv pohľad, Ježiš videl, potom pohyb. Matúš sedel na mýtnici a Ježiš mu povedal: „Poď za mnou!“ A on „vstal a išiel za ním“ (v. 9). Všimnime si, že text zdôrazňuje, že „vstal“.

Prečo je tento detail taký dôležitý? V tých časoch mal totiž ten, kto sedel, moc nad ostatnými, ktorí stáli pred ním, aby ho počúvali alebo, ako v tomto prípade, aby mu zaplatili daň. Prvá vec, ktorú Ježiš robí, je, že Matúša odpútava od moci: od sedenia, aby prijímal iných, dáva ho do pohybu smerom k iným. Núti ho opustiť pozíciu nadradenosti, aby ho postavil na roveň jeho bratom a otvoril mu horizonty služby.

Toto robí Kristus a toto je pre kresťanov zásadné: sedíme my, Ježišovi učeníci, my Cirkev, a čakáme, kým prídu ľudia, alebo sa vieme zdvihnúť, vykročiť k iným, hľadať iných?

Pohľad - Ježiš videl -, pohyb - vstaň - a napokon cieľ. Kam pôjde Matúš po tom, čo vstal a nasledoval Ježiša? Mohli by sme si predstaviť, že po tom, čo zmenil život tohto muža, ho Majster privedie k novým stretnutiam, k novým duchovným skúsenostiam. Nie, alebo aspoň nie okamžite. Najprv ide Ježiš do jeho domu; tam mu Matúš pripraví „veľkú hostinu“, na ktorej sa „zúčastní veľký zástup mýtnikov“ (Lk 5,20), teda ľudí, ktorí sú mu podobní.

Matúš sa vracia do svojho prostredia, ale vracia sa tam zmenený a s Ježišom. Tu je posolstvo pre nás: nemusíme čakať, kým budeme dokonalí a prejdeme dlhú cestu za Ježišom, aby sme o ňom svedčili, nie; naše ohlasovanie sa začína dnes, tam, kde žijeme.

My sme tí, ktorí ohlasujú Pána, neohlasujeme seba, ani politickú stranu, ani ideológiu, dávame Ježiša do kontaktu s ľuďmi, bez toho, aby sme ich presvedčili, nie, nech ich presvedčí Pán. Ako nás totiž učil pápež Benedikt XVI., „Cirkev neprozelytizuje. Skôr sa rozvíja príťažlivosťou“ (Homília na inauguračnej svätej omši 5. generálnej konferencie latinskoamerického a karibského episkopátu, Aparecida, 13. mája 2007).

Spomínam si, že v nemocnici v Buenos Aires odchádzali rehoľné sestry, ktoré tam pracovali, pretože ich bolo málo a nemohli ďalej viesť nemocnicu. Prišla komunita rehoľných sestier z Kórey, deň si už nepamätám, povedzme v pondelok prevzali dom rehoľných sestier v nemocnici a v utorok prišli navštíviť chorých a hoci nevedeli ani slovo po španielsky, hovorili len po kórejsky, napriek tomu boli pacienti šťastní, pretože to komentovali: „Vynikajúce sú tieto rehoľné sestry, výborné! - A čo vám povedala tá sestra? „Nič, ale svojim pohľadom ku mne prehovorila, videli sme v jej očiach Ježiša.“ Svojím pohľadom, svojimi gestami komunikovať Ježiša, nehovoriť o sebe. Toto príťažlivé, radostné svedectvo je cieľom, ku ktorému nás Ježiš vedie svojím pohľadom lásky a pohybom, ktorý jeho Duch vzbudzuje v srdci.

A môžeme sa zamyslieť nad tým, či sa náš pohľad podobá Ježišovmu, aby sme prilákali ľudí a priblížili ich k Cirkvi.

Ježiš - Vzor Ohlasovania

Minulú stredu sme začali cyklus katechéz o evanjelizačnom nadšení, o apoštolskej horlivosti, ktorá má oživovať Cirkev a každého kresťana. Dnes sa pozrieme na neprekonateľný vzor ohlasovania: Ježiša. Evanjelium na Vianoce ho nazýva „Božím slovom“ (porov. Jn 1,1). Skutočnosť, že je Slovo, nás upozorňuje na podstatný aspekt Ježiša: vždy je vo vzťahu, vždy vychádza, nikdy nie je izolované. Slovo v skutočnosti existuje preto, aby sa odovzdávalo, komunikovalo. Taký je aj Ježiš, večné Slovo Otca smerom k nám, komunikované nám. Kristus má nielen slová života, ale svoj život robí slovom, posolstvom: žije teda vždy obrátený k Otcovi a k nám.

Ak sa pozrieme na jeho dni, ktoré sú opísané v evanjeliách, vidíme, že na prvom mieste je intimita s Otcom, modlitba, takže Ježiš vstáva skoro, ešte za tmy, a ide sa modliť na opustené miesta (porov. Mk 1,35; Lk 4,42), rozprávať s Otcom. Všetky dôležité rozhodnutia a voľby robí po modlitbe (porov. Lk 6,12; 9,18).

V tejto súvislosti je zaujímavé prvé verejné gesto, ktoré robí po rokoch skrytého života v Nazarete. Ježiš nerobí veľký zázrak, nevystupuje so senzačným posolstvom, ale zaradí sa medzi ľudí, ktorí sa prišli k Jánovi pokrstiť. Takto nám ponúka kľúč k svojmu pôsobeniu vo svete: vydať sa za hriešnikov, byť s nami solidárny bez odstupu, v úplnom zdieľaní života. V skutočnosti, keď hovorí o svojom poslaní, povie, že neprišiel, „aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a dal svoj život“ (Mk 10,45).

Ježiš každý deň po modlitbe venuje celý svoj deň ohlasovaniu Božieho kráľovstva a venuje ho ľuďom, najmä tým najchudobnejším a najslabším, hriešnikom a chorým (porov. Mk 1,32-39). Ak si chceme jeho štýl života predstaviť nejakým obrazom, nemáme problém ho nájsť: Ježiš ho sám ponúka, počuli sme to, keď o sebe hovorí ako o Dobrom pastierovi, ktorý - ako hovorí - „dáva svoj život za ovce“ (Jn 10,11), toto je Ježiš.

Byť pastierom v skutočnosti nebola len práca, ktorá si vyžadovala čas a veľké nasadenie, ale skutočný spôsob života: dvadsaťštyri hodín denne žiť so stádom, sprevádzať ho na pastvu, spať medzi ovcami, starať sa o tie najslabšie. Inými slovami, Ježiš nerobí niečo pre nás, ale daruje všetko, dáva svoj život za nás. Jeho srdce je pastoračné (porov. Ez 34,15).

Ak chceme zhrnúť činnosť Cirkvi do jedného slova, často sa používa pojem „pastorácia“. A aby sme mohli zhodnotiť svoju pastoračnú prácu, musíme sa porovnať so vzorom, konfrontovať sa s Ježišom, Dobrým pastierom. Predovšetkým sa môžeme pýtať sami seba: napodobňujeme ho tým, že pijeme z prameňov modlitby, aby naše srdce bolo v súlade s jeho srdcom? Intimita s ním je, ako naznačuje krásny zväzok opáta Chautarda, „dušou každého apoštolátu“.

Ak je človek s Ježišom, zistí, že jeho pastoračné srdce vždy bije pre tých, ktorí sú zblúdení, stratení, vzdialení. A naše? Ako často sa stáva, že pri ľuďoch, ktorí sú trochu problémoví alebo ktorí sú pre nás trochu nepríjemní, si povieme: „Veď je to jeho problém, nech si poradí...“.

Ale Ježiš to nikdy nepovedal, nikdy. Naopak, šiel vždy k všetkým vylúčeným, hriešnikom. V 15. kapitole Lukášovho evanjelia sme počuli podobenstvo o stratenej ovci (porov. v. 4-7). Ježiš hovorí aj o stratenej minci a márnotratnom synovi. Ak sa chceme trénovať v apoštolskej horlivosti, mali by sme mať stále na zreteli Lukášovu 15. kapitolu. Čítajte ju často, tam môžeme pochopiť, čo je to apoštolská horlivosť. Tam zisťujeme, že Boh sa len neprizerá na ohradu svojich oviec a nevyhráža sa im, aby neodišli. Naopak, ak jedna vyjde von a stratí sa, neopustí ju, ale hľadá ju. Nehovorí: „Odišla, je to jej chyba, jej vec!“.

Pastoračné srdce reaguje iným spôsobom: srdce pastiera trpí a srdce pastiera riskuje. Trpí: áno, Boh trpí pre toho, kto odchádza, a keď ho oplakáva, o to viac ho miluje. Pán trpí, keď sa vzďaľujeme od jeho srdca. V reakcii na toto utrpenie sa však neuzatvára do seba, ale riskuje: opúšťa deväťdesiatdeväť oviec, ktoré sú v bezpečí, a vydáva sa za tou, ktorá chýba, čím robí niečo riskantné a dokonca iracionálne, ale v súlade so svojím pastoračným srdcom, ktorému je clivo za tými, ktorí odišli; Ježiš za nimi neustále smúti, a keď počujeme, že niekto opustil Cirkev, čo povieme? „Nech si poradí“, nie: Ježiš nás učí smútku za tými, ktorí odišli; Ježiš sa nehnevá ani nemá zášť, ale veľmi smúti za nami.

A ja sa pýtam: čo my, máme podobné pocity? Možno vnímame tých, ktorí opustili stádo, ako protivníkov alebo nepriateľov. „A čo tento? - Nie, odišiel niekam inam, stratil vieru, čaká ho peklo...“ a my sme pokojní. Keď ich stretávame v škole, v práci, na uliciach mesta, prečo sa nezamyslieť nad tým, že máme krásnu príležitosť svedčiť im o radosti Otca, ktorý ich miluje a nikdy na nich nezabudol? Nie preto, aby sme prozelytizovali, nie! Ale aby sme prijali Otcovo slovo a kráčali spolu. Evanjelizácia nie je prozelytizmus: prozelytizmus je pohanská vec, ktorá nie je ani náboženská, ani evanjelizačná.

Aj pre nich je tu dobré slovo a je našou cťou a bremenom niesť im to slovo, povedať im ho. Možno už dlho nasledujeme a milujeme Ježiša a nikdy sme si nepoložili otázku, či zdieľame jeho pocity, či trpíme a riskujeme v súlade s Ježišovým srdcom, týmto pastoračným srdcom, blízko Ježišovmu pastoračnému srdcu!

Nejde o prozelytizmus, ako som povedal, aby iní boli „naši“, nie, toto nie je kresťanstvo: ide o lásku, aby boli šťastnými Božími deťmi. Prosme v modlitbe o milosť pastoračného srdca, otvoreného, všetkým byť nablízku, prinášať Pánovo posolstvo a tiež cítiť túžbu po Kristovi.

Pretože, náš život bez tejto lásky, ktorá trpí a riskuje, nejde: ak my kresťania nemáme túto lásku, ktorá trpí a riskuje totiž riskujeme, že budeme pásť len sami seba. Pastieri, ktorí sú pastiermi seba samých, sú namiesto pastierov stáda pastiermi „znamenitých“ oviec.

Ježiš - Majster Ohlasovania

Minulú stredu sme uvažovali o Ježišovi ako o vzore ohlasovania, o jeho pastoračnom srdci vždy nasmerovanom na druhých. Dnes naňho hľadíme ako na majstra ohlasovania. Ako na vzor ohlasovania a majstra ohlasovania.

Číta stať z proroka Izaiáša (porov. Iz 61,1-2) a potom všetkých prekvapuje kratučkou kázňou spočívajúcou v jednej vete, v jednej jedinej vete. To znamená, že pre Ježiša táto prorocká pasáž obsahuje podstatu toho, čo chce povedať o sebe. Preto vždy, keď hovoríme o Ježišovi, mali by sme mať na zreteli toto jeho prvé ohlasovanie. Pozrime sa teda, v čom spočíva.

Prvým prvkom je radosť. Ježiš vyhlasuje: „Duch Pána je nado mnou, […] poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným.” (v.18), čo je ohlasovaním potešenia, radosti. Svedčiť o Ježišovi, robiť niečo pre druhých v jeho mene je medzi riadkami života to, že sme dostali tak krásny dar, že na jeho vyjadrenie nestačia žiadne slová. Naopak, keď chýba radosť, evanjelium sa neodovzdá, pretože - a to vyjadruje samotné slovo - je dobrou zvesťou a evanjelium chce ohlásiť dobrú zvesť, posolstvo radosti. Smutný kresťan môže hovoriť o tých najkrajších veciach, ale všetko je márne, ak jeho ohlasovanie nie je radostným.

Prichádzame k druhému aspektu: aspektu oslobodenia. Iste, rozhodnutie nasledovať Ježiša obsahuje v sebe askézu, zahŕňa v sebe obety, avšak, ak si to vyžaduje každá krásna vec, o čo viac kľúčové rozhodnutie v živote! Ale ten, kto svedčí o Kristovi, ukazuje skôr krásu cieľa než náročnosť cesty. Napríklad sme hovorili o kráse miest, ktoré sme videli a zažili, nie o tom koľko trvala cesta na to miesto alebo radoch na letisku, to isto nie! Preto každé ohlasovanie, hodné Vykupiteľa, musí prinášať oslobodenie. Ako to Ježišovo.

Tretí aspekt: svetlo. Ježiš hovorí, že prišiel priniesť „slepým zrak.” (tamtiež) Je zasahujúcim poznaním, že v celej Biblii, pred príchodom Krista, sa nikdy neobjavuje uzdravenie slepého človeka. Nikdy. Tu však nejde len o fyzický zrak, ale o svetlo prežarujúce svet a taktiež život novým spôsobom. Je to „príchod na svetlo", znovuzrodenie, ktoré sa uskutočňuje len s Ježišom.

Ak sa nad tým zamyslíme, podobne sa pre nás začal život kresťana: krstom, ktorý sa v staroveku nazýval „osvietením". Prináša nám svetlo synovstva: On je milovaným Synom Otca, žijúcim naveky; a s ním sme aj my Božími deťmi, milovanými naveky, napriek našim chybám a nedostatkom. Tak teda život už nie je slepým napredovaním k ničote. Nie! Rovnako nie je otázkou šťastia alebo osudu.

A nie, nezávisí od náhody alebo hviezd, dokonca ani od zdravia a financií. Život závisí od lásky, od Otcovej lásky, ktorý sa stará o nás, svoje milované deti. Aké úžasné je zdieľať toto svetlo s ostatnými. Mysleli ste niekedy na to, že život každého z nás - môj život, tvoj život, náš život - je gestom lásky? Že je pozvaním milovať? To je úžasné!

Štvrtý aspekt ohlasovania: uzdravenie. Ježiš hovorí, že prišiel „utláčaných prepustiť na slobodu." (tamtiež) Utláčaný je ten, kto sa v živote cíti zdrvený niečím, čo sa mu prihodí: chorobou, námahou, ťažobou na srdci, pocitom viny, chybami, neresťami, hriechmi... Utláčaní môžeme byť aj týmto: spomeňte si napríklad na pocity viny.

To, čo nás najviac utláča, je práve to zlo, ktoré nemôže vyliečiť žiaden liek ani ľudský prostriedok: hriech. A ak má niekto pocit viny, je to za niečo, čo urobil, a tak sa cíti ...

Svedkovia:

• Sv.
• Sv.
• Bl.

Svedkovia: mníšstvo a moc orodovania.

Tabuľka: Aspekty Ježišovho ohlasovania

tags: #prid #duchu #bozi #o #prid #boh