V kontexte kresťanstva a ikonografie má ikona "Pomoc iným" hlboký význam, ktorý sa odvíja od historického vývoja uctievania ikon a ich symboliky. Tento článok sa zameriava na pochopenie významu tejto ikony, jej historické pozadie a rôzne aspekty spojené s uctievaním ikon v kresťanstve.
Historické pozadie uctievania ikon
Hnutie proti ikonám na území Byzantskej ríše v rokoch 726 - 843 malo za cieľ navrátiť kresťanstvo k biblickému chápaniu uctievania obrazov. Od výsledku tohto boja záviselo praktizovanie viery neskorších stámiliónov ľudí.
V lete roku 726 otriasli Byzanciou správy o prírodnej katastrofe, keď na ostrove Théra (dnes Santorini) vybuchol pod vodou vulkán. Mnohí chápali túto činnosť ako výstrahu, najmä preto, že ríšu sužovali nepretržité vojny, prehry a straty. Už v roku 636 utrpela ríša prvú katastrofálnu porážku od muslimských zástupov, po ktorej nasledoval úpadok Mezopotámie, Sýrie a Egypta. V roku 674 zaútočili na hlavné mesto arabské flotily, a tak Byzancia stratila svoju vedúcu pozíciu v oblasti Stredozemného mora. Na konci storočia obsadili balkánske územia Avari a Slovania, čo viedlo k zmenšeniu Byzancie na grécke územia.
Podľa cisára Lea III. a ďalších vodcov ríše mali tieto dlhodobé série úderov spojitosť s náboženskými praktikami, ktoré boli odvrátené od Božieho slova. Jedným z hlavných duchovných zdrojov problémov bol kult obrazov a rozmach uctievania ikon v celej ríši, čo protirečilo zákazu Biblie ohľadom uctievania obrazov, o čom hovorí aj druhé prikázanie Desatora. Cisár Lev III. sa preto rozhodol, že ríšu očistí od svätých obrazov a začal bojovať proti kultu ikon.
Rané kresťanstvo a postoj k obrazom
V prvých troch storočiach kresťanstva ikony neexistovali. Každé praktizovanie viery, v ktorom majú svoje miesto obrazy, patrilo do kategórie pohanského náboženstva. Elvirský koncil okolo roku 300 zakázal vystavovanie obrazov v chrámoch. Obrazy v ranom kresťanstve neboli maľované s cieľom náboženského uctievania, ale často používali symboly ako Krista ako dobrého pastiera alebo Božieho baránka v alegorických postavách.
Postoje voči obrazom sa začali meniť od prvej polovice 4. storočia po konštantínovskom obrate. Formálne kresťanstvo, ktoré sa postupne dostávalo na vedúcu pozíciu s podporou štátnej moci, bolo tolerantné voči uplatňovaniu pohanských náboženských prvkov v cirkvi. Písmo sväté tak kategoricky vylučuje uctievanie obrazov, že veľká časť teológov aj naďalej odmietala kult obrazov.
Napríklad, keď Constantia, sestra Konštantína Veľkého, požiadala Eusébia - biskupa Caesarey o obraz Krista, tento odpovedal, že k skutočnej viere nie je potrebný maľovaný obraz pozemského Krista, veď vzkriesený Kristus je už v oslávenom tele a nemáme ho hľadať fyzickým zrakom, ale svojím vnútrom - srdcom. Aj Epifánius zo Salamíny vystúpil proti akémukoľvek uplatneniu náboženských obrazov, neodmietol iba uctievanie svätých ikon, ale bol aj proti tomu, aby sa vystavovali v chráme ako ozdoby.
Vývoj uctievania ikon v stredoveku
Postoj svätého Augustína v 5. storočí vykazoval dvojznačnosť. Podobne ako rané kresťanstvo aj on poukazoval na to, že Biblia musí byť merným lanom. Preto neobhajoval kult obrazov, ale napísal: „Tí, ktorí Krista a apoštolov nehľadajú v svätom Písme, ale v maľbách, hrešia.“ Podľa neho „takíto ľudia padnú do bludu, keď svoje myšlienky vkladajú do obrazov“.
Augustín radikálne prerobil Desatoro, čo malo z pohľadu neskoršieho uctievania obrazov ten význam, že Augustín zrušil zákaz vyrábania a uctievania obrazov s cieľom služby náboženstvu ako samostatné prikázanie a zakomponoval ho do druhej časti prvého prikázania. Tým, že sa uctievanie obrazov stalo bežnou záležitosťou, obsahovo nepohodlnú druhú časť prvého prikázania klér postupne vypustil.
V otázke uctievania obrazov malo veľký význam stanovisko pápeža svätého Gregora Veľkého (590-604), ktorý odsúdil uctievanie obrazov, no odsúdil aj biskupa Serenusa z Marseille za to, že ich zničil.
Rozmach "zázračných" ikon
Zhotovovanie a uctievanie ikon vo východných územiach Rímskej ríše od 4. storočia úzko súviselo so silnejúcim kultom kresťanských martýrov a svätých. Od druhej polovice piateho storočia sa rozmnožili počty „zázračných“ ikon. Medzi tieto patrila ikona Márie v Sozopolise, ktorá bola známa tým, že rozprašovala drahú voňavú myrhu. Objavujú sa ikony považované za zázračné „zhotovené nie rukami človeka“ (acheiropoieta), ktorými chceli dokázať ich božský pôvod. Jedným z najznámejších bol kúsok plátna nazvané Mandylion, zachované v Edese, na ktorom je možné vidieť rysy mužskej tváre. Považovali ho za obraz (podobu) Krista.
Nariadenie cisára Lea v roku 730, o ničení ikon a zákaze ich vyhotovovania, sa stretlo z mnohých strán s tvrdým odporom. Odporcov uctievania obrazov v dlhodobom boji nazývali „ikonoklastami“ - ničiteľmi ikon, zatiaľ čo ochrancov kultu ikon nazývali „ikonodulosmi“ - otrokmi ikon.
Istá časť kléru sa sprotivila cisárovi Levovi. Jedna časť pozostávala z verných a oddaných uctievačov ikon, na čele s patriarchom Germanosom Konštatinopolským (715-730), ktorý sa snažil urobiť všetko v záujme zachovania uctievania ikon. Aj veľká časť mníchov tvrdo bojovala proti cisárovým snahám v otázke kultu obrazov. Medzi nimi bol aj Ján Damašský, (675-749), jeden z hlavných ideológov uctievania ikon, ktorý sa snažil presvedčivými argumentami stáť na strane uctievania svätých obrazov.
Aj Rím, ktorý vtedy patril pod správu Byzantskej ríše, oponoval Levovi III. Pápež Gregor III. ale v roku 731 zvolal v Ríme koncil, ktorý zamietol všetky cisárove snahy vynaložené proti kultu obrazov. Pre pápežstvo bolo uctievanie ikon tak dôležité, že ho nezastavil ani otvorený konflikt s Byzanciou.
Lev III. napriek značnej opozícii vytrvalo pokračoval v boji za odstránenie ikon. Po jeho smrti nastúpil na trón syn Konštantín V. (741-775), ktorý pokračoval v zákaze zhotovovania a používania ikon, respektíve snažil sa o ich zničenie. V roku 754 zvolal cisár ríšsky koncil na predmestí Konštantínopole Hiereia, kde sa zišlo 338 biskupov. Koncil odsúdil uctievanie ikon pretože: „Niet takej modlitby, ktorá by ich učinila svätými. Preto sú práve také bezcenné, akými ich zhotovil umelec.“
Prudký zvrat náboženskej politiky ríše nastal po smrti Leva IV., keď na trón zasadol jeho maloletý syn Konštantín VI. No v skutočnosti namiesto neho panovala jeho matka Eiréné, ktorá sa ako presvedčená uctievačka ikon pustila do obnovy kultu ikon. V roku 787 preložila koncil do Nicey, kde zástupcovia zrušili hiereiské nariadenia z roku 754 a obnovili uctievanie ikon.
Symbolika niektorých známych ikon
Ikona sv. anjela, ochrancu ľudského života
Anjel strážny a ako s ním komunikovať
V prostredí kresťanského Východu sa liturgická pamiatka anjelov ochrancov slávi v rámci sviatku Zhromaždenia k veľvojvodcovi Michalovi a ďalším beztelesným mocnostiam 8. novembra. V prostredí západnej cirkvi sa slávi 2. októbra ako sviatok svätých anjelov strážnych.
Anjel ochranca chráni každého človeka, ktorého duša je mu Bohom od chvíle krstu zverená na celý pozemský život, až do chvíle smrti, keď dušu sprevádza k Božiemu súdu a oroduje za ňu.
Sväté písmo potvrdzuje dôležitú úlohu Božích poslov ako pomocníkov a ochrancov viacerými biblickými udalosťami a svedectvami. Otcovia Cirkvi vo svojich teologických spisoch a duchovných dielach jednoznačne potvrdzujú vieru a učenie Kristovej Cirkvi o úlohe anjelov byť pomocníkmi, ako aj ochrancami ľudí a národov.
V prostredí kresťanského Východu pri slávení bohoslužieb diakon alebo kňaz prednáša počas tzv. prositeľnej ekténie aj túto prosbu: „Anjela pokoja, verného sprievodcu a ochrancu našej duše i tela prosme si od Pána“. V tejto prosbe sa obraciame k Bohu, aby nám dal anjela ochrancu, no na celý náš pozemský život, pretože iba za pomoci nášho verného ochrancu anjela, nášho strážcu tela i duše a verného sprievodcu, môžeme žiť pokojný, svätý a bezhriešny život.
Úlohou anjela strážneho je viesť ľudí k dobrým myšlienkam, prácam a slovám a chrániť od zlého. Anjeli strážni sa za človeka modlia a prednášajú ľudské modlitby Bohu.
| Element | Symbolika |
|---|---|
| Zlaté krídla a nimbus | Nebeské kráľovstvo a duchovný svet |
| Svetlomodrý chitón | Nebeské kráľovstvo a duchovný svet |
| Biely himation | Čistota, jednoduchosť a duchovný svet |
| Trojramenný kríž | Symbol ochrany |
| Ohnivý meč | Symbol duchovnej zbrane a ochrany |
| Biela stužka vo vlasoch | Okamžitá a bezvýhradná poslušnosť Bohu |
| Červené črievice | Znak ohnivej Božej stopy |
Ikona Bohorodičky Trojrukej
Ikona Bohorodičky Trojrukej je jednou z významných a veľmi ctených mariánskych ikon, ktorá má svoje korene v pravoslávnej tradícii. Názov Trojruka je odkazom na jedinečné zobrazenie Panny Márie na tejto ikone, ktorá drží tri ruky, pričom jedna z nich je zobrazená ako dodatočná ruka, ktorá je "pripojená" k jej normálnej ruky.
Legenda hovorí, že mních, ktorý bol zranený alebo mal postihnutú ruku, sa modlil k Panne Márii o pomoc. Ako odpoveď na jeho modlitby sa zázračne objavila ruka na ikone Panny Márie, ktorá symbolizovala uzdravenie a obnovenie.
Ikona Bohorodičky Trojrukej nám pripomína, že Panna Mária je neustále prítomná a ochranná pre všetkých, ktorí sa k nej obracajú v modlitbách, a to v každej situácii života, či už ide o fyzickú alebo duchovnú pomoc. Tretia ruka na ikone symbolizuje Božiu moc a nevyčerpateľnú pomoc, ktorá je k dispozícii veriacim.
Ikona Bohorodičky Trojitej Radosti
Ikona Bohorodičky Trojitej Radosti symbolizuje tri hlavné radostné momenty v živote Panny Márie: radosť z Božej prítomnosti, radosť z Ježišovho narodenia a radosť zo vzkriesenia a víťazstva nad smrťou. Ikona vyjadruje radosť matky, ktorá drží svojho Syna v náručí. Je to obraz Božieho vtelenia, kedy Panna Mária prijíma Ježiša ako svojho Syna a zároveň sa stáva Matkou Božou.
Ikona Bohorodičky Trojitej Radosti nás vyzýva, aby sme pocítili radosť zo spásy, ktorú nám Panna Mária prináša prostredníctvom svojho materstva a vzťahu s Ježišom. Táto ikona nám pripomína, že v každej situácii života môžeme nachádzať nebeskú radosť a pokoj, ak sa otvárame Božiemu pôsobeniu v našich životoch.
Serafimsko-Divejevská ikona Bohorodičky „Umilenija“
Táto ikona je spojená s prepodobným Serafimom Sarovským, ktorý sa pred ňou modlil. Pred ikonou sa modlia mladé devy prosiac o pomoc pri zachovaní cudnosti a zbožnosti. Božiu Matku prosia za šťastné manželstvo a rodinný život. K ikone prichádzajú ženy, ktoré nemôžu otehotnieť i tie ktoré sa utiekajú pod jej ochranu v čase pôrodu. S ikonou sa spájajú početné prípady uzdravení z rozličných chorôb.
Pomenovanie tejto ikony „Raduj sa, panenská Nevesta“, podľa nápisu na nimbe, či „Radosť všetkých radostí“, ako ju zvykol nazývať prepodobný Serafim sú ozdobnými epitetami a zodpovedajú viac všeobecnému názvu „Blahoveščenskaja“ (spájajúca sa s udalosťou zvestovania), tak, ako pravoslávna tradícia nazýva Vilemsko-Ostrobramskú ikonu Božej Matky - vzor Serafimovej ikony „Umilenija“.