Život svätého Jozefa je fascinujúci príbeh pokory, poslušnosti a lásky. Hoci sa v evanjeliách o ňom hovorí pomerne málo, jeho úloha v dejinách spásy je nezastupiteľná. Bol vyvolený Bohom, aby sa stal snúbencom Panny Márie, pestúnom Ježiša Krista a ochrancom Svätej rodiny.
Pôvod a mladosť
Svätý Jozef pochádzal z kráľovského rodu, bol potomkom kráľa Dávida. Narodil sa v Betleheme, no neskôr sa presťahoval do Nazareta, kde pracoval ako tesár (porov. Mt 13,55). Mnohé obrazy predstavujú Jozefa ako starého muža pri mladej Márii, ale bez vážneho opodstatnenia. Skôr sa dá predpokladať, že Jozef bol pri zasnúbení mladý muž, vekovo primeraný snúbenici a schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu určila Božia prozreteľnosť.
Evanjelium nespomína, koľko mal rokov, ale vieme, že „on svoju mladosť spojil s mladosťou Márie.“ Je skôr pravdepodobné, že Jozef nevedel, ako vyzerá staroba, lebo zomrel pravdepodobne skôr, ako Ježiš začal verejne účinkovať.
Zásnuby s Pannou Máriou
Významnú úlohu zohrávajú zásnuby Jozefa s Pannou Máriou. Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por. Počas zasnúbenia Jozef zistil, že Mária čaká dieťa. V takom prípade by mal každý pokušenie myslieť si, že Mária sa previnila proti vernosti. Mlčanie Márie ho len mohlo v tom utvrdiť.
Jozef nepochyboval o jej nevine. V Máriinom pohľade stále žiarila tá istá čistota, ako pred počatím. Jozef preto bol presvedčený, že Mária je nevinná. Len Jozef poznal Máriinu panenskú čistotu a vo svojom srdci bol presvedčený. „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1,19). Bol spravodlivý, preto si neprisvojoval právo byť otcom dieťaťa, ktoré nebolo jeho. Na druhej strane ju nechcel vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Chcel to urobiť čo najohľaduplnejšie.
Aká bola Jozefova radosť, keď sa mu zjavil anjel: „Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, Syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu za svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). Toto upozornenie zastihlo Jozefa vo chvíli, keď chcel Máriu tajne prepustiť. Anjelovým posolstvom bol Jozef nielen zbavený mučivej bolesti, v ktorej sa nachádzal pred zvestovaním, ale teraz už rozumel, kam ho vedie jeho zviazanosť s Máriou. Rozkvitla v ňom mesiášska radosť. V tejto radosti sa skrývala potecha celého sveta. Teraz si už v Márii vážil nielen jej panenskú čistotu, ale aj jej materstvo.
Podľa anjelových pokynov už vedel, čo má ďalej robiť. Zosobášil sa s Máriou: „Urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1,24). Podľa židovskej tradície sa snúbenica stala ženíchovou právoplatnou manželkou vtedy, keď prišla do manželovho domu. „Jozef si teda vzal Máriu za manželku vtedy, keď ju pozval, aby prišla k nemu bývať“ Jozef v manželstve poskytoval Márii oporu. Panne Márii pomáhala jeho stála vernosť, pokojná a pevná odvaha, úplná úprimnosť a oddanosť. To všetko prispievalo k upevňovaniu ich zväzku a k rozkvitnutiu ich svätého zápalu.
Narodenie Ježiša a život v Nazarete
Jozef bol vo veľmi zlej situácií, keď sa dozvedel, že musí putovať do Betlehema kvôli spísaniu obyvateľstva. Musel tam ísť aj s Máriou, ktorá už mala čoskoro porodiť dieťa. Jozef nenašiel iné východisko. Musel ísť do Betlehema, pretože to Božia láska tak chcela. On to nechápal, ale predsa sa vydal na cestu s plnou dôverou. Počas cesty robil všetko preto, aby spríjemnil cestu Márii. Keď došli do Betlehema, snažil sa zaistiť manželke na odpočinok čo najlepšie miesto. Pre svoju chudobu vyhľadal útulok v jaskyni. Táto jaskyňa ináč slúžila pre dobytok. Evanjelista hovorí, že „pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7). Bolo pre neho ponižujúce, že musel vyhľadať útulok v maštali. Bolesť veľmi rýchlo pominula, keď sa narodil Ježiš. Radosť Márie z narodenia dieťaťa prešla na Jozefa. Jozef sa neradoval iba z toho, že sa narodilo dieťa, ale radoval sa z toho, že sa narodilo Mesiáš, Spasiteľ všetkých ľudí. Jozef mal šťastie, že prvý uzrieť dieťa, ktoré očakával celý židovský národ.
Jeho radosť bola väčšia, keď prišli pastieri a „našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16). Jozef si splnil svoju otcovskú povinnosť a dal dieťaťu meno Ježiš. V jeho otcovstve bolo všetko, čo sa nachádza v ľudskom otcovstve, okrem telesného plodenia. Otcovstvo urobilo z Jozefa predovšetkým vychovávateľa. Jozef si neosvojil cudzie dieťa, ktoré by vyšlo z iného manželstva. Ježišovým otcom sa stal Jozef preto, pretože bol Máriiným manželom. Jozefovi treba priznať oprávnené otcovstvo, lebo vieme, že Ježiš sa pozeral na Jozefa ako na svojho otca a bol mu poslušný ako jeho syn. Mária povedala Jozefovi: „Tvoj otec a ja sme ťa hľadali...“ (Lk 2,48).
Neskôr, po návšteve mudrcov z východu, bol Jozef vo sne varovaný pred Herodesom, ktorý chcel zabiť Ježiša. Poslušne vzal Máriu a dieťa a utiekol do Egypta, kde žili v exile, kým Herodes nezomrel.
Po návrate z Egypta sa Svätá rodina usadila v Nazarete. Tam Jozef pracoval ako tesár a vychovával Ježiša. Jozef bol vychovávateľom a robil túto úlohu s opravdivou radosťou, tak ako každý dobrý otec. Jozef mal vplyv na rozvoj Ježišovej osobnosti. Bol človekom spravodlivým (porov. Mt 1,19). U Boha je človek vtedy spravodlivý, keď plní jeho vôľu. Bol spravodlivý nie preto, že plnil úplne Zákon, ale že mal v hlbokej úcte meno druhých ľudí. Nešlo iba o plnenie Zákona, ale aby sa naplnil jeho duch a tento duch spočíval v láske k Bohu a k blížnym.
Posledná zmienka v evanjeliu
Posledná zmienka o Jozefovi je v evanjeliu, keď dvanásťročný Ježiš zostal v chráme v Jeruzaleme. Mária spomína Jozefa, keď vyčíta Ježišovi: „Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2,48). Ježiš pred pozemským otcom hovorí o svojom Nebeskom Otcovi: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49)?
O Jozefovej smrti sa v evanjeliách nehovorí. Predpokladá sa, že zomrel pred Ježišovým verejným účinkovaním. Apokryfné spisy a legendy vykresľujú smrť sv. Jozefa priveľmi ružovými farbami. No i bez legiend je isté, že sv. Jozef mal pri smrti privilégium, ktoré nemala ani Ježišova matka; že totiž mohol zomrieť v blízkosti alebo priamo v objatí Spasiteľa sveta. Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho dlhé roky živil, chránil a úprimne miloval. Jeho lásku odplácal svojou láskou, ktorá sa mala možnosť zvlášť prejaviť v ťažkej chvíli, keď sv. Jozef uzavieral svoj pozemský život.
Úcta k svätému Jozefovi
V celom svete je rozšírená úcta k sv. Jozefovi. U nás sviatok nie je prikázaným sviatkom, ale i napriek tomu sa konajú rôzne pobožnosti na počesť tohto svätca, ktorý je hlavou svätej rodiny a ochrancom svätej Cirkvi.
Úctu k svätému Jozefovi veľmi odporúčali a rozšírili pápeži Pius IX., Lev XIII., Benedikt XV., Pius XII., Pavol VI. a Ján Pavol II. najmä v apoštolskej exhortácii Redemptoris custos. Pápež Lev XIII. v encyklike Quamquam pluries venoval mesiac marec k úcte sv. Jozefa. Pápež Pius X. schválil verejné litánie k sv. Jozefovi. 1. mája 1955 ustanovil pápež Pius XII. nový sviatok s názvom Slávnosť svätého Jozefa, robotníka, ženícha Panny Márie, vyznávača, patróna robotníkov.
Sviatky svätého Jozefa:
- 19. marec: Sviatok svätého Jozefa, ženícha Panny Márie
- 1. máj: Sviatok svätého Jozefa, robotníka
Sv. Jozef je skrytý apoštol, človek nádeje, veľký orodovník, ochranca Cirkvi. Ešte jeden titul, ktorý sv. Jozefovi bezpochyby patrí: sv. Jozef je čistého srdca a zmýšľania. Jeho čistota spočíva nielen v tom, že ho chránila mimoriadna milosť, ale i v tom, že ho chránila čistota srdca Panny Márie. Aj blahoslavenstvo objasňuje zmysel Jozefovej panenskej čistoty: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). Jozef očami ochránenými čistotou sa pozeral na Boha.
Zostaňme verní v úcte k svätému Jozefovi. Vyzýva nás k tomu Cirkev, pápeži. Kde hlaholí meno Mária, meno najčistejšej Matiky Pánovej, kde sa vzýva presväté, presladké, premocné meno Ježiš, všade tam sa ozýva tiež slávne meno sv. Jozefa. Sv. Jozef bol pestúnom Pána Ježiša, snúbencom Panny Márie, je mocným ochrancom celej katolíckej Cirkvi. Po Božej Rodičke nie je na zemi ani na nebi bytosti, ktorá by bola hodnejšia našej úcty, ako sv. Jozef. Pán Boh ho vyvolil za snúbenca najblahoslavenejšej Panny Márie, za ochrancu a strážcu jej panenstva, za jej oporu v živote. „Jozef, syn Dávidov,“ hovorí anjel, „neboj sa prijať Máriu, svoju manželku.“ Tým učinil Pán Boh sv. Pestún Božieho Syna.
Sv. Jozef je skrytý apoštol, človek nádeje, veľký orodovník, ochranca Cirkvi. Ešte jeden titul, ktorý sv. Jozefovi bezpochyby patrí: sv. Jozef je čistého srdca a zmýšľania. Jeho čistota spočíva nielen v tom, že ho chránila mimoriadna milosť, ale i v tom, že ho chránila čistota srdca Panny Márie. Aj blahoslavenstvo objasňuje zmysel Jozefovej panenskej čistoty: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). Jozef očami ochránenými čistotou sa pozeral na Boha.
Svätý Jozef, oroduj za nás!