Pôst v Starom Zákone: Význam a Tradície

V pondelok, 11. februára 2013 sa podľa Gregoriánskeho kalendára začína Veľký pôst, teda Štyridsiatnica. Ide o štyridsaťdňové pôstne obdobie prípravy zamerané na Veľkú noc, ktorá sa v Gréckokatolíckej cirkvi nazýva Pascha.

Samo slovo pôst určite vyvoláva v každom človeku isté všeobecné, ale aj individuálne dojmy, azda najčastejší ten, ktorý nám pripomína dobrovoľné zriekanie sa jedla. Ešte hlbší význam pôstu ponúka náboženský pohľad, ktorý poukazuje na úžitok telesného pôstu pre duchovný život. Je pomocným prostriedkom a prípravou.

Po období Veľkého pôstu prichádza Veľká Noc - oslava zmŕtvychvstania Krista, nášho Vykupiteľa. Pôstne obdobie je časom, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme.

V Starom zákone sa pôst viackrát zobrazuje ako najúprimnejšia forma kajúcnosti a pokánia. Jeho cieľom je povzniesť dušu zdržiavaním sa pôžitkov a vyjadriť ľútosť nad previnením, naučí nás pestovať pokoru a upozorní nás, že sa k Bohu nemôžeme priblížiť nadutou pýchou. Podľa učenia Biblie pôst posilňuje modlitbu.

Aj Nový zákon často spomína pôst. Keď mal Ježiš začať svoje verejné pôsobenie, sám sa utiahol na púšť, kde sa 40 dní postil. Dokonca ho počas toho diabol pokúšal. V tom vidíme, že aj samotný Boží syn považoval za potrebné postiť sa.

Cirkev prevzala pôst zo židovskej náboženskej praxe. Židia poznali jeden pôstny deň v roku a to bolo na sviatok Jom Kippur (Deň zmierenia). Tento bol záväzný pre všetkých, ale známkou zbožnosti bolo postiť sa dvakrát do týždňa, a to v pondelok a vo štvrtok.

Apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Cirkev sa v 2. a 3. storočí začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom.

Cirkevní otcovia svorne tvrdili, že prikázanie o pôste je priam také staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré totiž dal Boh človeku, bolo prikázanie postiť sa (porov. Gn 2, 17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla.

Výsledkom dobre prežitého a dobrovoľného pôstu má byť zmena zmýšľania a života. Skutočný pôst má mať konkrétny cieľ. Samotný pôst a jeho prežívanie nie sú teda cieľom. Toto ale nie je samotný cieľ pôstu, toto sú iba prostriedky, cez ktoré sa máme dostať k cieľu, ktorým je obrátenie srdca!

Vstupujeme do pôstneho obdobia, a tak je vhodné napísať zopár poznatkov z pôstnej disciplíny doterajších generácií kresťanov. Keďže Pán Ježiš po krste v Jordáne odišiel na púšť a tam sa 40 dní postil (porov. Mt 4,2), začali sa postiť aj kresťania. Tejto myšlienke napomáhali aj spisovatelia duchovného života, ktorí zdôrazňovali, že aj Mojžiš sa postil na hore Sinaj 40 dní (Ex 34,28) a podobne 40 dní sa postil aj prorok Eliáš na ceste k hore Horeb (A Kr 19,8).

Latinský názov pôstneho obdobia je „quadragesima“, čo v slovenčine znamená jednoducho obdobie štyridsiatich dní. Týmto slovom kresťania nazývali 40-denné pôstne obdobie pred Veľkou nocou.

Počas celého pôstneho obdobia (výnimkou boli nedele) veriaci jedli iba 1 raz za deň obvykle vo večerných hodinách a nejedlo sa ani mäsitý pokrm, ani sa nepilo víno (neskôr vo východných krajinách ani mlieko a mliečne výrobky). Zvlášť prísny bol pôst ne Veľký piatok a Bielu sobotu. V tieto dva dni veriaci nič nejedol a nič nepili a obrady veľkonočnej vigílie trvali zo soboty na nedeľu celú noc.

Keď sa stala streda pred prvou pôstnou nedeľou začiatkom pôstneho obdobia, začal sa vykonávať v tento deň zvláštny obrad (predtým sa vykonával na prvú pôstnu nedeľu). Verejní hriešnici (veriaci, ktorých ťažký hriech bol ľuďom všeobecne známy) sa dobrovoľne a z kajúcnosti obliekali do zvláštneho kajúceho rúcha a nasypal sa im na hlavu popol na znak pokánia. Preto má streda, kedy začína pôstne obdobie, prívlastok popolcová.

Koncilová predloha reflektuje fakt, že v celosvetovej pravoslávnej diaspóre a všade tam, kde pravoslávni kresťania musia žiť a pracovať v podmienkach industriálnej epochy, sa pôstne predpisy v poslednom čase stali problémom. Zdôrazňuje sa, že pravoslávni kresťania sa nesmú vzdať cirkevných tradícií, pretože pôst aj dnes predstavuje veľkú duchovnú hodnotu.

Pravoslávna cirkev v prísnej zhode s nariadeniami svätých apoštolov, pravidlami koncilov a celkovou patristickou tradíciou vždy hlásala veľký význam pôstu pre duchovný život a spásu ľudí. Každoročný cyklus liturgických slávení plne reflektuje patristické učenie o pôste, ako aj učenie o potrebe neustálej bdelosti a o tom, ako byť úspešný v duchovnom úsilí.

Sám Pán sa postil štyridsať dní pred svojím verejným vystúpením (Lk 4:1-2) a dal ľuďom inštrukcie, ako praktizovať pôst (Mt 6:16-18). V Novom zákone je pôst predstavený ako prostriedok zdržanlivosti, pokánia a duchovného rastu (Mk 1:6; Sk 13:3; 14:23; Rim 14:21). Od apoštolských čias cirkev ohlasovala hlbokú dôležitosť pôstu, pričom ustanovila stredu a piatok za pôstne dni (Didache 8,1) a pôst pred Veľkou nocou.

Ako duchovné úsilie je skutočný pôst neoddeliteľný od ustavičnej modlitby a pravého pokánia. Keď sa postíme fyzicky, bratia, postime sa aj duchovne; rozviažme každý nespravodlivý zväzok, rozdajme chlieb hladným a uvítajme v našich domovoch tých, ktorí nemajú strechu na hlavou. Pôst nemá byť zredukovaný len na jednoduchú a formálnu zdržanlivosť od istých jedál.

Štyridsaťdňový Pánov pôst dáva veriacim príklad pôstu, pričom ich robí účastnými na Pánovej poslušnosti, aby sme dodržiavaním pôstu mohli získať späť to, čo sme stratili, keď sme pôst nedodržiavali.

Podľa pravoslávnej tradície mierou duchovnej dokonalosti je miera vzrastu plnosti Krista (Ef 4:13) a všetci, ktorí chcú k tomu dospieť, by sa mali snažiť a rásť. Z tohto dôvodu sú askéza a duchovné úsilie, ako zdokonaľovanie dokonalého, bez konca v tomto živote.

Je dobré postiť sa, ale ten, kto sa postí, nemá haniť toho, kto sa nepostí. V týchto záležitostiach nemusíte vydávať zákony ani používať silu, ani nútiť vám zverené stádo; naopak, musíte využívať presviedčanie, miernosť a slovo ochutené soľou.

V Starom zákone je pôst aktom pokory a pokánia. Zároveň je výrazom vnútorného obrátenia. V islame sa počas mesiaca ramadán moslimovia zdržiavajú nápojov, jedla, fajčenia i sexu počas dňa, ale v noci tento pôst neplatí a môže sa oslavovať. Pôst rovnako ako u Indov je pre nich prejavom sebazáporu a sebazdokonaľovania.

Pôst v Novom zákone je spolu s almužnou a modlitbou cestou k dokonalému nasledovaniu Krista. Písmo a Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným.

Na osobnej úrovni sú pôst a modlitba činmi, ktoré Kristus nariadil vykonávať „v skrytosti“ (Mt 6,17-18). Prvotný hriech nám bol odhalený porušením pôstu Adamom v raji. Pretože podľahol pokušeniu a zjedol zakázané ovocie, bol vyhnaný z raja a podrobený smrti. Na druhej strane, nový Adam evanjelií začína svoju misiu pôstom (Mt 4,1-11).

Po katastrofe občianskej vojny s Benjamínom sa Izrael postil (Sdc 20,26). Samuel nechal ľud postiť, pretože Izraeliti odpadli k Bálovi (1 Sam 7,6). Niektoré z týchto skorých charakteristík pôstu sa opakujú v ranom kresťanstve, ale vo všeobecnosti postoj zaujatý voči pôstu bol odlišný a výnimočný.

V 2. storočí bol zavedený pôst pred sviatkom Paschy. Trvanie tohto prísneho pôstu bolo obdobné s časom, ktorý Kristus strávil v hrobe. V priebehu 4. V 3. storočí boli stredy a piatky určené za pôstne dni pre kresťanov. Tieto dni boli vybraté, pretože to boli dni smútku: streda na pamiatku zrady Ježiša a piatok na pamiatku Ježišovej smrti.

Pôstne čítania z Písma a hymny stanovujú priority: osoby ako prvé, pravidlá pôstu prichádzajú potom. Kolektívny pôst Cirkvi, Kristovho tela, predpokladá dimenziu, ktorá je podstatne liturgická.

Daniel sa postí tri dni, aby pochopil význam kráľovho sna. V horskom kázaní spomína medzi jedinečnými úlohami aj príspevok, modlitbu, odpúšťanie a pôst.

„A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.

„Neporozumiete už slovám života, pretože ste v smrti. Temnota zakalila váš zrak a vaše uši zapchala hluchota. Lebo ako vám vravím, nepomôže vám dumanie nad mŕtvymi písmami, ak svojimi činmi popierate to, čo bolo napísané. V pravde vravím vám, Boh a jeho zákony nie sú vo vašich činoch. Nie sú ani v rozmarnosti, ani v opilstve, ani v nedbalom živote či v žiadostivostiach; ani v túžbe po bohatstve, ani v nenávisti k vašim nepriateľom.

Počas postení sa vyhýbajte ľuďom a vyhľadajte Matku Zeme, lebo kto hľadá, nájde. Avšak pôst nie je len kresťanská tradícia.

V budhizme existuje niekoľko pôstov, ktoré sú buď zo zdravotného alebo zo špirituálneho dôvodu. Väčšina mníchov už po obede neje a trvá to až do rána nasledujúceho dňa.

Staroveké grécke filozofické školy očakávali od pôstu predovšetkým očistenie ducha. Platón a Aristoteles sa taktiež pravidelne postili. Pytagoras vyžadoval od svojich učencov 40 dňový pôst pred tým, ako ich zaviedol do svojich okultných filozofických učení.

Pôst - prírodný liek pre zdravie„Pohliadni na to, čo spôsobuje pôst! „Hľa, postíte sa na to, aby ste sa preli a vadili a bili päsťou bezbožnosti. Nepostíte sa vy tohoto dňa tak, aby bolo počuť na výsosti váš hlas. Či toto má byť pôst, aký som vyvolil? Deň, aby človek trápil svoju dušu?

Vo vrcholnom období stredoveku bol za kresťana prakticky považovaný ten, kto sa minimálne raz za rok zúčastnil prijímania Eucharistie, zachovával pôsty v priebehu týždňa a dlhý pôst pred Veľkou nocou, platil desiatky a mal pokrstené deti.

V Starom zákone nájdeme množstvo zmienok o pôstoch. Mojžiš bol, podľa biblického textu, celých 40 dní v Božej prítomnosti na hore Sinaj, pričom nejedol ani nepil a keď schádzal z hory dolu, jeho tvár doslovne žiarila, „pretože hovoril s ním Boh“ (Ex 34,29).

Pôsty zmienené v ďalších Písmach Starého zákona by sa dali označiť za „spontánne“. Boli to pôsty držané v konkrétnej situácii z konkrétnych dôvodov. Ako príklad uveďme aspoň niekoľko z nich: 1Kr 21,27; Ezd 8,21; Est 4,16; Jon 3,5.

Pôsty v priebehu týždňa boli bežnou praxou zbožných Židov v časoch Ježiša Nazaretského (porov. Mk 2,18; Lk 18,12) a aj Ježiš sám považoval pôst za úplne normálnu (a správnu) súčasť života. Na­priek tomu však pôsty farizejov kritizoval, pretože sa postili pyšne - chceli, aby ľudia vedeli, akí sú zbožní, pretože sa postia alebo nahlas modlia tam, kde ich bolo vidno (Mt 6,5-18).

„Farizeus si zastal a takto sa modlil u seba: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, dráči, nespravodliví, cudzoložníci alebo aj ako tento publikán. Zmyslom pôstu nemalo byť dokázanie vlastnej svätosti a „duchovnosti“. To je len rituál a náboženstvo. Ľudia, ktorí pôst chápu takto, „už majú svoju odmenu“ (Mt 6,16).

Skutočný pôst bol však myslený ako účinná zbraň a pomoc predovšetkým v spojení s modlitbou. Uplatňoval sa, keď jednotlivec alebo skupina ľudí hľadala Božiu radu či vyslobodenie. Pôst sa dal použiť tiež v spojení s pokáním, pretože je to znak pokory a podriadenosti.

Už z prvého storočia je doložená kresťanská prax postiť sa dva dni v týždni - v stredu a v piatok (Didaché VIII,1). Samotné presné určenie dní, kedy sa má kresťan postiť, nemusí byť chápané len negatívne v zmysle náboženského rituálu.

Najvýznamnejším pôstom, ktorý sa začal dodržiavať už v prvých storočiach, bola tzv. Quadragesima - Veľký pôst 40 dní pred Veľkou nocou. Svojou dĺžkou mal byť podobenstvom Ježišovho pôstu na púšti. Od nikoho sa však nevyžadovalo, aby sa na 40 dní vzdal všetkého jedla. Išlo len o zákaz jedenia mäsa a živočíšnych produktov s ním spojených ako bolo mlieko, syr a vajcia. Mohli sa jesť ryby a všetky možné nemäsité pokrmy, avšak človek sa nimi mohol nasýtiť len raz za deň - až večer. Rovnaké pravidlá platili aj pre bežné piatkové pôsty.

Piatok bol pripomienkou dňa, kedy bol ukrižovaný Kristus a považoval sa za dôležitejší ako pôsty v stredu a v sobotu, kedy bolo väčšinou dovolené konzumovať vajíčka, syry, maslo alebo piť mlieko. Ako bolo už naznačené, pôsty v stredu boli tradí­ciou už od prvých storočí a sobotný pôst, dodržiavaný v západnej cirkvi, bol akýmsi predĺžením toho piatkového.

Pôst celkom pochopiteľne vnímali úplne inak chudobní a inak boháči. Pre chudobných nemuselo pôstne obdobie vždy znamenať nejakú radikálnu zmenu, pretože mäso bolo pre obyčajných ľudí vzácnosťou, ktorú si nemohli dovoliť úplne všetci ani počas veľkých sviatkov a slávností. Majetnejšie vrstvy obyvateľstva si však svoje obľúbené jedlá z mäsa museli odoprieť.

Často si to ale dokázali veľmi šikovne vykompenzovať bohatým výberom sladkovodných i morských rýb a iných povolených pokrmov, pripravených rôznymi spôsobmi. Mnohé obľúbené jedlá mali svoje pôstne verzie, v ktorých boli zakázané prísady nahradené tými povolenými. To znamenalo, že mäso sa nahradilo rybami, kravské mlieko sa nahradilo mliekom mandľovým a tak podobne.

Skúsení kuchári z bohatších domácností dokázali premeniť pôstnu večeru na hostinu (v rámci pravidiel povolenú) pozostávajúcu z honosne pripravených a servírovaných rýb a iných vodných živočíchov. Chudobní boli často odkázaní na obyčajný chlieb alebo kaše pripravované z rôznych druhov obilnín ochutené ovocím.

To, o čom sme hovorili doteraz, boli v podstate všeobecné pravidlá týkajúce sa laikov - bežných ľudí žijúcich ako na vidieku, tak v mestách. Je samozrejmé, že iná (tvrdšia) pôstna prax vládla v kláštoroch, ktoré nezriedka úplne zakazovali požívanie akéhokoľvek mäsa okrem rýb bez ohľadu na to, či bol pôst, alebo nie.

Zo stredovekých textov je zjavné, že existovali priam extrémisti, ktorých pôsty a asketizmus už ďaleko prekračovali hranicu sebapoškodzovania. Istý Drythelm, muž z Northumbrie (kraj na severe Anglicka), bol jedného dňa vo videní zavedený na miesta večných trestov a večnej blaženosti. Po tejto skúsenosti pochopil, že má veľký zmysel žiť svätým životom v odriekaní a stal sa mníchom. Žil niekde pri rieke ako pustovník a „z naliehavej túžby trestať svoje telo“ zostupoval do vody aj v zime, kde stál a modlil sa „tak dlho, ako to len mohol zniesť“.

Stredoveký človek chápal pojem „mäso“ (carnis) úplne iným spôsobom ako my. Nerozumel mu vo svetle biológie, ale skôr teológie. Mäso malo svoj jasný duchovný význam. Spájalo sa s telom, telesnosťou a s tým súvisiacimi nečistými túžbami. Nestriedmosť v jedení bola dokonca priamo prepojená so sexuálnou žiadostivosťou.

Plný žalúdok, najmä pokiaľ bol nasýtený výživným mäsom teplokrvných živočíchov, ako bolo hovädzie, bravčové alebo zverina, bol príčinou zvýšenej tvorby krvi a mužského semena a teda vyživoval telo aj s jeho žiadosťami. Bolo preto považované za kresťanskú cnosť sa týmto pokrmom vyhýbať. Rehoľa sv. Benedikta preto všetkým zdravým mníchom úplne zakazovala konzumáciu mäsa „štvornožcov“.

Ryba nebola ani zďaleka tak výživná. Je to ľahší pokrm, ktorý bol spočiatku dostupný často len pre ľudí žijúcich v blízkosti mora, rieky alebo jazera. V dobách rímskej antiky boli ryby považované za drahé a nie práve bežné jedlo pre každého. Jedenie rybieho mäsa bolo pomerne výnimočné aj pre kresťanov v dobách pôstu, a to až do 8. storočia.

Práve vďaka náboženskej pôstnej tradícii sa však z rýb ku koncu stredoveku stal veľmi žiadaný produkt a chovali sa vo veľkom v umelo založených rybníkoch a nádržiach. Typickým krajom, kde na sklonku stredoveku prekvitalo rybnikárstvo, boli napríklad aj južné Čechy.

Do škály pôstneho jedla nespadali len typické druhy sladkovodných a morských rýb, ale aj morské cicavce ako tulene alebo veľryby, ďalej ustrice, žaby, raky, korytnačky a dokonca bobry či kačice. V kláštoroch sa v dobe pôstov jedli aj slimáky.

Členovia delegácie Lva z Rožmitálu, ktorá roku 1465 opustila Prahu a vydala sa na diplomatickú cestu po Európe, boli v Londýne na Kvetnú nedeľu poctení účasťou na honosnej hostine. Táto „ryba“ bola v skutočnosti hus bielolíca a na Britských ostrovoch bola v dobách pôstu veľmi obľúbená. Totiž v stredovekom ponímaní, pokiaľ niečo žilo vo vode, bola to technicky „ryba“.

Ďalšou zaujímavosťou je spomenutá konzumácia bobrov, alebo presnejšie bobrích chvostov. Pretože chvost bobra nie je osrstený, pripomínal stredovekým ľuďom povrch tela skutočných rýb. Z bobrov sa jedli chvosty a zadné nohy. Varili sa vo vode a podávali sa s omáčkou vyrobenou z chleba namočeného vo víne, ktorý sa potom rozdrobil a prelisoval.

V súčasnosti už však existujú aj hnutia v rámci kresťanstva (vychádzajúce najmä z protestantizmu), ktoré sa snažia vrátiť pôstu jeho pôvodný biblický nadprirodzený význam. Je to značný kontrast voči náboženskej tradícii, pretože tí, čo ju dodržiavajú, väčšinou v podstate ani nemajú potuchy o tom, prečo sa zdržiavajú určitého jedla v konkrétne určené dni. Okrem náboženského významu, ktorý je spojený s liturgiou, táto prax pre bežného veriaceho žiadny iný význam nemá a zdá sa, že stále menej ľudí ju skutočne dodržiava - napriek tomu, že požiadavky zo strany cirkvi sú dnes nepomerne miernejšie.

Pôstne dni v rôznych náboženstvách

V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté základné rozdiely v pôstnej disciplíne medzi Východnou a Západnou cirkvou:

tags: #post #v #starom #zakone