V súvislosti s proklamovaným úmyslom prijatia právneho predpisu, ktorý by umožnil vykonávanie farmakologického umelého potratu na území Slovenskej republiky, medializovaným aj ako zavedenie tzv. potratových tabletiek (t. j.
Subkomisia sa plne stotožňuje s vyhlásením, ktoré pri príležitosti obdobnej diskusie, ktorá prebehla na prelome rokov 2012/2013 v súvislosti s registráciou spomínaných prípravkov, vydal dňa 11.1.2013 úradujúci predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons.
„Úmyselné usmrtenie nenarodeného dieťaťa v živote matky vždy bolo, vždy je a vždy bude úkladnou vraždou - ,ohavným zločinom‘ (Ján Pavol II.). Na tom nič nemení spôsob, akým bolo zabitie počatého dieťaťa vykonané.
Preto aj najnovšie rozširovanie spektra prostriedkov určených na zabíjanie bezbranných, nenarodených detí o chemické (farmakologické) potratové prípravky (napr. s obsahom mifepristonu, misoprostolu - tabletky Medabon, Mifegyn) je veľmi závažnou, smutnou skutočnosťou s mimoriadne zhubnými dôsledkami pre celú spoločnosť, osobitne však pre všetky priamo zúčastnené osoby.
Ide predovšetkým o dopady morálne (hromadiace sa hriechy proti nevinnému ľudskému životu), kultúrne (šírenie a podpora kultúry smrti), ale tiež o dôsledky zdravotné, sociálne a ekonomické.
Riziká Farmakologického Umelého Potratu
Subkomisia zároveň poukazuje na skutočnosť, že vo viacerých krajinách Európy i sveta bolo prvotné povolenie použitia prípravkov na vykonanie farmakologického umelého potratu zdôvodňované ako bezpečnejší, fyzicky šetrnejší a akoby odbornejší spôsob vykonania umelého potratu pod lekárskou kontrolou (v porovnaní s chirurgickým umelým potratom).
Subkomisia však pripomína, že tzv. potratové tabletky, okrem toho, že spôsobia usmrtenie a vypudenie počatého ľudského jedinca z dutiny maternice, môžu mať aj celý rad ďalších negatívnych účinkov. Ich výskyt a závažnosť nie sú z medicínskeho pohľadu zanedbateľné.
Subkomisia konštatuje, že v rozpore s pôvodnou argumentáciou pri zavedení tzv. potratových tabletiek možno vo viacerých krajinách pozorovať trend, ktorý smeruje k použitiu týchto prípravkov v domácom prostredí. Neraz bez dostatočného lekárskeho dohľadu.
To potenciálne znamená závažné riziko pre zdravie, ba i pre život žien, ktoré sa pre takéto použitie tzv. potratových tabletiek rozhodujú. Nehovoriac o situáciách, keď je žena k umelému potratu nútená inou osobou, vrátane kontextu jej vykorisťovania alebo zneužívania.
Subkomisia taktiež nesúhlasí s argumentáciou, že prežívanie niekoľkodňového postupu farmakologického umelého potratu je pre samotnú ženu psychicky šetrnejšie.
Subkomisia súčasne pripomína, že pre prípady, keď si žena v čase po užití prvej tzv. potratovej tabletky svoj krok dodatočne rozmyslí, osobitne môže ísť o situácie, keď sa pre umelý potrat rozhodla pod nátlakom, je v krátkom časovom intervale (približne do 24 až 48 hodín) možné potratový účinok prvej použitej tabletky čiastočne zablokovať podaním hormónu progesterónu, ktorý v tomto prípade pôsobí ako antidotum (protijed).
Subkomisia taktiež upozorňuje, že biologicky účinné látky (liečivá), ktoré sú obsahom tzv. potratových tabletiek, môžu mať - mimo kontextu ich zneužitia v týchto tabletkách na vykonanie farmakologického umelého potratu - aj morálne oprávnené medicínske použitie ako súčasť príslušných liekov (teda nie tzv. potratových tabletiek).
Subkomisia pri tejto príležitosti naliehavo vyzýva predovšetkým kresťanov, ale rovnako aj všetkých ľudí dobrej vôle, vrátane lekárov, pracovníkov jednotlivých pomáhajúcich profesií, zákonodarcov, predstaviteľov verejnej správy a príslušných organizácií štátneho i mimovládneho sektora, aby sa v podmienkach Slovenskej republiky konkrétnymi činmi a iniciatívami zasadzovali za vytváranie prostredia a spoločenskej atmosféry priateľskej k ženám - budúcim alebo súčasným matkám a k rodinám.
Aby sa tak maximálne obmedzili situácie, keď sa žena cíti nútená rozhodovať sa proti počatému životu, a aby sa zároveň rozvíjali a urobili široko dostupnými všetky formy účinnej, diskrétnej a dôstojnosť a skutočné dobro ženy rešpektujúcej pomoci, s ktorými môže žena v takýchto ťaživých situáciách počítať.
Božie Milosrdenstvo a Pokánie
Ján Pavol II. v Evangelium vitae, 58 píše: „Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny.
Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí.
Ak sme podstúpili potrat alebo sme sa na jeho vykonaní nejako podieľali a teraz máme výčitky svedomia, nezúfajme, pretože Božie milosrdenstvo je nekonečné a také obrovské, že dokáže odpustiť všetko, aj tento ťažký hriech, ak ho my ľutujeme a kajáme sa.
Praktické Kroky Nápravy
- Dať dieťatku meno, pretože Boh nás pozná podľa mena.
- Dieťatko v žiadnom prípade netreba brať ako zhluk buniek. Pokrstiť ho krstom lásky.
- Ak dieťatko nemohlo mať pohreb, je vhodné dať odslúžiť sv. omšu na úmysel ZA PRIJATIE DO NEBESKÉHO KRÁĽOVSTVA.
- Sv. omša sa neslúži za odpustenie hriechov pre dieťatko, pretože nemalo žiadne hriechy, iba ak dedičný hriech.
- Vyznať tento ťažký hriech vo svätej spovedi. Je dobré sa zriecť aj zlých duchov, ktorí prichádzajú s týmto hriechom do života človeka. (,,Zriekam sa ducha potratu. Zriekam sa ducha smrti. Zriekam sa aj všetkých dôsledkov, ktoré tieto hriechy v mojom živote spôsobili. Zriekam sa všetkých duchov, ktorí vošli do môjho života v dôsledku týchto hriechov (používania antikoncepcie alebo v dôsledku spáchania potratov).
- Povedať kňazovi, koľko detí bolo potratených, či sa používala antikoncepcia v akejkoľvek forme.
- Obrátenie, zmena života, časté prijímanie sviatostí najmä Eucharistie a sv.
- Možnosť duchovnej adopcie nenarodeného dieťaťa (9 mesiacov), ako možnosť nápravy a pokánia. Žena sa deväť mesiacov modlí za nenarodené dieťa, ktoré je v ohrození života.
- Vykonať si púť s úmyslom odprosiť za svoj skutok. Modliť sa pred potratovými klinikami, za ukončenie potratov.
Ráchelina Vinica
Mimoriadne vhodný je duchovno-terapeutický víkendový program Ráchelina vinica, ktorá je určená matkám, otcom, súrodencom, príbuzným, zdravotníkom, ktorí sú poznačení hlbokou bolesťou zo smrti dieťaťa (detí) spôsobenou potratom.
Zastávame tradičné hodnoty v súlade s učením Katolíckej Cirkvi. Hlavnou snahou Slovenského dohovoru za rodinu je šíriť Eucharistickú a mariánsku úctu.
Organizujeme modlitbové akcie na národnej aj medzinárodnej úrovni, RUŽENCOVÉ A PÔSTNE reťaze, NonStop modlitby svätého RUŽENCA naživo, pravidelné ONLINE RELÁCIE so zaujímavými hosťami na rôzne duchovné témy, denné modlitby NAŽIVO S KŇAZOM - svätý ruženec, zasvätenie, modlitby za uzdravenie a oslobodenie s kňažským požehnaním, ŽIVÉ PRENOSY z pútnických miest a ADORÁCIE.
Zaoberáme sa MARIÁNSKYMI ZJAVENIAMI, DUCHOVNÝM ROZLIŠOVANÍM a životopismi svätých. Prinášame denne zaujímavé ČLÁNKY a aktuality zo Slovenska aj zo sveta.
Dedičný Hriech a Osud Nepokrstených Detí
Čo je s dušičkami detičiek, ktoré zomreli spontánnym potratom? Keď sme nemali možnosť ich pokrstiť a tak zbaviť dedičneho hriechu. Nie su ani pochovane. Keďže Sväté Písmo sa konkrétne k tejto otázke nevyjadruje, predkladám pohľad o. Petrička podporený názormi vážnych teológov a svätých otcov.
Je to ako keď človek cestuje vlakom a musí predčasne vystúpiť, lebo vlak nejde ďalej preto, lebo sa niečo pokazilo alebo človek predčasne vystúpi z iných príčin. Ak má lásku a pokoj vo svojej duši, tak aj to predčasné vystúpenie z vlaku života prijíma v láske i otvorí sa Láske i prijíma tam ďalšie riešenia v pokoji, hoc fyzicky už nemože znova nastúpiť do tohto ani do dalsieho vlaku. O koľko je väčšia radost, ak zisti, že aj na tejto stanici ho dokonca niekto Milovaný a Milujúci čaká.
Heretik Petričko si protirečí, lebo na tomto horeuvedenom príklade cestujúceho vlakom, z ktorého cestujúci vystúpil (resp. zomrel), hovorí, že ho Boh čaká na stanici (kde sú deti bez krstu), ak mu rodičia posieľajú lásku, ale zároveň hovorí, že niet plnosť radosti z cieľovej stanice (neba). Toto je pelagiánizmus, ktorý vymysleli heretici Pelagiáni, keď určili medzistupeň medzi peklom a nebom pre nepokrstené deti.
Katolícka Cirkev neomylne učí, že tí, čo zomrú v dedičnom hriechu alebo smrteľnom hriechu okamžite poputujú do pekla, ale každý bude trpieť inými trestami.
To, čo propaguje Milan Chautur a Petričko, je skrz-na-skrz heretické.
Krst Túžby
Po zverejnení rozhovoru s Katarínou Jančišinovou na tému úmrtia jej detí počas tehotenstva sa nám ozvali mamičky s otázkami, ako to je vlastne s dušou dieťaťa, ktoré sme nemali šancu pokrstiť, či je možné pokrstiť dieťa v brušku krstom túžby alebo prečo sa máme za duše potratených detí modliť, keď nezhrešili. Tieto otázky sme zhrnuli a poslali morálnemu teológovi Jánovi Viglašovi, ktorý pôsobí ako rektor Kňazského seminára sv.
Mnohé veriace matky, ktoré prišli o svoje deti počas tehotenstva, sa obávajú, čo sa stalo s dušou ich dieťaťa, keď ho nestihli pokrstiť.
Úplne presne nevieme, pretože hoci veríme, že život človeka sa smrťou nekončí, iba mení, a že duša človeka sa po smrti ocitne pred Bohom, tak tento stav zostáva pre nás do značnej miery aj tajomstvom. Navyše o osude takýchto detí nevieme zo Zjavenia, teda z Písma, zo slov Ježiša Krista a z cirkevnej tradície explicitne nič.
Ako to povedal v rozhovore s Petrom Seewaldom pápež Benedikt XVI. ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, tak tieto deti vstúpili do iného priestorového vzťahu s Bohom, ktorý je iný než naše chápanie priestoru.
Mnohým napadne otázka, prečo Cirkev automaticky nehovorí o spáse nevinných detí, keď napríklad ťažkí hriešnici sa môžu počas života obrátiť a tí môžu byť spasení.
Pretože ako to pripomína aj katechizmus, sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu a Cirkev teda nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst (KKC 1257). A tieto deti, hoci sú nevinné, lebo nemajú nijaký osobný hriech, predsa majú problém, lebo majú dedičný hriech.
Nám sa v modernej dobe dosť zredukovalo chápanie dedičného hriechu a často máme veľmi zjednodušené predstavy o tejto tragickej skutočnosti.
No ak si predstavíme dedičný hriech napríklad ako stav otroctva, do ktorého sa niekto dostane alebo sa v ňom narodí bez vlastnej viny, tak možno začneme lepšie chápať potrebu spásy - a teda aj krstu - ako spôsob záchrany a možnosti slobodného života.
Stretávame sa s názormi staršej generácie, že ak potratené deti neboli pokrstené, tak určite nie sú v nebi. Tie názory vyplývali z oveľa živšieho chápania problému dedičného hriechu a z jednoduchej argumentácie, že bez krstu, bez oslobodenia toho, čo nás radikálne oddelilo od Boha, niet spásy.
Napríklad v tom, že sa začal dávať väčší dôraz na to, že Boh chce spasiť všetkých ľudí (1 Tim 2, 4), nikomu teda nezáleží na spáse človeka viac ako Bohu. Veď preto pripravil celý plán spásy, v ktorom poslal na smrť vlastného Syna - namiesto nás.
V prvom rade by som odporúčal začať s Katechizmom Katolíckej cirkvi, podľa registra začať čítať postupne všetko, čo sa týka dedičného hriechu a sviatosti krstu, najmä časť o nevyhnutnej potrebe krstu (1257 - 1261).
Cirkev sa modlí, aby sa nik nezatratil, a modlí sa v nádeji, aby boli všetci ľudia spasení (KKC 1058 a 1821). A takéto deti, ktoré zomreli bez krstu, zveruje Božiemu milosrdenstvu.
Nemodlí sa teda za odpustenie ich hriechov, ako to robíme v modlitbách a svätých omšiach za zosnulých, lebo tieto deti sa ešte nijakým spôsobom nepostavili proti Bohu a zo svojej strany nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu prekážku.
Cirkev pozná termín krst túžby. Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu, hoci nie je sviatosťou (KKC 1258).
Tu je problém v tom, že nedá sa túžiť za druhého. Spásu človek môže dosiahnuť jedine tak, že spolu s Kristom zomrie starému človekovi, prvému Adamovi, a spolu s Kristom vstane z mŕtvych ako nový Adam.
Ani deti, ktoré zomreli bez krstu, nemôžu byť spasené inak ako prostredníctvom Ježiša Krista. Ich stav je úplne rovnaký ako stav detí veriacich rodičov. Boh chce spasiť všetkých ľudí, lebo miluje všetkých. V ich osude alebo presnejšie v ich možnosti na spásu nie je rozdiel.
Tie deti, keďže sú zamrazené, sú akoby v stave medzi životom a smrťou, a navyše sa nachádzajú v stave, ktorý radikálne odporuje ľudskej dôstojnosti. A hoci mnohí hovoria len o prvotnom zhluku buniek, matky, ktoré majú takéto zamrazené embryá, vedia veľmi dobre, že to nie sú len bunky.
Do tela matky sa pri umelom oplodnení vkladá často viac oplodnených vajíčok, niektoré sa neuchytia a odumrú. Berieme ich ako život, ktorý sa začal a odumrel už nie priamym zničením z rozhodnutia človeka. Majú a veľmi veľkú. A hoci nemáme úplné poznanie o ich osude, vieme, že sú v najlepších rukách.