V prvom rade by sme mali rozumieť tomu, čo vlastne znamená výraz požehnanie. Týmto slovom, ktoré pôvodne nie je naše, najčastejšie prekladáme latinské slovo benedictio. Som však presvedčený o tom, že takýto preklad je veľmi zúžený a často aj nepresný.
Latinské benedicere doslova znamená dobrorečiť, teda nielen „vyprosovať dobro“, ale aj velebiť, oslavovať, vzdávať vďaky. Je to ekvivalent gréckeho eulogein, hebrejského barek, ktoré boli do cirkevnoslovanského jazyka prekladané ako blagosloviti.
Slovo požehnávať vo význame, v akom bolo prebraté do slovenčiny, súvisí s nemeckým segnen a latinským signare. Znamená označiť niečo alebo niekoho nejakým znakom, obyčajne krížom, čo bol sprievodný znak udeľovania požehnania vo vzťahu k osobe alebo veci.
Výraz benedictio je však širší a len v kontexte s hebrejským beraka sa ukáže jeho skutočný význam. Toto hebrejské slovo znamená dar, čím sa naznačuje obojstranný vzťah: darca a obdarovaný. Boh je prameňom všetkých dobrých darov a milostí a človek prijímateľ Bohu dobrorečí, zvelebuje ho, chváli a oslavuje, ale i vyprosuje Božie dary.
Každé požehnanie je duchovnou skutočnosťou, ktorá v prvom rade vyjadruje dobrorečenie, zvelebovanie Boha, darcu všetkých dobrých darov, a zároveň je spojené s modlitbou, prosbou o jeho posilu, ochranu, dary potrebné pre nábožný život. Požehnanie je teda modlitbou, mostom medzi Bohom a človekom. Najdokonalejším požehnaním je osoba Ježiša Krista, o ktorom svätý Pavol napísal, že „v ňom nás Boh požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3).
Je dôležité poznamenať, že „požehnanými“ sa nestávajú veci, ale ľudia. Prijímateľom duchovných darov, teda Božej milosti, je vždy len človek. Ak kňaz požehnáva ruženec, v skutočnosti vyprosuje požehnanie pre tých, ktorí sa ho modlia. Ak požehnáva auto, neznamená to, že by sa ono stalo „amuletom“, že by obsiahlo nejakú nadprirodzenú schopnosť, ale v modlitbe požehnania kňaz prosí za tých, ktorí auto používajú. Rovnako je nesprávne hovoriť o „požehnávaní domov“, pretože prijímateľom požehnania nie je stavba, ale rodina, ktorá v nej býva. V Benedikcionáli nájdeme obrad „Každoročné požehnanie rodín v ich domoch“. To je to, čo u nás nesprávne nazývame „požehnanie domov“.
Požehnanie vecí a ich význam
Ak hovoríme o požehnaní vecí, naznačujeme tým dve skutočnosti:
- Po prvé, ide o vyňatie veci z profánneho používania a jej „zasvätenie“ pre Boha. Napríklad požehnanie liturgického rúcha naznačuje, že tento odev sa bude používať len pri bohoslužbe a na nič iné. Požehnanie nejakého miesta, cintorína alebo parcely, na ktorej má byť postavený kostol, znamená, že na tomto mieste sa už nebude konať nič iné, len pochovávať telá ľudí alebo v chráme sláviť liturgia. Analogicky môžeme hovoriť aj o iných veciach.
- Po druhé, požehnaním získali veci novú orientáciu, sprostredkovali nový pohľad na Boha, tvorcu všetkých vecí.
Aký je však rozdiel napríklad medzi tým, keď máme doma požehnanú hromničnú sviecu či nejaký talizman na ochranu? Alebo medzi nosením škapuliara a kamienkov šťastia? Ak by sme verili, že veci sú nositeľmi duchovných darov a samy osebe zaručujú nejaký účinok, bolo by to pohanské.
V kresťanskej teológii sa na rozdiel od takéhoto vnímania spájajú dve skutočnosti. To, že aj požehnanie vecí je vždy zamerané na osoby, a to, že aj vec, predmet, nám môže pripomínať skutočnosti, ktoré nás posväcujú. Napríklad znak kríža je vyjadrením viery, pohľad naň nás privádza k rozjímaniu o Kristovom utrpení, ruženec je pomôcka pri modlitbe, škapuliar je symbolom duchovného odevu, ktorým sa zahaľujeme, svieca je symbolom Krista, ktorý o sebe povedal, že je svetlom sveta.
Liturgia je spojená s gestami, postojmi tela, rúk, hlavy, ale aj s mnohými symbolmi, predmetmi, ktoré nie sú „zázračné“, aj keď sú požehnané, ale poukazujú na duchovno.
Duchovný úžitok teda nepochádza priamo z týchto predmetov. Vychádza z úmyslu a modlitby cirkvi. A predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú. V tomto je rozdiel medzi sviatosťami, ktoré pôsobia samým ich vykonaním, a takzvanými sväteninami, medzi ktoré požehnania zaraďujeme.
Účinok požehnaní pramení z modlitby cirkvi, avšak je sčasti závislý od osobnej nábožnosti vysluhovateľa. Predsa on je prednášateľom modlitby a od jeho osobnej dispozície závisí, nakoľko bude takáto modlitba milá Bohu.
Prijímateľ požehnania musí byť rovnako duchovne disponovaný pre prijatie Božích darov. Obrazne by sme mohli povedať, že Boh nikomu nič nevnucuje nasilu. Ponúka a dáva tomu, kto je ochotný prijať. A áno, viera je veľmi potrebná. Sám Ježiš pri mnohých uzdraveniach chorých zdôraznil: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17, 19 alebo Mk 5, 34).
Sviatosti sú oficiálne úkony cirkvi, ktoré sprostredkujú Božiu milosť, Božie dary. Pôsobia samým ich vykonaním, vyslúžením, a to silou Ježiša Krista, lebo on ich ustanovil a on v nich pôsobí. Cirkev už dávno potvrdila, že účinok sviatostí nie je závislý od osobnej svätosti ich vysluhovateľa. Treba však zdôrazniť, že sviatosti je možné prijať len vo viere. Tá „otvára dvere“ ich pôsobeniu.
Sväteniny, požehnania, len sprevádzajú prijímanie sviatostí a ich účinok je daný modlitbou cirkvi.
V Trnave má dlhoročnú tradíciu požehnanie mladých vín. Foto: TASR/Lukáš Grinaj
Čo sa týka pojmov, v Rímskom misáli nájdeme niekoľko dôležitých výrazov. Vysvätenie (lat. ordinatio) sa týka prijatia sviatosti posvätného stavu, a to tak u biskupa, kňaza, ako aj diakona. Zasvätenie (lat. consecratio) sa týka životného stavu trvalého panenstva (zasvätenie panien). Posvätenie (lat. dedicatio) používame v spojitosti s kostolom a oltárom. Požehnanie (lat. benedictio) sa týka najvyšších mníšskych predstavených, opátov a opátiek.
Tento štvrtý pojem zároveň vyjadruje aj udeľovanie svätenín, preto hovoríme o požehnaní detí, manželov, chorých a podobne. Zároveň by sa týmto pojmom dalo vyjadriť aj prijatie ministérií, teda ustanovenie akolytov, lektorov a katechétov. Prijatie tejto služby je totiž spojené s modlitbou požehnania, ktorú prednáša biskup.
Rozlišujeme posvätenie a požehnanie kostola a oltára. Posvätenie vyjadruje trvalé zasvätenie. Požehnanie kostola a oltára zas poukazuje na dočasné, prechodné určenie na slávenie Eucharistie, napríklad ak na slávenie svätých omší slúži nejaký dočasný priestor alebo kostol menšieho významu, kaplnka. Oltár, ktorý nie je trvalý a pevný, má byť aspoň požehnaný.
Ak ide o osoby, je možné požehnať všetkých ľudí, pretože cirkev chce všetkým sprístupniť prostriedky spásy. Ak ide o veci, na prvom mieste by mali byť požehnávané tie, ktoré súvisia so sviatosťami.
Mnohé sväteniny akoby boli doplnkom sviatostí, vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Sú v ich službe, lebo pripravujú človeka na ich prijatie, ale aj pomáhajú šíreniu milosti prostredníctvom viditeľných znakov.
Napríklad krstu predchádza požehnanie krstnej vody, krstiteľnice, olejov katechumenov i krizmy. Vopred požehnaný olej sa používa aj pri vysluhovaní sviatosti birmovania, pomazania chorých, sviatosti posvätného stavu. Sviatosť manželstva je napríklad sprevádzaná požehnaním prsteňov (u nás niekedy aj kríža, na ktorý manželia skladajú manželskú prísahu), Eucharistia je slávená v požehnanom priestore, s požehnanými liturgickými nádobami či rúchami.
Požehnania takto buď pripravujú na prijatie milosti, alebo uspôsobujú na spoluprácu s ňou. A tak sa prostredníctvom sviatostí a svätenín posväcujú Božou milosťou takmer všetky udalosti a významné medzníky života človeka.
Kňazi požehnávajú svojich veriacich v závere každej svätej omše. Na to sa možno trochu zabúda, lebo nám zovšednelo, vnímame ho ako súčasť záverečného obradu svätej omše. Ale v princípe je to silná prosba adresovaná Bohu, aby naplnil svojou milosťou tých, ktorí sa zišli na slávenie Eucharistie alebo inej liturgie. Je to spečatenie duchovných darov prijatých počas slávenia.
Okrem požehnaní, ktoré súvisia s vysluhovaním sviatostí, sú aj iné, ktoré sa tradične spájajú s istými sviatkami počas roka a vtedy sa aj udeľujú. Spomenuté požehnanie rodín v domácnostiach sa u nás koná v období Zjavenia Pána, v iných krajinách vo Veľkonočnom období, požehnanie hrdla na spomienku svätého Blažeja, sviec na Hromnice. Požehnanie novej úrody sa koná, prirodzene, v tej časti roka, keď dozrie.
Pokiaľ ide o požehnanie devocionálií, teda predmetov určených na náboženské ciele, o to môžeme požiadať kedykoľvek.
Cirkev pozná aj požehnanie budov, ktoré je spojené s ich postavením, napríklad požehnanie novej školy, nemocnice, úradu, pracovných prostriedkov, domu. Opäť však pripomínam, že adresátom požehnania sú ľudia, ktorí v týchto budovách pracujú, bývajú alebo využívajú ich priestory.
Kňaz požehnáva nové autá pre psovodov finančnej správy. Foto: TASR/Pavel Neubauer
Požehnanie je posilou, vyjadrením vzťahu s Bohom, a to je zárukou toho, že napríklad chorobu lepšie a ľahšie zvládneme, prijmeme, ako keby sme na všetko „ostali sami“.
Keďže požehnania (sväteniny) sú úradným pôsobením cirkvi, cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva. Teda každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Čím viac sa požehnanie týka ekleziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom - biskupom, kňazom alebo diakonom.
Ak nie je prítomný klerik, môžu akolyti, lektori a iní laici na základe krstného kňazstva a s poverením ordinára predsedať tým sláveniam, ktoré sú zostavené pre nich a ktoré výslovne dovoľujú príslušné smernice. Napríklad požehnanie rodiny v domácnosti môže vykonať aj otec alebo matka, ako sme k tomu aj v tomto roku pozývali veriacich, keď kňazi vzhľadom na pandémiu uznali za vhodné nenavštevovať domácnosti.
Ak ide o požehnanie osôb vnímané ako prosebná modlitba, všeobecne veríme, že modlitba biskupa (pápeža) má väčšiu váhu ako modlitba kňaza, práve pre jeho spojenie s cirkvou a s plnšou účasťou na Kristovom kňazstve.
Ak niekto predmet požehnaný pápežom alebo biskupom nábožne používa v deň slávnosti svätých Petra a Pavla, môže získať úplné odpustky.
Pápež František udeľuje eucharistické požehnanie. Foto: TASR/AP
Niektorí veriaci sa spontánne prežehnajú, keď kňaz požehnáva vodu alebo iné predmety a robí znak kríža. Možno v tom vidieť náznak prijatia požehnania, vyjadrenie toho, že udeľované požehnanie je určené im. Nie je nutné takéto gesto robiť, ale ak ho niekto robí - vidíme to zvlášť u staršej generácie -, neodsudzoval by som ho.
Starostlivosť o požehnané predmety
Požehnané veci máme mať v úcte, najmä ak ide o náboženské symboly alebo obrazy. Mať v úcte požehnaný predmet znamená to, že ho uchovávame na dôstojnom, vhodnom mieste, používame ho len na to, na čo bol určený, a chránime ho pred znehodnotením.
Zaujímavá poznámka je uvedená v Enchiridione odpustkov, ktorý pre ich získanie uvádza, že požehnaný predmet určený na náboženské účely sa má používať zbožne, nábožne. To by zaiste mohlo znamenať, že takýto predmet používame pri modlitbe (ak ide napríklad o knihy alebo ruženec) alebo na rozjímanie, na prehĺbenie viery alebo našej odovzdanosti Bohu (ak ide o kríž, obrazy, sochy, medailóny a podobne).
Ak už požehnané predmety neslúžia svojmu účelu, mali by byť zlikvidované s úctou. Napríklad, spálením alebo zakopaním.