Poslušnosť, láska a kázeň: Významné aspekty duchovného života

V duchovnom živote zohrávajú kľúčovú úlohu tri dôležité aspekty: poslušnosť, láska a kázeň. Tieto prvky sú vzájomne prepojené a tvoria základ pre hlbší vzťah s Bohom a pre osobný rast. Ako povedal pápež Lev XIV., spoločný život rehoľníkov je miestom posvätenia a zdrojom inšpirácie, svedectva a sily v apoštoláte.

Poslušnosť ako prejav lásky

V súvislosti s poslušnosťou, Petrov nástupca citoval sv. Augustína: „Leží vám na srdci dobročinná láska? Poslušnosť je jej dcéra. (...) Koreň je pod zemou, ovocie je na povrchu. (...) Máš lásku k blížnemu? Ukáž mi jej ovocie!“

Poslušnosť sa často vníma ako vzdanie sa vlastnej slobody, no v skutočnosti je aktom lásky. Aktívne a veľkodušné načúvanie druhému je prejavom toho, že človek prijíma zomrieť sám sebe, aby jeho brat a sestra mohli rásť a žiť. Poslušnosť prežívaná s vierou je cestou darovania, ktorá môže svetu pomôcť znovu objaviť hodnotu obety, schopnosť trvalých vzťahov a zrelosť v spoločnom živote.

Ježiš neberie ohľad na zlý úmysel a na najzákladnejšiu otázku odpovedá okamžite a absolútne jasne. Ježiš presne cituje Knihu Deuteronómium (Dt 6, 5). Veď v modlitbe (šema) sa každý zbožný žid niekoľko krát denne modlí aj tieto slová, spolu s celým úryvkom: (Dt 6, 4-9).

Na rozdiel od Dt 6, 5 („s celým svojím srdcom, s celou svojou dušou a zo všetkej svojej sily“) Matúš nahrádza „silu“ „mysľou“. Táto malá zmena nemení základný význam prikázania, pretože srdce, duša a myseľ sa nechápu ako tri rôzne orgány človeka, ale ako celý človek so všetkými jeho silami.

Poslušnosť Božiemu Slovu je láskou k Bohu, lebo On sa zjavil vo svojom Slove a nemá iný charakter ako ten, ktorý nám zjavuje Ježiš. Je láskou aj k sebe samému, pretože naša Spása, naša dokonalosť a naše určenie je: „byť božím obrazom“. Toto úsilie o lásku spôsobí, že sám Boh - Láska, príde a obnoví v človeku svoj príbytok a z naplnenia prísľubu Božieho prebývania v človeku pramení naša Večná Blaženosť.

Ježiš sa slobodne rozhoduje pre to, čo odznelo pri jeho krste: „Môj milovaný Syn“. Skôr než odíde k ľuďom, najprv musí nájsť svoju vlastnú identitu. Chce kráčať cestou, ktorú ukáže Otec. On chce byť Mesiášom pokorným a nie slávnym. Hoci ho pokušiteľ provokuje, Ježiš jasne dáva najavo, z čoho a pre koho žije: On žije z Otca a pre Otca.

Trojité pokúšanie je trojitým útokom na Ježišovu poslušnosť: Ak by siahol po chlebe (po majetku), po istote a moci - tým by sa spreneveril Otcovi. Ježiš si volí chudobu a tým aj poslušnosť. Alebo lepšie povedané: Z poslušnosti si volí chudobu. V tomto vonkajšom ohrození svojho povolania sa Ježiš prejavil ako ten, čím skutočne je: „Môj milovaný Syn“.

Ako Syn sa celkom odovzdal Otcovej vôli: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. Asi nikto nevystihol tak dobre intimitu Ježišovej poslušnosti voči Otcovi ako evanjelista Ján. Ježiš nežije, neučí a nekoná zo seba samého, ale z Otca.

Sv. Pavol v hymne o Kristovi rozviedol myšlienky evanjelistov: Pavol nám predstavuje Ježišovu cestu, na ktorej nadobudne svoju identitu a vykúpi svet. Ježiš sa stal poslušným tak, že sa skutočne stal človekom, žil skutočný ľudský život, a nielen akýsi ľudský život „pro forma“.

Ježišova poslušnosť nie je žiadnym abstraktným a svetu vzdialeným životným princípom. Ona je „z mäsa a krvi“. Poslušnosť voči Otcovej vôli mu pomáha zvládnuť jednotlivé situácie života, ako napr. pokušenie na púšti a smrť na kríži. Aj jeho život medzi ľuďmi sa nesie v duchu poslušnosti voči Otcovej vôli. Ježiš tu zostáva verný sebe samému.

Láska ako základ všetkých prikázaní

Najkrajšie prikázanie sa má stať pre Ježiša novou pascou. Tóra, teda Pentateuch, (Päť kníh Mojžišových) obsahuje spolu 613 predpisov (248 kladných, 365 negatívnych). To vyvolávalo potrebu rozlíšiť, ktoré je z nich najdôležitejšie a ktorého zachovávanie Boh najviac vyžaduje.

Ježišova odpoveď teda mohla puntičkárskych zachovávateľov predpisov uspokojiť. On však vzápätí pridáva prikázanie lásky k blížnemu, pričom vychádza z Knihy Levitikus (Lv 19, 18,). Spresňuje, že je „podobné“ prvému, teda stavia ho na tú istú rovinu.

Prikázanie o láske dáva zmysel celej Tóre. Je to ako v rodine, aj láskavé spolužitie si vyžaduje určité pravidlá. Kde nie sú, vznikajú napätia a ničia lásku. A kde sú pravidlá bez lásky z domova sa stáva väzenie, zlatá klietka.

Židia majú nosiť toto prikázanie vpísané predovšetkým do srdca. Ale aj navonok si ho majú neustále pripomínať: „tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť“ (Dt 6, 6-7).

Milovať Boha nie je len otázkou citov, vôle a emócií ale zahŕňa aj rozum. Láska k Bohu má vychádzať zo srdca, ktoré predstavuje životný stredobod človeka. V ňom sídli myslenie, vôľa a city. Duša v sebe spája životné energie a túžbu žiť.

Aj Ježišove obrazy posledného súdu poukazujú na to, že láska k Bohu sa bude merať podľa praktických prejavov lásky k blížnemu, s ktorými sa Ježiš osobne stotožňuje. Týmito slovami Ježiš ukazuje, ako nerozlučne sú tieto dve prikázania navzájom spojené a obidve dôležité.

Spoločenský a cirkevný vývoj koncom dvadsiateho storočia zásadne sa dotýka aj problematiky poslušnosti. ¨ V dôsledku novodobých dejín a oslobodzovacích procesov v značnej miere získal subjekt (osoba) na svojej vážnosti. Vidíme to napr. 1. Je nápadné, ako málo myslíme na to, že ako ľudia iba vtedy žijeme plnohodnotný život, ak si nás iní vážia a oslovia.

Dve prikázania s jediným obsahom: milovať Boha a človeka. Sú dve, pretože láska je vždy medzi dvomi: nebúra, ale umožňuje, aby druhý existoval ako druhý a z dvoch činí „jedno“. Láska je jediný život, ktorý spája Otca a Syna, ktorá umožňuje rôznosť v jednote.

Kázeň ako cesta k spáse

To, čo my Bohu môžeme dávať, je odpustenie a pokánie. To, čo my od Boha veľmi potrebujeme, je odpustenie našich hriechov, a to, čo my máme dávať, je samozrejme tiež odpustenie, keď odpúšťame svojim vinníkom - tým, ktorí sa prehrešili voči nám, tým, ktorí nám zlo urobili, či už chtiac, alebo nechtiac.

Byť v stave pokánia, neustále si uvedomovať svoje slabosti a hriechy a samozrejme, prosiť o Božie milosrdenstvo a odpustenie. Je dôležité konať všetky tieto veci s láskou alebo zo srdca, pretože do kostola môžeme chodiť aj na silu, chladnokrvne môžeme robiť dobré skutky, avšak ak nedáme do toho svoje srdce, ale vtedy to má tú správnu hodnotu. Ak nezapojíme do toho naše srdce a snažíme sa vo vzťahu k Bohu konať všetko, čo sme a čo robíme, srdečne z celého svojho srdca, doslova, akoby sme Bohu odovzdali svoje srdce, vtedy to má veľký význam.

Zachovávaním prikázaní má ľud dokázať svoju vernosť Bohu a zmluve s ním. Prikázania sú darom milosrdného Boha: dal ich ľudu ako cestu do života (Dt 30, 15-20). Nemajú ich cítiť ako ťarchu alebo obmedzovanie ľudskej slobody ale ako veľkú pomoc pri správnom a spásnom používania slobody.

Čo má sledovať? Ako má používať svoju slobodu? Ako sa má správať? V tomto mu pomáhajú prikázania, ktoré mu ponúkajú svetlo a správne smerovanie. Ukazujú mu, čo má robiť a čomu sa má vyhnúť ak chce kráčať cestou života. Otázka ktoré z prikázaní je prvé a hlavné je teda veľmi dôležitá. Veriaci chce vedieť, čo Boh od neho očakáva na prvom mieste, čo ho najsilnejšie spája s Bohom a pomáha mu naplniť zmysel svojho života.

V dnešnom čítaní zo Skutkov vidíme, ako apoštolov po ich zázračnom vyslobodení z väzenia, znovu predviedli pred Veľradu. Veľrada bola pre nich najvyššou oficiálnou náboženskou inštanciou.Skladala sa z najvyšších kňazov a rôznych významných osobností náboženského života. Niečo ako naša synoda alebo koncil.

Cirkev neschvaľuje akúkoľvek poslušnosť a nie každá poslušnosť je čnosťou. Poslušnosť je čnosťou, keď je podriadením sa Bohu. Vtedy je totožná s Láskou, lebo aj Ježiš hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. ...Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (zrov. Jn 14, 21-23)

Nesprávna poslušnosť môže dušu uviesť do vnútorných zmätkov. Boha treba nadovšetko poslúchať a človeka natoľko, nakoľko žiada súhlasne s Bohom. Boh sa zjavuje v ľudskom svedomí, ktoré je osvietené Božím Slovom.

Ježiš je Vládca. Pre tých, ktorí jeho požehnanú vládu príjmu, sa stáva aj Spasiteľom. Bolesť, ktorú spôsobuje v našich dušiach, je bolesť, ktorá sa má premeniť na ľútosť, a tak nás priviesť ku Spáse. Spása sa začína tam, kde človek odovzdáva vládu nad sebou do Ježišových rúk. Kto chce, nachádza v ňom milosť obrátenia a odpustenia.

V závere dnešného evanjelia zazneli slová Ježiša Krista, ktorý povedal: “Dávajte teda, čo je cisárovo cisárovi a čo je Božie Bohu.” Veľká pravda, ktorú prináša a upresňuje Ježiš Kristus, keďže k nemu prichádzajú farizeji a chcú ho podchytiť v reči, chcú ho nachytať, aby povedal buď, aby cisára ignorovali a neplatili dane, pretože ten cisár ide proti židovskému izraelskému národu, keď okupuje ich územie, alebo na druhej strane, aby sa podriadil cisárovi a tým pádom, akoby sa postavil proti Židom.

Samozrejme, Bohu patrí aj uctievanie v kulte, a ten najdôležitejší spôsob, akým to vykonávame voči Bohu, je práve svätá omša. Tam sa sprítomňuje to najdôležitejšie v dejinách ľudstva, a to je obeta Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý prišiel za nás, zomrel za nás a vykúpil nás. My, keď sme prítomní na tejto obete, ďakujeme Bohu za toto veľké dobrodenie a samozrejme prijímame milosti, ktoré nám Boh dáva prostredníctvom svätej omše.

Bratia a sestry, dávajme teda cisárovi, čo je cisárovo, to ostane konec koncov tu na zemi. To si do neba do večnosti nevezmeme. Ale to, čo dávame Bohu, to sa nám mnohonásobne zúročí. To budeme žať ako odmenu v nebeskom kráľovstve, spásu našej duše, blažený život to, čo nás čaká.

V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté kľúčové aspekty, ktoré máme dávať Bohu:

Na záver, je dôležité si uvedomiť, že poslušnosť, láska a kázeň sú neoddeliteľné súčasti duchovného života. Ich praktizovanie nám umožňuje rásť vo viere, prehlbovať vzťah s Bohom a dosiahnuť spásu.

tags: #ppslusnost #lasky #kazen