Praktizovali kresťania v 1. storočí krst batoliat? Historické dôkazy

Poslanie Krista Vykupiteľa, zverené Cirkvi, je ešte ďaleko od svojho zavŕšenia. Všeobecný pohľad na ľudstvo ku koncu druhého tisícročia nám ukazuje, že toto poslanie je ešte len v začiatkoch a že sa musíme zasadiť so všetkými silami za službu tomuto poslaniu.

Dvadsaťpäť rokov po ukončení koncilu a po zverejnení dekrétu o misionárskej činnosti Cirkvi "Ad gentes", pätnásť rokov po apoštolskej exhortácii "Evangelii nuntiandi" blahej pamäti pápeža Pavla VI. chcel by som v pokračovaní učiteľského úradu mojich predchodcov v tejto otázke vyzvať Cirkev na obnovu misionárskej horlivosti.

Počet tých, ktorí nepoznajú Krista a nepatria do Cirkvi, stále rastie, ba dokonca od koncilu sa skoro zdvojnásobil. Boh otvára Cirkvi horizonty ľudstva, ktoré je pre semeno evanjelia pripravenejšie. Myslím, že prišiel čas, nasadiť všetky cirkevné sily za novú evanjelizáciu a za misie ad gentes.

Keď ideme k začiatkom Cirkvi, nachádzame jasné tvrdenie, že Kristus je jediný Vykupiteľ všetkých, jediný, ktorý môže zjaviť Boha a ku nemu viesť. Źidovským náboženským vrchnostiam, ktoré vyšetrujú apoštolov pre uzdravenie chromého skrze Petra, ten odpovedá: "V mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, jeho mocou stojí tento človek pred vami zdravý...

Univerzálnosť spásy skrze Krista je dosvedčovaná v celom Novom zákone. Pavol uznáva vo vzkriesenom Kristovi Pána. "Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohovia, či už na nebi, alebo na zemi - ako je veľa bohov a veľa pánov -, my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho" (1Kor 8,5-6). Jeden Boh a jeden Pán stoja v protiklade množstvu "bohov" a "pánov", ktorých ľud uznával.

V evanjeliu Jána zahrňuje univerzalita Kristovej spásy aspekty jeho poslania ohľadom milosti, pravdy, spásy a zjavenia. "Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet" (Jn 1,9). A ďalej: "Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť" (Jn 1,18). Božie zjavenie stáva sa definitívnym a úplným činnosťou jeho jednorodeného Syna.

V tomto definitívnom Slove svojho zjavenia Boh sa dal poznať svetu dokonalým spôsobom, oznámil svetu, kto je on. A toto definitívne sebazjavenie Boha je najhlbším dôvodom, prečo je Cirkev zo svojej prirodzenosti misionárska. Kristus je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

Ľudia teda nemôžu prísť do spojenia s Bohom, ak nie skrze Ježiša Krista za pôsobenia Ducha Svätého. Týmto jedinečným a univerzálnym prostredníctvom ani zďaleka nie je prekážkou na ceste k Bohu, ale je samým Bohom určenou cestou. Kristus si to dokonale uvedomuje.

Protirečí kresťanskej viere zavádzať akékoľvek oddelenie medzi Slovom a Ježišom Kristom. Ján hovorí jasne, že Slovo, ktoré bolo na začiatku u Boha, je to isté ako to, čo sa stalo telom (Jn 1,2,14). Ježiš je vtelené Slovo, jedna a nerozdeliteľná osoba. Nemožno oddeliť Ježiša od Krista, alebo hovoriť o "Ježišovi dejín", ktorý by bol odlišný od "Ježiša viery". Cirkev pozná a vyznáva Ježiša ako "Krista, Syna živého Boha" (Mt 16,16).

V Kristovi "prebýva všetka plnosť božstva" a "z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou" (Jn 1,16). "Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom" (Jn 1,18), je "milovaným Synom, v ktorom máme vykúpenie" (Kol 1,13-14). V Božom pláne spásy nedá sa Slovo oddeliť od Krista: "Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi a čo je na nebi" (Kol 1,19-20).

Aj keď je možné všímať si rôzne aspekty Kristovho tajomstva, neslobodno stratiť zo zreteľa jeho hodnotu. Keď ideme odhaľovať a hodnotiť Bohom dané dary všetkého druhu, hlavne duchovné, každému národu, nemôžeme ich oddeľovať od Ježiša Krista, ktorý je v centre Božieho plánu spásy.

Naliehavosť misionárskej činnosti vyplýva z radikálnej obnovy života, prinesenej Kristom a živenej jeho učeníkmi. Tento nový život je Božím darom. Zo strany človeka sa vyžaduje tento dar prijať a rozvinúť ho, ak sa chce realizovať zodpovedne svojmu celkovému povolaniu podľa obrazu Krista.

Celý Nový zákon je oslavou nového života človeka, ktorý verí v Krista a žije v jeho Cirkvi. Cirkvou dosvedčovaná a hlásaná spása v Kristovi je sebazvestovaním Boha." Je to láska, ktorá nielen tvorí dobro, ale dáva účasť na živote samého Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého. Boh ponúka človekovi tento nový život.

Ostatne Druhý vatikánsky koncil dáva odpoveď tým, ktorým leží na srdci zachovanie slobody svedomia: "Ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Hlásanie a svedectvo o Kristovi nepoškodzujú túto slobodu, ak sa konajú s úctou pred svedomím.

Viera vyžaduje slobodný súhlas človeka. Ale musí byť ponúknutá, lebo "všetci ľudia majú právo spoznať bohatstvo tajomstva Kristovho, v čom podľa našej viery môže ľudstvo nájsť plnosť toho, čo sa snaží spoznať o Bohu hľadajúc a tápajúc, i o človekovi a jeho určení, o živote a smrti a o pravde. Preto sa Cirkev snaží udržať živú misionársku horlivosť, ba ju v dejinnom okamihu dnešných čias ešte zosilniť."

Treba však s koncilom znovu povedať, že ľudia, "pretože sú osoby, to jest obdarení rozumom a vôľou, tým samým majú aj ľudskú zodpovednosť, - všetci podľa svojej dôstojnosti - sú svojou prirodzenosťou vedení a zároveň mravnou povinnosťou viazaní hľadať pravdu, tú pravdu, ktorá sa týka náboženstva.

Cirkev ako prvá môže mať úžitok z dobrodenia spásy. Kristus si ju nadobudol vlastnou krvou a ustanovil ju za spolupracovníčku na univerzálnom diele spásy. Koncil opätovne podrobne zdôraznil úlohu Cirkvi pre spásu ľudstva.

Cirkev uznáva, že Boh miluje všetkých ľudí a všetkým dáva možnosť spásy (Tim 2,4), ale verí, že Boh ustanovil Krista ako jediného prostredníka a ju ako sviatosť všeobecnej spásy. "Rôznym spôsobom k nej patria alebo sú na ňu zameraní katolícki veriaci, iní v Krista veriaci a napokon všetci ľudia, ktorí sú Božou milosťou povolaní k spáse."

Treba mať obe tieto pravdy pred očami, skutočnú možnosť spásy v Kristovi pre všetkých ľudí a nutnosť prítomnosti Cirkvi pre túto spásu. Obe prispievajú k pochopeniu tajomstva spásy. Tak si môžeme uvedomiť Božie milosrdenstvo a našu zodpovednosť.

Spása, ktorá je darom Ducha, vyžaduje spoluprácu človeka, tak na dosiahnutie vlastnej spásy, ako i spásy iných. Tak to Boh chcel, preto ustanovil Cirkev a zapojil ju do plánu spásy. "Tento mesiánsky ľud - hovorí koncil - je ustanovený od Krista ako spoločenstvo života, lásky a pravdy.

Univerzálnosť spásy neznamená, že platí len pre tých, ktorí výslovne veria v Krista a vstúpili do Cirkvi. Ak je spása pre všetkých, musí byť aj všetkým k dispozícii. Ale je jasné, že dnes ako i prv sú mnohí ľudia, ktorí nemajú možnosť spoznať zjavenie evanjelia a pripojiť sa k Cirkvi.

Źijú v spoločenských a kultúrnych podmienkach, ktoré to neumožňujú. Často vyrástli v iných náboženských tradíciách. Im je spása v Kristovi prístupná skrze milosť, ktorá ich síce formálne nezačleňuje do Cirkvi - hoci sú tajomným spôsobom s ňou spojení - ale prináša im primeraným spôsobom vnútorné a vonkajšie svetlo.

Táto milosť pochádza od Krista, je ovocím jeho obety a je darovaná Duchom Svätým. Preto koncil po centrálnej výpovedi o veľkonočnom tajomstve vyhlasuje: "To platí nielen pre kresťanov, ale pre všetkých ľudí dobrej vôle, v ktorých srdci milosť neviditeľne pôsobí.

Pri všetkom rešpektovaní iných názorov, musíme predovšetkým, bez povýšenosti, vyjadriť našu vieru v Krista, jediného Vykupiteľa človeka, vieru, ktorú sme bez vlastnej zásluhy prijali zhora. Kristus sa vyhlásil za Božieho Syna, ktorý v úzkom spojení s Otcom bol uznaný za takého učeníkmi a dokázal svoje slovo zázrakmi a zmŕtvychvstaním.

Cirkev ponúka ľuďom evanjelium, prorocký dokument, ktorý dáva odpoveď na otázky a záležitosti ľudského srdca a zostáva vždy "blahozvesťou". Na otázku "prečo misie"? odpovedáme s vierou a skúsenosťou Cirkvi: otvoriť sa láske Krista znamená pravé oslobodenie.

V ňom a jedine v ňom sme oslobodení od všetkého odcudzenia a zblúdenia, od otroctva, ktoré nás stavia pod moc hriechu a smrti. Kristus je naozaj "náš pokoj" (Ef 2,14) a "láska Kristova nás podnecuje" (2Kor 5,14) a dáva nášmu životu zmysel a radosť.

Pokušenie dneška je redukovať kresťanstvo na čisto ľudskú múdrosť, akoby náuku dobrého života. V silne sekularizovanom svete nastalo aj "pomalé sekularizovanie spásy", za ktorú sa síce bojuje v prospech človeka, ale človeka polovičatého a redukovaného len na horizontálnu dimenziu.

Prečo misie? Pretože nám, ako svätému Pavlovi "dostalo sa tej milosti, zvestovať pohanským národom nevyspytateľné bohatstvo Kristovo" (Ef 3,8). Nový život v ňom je "blahozvesť" pre človeka všetkých časov, všetci ľudia sú na to povolaní a na to určení. Všetci to aj skutočne hľadajú, aj keď niekedy hmlisto, a majú právo význam takého daru spoznať a dosiahnuť ho. Okrem vonkajšieho rozkazu Pána hovorí v prospech misií aj hlboká potreba Božieho života v nás.

"Boh, plný milosrdenstva, bol nám zjavený Ježišom Kristom ako Otec, jeho Syn sám v sebe ho zjavil a dal poznať." To som napísal na začiatku encykliky "Dives in misericordia", aby som ukázal, ako Kristus je zjavením a stelesnením Otcovho milosrdenstva.

Spása pozostáva v tom, že veríme v tajomstvo Otca a jeho lásky a prijímame ho. Táto láska sa ukazuje a stáva sa darom v Ježišovi skrze Ducha. Tak sa uskutočňuje Božie kráľovstvo, ktoré bolo pripravované už v Starom zákone skrze Krista a v Kristovi uskutočnené a zvestované Cirkvou všetkým národom.

Starý zákon dosvedčuje, že Boh si vyvolil a sformoval jeden národ, aby zjavil a uskutočnil svoj plán lásky. Ale zároveň Boh je Stvoriteľom a Otcom všetkých národov, stará sa o ne, jeho požehnanie platí všetkým (Gn 12,3), so všetkými uzavrel zmluvu (Gn 9,1-12). Izrael zakusuje existenciu jedného osobného Boha a Vykupiteľa a stáva sa svedkom a zvestovateľom medzi národmi.

Ježiš z Nazaretu uskutočňuje Boží plán. Keď prijal pri krste Ducha Svätého, prejavuje svoje mesiášske poslanie, chodí po Galilei, ohlasuje Božie evanjelium a hovorí: "Čas sa naplnil a Božie kráľovstvo sa priblížilo. Kajajte sa a verte evanjeliu" (Mk 1,14-15). Hlásanie a budovanie Božieho kráľovstva je náplňou jeho poslania. "Nato som bol poslaný" (Lk 4,43). Ba ešte viac, Ježiš sám je "blahozvesťou", ako už na začiatku svojho poslania zdôrazňuje v synagóge svojej domoviny, keď vzťahuje na seba slová Izaiáša o Pomazanom, ktorý je poslaný od Ducha Pána (Lk 4,14-21).

Keďže Kristus je "blahozvesťou", nie je rozdiel medzi posolstvom a zvestovateľom, medzi slovom, konaním a bytím. Ježišova činnosť je opisovaná v súvise s jeho putovaním po krajine. Horizont jeho poslania pred Veľkou nocou je ohraničený na Izrael.

S Ježišom prichádza niečo nové, čo má rozhodujúci význam. Eschatologická realita sa neodsúva na ďaleký koniec sveta, je už blízko a začína sa uskutočňovať. "Božie kráľovstvo je blízko, treba prosiť, aby prišlo, viera ho vidí už účinkovať v znameniach, ktoré sú v zázrakoch, vo vyháňaní zlých duchov, v ohlasovaní blahozvesti chudobným" (Lk 4,18). Kráľovstvo, ktoré Ježiš prináša, je Božie kráľovstvo. Ježiš sám zjavuje, kto je tento Boh, ktorému dáva dôverné meno "Abba", Otec.

Svätý Ján nám hovorí, že Boh je láska (1Jn 4,8). Každý človek je pozvaný "obrátiť sa" a veriť v lásku Boha. Boh je Otec a jeho láska sa prejavila v Ježišovi a skrze neho sa rozlieva Duchom Svätým.

Krst dojčiat v 1. storočí: historické dôkazy

Otázka, či kresťania v 1. storočí praktizovali krst dojčiat, je zložitá a vyžaduje si podrobné preskúmanie historických dôkazov. Historické dôkazy týkajúce sa krstu dojčiat v 1. storočí sú obmedzené a interpretácie sa rôznia. Niektorí učenci tvrdia, že krst domácností spomínaný v Novom zákone (Skutky 16:15, 33; 1 Korintským 1:16) zahŕňal aj deti, zatiaľ čo iní tvrdia, že neexistujú žiadne priame dôkazy na podporu tohto tvrdenia. Ranokresťanské spisy z 2. a 3. storočia, ako napríklad spisy Ireneja a Tertuliána, naznačujú, že krst dojčiat sa praktizoval v tom čase, ale neposkytujú jasné informácie o praxi v 1. storočí. Archeologické nálezy, ako napríklad krstiteľnice, poskytujú fyzické dôkazy o krste v ranom kresťanstve, ale neposkytujú informácie o veku krstených. Z dôkazov vyplýva, že krst dojčiat sa mohol praktizovať v 1. storočí, ale neexistujú žiadne presvedčivé dôkazy na podporu tohto tvrdenia.

Argumenty pre a proti krstu dojčiat

Argumenty pre krst dojčiat:

• Krst domácností spomínaný v Novom zákone zahŕňal aj deti.
• Ranokresťanské spisy z 2. a 3. storočia naznačujú, že krst dojčiat sa praktizoval v tom čase.
• Krst dojčiat je znakom Božej milosti a zmluvy s rodinami veriacich.

Argumenty proti krstu dojčiat:

• Neexistujú žiadne priame dôkazy na podporu toho, že krst domácností zahŕňal aj deti.
• Nový zákon zdôrazňuje vieru a pokánie ako predpoklady krstu.
• Dojčatá nemôžu vyznávať vieru ani činiť pokánie.

Záver

Otázka, či kresťania v 1. storočí praktizovali krst dojčiat, je stále predmetom debát medzi učencami. Historické dôkazy sú obmedzené a interpretácie sa rôznia. Niektoré dôkazy naznačujú, že krst dojčiat sa mohol praktizovať v 1. storočí, ale neexistujú žiadne presvedčivé dôkazy na podporu tohto tvrdenia. Nakoniec, presvedčenie o krste dojčiat je záležitosťou individuálneho svedomia a teologického presvedčenia.

tags: #praktizovali #krestania #v #1 #storoci #krst