Spoveď je pre veriaceho kresťana veľmi dôležitá povinnosť. Pred svojím duchovným otcom sa s dôverou spovedáme zo všetkého. Nespovedáme sa len zo svojich skutkov, ale aj zo svojich myšlienok. Pred naším duchovníkom nesmie zostať nič tajné. S pokorou a synovskou dôverou kladieme k jeho nohám všetko.
Len tak nám Boh odpúšťa naše hriechy a my sa oslobodzujeme od ťarchy svojej viny, pretože vykoreňujeme vášne, ktoré sú v našej duši.
Je veľmi dôležité mať jedného stáleho duchovného otca. Zároveň máme právo vybrať si toho, ktorého považujeme za najvhodnejšieho. Mal by to byť kňaz, v blízkosti ktorého nájdeme duchovnú posilu a pri ktorom sa budeme cítiť bezpečne. Už svätý Symeón Nový Teológ si všimol to, čo platí aj dnes: Tí, ktorí vedia dobre viesť a uzdravovať rozumové duše, sú zriedkaví v každej dobe. Musíme preto dávať veľký pozor pri výbere duchovného otca, ktorý sa stane správnym vodcom v našom duchovnom živote.
Prevzaté z knihy: Zozuľak J.: Ortodoxia a ortopraxia.
Čo je sviatosť zmierenia?
Sviatosť zmierenia (sa volá aj Svätá spoveď, Sviatosť pokánia, Sväté tajomstvo spovede, Sviatosť svätej spovede, Sviatosť odpustenia, Sviatosť obrátenia, lat. confessio) je sviatosť, počas ktorej sa penitent (kajúcnik) vyznáva zo svojich ľahkých a ťažkých hriechov kňazovi alebo biskupovi prostredníctvom tzv. ušnej spovede alebo súkromnej, individuálnej spovede. Na základe vyznania hriechov a ich ľútosti spravidla dostáva rozhrešenie ako znak ich odpustenia.
Rozhrešenie nemusí penitent dostať v špecifických prípadoch, o ktorých hovorí Kódex kánonického práva, resp. Kódex kánonov východných cirkví.
Sviatosť pokánia, ako všetky sviatosti, je liturgickým slávením. Riadnymi zložkami slávenia sú: kňazov pozdrav a kňazovo požehnanie, čítanie Božieho slova na osvietenie svedomia a na vzbudenie ľútosti, povzbudenie k ľútosti, spoveď, ktorou sa uznávajú hriechy a vyznávajú sa kňazovi, uloženie a prijatie pokánia, kňazovo rozhrešenie, modlitba poďakovania a prepustenie s kňazovým požehnaním.
História a vývoj sviatosti zmierenia
Vyznanie hriechov formou stanoveného obradu má svoj pôvod a miesto takmer v každom náboženstve, avšak samozrejme vždy v inej podobe a rozsahu. Vyznávanie hriechov a prinášanie obety bolo prítomné napr. Podoba dnešnej spovede sa formovala počas prvých storočí kresťanstva, na začiatkoch poznáme okrem iného aj napr. verejné spovede, alebo tzv. jednorazové spovede, kedy mohol byť závažný hriech (napr.
Priebeh sviatosti zmierenia
Spoveď, t.j. vyznanie a oľutovanie hriechov, je prejavom toho, že človek sa zamýšľa nad svojimi skutkami a hodnotí ich v kontexte svojej viery, Písma a vlastného svedomia. Úkonom vyznania a ľútosti sa veriaci vracia do Božej blízkosti a posilňuje svoje smerovanie k Bohu.
Po vyznaní hriechov kňaz kajúcnika poučí a uloží mu epitímiu (kánon, pokutu) - skutok kajúcnosti, ktorý má vykonať. Je to istá forma duchovnej terapie, ktorá má pomôcť človeku napredovať v duchovnom živote, uzdraviť zranenia spôsobené hriechom a zároveň je to prejav kajúcnosti a vďačnosti voči Bohu. Epitímia môže byť aj úsilím aspoň čiastočne vynahradiť dôsledky spáchaných hriechov konaním dobra.
Kňaz udeľuje odpustenie v mene Božom. V rímskokatolíckej a pravoslávnej cirkvi je spoveď jednou zo siedmich sviatostí. Všeobecné rozhrešenie je možné len za úzko vymedzených podmienok.
V gréckokatolíckej cirkvi sa má spoveď konať pred analojom, na ktorom je ikona Krista a evanjeliár (alebo kríž a evanjeliár). Kňaz nie je vnímaný ako sudca, ale ako príhovorca a lekár.
Vyznanie hriechov kňazovi je podstatnou časťou sviatosti pokánia. Je potrebné, aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté.
Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti, živí sa nádejou na Božie milosrdenstvo.
Kto chce dosiahnuť zmierenie s Bohom a s Cirkvou, musí vyznať kňazovi všetky ťažké hriechy, z ktorých sa ešte nespovedal a na ktoré sa rozpamätá po starostlivom spytovaní svedomia. Cirkev veľmi odporúča spovedať sa zo všedných hriechov, hoci to samo osebe nie je nevyhnutné.
Ako má vyzerať dobrá svätá spoveď? Lucián Bogucki
„Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve.“ Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, „zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou“.
Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.
Duchovné účinky sviatosti pokánia sú:
- zmierenie s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získava milosť
- zmierenie s Cirkvou
- odpustenie večného trestu, ktorý si človek zaslúžil za smrteľné hriechy
- odpustenie, aspoň čiastočné, časných trestov, ktoré sú následkami hriechov
- pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha
- vzrast duchovných síl pre kresťanský boj
Individuálne a úplné vyznanie ťažkých hriechov, po ktorom nasleduje rozhrešenie, je jediným riadnym prostriedkom zmierenia s Bohom a s Cirkvou.
Spovedné tajomstvo
Spovedné tajomstvo je dôležité pri každej spovedi. Čo povie penitent pri spovedi je prísne tajné, dôverné. Kňaz nesmie zo spovede nikomu nič prezradiť. Porušenie spovedného tajomstva by hrozilo až exkomunikáciou z Cirkvi samotným skutkom (latae sententiae). Takisto aj kajúcnik musí zachovať spovedné tajomstvo.
Príprava na svätú spoveď
Predtým, než začnete odsudzovať zrkadlo za obraz, ktorý ti ukazuje, dobre uváž, či na ňom nie je niečo pravdivé.
Ku koncu týždňa, v ktorom som sa pripravoval na spoveď, ma napadlo, že by mala byť čo najpodrobnejšia. Začal som teda preberať a prezerať všetky svoje hriechy od mladosti až podnes. Robil som to veľmi dôkladne a aby som nič nezabudol, všetko, na čo som si spomenul, som čo najpresnejšie zapísal. Pokryl som tým veľký hárok papiera. Počul som, že v Kitajevskej pustovni, asi päť míľ od Kyjeva, býva kňaz, ktorý žije asketickým životom, je veľmi múdry a plný porozumenia. Každý, kto k nemu prišiel, aby prijal sviatosť zmierenia, našiel ovzdušie nežného súcitu a odišiel so spásnym poučením a pokojným duchom. Veľmi som sa potešil, keď som o ňom počul a ihneď som k nemu zašiel. Chvíľu sme spolu hovorili a potom som sa opýtal na jeho radu, podávajúc mu papier, aby sa naň pozrel. Prečítal si ho a povedal: “Drahý priateľ, veľa z toho, čo ste napísali je úplne malicherné. Počujte: nechoďte sa spovedať z hriechov, ktoré ste už ľutovali a boli vám odpustené. Znovu sa s nimi nezaoberajte, pretože by to poukazovalo na pochybnosti o moci sviatostného zmierenia. Potom: nepripomínajte si iných ľudí spojených s vašimi hriechmi: súďte iba seba. Po tretie: svätí otcovia nám zakazujú podrobne rozprávať o všetkých okolnostiach hriechu a radia nám, aby sme ich vyznali bez určitých detailov, aby nevzniklo pokušenie pre spovedajúceho sa i pre kňaza. Po štvrté: prišli ste ľutovať a neľutujete, čo ste spáchali. To, že nedokážete ľutovať svedčí, že vaše pokánie je vlažné a nedbalé. Po piate: uvádzate všetky možné podrobnosti, ale prehliadli ste to hlavné; nezahrnuli ste najvážnejšie hriechy. Nevyznali ste ani nenapísali, že nemilujete Boha, že nenávidíte svojho blížneho, že neveríte v Božie slovo a že ste plný pýchy a ctižiadostivosti. V týchto štyroch hriechoch je všetko zlo a naša duchovná skaza. Sú to hlavné korene, z ktorých vyrážajú výhonky všetkých hriechov, do ktorých padáme.”
Bol som veľmi prekvapený, keď som si ho vypočul a povedal som: “Odpusťte mi, ctihodný otče, ale ako je možné nemilovať Boha, nášho Stvoriteľa a Ochrancu? V čo by sme mali veriť, ak nie v Božie slovo, v ktorom je všetka pravda a svätosť? Všetkým svojím blížnym prajem dobro. Prečo by som ich mal nenávidieť? Nemám nič, na čo by som mohol byť pyšný. Okrem svojich nevyčísliteľných hriechov nemám vôbec nič, čo by si zaslúžilo chválu; a po čom by som mal túžiť pri svojej chudobe a chatrnom zdraví?
Keby som bol vzdelaným alebo bohatým mužom, potom by som sa určite previnil v tom, o čom ste hovorili.” Odpovedal: “Škoda, môj milý, že ste tak málo pochopili z toho, čo som vám povedal. Pozrite sa! Poučím vás rýchlejšie, keď vám dám tieto poznámky. Vždy ich používam pri svojej vlastnej spovedi. Prečítajte si ich a spoznáte, že jasne a presne dokazujú to, čo som vám povedal.”
Keď som pozorne obrátil svoj zrak na seba a pozoroval trvalý stav svojho vnútra, presvedčil som sa, že nemilujem Boha, nemám lásku k svojim blížnym, nemám nábožnú vieru a som plný pýchy a pôžitkárstva. To všetko je výsledkom podrobného skúmania mojich pocitov a správania.
1. Nemilujem Boha
Keby som miloval Boha, neustále by som na neho myslel s radostným srdcom. Každá myšlienka na Boha by mi poskytovala šťastie a blaženosť. Naopak, oveľa častejšie a horlivejšie myslím na pozemské veci a myslieť na Boha je pre mňa prácne a suchopárne. Keby som miloval Boha, potom by bol rozhovor s ním v modlitbe mojím pokrmom a potešením a doviedol by ma k neprerušovanému spoločenstvu s ním. Ale naopak, nielenže nenachádzam potešenie v modlitbe, ale považujem ju dokonca za námahu. Zápasím s nechuťou, som oslabovaný lenivosťou a radšej som hotový dychtivo sa zaoberať hocijakou bezvýznamnou maličkosťou, len nech to skráti modlitbu a odvádza ma od nej. Môj čas uteká nepozorovane v malicherných činnostiach, ale keď sa venujem Bohu, keď sa staviam do jeho prítomnosti, zdá sa mi každá hodina dlhá ako rok. Ak niekto miluje druhého, myslí naňho celý deň, nepretržite, predstavuje si ho, stará sa oň a za žiadnych okolností jeho milovaný priateľ neopúšťa jeho myseľ. Avšak ja si v priebehu dňa sotva vyhradím jednu hodinu na hlboké ponorenie sa do meditácie o Bohu, na zapálenie svojho srdca láskou k nemu, zatiaľ čo horlivo venujem dvadsaťtri hodín dňa ako vrúcnú obeť modlám svojich vášní a sklonov. Dychtím po rozhovoroch o ľahkovážnych veciach a po tom, čo znižuje ducha; to ma teší. Ale v úvahách o Bohu som vyprahnutý, znudený a lenivý. Aj keď som inými nechtiac vtiahnutý do duchovného rozhovoru, snažím sa rýchlo zmeniť tému na takú, ktorá sa páči moji žiadostiam. Som neúnavne zvedavý na novinky o občianskych záležitostiach a politických udalostiach; horlivo hľadám uspokojenie pre svoju záľubu v získavaní poznatkov o vede a umení a na cestách v získavaní vecí, ktoré túžim vlastniť. Ale štúdium Božích zákonov, znalosť Boha a náboženstva robí na mňa pramalý dojem a neuspokojuje hlad mojej duše. Nielenže tieto veci považujem za nepodstatné zamestnanie pre kresťana, ale svojím spôsobom za akési vedľajšie záujmy, ktorými by som sa mohol zaoberať vo svojom zvyšnom čase, vo voľných chvíľach. V krátkosti, ak sa láska k Bohu posudzuje podľa zachovávania jeho prikázaní: “Ak ma miluješ, zachovávaj moje prikázania”, hovorí náš Pán Ježiš Kristus, potom ja nielenže ich nezachovávam, ale dokonca sa o to málo snažím; nasleduje teda celkom isto záver, že nemilujem Boha. Tak to hovorí aj sv. Vasilij (Bazil) Veľký: “Dôkaz, že človek nemiluje ani Boha ani Christa je v tom, že nezachováva jeho prikázania”.
2. Nemilujem svojho blížneho
Nielenže som neschopný položiť za neho svoj život (ako hovorí evanjelium o tom, kto má lásku k svojmu priateľovi), ale ani neobetujem pre dobro svojho blížneho svoje šťastie, svoje pohodlie, svoj pokoj. Keby som ho miloval ako seba samého, ako hovorí evanjelium, jeho nešťastie by ma zarmútilo a jeho šťastie by ma tešilo. Ale naopak, načúvam podivným, nešťastným historkám o svojich blížnych a nie som zarmútený; zostávam úplne nedotknutý, alebo - čo je ešte horšie - nachádzam v tom niečo ako potešenie. Nesprávne správanie svojho brata nezakrývam svojou láskou, ale s odsúdením to rozhlasujem. Jeho dobro, česť a šťastie ma neteší ako moje vlastné, ale akoby boli niečím úplne cudzím; nepotešujú ma. Dokonca vo mne vzbudzujú ľstivé pocity závisti alebo opovrhovania.
3. Nemám nábožnú vieru
Neverím ani v nesmrteľnosť, ani v Evanjelium. Keby som bol pevne presvedčený a veril bez pochybností, že za hrobom je večný život a odplata za skutky tohto života, neustále by som musel na to myslieť. Samotný ideál nesmrteľnosti by ma udržoval v bázni pred Bohom a správal by som sa tomto svete ako cudzinec, ktorý sa tu pripravuje na vstup do svojej rodnej zeme. Naopak, vôbec nemyslím na večnosť a považujem koniec tohto pozemského života za hranicu svojej existencie. Hniezdi vo mne tajná myšlienka: “Kto vie, čo bude po smrti?” Ak poviem, že verím v nesmrteľnosť, tak hovorím iba o svojej mysli a moje srdce je veľmi vzdialené pevnému presvedčeniu. Túto skutočnosť otvorene dosvedčuje moje správanie a moja neustála starostlivosť o uspokojovanie zmyslového života.
Keby som s vierou a celým srdcom prijal sväté Evanjelium ako Božie slovo, keby som sa ním neustále zaoberal, študoval ho, nachádzal v ňom potešenie a s hĺbkou zbožnosti zameral naň svoju pozornosť! Je v ňom ukrytá múdrosť, milosrdenstvo a láska. To by ma viedlo ku šťastiu, nachádzal by som pokoj v štúdiu Božích zákonov vo dne i v noci. V nich by som nachádzal potravu ako svoj každodenný chlieb a moje srdce by bolo vedené k zachovávaniu zákonov. Nič na zemi by nebolo dosť silné, aby ma od toho odpútalo. Ale v skutočnosti je to naopak - vždy, keď čítam alebo počujem Božie slovo, a býva to len z nutnosti alebo všeobecnej lásky ku vedomostiam, pristupujem k nemu bez napätej pozornosti a zdá sa mi nudné a nezaujímavé. Zvyčajne skončím s čítaním bez akéhokoľvek zisku a som veľmi náchylný prejsť na svetské čítanie, ktoré ma viac teší a v ktorom nachádzam nové a zaujímavé námety.
4. Som plný pýchy a zmyslovej sebalásky
Potvrdzujú to všetky moje skutky. Keď v sebe vidím niečo dobré, chcem to zverejniť alebo sa s tým pred inými ľuďmi pochváliť, alebo sám seba obdivovať. Aj keď vystavujem na obdiv vonkajšiu pokoru, pripisujem ju svojej vlastnej sile a považujem sa za lepšieho než tí druhí, alebo aspoň za nie horšieho. Keď v sebe spoznám chybu, snažím sa ju ospravedlniť; zakrývam ju slovami “som jednoducho taký” alebo “nemôžem za to”. Hnevám sa na ľudí, ktorí som mnou nejednajú s úctou a považujem ich za neschopných oceniť hodnotu človeka. Chválim sa svojimi darmi a považujem neúspechy v akejkoľvek činnosti za osobnú urážku. Reptám a teší ma nešťastie mojich nepriateľov. Keď sa usilujem o niečo dobré, robím tak preto, aby som dosiahol chválu alebo pre duchovné pôžitkárstvo či svetskú útechu. V krátkosti, neustále zo seba robím idol a sústavne mu slúžim, pričom vo všetkom hľadám zmyslovú radosť a potravu pre svoje zmyselné vášne a chtivosť.
Keď sa nad tým všetkým zamýšľam, vidím, že som pyšný, neverný, neveriaci, bez lásky k Bohu a prechovávam nenávisť k svojmu blížnemu. Môže byť niečo hriešnejšie? Duchovia temna sú na tom lepšie než ja. Hoci nemilujú Boha, nenávidia človeka a žijú v pýche, predsa aspoň veria a chvejú sa pred Bohom. Ale ja?! Môže byť horšie odsúdenie než to, ktoré ma čaká? Vari bude vynesený prísnejší výrok o treste než ten nad nevšímavým a nerozumným, premárneným životom, ktorý poznávam sám v sebe?
Pri čítaní spovedného zrkadla, ktoré som dostal od kňaza, som sa zdesil a pomyslel si: “Nebesia! Aké hrozné hriechy sú vo mne ukryté a doteraz som si to nevšimol!” Túžba po očistení ma viedla k tomu, aby som prosil tohto veľkého duchovného otca, aby ma naučil poznať príčiny všetkého toho zla a spôsob, ako ho vyliečiť. A on ma začal poučovať:“Pozrite sa, bratku, príčinou nemilovania Boha je nedostatok viery, nedostatok viery je spôsobený nedostatočným presvedčením a príčinou toho je zanedbanie hľadania svätého a pravdivého poznania. Je to ľahostajnosť voči svetlu Ducha. Jednoducho, ak neveríte, nemôžete milovať; ak nie ste presvedčený, nemôžete veriť, a aby ste získali presvedčenie, musíte dosiahnuť plnú a presnú znalosť toho, o čo sa jedná. Meditáciou, štúdiom Božieho slova a všímaním si svojich skúseností musíte vo svojej duši vzbudiť smäd a túžbu - alebo, ako to niektorí nazývajú - “zázrak”, ktorý prináša neuspokojiteľnú túžbu poznať veci lepšie a plnšie, vniknúť hlbšie do ich podstaty.“
Jeden duchovný autor o tom hovorí takto: “Láska väčšinou rastie pomocou poznania a čím väčšia je hĺbka a rozsah poznania, o to viac bude lásky, tým ľahšie zmäkne srdce a otvorí sa pre Božiu lásku. Treba sa usilovne dívať na plnosť a krásu Božej podstaty a bezhraničnú lásku Boha k človeku.” Teraz vidím, že dôvodom týchto hriechov, o ktorých ste čítali, je lenivosť v premýšľaní o duchovných veciach, ktorá tlmí potrebu takých myšlienok. Ak chcete vedieť, ako prekonať zlo, usilujte sa všetkými prostriedkami, ktoré poznáte, o duchovné osvietenie a dosahujte ho usilovným štúdiom Božieho slova a svätých otcov, pomocou rozjímania a duchovných rád a rozhovorom s ľuďmi, ktorí sú múdri v Christovi. Ach, drahý brat, koľko nešťastia nás stretáva iba preto, že sme leniví hľadať Svetlo pre našu dušu prostredníctvom slova pravdy. Neštudujeme Božie zákony vo dne a v noci, nemodlíme sa dôkladne a neustále. A preto je náš vnútorný človek hladný, studený a vysilený, takže už nemá síl uskutočniť odvážny krok vpred na ceste spravodlivosti a spásy! Rozhodnime sa, milovaný, použiť tieto metódy a čo najčastejšie napĺňať svoju myseľ myšlienkami o nebeských veciach; vtedy láska, ktorá je do našich sŕdc vlievaná zhora, vyšľahne v nás sťa plameň. Urobme tak spolu a modlime sa čím častejšie, pretože modlitba je hlavným a najmocnejším prostriedkom našej obnovy a nášho dobra. Modlime sa slovami, ktoré nás učí svätá Cirkev: Ó Bože, daj, aby som ťa miloval tak, ako som kedysi miloval hriech.”
Všetko som si pozorne vypočul. S hlbokým dojatím som požiadal tohto svätého otca, aby vypočul moju spoveď a vyslúžil mi sväté sviatosti. Na druhý deň ráno, po prijatí sviatosti eucharistie som sa s požehnanou posilou chcel vrátiť do Kyjeva, ale dobrý otec, ktorý odišiel na dva dni do lavry, ma na tú dobu nechal vo svojej pustovni, priamo vo svojej cele, takže som sa v jej tichu mohol bez prekážok oddať modlitbe. Skutočne, strávil som tu dva dni ako v nebi. Vďaka modlitbe svojho starca som sa aj napriek všetkej svojej nehodnosti radoval z dokonalého pokoja. Modlitba pretekala mojím srdcom tak ľahko a šťastne, že som počas tej doby zabudol na všetko, i na seba; v mojej mysli bol iba Isus Christos. Nakoniec sa kňaz vrátil. Požiadal som ho o radu, kam by som mal teraz putovať.
Ako postupovať pri svätej spovedi?
Svätá spoveď je osobným stretnutím človeka s Božím milosrdenstvom. Nasledujúci prehľad vám ponúka prehľadný a zrozumiteľný postup, ako spoveď prebieha, aby ste sa na ňu mohli pokojne a dôstojne pripraviť.
Spoveď - postup pri svätej spovedi krok za krokom:
- Na začiatku sa pozdravíš slovami: Pochválený buď Ježiš Kristus! Kňaz odpovie: Naveky Amen.
- Pokiaľ ťa kňaz nepozná, tak sa stručne predstav: Mám... rokov. Chodím do školy (ZŠ, SŠ, VŠ), Pracujem ako... Som slobodný (ženatý, vdovec...)
- Potom povedz: Spovedám sa Pánu Bohu i vám otče duchovný, že od mojej poslednej spovede, ktorá bola pred mesiacom (rokom, pred... rokmi) som spáchal tieto hriechy: Vymenuj podľa návodu Zoznam hriechov na spoveď - Najčastejšie hriechy pri spovedi.
- Ak sa ti niekedy stalo, že si vedome pri spovedi hriech zamlčal, treba konkrétne povedať, ktorý to bol hriech.
- Po vyznaní hriechov povedz: Na viac hriechov sa už nepamätám.
- Nasleduje povzbudenie kňaza, pričom ti kňaz uloží pokánie: (najčastejšie nejakú modlitbu, ktorú sa máš po skončení spovede hneď pomodliť).
- Kňaz ťa vyzve, aby si oľutoval svoje hriechy. Môžeš to urobiť aj týmito, alebo podobnými slovami: „Bože, láska moja Teba milujem. Preto svoje hriechy veľmi ľutujem. Nechcem viac uraziť tvoju dobrotu. Prosím Ťa odpusť mi pre krv Kristovu.“
- Kňaz ti udelí rozhrešenie, pričom nad tebou urobí znak kríža. Vtedy sa prežehnaj.
- Pri odchode ti kňaz môže povedať slová pozdravu: S Pánom Bohom! Odpoveď: S Bohom! Alebo: Ďakuj Pánovi, lebo je dobrý.
Zoznam hriechov na spoveď
- ,,Ja som Pán, Boh tvoj!
- ,,Nevezmeš meno Božie nadarmo.
- Prichádzal som načas na svätú omšu?
- Bola som na potrate alebo som radil/a niekomu inému, aby išiel na potrat? (Ten kto poskytne potrat, je automaticky exkomunikovaný, ako aj ten, ktorý sa zúčastní spoluprácou na potrate, Kánon 1398.
- Podieľal som sa na alebo som schvaľoval tzv.
- ,,Nezosmilníš. " (Ex 20:14).
- Poznámka: v oblasti úmyselných sexuálnych hriechov, ktoré sú dole vymenované, sa všetky považujú za smrteľné hriechy, ak ich sprevádza plné vedomie a plný súhlas vôle.
- Používal som nečisté alebo sugestívne slová? Hovoril som nečisté príbehy a vtipy?
- Zámerne som sa pozeral na nečisté televízne programy, videá, hry, obrázky, filmy?
- ,, Nepokradneš." (Ex 20:15)
- ,, Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je.
- Kradol som, podvádzal som, pomáhal som pri tom alebo som nabádal iných, aby kradli alebo si ponechali ukradnuté veci?
- Plnil som si svoje zmluvné záväzky? Dával som alebo prijímal som úplatky? Platil som účty a faktúry? Hazardoval som, špekuloval som?
- ,, Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.
- Zámerne som klamal a podvádzal iných alebo ranil a poškodil iných svojimi lžami?
- Postil som sa na Popolcovú stredu a Veľký piatok?
- Šiel som na sväté prijímanie v stave smrteľného hriechu?
tags: #pravoslavna #cerkev #prva #sv #spoved