Pri príležitosti 45. výročia intervencie vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do ČSSR v noci z 20. na 21. augusta 1968, ktorá urobila rázny koniec „socializmu s ľudskou tvárou“, je dôležité pripomenúť si dopad týchto udalostí aj na náboženský život v Československu.
Vojenská okupácia, známa aj ako operácia Dunaj pod aktovkou ZSSR, bola jednoznačnou odpoveďou na udalosti tzv. obrodného procesu v krajine. Nastolený trend „konsolidácie“ pomerov sa pochopiteľne prejavil aj v náboženskom živote. Znamenal návrat k predchádzajúcim formám štátnej cirkevnej politiky s tým rozdielom, že postoj štátu k cirkvám bol predsa len iný, ako tomu bolo v zakladateľskej etape budovania socializmu. Malo to svoje dôvody. Politika vládnucej garnitúry po 26. auguste 1968 mala plné ruky práce s naplnením moskovského pátnásťbodového protokolu. Zároveň zmena straníckeho vedenia v apríli 1969 na čele s Gustávom Husákom (1913 - 1991) nadobudla po „intervenčnej pomoci“ ZSSR nový ráz. Politický kurz poprel všetky hodnoty „obrodného procesu“ a začal uplatňovať proces tzv. normalizácie.
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968.
Postoj štátnych orgánov k cirkvám po roku 1968
Postoj štátnych orgánov k pravoslávnej cirkvi, ktorá sa po februárovom štátnom prevrate 1948 dostala do pozície „protežovaného“ náboženského spoločenstva oproti ostatným cirkvám, zaznamenal tiež určitý regres. Napriek tomu, že v očiach komunistov bola stále vnímaná ako lojálna cirkev, príchodom normalizácie stratila odtieň „privilegovanej“ skupiny. Napomohli tomu aj jej nereálne požiadavky adresované správnym komisiám v rámci majetkovoprávneho vysporiadania s gréckokatolíckou cirkvou.
Čo sa týka gréckokatolíckej cirkvi, ocitla sa podobne ako po roku 1945 opäť v nemilosti štátneho a straníckeho vedenia a bola označená za hlavného vinníka, ktorý bránil konsolidácii pomerov na východnom Slovensku. Predovšetkým to bola naviazanosť na Vatikán, ktorý bol vnímaný v očiach komunistov ako „nástroj západného imperializmu“. Gréckokatolíkom priťažilo aj samotné nadviazanie kontaktov a spolupráca s emigráciou duchovných v Kanade a Ríme. Okrem toho povolenie činnosti gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1968 vytváralo istý precedens vo vzťahu ku krajinám východného bloku, kde podobne ako v ČSSR bola v 50. rokoch násilne likvidovaná katolícka cirkev byzantského obradu (západná Ukrajina, Rumunsko a Zakarpatská Ukrajina).
Pochopiteľne, v prvom rade obnovenie gréckokatolíckej cirkvi a následne augustová intervencia vojsk Varšavskej zmluvy vzájomné pomery medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou nestabilizovala, skôr naopak. Situácia sa ešte viac vyhrotila vo forme náboženských konfliktov násilnej a nenásilnej povahy. Do prvej skupiny patrili prevažne incidenty, ktoré začínali najprv slovnými urážkami, neskôr prerástli do narušovania osobnej a domovej slobody a v niektorých prípadoch končili ublížením na zdraví, ba aj smrťou. Druhá skupina skôr zahŕňala rozpory nenásilnej povahy (politického a personálneho charakteru).
Situácia v okrese Humenné a reakcie Vsl. KNV
Za jednotlivé okresy situáciu zmapoval i Východoslovenský Krajský národný výbor (ďalej Vsl. KNV), ktorý dané pomery opísal nasledovne: „Po príchode vojsk gréckokatolícka cirkev rozšírila správy, že tieto vojská zavolala pravoslávna cirkev. Na druhej strane pravoslávna cirkev za gréckokatolíckou cirkvou v ničom nezaostávala a rozniesla chýry o tom, „[...] že jednou z otázok, ktoré rieši moskovský protokol o normalizácii situácie v Československu, je aj otázka gréckokatolíckej cirkvi. Podľa týchto správ vláda koncom októbra t. r. zruší povolenie pre gréckokatolícku cirkev.“
Politický kontext sa prejavil aj vo verejnej mienke ľudí. Pravoslávna cirkev bola aj naďalej spájaná so Sovietskym zväzom. Bežným sa stalo osočovanie, že je „boľševická“ a slúži komunizmu. Odzrkadlilo sa to aj počas nepokojov v okrese Michalovce (obec Malé Zalužice) dňa 29. februára 1969, keď rozvášnený dav na adresu pravoslávnych kričal: „Choďte do Moskvy, tam vám dajú kostol.“
Vsl. KNV zložitosť celej situácie videl v usporiadaní náboženských pomerov, ktoré spôsobili rozpory medzi súčasnou pravoslávnou a obnovenou gréckokatolíckou cirkvou. Správne predpokladal, že konflikty môžu nastať „nielen tým, že časť veriacich z pravoslávia sa prípadne prihlási k obnovenej gréckokatolíckej cirkvi, ale predovšetkým tým, že vzniknú spory o farnosti, kostoly ako i celý cirkevný majetok, ktorý t. č. spravuje pravoslávna cirkev.
Rok 1968 priniesol i zásadné zmeny v usporiadaní štátu. Vznik federácie, ktorá po prijatí Národným zhromaždením 27. októbra 1968 bola ukotvená aj právne zákonom pod č. 143/1968 Zb., znamenala výraznú zmenu i v riadení štátu. Tak Česi, ako aj Slováci disponovali vlastným zákonodarným orgánom (Národnou radou) a svojou vládou. Dňa 14. marca 1969 na svojej schôdzi vládnym uznesením číslo 62 uložila predsedovi Vsl. KNV Jozefovi Gabriškovi a dvom rezortom, ministerstvu kultúry a vnútra úlohu vyriešiť cirkevnopolitickú situáciu na východnom Slovensku.
Snahy o stabilizáciu pomerov a ich neúspech
Minister kultúry Miroslav Válek (1927 - 1991) začiatkom apríla odcestoval na východné Slovensko, kde sa stretol s predstaviteľmi oboch cirkví. Predostrel im podmienky, za akých je vláda ochotná udeliť súhlas na vymenovanie Jána Hirku do funkcie dočasného ordinára gréckokatolíckej cirkvi a súhlas biskupovi Vasiľovi Hopkovi na vykonávanie funkcie svätiaceho biskupa. Išlo o nasledujúce opatrenia:
- zúčastnené strany sa zaviažu, že celou svojou autoritou a ordinárskou právomocou sa pričinia o urýchlené vyriešenie sporov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou;
- ustanoví sa čím skôr zmiešaná komisia pozostávajúca z členov rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi na najvyššej úrovni, ktorá do troch mesiacov od svojho založenia uzavrie globálnu dohodu o rozdelení majetku, spoločnom užívaní kostolov, riadiacu sa zásadami druhého vatikánskeho koncilu v intenciách „ekumenického spolunažívania, znášanlivosti a tolerancie“;
- ustanovený 18-členný Akčný výbor gréckokatolíckeho duchovenstva ukončí svoju činnosť dňom vymenovania dočasného ordinára, s tým, že duchovný Ján Murín (1913 - 1990) do štrnástich dní po vymenovaní J.
V rovnakom dni, t.j. 1. apríla 1969 prítomní Ambróz Lazík, biskup rímskokatolíckej cirkvi, J. Hirka a V. Hopko súhlasili s predloženými podmienkami a na ministerstvo kultúry adresovali dva listy. V prvom prijali stanovené požiadavky a v druhom oznámili rezortu zloženie medzicirkevnej komisie. Na ďalší deň bol J. Hirkovi udelený súhlas na vykonávanie úradu dočasného ordinára s právami rezidenčného biskupa a V.
Uplynul takmer polrok, ale situácia sa stále nezlepšila. Zo správ doručených na ministerstvo kultúry SSR sa dozvedáme, že medzicirkevná komisia otázke konsolidácie pomerov na východnom Slovensku nepripisovala takú vážnosť, akú by si zaslúžila. Jej činnosť ovplyvňovali duchovní, ktorí využívali veriacich na presadenie svojich požiadaviek. Zaužívanou frázou sa stala otázka i odpoveď: „Ja nič, to chcú veriaci!“ Systemizácia farností a upokojenie cirkevnopolitickej situácie boli v nedohľadne.
Keďže otázka vzájomného spolunažívania gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi nebola do 30. júla 1969 uspokojivo vyriešená, ako to požadovalo ministerstvo vnútra, rezort vypracoval harmonogram činnosti na každý týždeň a záväzný termín stanovil na 22. septembra 1969. Avšak ani tento dátum nebol splnený, a tak sa celá vec predložila Predsedníctvu ÚV KSS, ktoré o tomto probléme rokovalo 10. decembra 1969. V krátkom časovom horizonte boli slovenskému premiérovi Petrovi Colotkovi (nar. 1925) predložené návrhy na stabilizáciu pomerov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou. Elaborát P. Colotka predostrel vláde, ktorá ho schválila na svojom rokovaní 9.
Podstata dokumentu spočívala v tzv. výbere spoľahlivých duchovných, ktorí by sa pričinili o urýchlené vyriešenie cirkevných pomerov na východnom Slovensku. Naopak, sankcionovaní mali byť tí, ktorí konsolidácii bránili. Za problematické okresy boli označené Bardejov, Humenné, Vranov nad Topľou, Spišská Nová Ves, Stará Ľubovňa a Svidník. Elaborát rátal aj s krajným riešením. V prípade dlhodobo nepriaznivého stavu sa malo prikročiť k výmene vyššieho kléru, či dokonca k opätovnému zákazu gréckokatolíckej cirkvi. Tento radikálny krok sa odvolával na vládne uznesenie č.
Ako sme už vyššie uviedli, obdobie 70. a 80. rokov 20. storočia sa nieslo v znamení nájdenia spoločného „modus vivendi“ medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou. Aj keď štátny aparát a stranícke vedenie pod tlakom verejnosti (príchod „Pražskej jari“) opätovne povolili činnosť gréckokatolíckej cirkvi, ich presvedčenie, že do pol roka bude všetko vyriešené k plnej spokojnosti oboch strán, ukázalo sa ako naivné. Vysvetlení, prečo k tomu došlo, je určite viacero. Ani jedna z cirkví nechcela ustúpiť zo svojich požiadaviek. Pritom dôležitú úlohu tu zohrala aj skutočnosť riadiaca sa starozákonným „oko za oko, zub za zub“, a zároveň nemalou mierou sa o to pričinili i nové pomery v čele štátu a strany, kde posty liberálne orientovaných komunistov boli obsadené stalinistami.
Miera viny spočívala v absencii prijatia záväznej dohody medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou o rozdelení majetku, spoluužívaní chrámov a úprave vzájomných vzťahov. Predlžovalo sa tak len obdobie tzv. provizória prejavujúce sa chaosom a zmätkom. Právo tak prevzal do svojich rúk prostý ľud, ktorý si výtržnosťami a násilím vynucoval presadenie svojich požiadaviek. Šanca, že dôjde k náprave a odstráneniu starých krívd bola skôr ilúziou.
Okupácia Česko-Slovenska ruskou armádou v roku 1968 | tvnoviny.sk
tags: #pravoslavna #cirkev #farnost #humenne #ekonomicke #oddelenie