V týchto dňoch sa distribuuje kniha Historický schematizmus farností Prešovskej metropolie - Prešovská archieparchia. V tejto 765-stranovej knihe nájdete históriu terajších i zaniknutých farností a ich fíliálok, samotných terajších farských obcí, opis sakrálnych pamiatok a zoznam kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a osobností z jednotlivých farností Prešovskej archieparchie.
Súčasťou knihy je mapa terajších aj zaniknutých farností. Kniha je obohatená o tabuľky a fotografie, pričom cenné sú najmä historické doteraz nepublikované fotografie. Jej cena je 20,- eur.
Zároveň si môžete objednať plnofarebný prvý diel spoločnej edície Dedičstvo sv.
Mariánske pútnické miesto Ľutina je od sídla Prešovského arcibiskupstva v Prešove vzdialená len 27 km smerom k Starej Ľubovni v blízkosti mesta Sabinov. Leží na južnom svahu Čergovského pohoria v doline potoka Ľutinka.
Ľutina sa tak stala najvýznamnejším pútnickým miestom gréckokatolíkov na Slovensku.
Zjavenia v Ľutine
Tradícia o zjaveniach na ľutinskej hore hovorí, že 19. augusta 1851 ráno, asi okolo deviatej hodiny, na sviatok Premenenia Pána (podľa Juliánskeho kalendára) išla Zuzana Fekete s troma deťmi zbierať huby na ľutinskú horu. Keď prišla na miesto, kde teraz stojí pri Kaplnke sv. Mikuláša s prameňom Svätý kríž, naľakaná si kľakla na zem, lebo zbadala v bezprostrednej blízkosti slávnostne oblečeného biskupa, ktorý sa podobal na svätého Mikuláša zobrazeného na ikone miestneho ikonostasu.
Biskup sa prísnym pohľadom pozrel na preľaknutú ženu a karhajúcim hlasom povedal: „Dnes je veľký sviatok Pána, zbožný ľud je v chráme, spieva na liturgii a ty tu zbieraš huby?“ Zuzana so strachom odpovedala: „Otče, ja viem, že je dnes sviatok, ale ja som chudobná žena, mám tri deti a nemám im čo dať k obedu na stôl.“ Svätec pokračoval: „Aj včera si mohla nazbierať huby, nie dnes ráno! Preto Boh trestá ľudstvo, lebo si neváži nedele a sviatky. Nechce sa zúčastňovať svätej liturgie a namiesto chvál svojimi ústami uráža Boha. Na pamiatku nášho stretnutia sa tu má postaviť svätý kríž. Toto všetko povedz svojmu duchovnému otcovi.“ Potom svätec zmizol.
Deti nevideli nič, ale boli tiež prestrašené, lebo videli naľakanú mamu, ktorá im zakázala o tejto udalosti hovoriť. Svätec sa jej zjavoval na ceste, v lese a upozorňoval ju, aby splnila jeho príkazy. Povedal jej, že ak nepostavia na určenom mieste kríž, onemie. Nakoniec sa odhodlala všetko povedať miestnemu kňazovi Štefanovi Rojkovičovi. On jej ale neuveril.
Jedného dňa ráno sa Zuzane doma opäť zjavil svätec s posledným upozornením. Hneď vybehla k richtárovi, aby sa na neho prišiel pozrieť.
Keď ta prišli, richtár nič nevidel, ani nepočul a preto Zuzanu tiež považoval za bláznivú. Lenže v ten deň onemela. Hneď zavolali lekára, prišiel úradný lekár, prešovský (diecézny) a tretí lekár - psychológ z Košíc. Tí zistili, že Zuzana je telesne a duševne zdravá a že strata reči je záhadná - nevysvetliteľná.
Otec Rojkovič sa rozhodol dať urobiť kríž a postavil ho tam, kde to podľa Zuzany svätec prikázal. Sám ho čoskoro posvätil. Pri posviacke zvolala Zuzana zreteľným hlasom: „Opäť ho vidím“. Otec Rojkovič ju upokojil so slovami: „Buď spokojná, aj ja ho vidím“.
Po týchto udalostiach Zuzana skoro denne chodila do lesa. Jedného dňa sa jej opäť zjavil svätý Mikuláš na mieste, kde teraz stojí Kaplnka Zosnutia Presvätej Bohorodičky a požiadal ju, aby odovzdala otcovi duchovnému odkaz, aby na mieste ich stretnutia bola postavená kaplnka zasvätená Panne Márii. Na dôkaz ich stretnutia daroval svätý Mikuláš Zuzane Mariánsku ikonu, ktorú mala dať otcovi duchovnému, ako podklad obrazu pre budúcu svätyňu.
Zuzana ikonu zaniesla otcovi Rojkovičovi. Ten zvolal kurátorov, richtára, svedkov a spoločne dali ikonu do pokladnice, ktorú zamkli. Jeden kľúč zostal na fare a druhý u hlavného kurátora.
Na druhý deň išla Zuzana na to isté miesto, kde ju už čakal svätý Mikuláš. Opäť jej daroval takú istú Mariánsku ikonu. Zuzana aj túto odniesla na faru. Otec Rojkovič zvolal kurátorov a svedkov, medzi ktorými bol prítomný aj rímskokatolícky kňaz z Pečovskej Novej Vsi. Otvoriac pokladnicu s úžasom zistili, že tam prvá ikona nie je. Táto udalosť im pomohla uveriť. Aj rímskokatolícky kňaz si pred Zuzanou kľakol a prosil ju o odpustenie, pretože jej predtým tiež neveril a vysmieval sa jej.
Nasledovalo dôkladné vyšetrovanie biskupským úradom a krajským lekárskym kolégiom. Výsledky vyšetrovania boli poslané do Ríma na príslušnú kongregáciu, ktorá ich schválila. 24. mája 1855 poslal Svätý Otec Pius IX. Apoštolské breve.
Výstavba kaplniek a baziliky
Po tomto schválení sa začala celoštátna zbierka na stavbu kaplnky Zosnutia Presvätej Bohorodičky (Nanebovzatia Panny Márie). Ľudia putovali cez Viedeň, Budín, Transilvániu a Podkarpatsko. Tak sa začalo veľké putovanie veriacich celého Uhorska, Sedmohradska a Haliča. Každý prinášal zo sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55-60 tisíc.
Prvá oficiálna púť sa v Ľutine uskutočnila v roku 1855 po vydaní Apoštolského bréve pápeža Pia IX. No už pred tým sa na Ľutinskej hôrke zhromažďovali pútnici, ktorý v roku 1854 postavili Kaplnku Usnutia Presvätej Bohorodičky, tak ako to požadoval sv. Mikuláš. Stalo sa tak vďaka obetavosti kurátorov, ktorý putovali cez Viedeň, Budín, Transylvániu a Podkarpatsko, pričom zbierali prostriedky na vybudovanie spomínanej kaplnky.
V roku 1878 sa vybudovali kaplnky Sv. Anny a Sv. Kríža a v roku 1930 kaplnka sv. Mikuláša nad prameňom vody na mieste prvého zjavenia. V kaplnke Sv. Anny sa počas púti slávili molebeny za zdravie a požehnanie veriacich. V kaplnke Sv. Kríža panychídy za zosnulých.
Pôvodne bol v Ľutine drevený chrám zasvätený sv. Kozmovi a sv. Damiánovi, ktorý však priestorovo nevyhovoval pútnikom. Preto sa v roku 1896 pristúpilo k vybudovanie nového chrámu, dnešnej baziliky a ešte v tom istom roku bol chrám pod strechou. Neskôr sa vyskytli bližšie neurčené problémy a chrám bol napokon dokončený a posvätený v roku 1903. Medzi významné udalosti v dejinách pútnického miesta Ľutina patrí púť v roku 1945. Na nej blahoslavený biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM slávnostne ukončil eparchiálny Mariánsky rok trvajúci od 14. augusta 1944 do 15. augusta 1945.
Vplyvom púti sa postupne menilo postavenie Ľutiny v cirkevných štruktúrach. Do roku 1865 bola filiálkou farnosti Hanigovce a v spomínanom roku tu bolo prenesené sídlo farnosti.
V roku 1988 Svätý Otec Ján Pavol II. povýšil tento chrám a priľahlé objekty na hodnosť BAZILICA MINOR. Prvý prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ sa v roku 2007 rozhodol zväčšiť baziliku, aby bola nielen dôstojným, ale aj príjemným centrom pútí.
3. novembra 2010 sa začalo s úpravou bývalého farského sadu nad bazilikou, ktorý bol dlhé roky opustený a na jeho mieste vyrástli dve nové kaplnky, spolu s dvanástimi spovednicami. 20. augusta, prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ posvätil dve nové kaplnky. Druhá kaplnka je zasvätená sv. arcibiskupovi a divotvorcovi Mikulášovi. Posvätil aj dvanásť nových spovedníc a obnovený kríž na skale nad areálom baziliky.
V tom istom roku sa začalo s prestavbou Ľutinskej hory. Keďže farský sad bol veľký, na jeho mieste začal vyrastať Miniskanzen drevených chrámov. 30. novembra 2011 bola otvorená prvá časť miniskanénu.
V júli 2013, pri príležitosti 25. výročia vyhlásenia miestneho chrámu za baziliku minor, bazilika dostala nový šat v podobe rozmerných mozaík Božieho milosrdenstva, svätého Jána Pavla II., blahoslavených biskupov mučeníkov Pavla Petra Gojdiča, Vasiľa Hopka, Teodora Romžu, rehoľného kňaza mučeníka Metoda Dominika Trčku, svadby v Káne Galilejskej , milosrdného Samaritána a sv. sestry Faustíny.
V roku 2014 bol upravený terén, kde stáli maštale bývalého JRD. Zároveň sa začalo s obnovou ľutinskej hory, a to Kaplnky sv. O rok neskôr, v jari 2015, ľutinská hora začala zažívať komplexnú opravu. Liturgický priestor, ktorý bol do toho času nedokončený, dostal novú podobu. Novú podobu dostala aj budova toaliet, ktoré boli zmodernizované a vynovené.
Prešovský arcibikup a metropolita Ján Babjak SJ, navrhol prepojenie baziliky s ľutinskou horou Cestou svetla. Ďalšou dominantou areálu baziliky sa stal drevený chrám svätej Rodiny, ktorý sa vyníma na skale nad bazilikou. Súčasne s Chrámom svätej Rodiny a Cestou svetla, bola zhotovená aj Krížová cesta, ktorá začína pri Kaplnke sv. Mikuláša a končí pri drevenom chráme na kopci.
O opravu kaplnky svätého Mikuláša pri prameni sa pričinil prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ. V roku 2016 mystička Myrna Nazzour zo Sýrie, ktorá tu bola na...
Obnovenie činnosti cirkvi
Pútnickú tradíciu narušila násilná likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950. V čase totality komunistického režimu v rokoch 1950-1968, keď bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi zastavená a biskupi aj kňazi trpeli vo väzeniach, sa zastavili aj gréckokatolícke mariánske púte v Ľutine.
V roku 1968 bola znovu obnovená činnosť našej cirkvi. Napriek zlým vonkajším podmienkam sa začal počet pútnikov opäť zväčšovať. V rokoch 1981-1984 sa veriacim podarilo urobiť generálnu opravu chrámu. Každým rokom zvyšujúci sa počet pútnikov spôsoboval negatívny postoj štátnych úradov, ktoré chceli rôznymi akciami a zastrašovaním púte prekaziť. To sa im však nepodarilo.
Pravoslávna cirkevná obec v Ľutine
Pravoslávna cirkevná obec v Ľutine patrí bezpochyby k najznámejšiemu pútnickému centru jednoty už od ranného obdobia Československého štátu. Už od pradávna prítomnosť bohumilých občanov pravoslávneho vierovyznania prispieva tiež k tomu, že sa v roku 1930 obnovuje Pravoslávia pod vedením charizmatickej osobnosti - duchovného otca prot. Vasilija Solovjeva a pokladá pevný základ pre cirkevný život pravoslávnych veriacich v podobe vybudovania kamenného Chrámu zasväteného Zosnutiu Presvätej Bohorodičky.
Pospolitosť a snaha veriacich nakoniec v roku 1933 smeruje k tomu, že sa ľutinská Pravoslávna cirkevná obec stáva registrovanou i Krajským úradom pod číslom 186565/6/1933.
V nedeľu 25. augusta 2019 Jeho Blaženosť arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska Rastislava tradičným spôsobom - chlebom a soľou privítali veriaci cirkevnej obce. Pred vstupom do chrámu ho privítal miestny duchovný správca mitr. prot. Demeter Paster.
Spev počas sv. liturgie viedol spevácky zbor zo Sabinova pod vedením duchovného správcu cirkevnej obce Kručov prot. V závere sv. liturgie sa prihovoril metropolita Rastislav, ktorý prítomným zaželal, aby sa Ľutinská hora pre každého stala horou Tábor i Getsemanskou záhradou.
Po ňom sa prihovoril o. Demeter Paster, ktorý sa poďakoval Bohu za požehnaný deň, metropolitovi za účasť na oslavách sviatku a prítomným duchovným otcom a veriacim za spoločné modlitby. Po slávnostných príhovoroch sa uskutočnil litijný sprievod okolo chrámu s čítaním sv.
Dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku
Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.
O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor. Niektorí, ako napríklad archimandrita Vasilij Pronin, sú tej mienky, že Mukačevská eparchia bola jedna z takzvaných siedmich panónskych eparchií založená svätým Metodom.
S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Bulharské hranice tvorili rieky Tisa, Maraša, Dnester. V každom prípade na sever od rieky Maraša a na Potisí žilo mnoho Slovanov. Avšak je isté, že Svätoplukov rozkaz o zákaze slovanskej bohoslužby nemal dopad na územie mimo Veľkej Moravy.
Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci v Bulharsku sa nezameriavali len na dvor cára Borisa, ale slovo Božie hlásali všade tam, kde žili Slovania.
Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum". Samotné mesto Užhorod bolo známe už v 9. storočí. Tu boli monastiere podobné mukačevskému, v ktorom žil a svoju eparchiu spravoval biskup.
Oblasť východného Slovenska a Zakarpatska mohla byť spravovaná aj biskupom z neďalekého poľského mesta Przemysla. Vieme, že v roku 1219 tam žil biskup Antonij. Netreba však zabúdať, že vo východnej časti Veľkej Moravy ešte za čias Svätopluka mohli v slovenských horách existovať slovanské monastiere, kde igumeni sa nepodriadili Svätoplukovmu rozkazu a bohoslužby konali aj ďalej slovansky.
V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách.
Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci.
Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou.
V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. Napríklad na Muránskom hrade chrám svätého Nikolaja, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch, Beňuš, Rejdová, Dobšiná, Vernár.
Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev.
V roku 1727 Karol IV. sa usiloval, aby belehradský metropolita Mojsej (Petrovič) bol najvyšším predstaviteľom srbskej Cirkvi. Z toho je vidno, že pravoslávni veriaci v Uhorsku, teda vrátane Slovenska, cirkevno-právne boli súčasťou Srbskej pravoslávnej cirkvi.
Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Napríklad v Komárne a Trnave mali aj svoj chrám. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.
Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Bol tu prítomný aj jej brat egerský latinský biskup barón Juraj Jakušič de Orbova. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná, o čom svedčia aj mnohé vzbury, napríklad povstanie vedené mníchom Sofróniom v 60.-tych rokoch 18. storočia v oblasti Marmaroša.
Prehľad Chrámov a Bohoslužobných Priestorov Prešovskej Archieparchie
Oblasť: Prešov
- Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa
- Kaplnka sv.
Arcidekan: mitr. prot. Mgr. HUMENNÉ
- Chrám sv.
prot. doc. ThDr. KALNÁ ROZTOKA
- časť Kalná - Chrám sv.
- časť Roztoka - Chrám sv.
mitr. prot. Mgr. RUSKÁ VOLOVÁ
- Chrám Narodenia sv.
mitr. prot. Mgr. JALOVÁ
- Chrám sv.
Arcidekan: prot. Mgr. kpt. Dekan: prot. Mgr.
- jerej Mgr. KRÁSNY BROD - Chrám Zboru sv.
- ROKYTOVCE - Chrám sv.
Arcidekan: mitr. prot. Mgr.
- HUMENNÉ - Chrám sv. prot. doc. ThDr.
- KALNÁ ROZTOKA - časť Kalná - Chrám sv. časť Roztoka - Chrám sv.
- RUSKÁ VOLOVÁ - Chrám Narodenia sv.
tags: #pravoslavna #cirkev #hanigovce