Kresťanstvo sa delí na viacero cirkví, pričom medzi najvýznamnejšie patria katolícka a pravoslávna cirkev. Hoci majú spoločné korene, existujú medzi nimi podstatné rozdiely v teológii, liturgii a organizácii. Tento článok sa zameriava na hlavné rozdiely medzi týmito dvoma vetvami kresťanstva.
Pojem "pravoslávny" alebo "ortodoxný"
Je potrebné oboznámiť sa s pojmami, ktoré sa ocitnú v tejto práci. Prvý výraz, ktorý by som chcel vysvetliť je pojem "pravoslávny" alebo "ortodoxný." Proti bludárom na začiatku slobody kresťanstva bolo potrebné stanoviť správne učenie viery. Stalo sa to na I. všeobecnom cirkevnom sneme v Nicei v roku 325. Od toho času cirkevní otcovia obhajovali ortodoxiu čiže pravovernosť, proti herézam. "ORTODOXIA" je od slova "orqoV a dokein , to znamená "správne učiť" a nie od orqoV a doca, čo znamená správna sláva. Odtiaľ je aj názov pravoslávny. Teda "ortodoxný", či "pravoverný", bolo prívlastkom jednej cirkvi ako na východe, tak aj na západe.
Historický kontext
Na malé ozrejmenie je potrebné aspoň trochu osvetliť začiatky nepokojov medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, spočiatku medzi východom a západom. Do polovice 11. storočia bola kresťanská cirkev viac - menej jednotná, aj keď rozpory medzi jej východnou a západnou časťou začali už po prenesení hlavného mesta Rímskej ríše z Ríma do Konštantínopolu v roku 330. Od konca 9. storočia sa rozpory prehĺbili.
Veľká schizma
Pravoslávna cirkev formálne vznikla v roku 1054 (tzv. Veľkou schizmou) rozchodom s Rímskokatolíckou cirkvou. Rozkol medzi východným a západným kresťanstvom nastal v roku 1054. Spočiatku to vyzeralo ako ďalší z množstva podobných sporov medzi západnou a východnou cirkvou. Západ bol práve bez pápeža, jeho delegácia bez legitimity a ďalšia z hádok o nadvládu nad kresťanstvom sa skončila vzájomnou exkomunikáciou konštantínopolského patriarchu a pápežových vyslancov. Spor, ktorý spočiatku nik nebral vážne, pretrval aj takmer po tisícke rokov.
V roku 1054 skutočne nastal veľký cirkevný rozkol. Rímsky patriarcha zrazu stál sám proti štyrom - carihradskému, alexandrijskému, antiochijskému a jeruzalemskému. Tým sa nepáčili pomery v rímskej cirkvi - postavenie pápeža, odpustky, čiže vykupovanie sa z hriechov, zavádzanie latinčiny, povinný celibát kňazov, snahy o prijímanie pod jedným spôsobom a ďalšie veci. Hovorca Milan Gerka vysvetľuje, že to bolo logické, keďže „katolíci začali všetko podriaďovať Rímu, čo v prvom tisícročí neexistovalo.“
Pokusy o zjednotenie
Neskôr bolo viacero pokusov o obnovenie jednoty. Azda najväčší úspech sa dosiahol na Ferrarsko - florentskom koncile v rokoch 1438 - 1439. Avšak pre odpor mníšstva a veriacich východných cirkví Florentská únia (spojenie) trvala veľmi krátko. Potom rímska cirkev i východné cirkvi sa dostali do hlbokej krízy. Protestantská reformácia v 16. storočí oslabila postavenie katolíckej cirkvi. Druhý Rím - Konštantínopol (Carihrad) - centrum pravoslávneho východu - kedysi mohutný a pyšný - sa po páde byzantskej ríše (1453) nachádzal pod osmanskou nadvládou a doslova živoril. Práve vtedy sa zrodila myšlienka o Moskve ako Treťom Ríme. Mních Filofej cárovi Ivanovi III. napísal: "Pamätaj, čuj, bohabojný cár, že všetky kresťanské cárstva sa zišli v Tvojom jedinom, že dva Rímy padli a tretí stojí a štvrtý nebude, Tvoje kresťanské cárstvo sa už iným nedostane." Doktrína o Treťom Ríme sa stala ideologickou základňou pri utváraní moskovského cárstva. Moskovská Rus prevzala byzantské dedičstvo, imperiálnu cirkev, ale Moskva nikdy nenahradila Carihrad, nestala sa Tretím Rímom.
Súčasné vzťahy
Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“ Podľa Kováčika je „vzťah medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou ten najbližší, aký medzi kresťanskými cirkvami existuje. Spájajú nás najmä sviatosti, ktorých majú obe cirkvi plný počet, teda sedem. Nevyriešenou ostala otázka postavenia pápeža. Aj tu však už niekoľko rokov prebieha intenzívny dialóg.“ Gerka blízky vzťah aj dialóg o postavení pápeža potvrdzuje, „ten však ešte ani zďaleka nie je na konci. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov. Neomylná môže byť len cirkev ako celok, nie jednotlivec.“
Táto veľká schizma, rozkol medzi západnou a východnou cirkvou, by sa však teoreticky mohla skončiť. Naznačil to po zvolení pápeža Františka konštantinopolský patriarcha Bartolomej I. Rozkol medzi východným a západným kresťanstvom nastal v roku 1054. Vzájomnú exkomunikáciu zrušili v roku 1965. Cesta k zjednoteniu katolíckej a pravoslávnej cirkvi nebude jednoduchá.
Rozdiely v náukách
Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Toto vyjadrenie Pavla VI.
Filioque
V oblasti dogmatiky sa viedli vášnivé spory o spojenie Filioque. Išlo tu o rozdielnosť názorov, či Duch Svätý pochádza od Otca (ex Patre), ako to hovorilo nicejsko - carihradské vyznanie viery, alebo od Otca a Syna (ex Patre Filoque), ako to vyznával Rím. Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že pochádza od Otca. Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna. Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal vyznanie viery v roku 381.
Postavenie pápeža
Ďalším dôvodom sváru bola otázka primátu svätého Petra apoštola a jeho následníkov - rímskych pápežov. Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia - i patriarchovia - sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, "v zhode s prvokresťanským učením," že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery. Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom. Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich. Lebo rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
Očistec a odpustky
Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že: "odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy. Cirkev tým chce kresťanovi nielen prísť na pomoc, ale ho chce aj povzbudiť, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky. Podľa Gerku neexistuje očistec. To, či bude človek po smrti účastný na radosti alebo utrpení, záleží na tom, ako žil.
Ďalšie rozdiely
- Celibát kňazov: V katolíckej cirkvi je celibát pre kňazov povinný, zatiaľ čo v pravoslávnej cirkvi sa kňazi môžu ženiť pred vysviackou.
- Liturgia: Pravoslávna liturgia je zvyčajne dlhšia a používa starosloviensky jazyk.
- Kalendár: Pravoslávna cirkev sa riadi Juliánskym kalendárom, čo znamená, že Vianoce oslavujú 7. januára.
Gréckokatolícka cirkev a "Prešovský sobor"
Veľké problémy medzi katolíkmi a pravoslávnymi vznikli po 2. svetovej vojne, keď sa moci ujali komunisti. Priznáva to aj hovorca KBS Kováčik. „Slovensko je poznačené napätým vzťahom po násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, v ktorej podstatnú rolu zohrala moc a arogancia štátu či centrály v ZSSR, čo sa vážne dotklo aj nášho vzťahu k pravosláviu. Veríme však, že postupom času sa tieto rany zahoja.“ Historik Martin Lupčo v časopise Klub vojenskej histórie Beskydy uvádza, že pod termínom „pravoslavizácia“ možno rozumieť „masovú kampaň v rokoch 1950 - 1954, ktorej hlavným cieľom bolo uskutočniť prechod gréckokatolíckych veriacich k pravosláviu. Išlo o súhrn politických, právnych, administratívnych a represívnych opatrení smerujúcich k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi a k jej nahradeniu pravoslávnou cirkvou.“ Príčiny podľa neho treba hľadať v povojnovej politike Moskvy.
Situácii nepomohla ani ŠtB, ktorá gréckokatolíckych kňazov obvinila z kontaktov a spolupráce s Ukrajinskou povstaleckou armádou, známou pod termínom banderovci. Pravoslávnym pripadol vtedajší majetok gréckokatolíckej cirkvi, jej duchovní boli internovaní, väznení, či násilne vysťahovaní. Gréckokatolícka cirkev bola štátom opätovne uznaná až v roku 1968. Milan Gerka problém nepopiera. „Komunisti nám v tomto urobili medvediu službu. Ich cieľom bolo oslabiť vplyv katolíkov, ku všetkému pristupovali násilne.“ Podľa spomínaného materiálu napätie medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi vzniklo ešte v časoch Rakúsko-Uhorska. Milan Gerka dodáva, že po vojne sa situácia otočila. „Kým kedysi chceli katolícki Habsburgovci tvrdo ovládnuť teritórium, ktoré duchovne nespadalo pod Rím, neskôr sa Moskva usilovala o opak - duchovnú nadvládu nad Vatikánom. Len preto, lebo si z neho spravila ideologického nepriateľa.
Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu
Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu nebola dielom náhody. Bolo to abecedou marxizmu, ktorá hovorila, že proti náboženstvu treba bojovať. Cirkev bola prenasledovaná vo všetkých krajinách, kde zavládol komunistický režim. Z príkladov, ako prebehla likvidácia únií v susedných krajinách vidíme, že sa sledovala akoby jedna modelová situácia, podľa ktorej sa uskutočňovali "dobrovoľné" a "spontánne" návraty gréckokatolíkov do pravoslávia. Môžeme si to všimnúť aj v neskôr prijatom Manifeste z 28.4.1950, kde sa spomína obroda celého ľudstva. Svoj podiel na likvidácií únií však nemali len štátne režimy, nebola to len čisto politická záležitosť, ale, žiaľ, pričinila sa o to i samotná pravoslávna cirkev.
Oslavy 500. Výročia autokefality ruskej pravoslávnej cirkvi sa konali 9.-17. júla 1948 v Moskve. Boli to veľkolepé oslavy spojené s poradami. Vyplývajú z nich pre nás nasledujúce poznatky, ktoré hovoria o neláske voči katolíckej cirkvi. Najkompetentnejší orgán pravoslávnych cirkví sa slávnostne a verejne osvedčil proti katolíckej Cirkvi s osobitným dôrazom na cirkev gréckokatolícku. Rokovanie na podujatí 1948 potvrdilo, že tieto tendencie sa presadzujú už od konca vojny, - čím akoby dodatočne schválilo všetky kroky a opatrenia, ktoré sa v tom smere dovtedy urobili. Ba priamo vyzvalo všetkých činiteľov, aby v akcii pokračovali. Ukázalo sa, že sa tým plnia plány mocensko-politických orgánov. Treba dodať, že celý charakter podujatia týmto činiteľom v jednotlivých krajinách pravoslávnu cirkev odporúčal, kým cirkev katolícku, ale najmä gréckokatolícku, označil za nežiadúcu. V každom prípade platí všeobecné konštatovanie, že moskovské oslavy a porady "ležia" na ceste, ktorá doviedla k aprílu - máju 1950.
Pravoslávna cirkev na Slovensku
Pravoslávna cirkev, ktorá na Slovensku nemá hlboké kultúrne korene, môže cestovateľov prekvapiť svojou liturgiou, názvoslovím i zvykmi. K pravoslávnej cirkvi, ktorú podľa tvrdení jej predstaviteľov vnútorne riadi priamo Duch Svätý, sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 na Slovensku prihlásilo viac ako 50-tisíc ľudí. Jej štatutárom je „Jeho Vysokopreosvietenosť Ján, arcibiskup prešovský a Slovenska“, ktorý je zároveň šéfom Metropolitnej rady, správneho orgánu cirkvi.
Pravoslávni v Česku a na Slovensku tvoria jednu cirkev (Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku), ktorá sa delí na pražskú archieparchiu, olomoucko-brnenskú eparchiu, prešovskú arcieparchiu a michalovsko-košickú eparchiu. Pravoslávna cirkev v ČK a na Slovensku sa radí medzi východné pravoslávne cirkvi. Pravoslávni v ČK a na Slovensku slúžia liturgie v staroslovienskom (či cirkevnoslovanskom) jazyku.
Záver
Katolícka aj pravoslávna cirkev tvrdia, že k sebe majú blízko, isté napätie ale existuje kvôli násilnej likvidácii gréckokatolíkov po 2. svetovej vojne. Aj keď je Bartolomej oficiálne najvyššou autoritou pravoslávnych, jeho postavenie je neporovnateľne slabšie ako v prípade rímskeho pápeža. Bartolomej pôsobí skôr ako hovorca a koordinátor zvyšných hláv pravoslávia.
Pravoslávie a katolicizmus - Prečo sa jedna cirkev rozdelila
tags: #pravoslavna #cirkev #rozdiel #medzi #katolikmy