Pravoslávna Cirkev sama seba nazýva jednoducho „Cirkev“, podobne ako Gréci používali v starých dobách slovo „kresťan“, keď hovorili o pravoslávnych. Je to z toho dôvodu, že Pravoslávna Cirkev je organicky tou obcou, to jest ekléziou, ktorá má svoj počiatok v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice pri zoslaní Svätého Ducha. Táto obec zostala nezmenenou počas celej histórie na mnohých miestach spomínaných v Novom Zákone.
Zodpovedá pravoslávna Cirkev dnes tej predstave, ktorú poznáme z Nového Zákona a spisov apoštolských mužov o obci apoštolských dôb? Zodpovedá jej do tej miery, do akej dospelý človek zodpovedá svojej fotografii urobenej v detstve.
Príchod Isusa Christa, „keď sa naplnil čas“, bol udalosťou spojenou s určitým termínom od nej sa začína počítanie našej doby (Mt 1, 15). Zostúpenie Svätého Ducha „pri naplnení zasľúbeného“ bolo tiež udalosťou spojenou s určitým termínom, jedinečnou historickou udalosťou (Sk 1, 4). Pre Cirkev to znamenalo zostúpenie „moci zhora“ a „Ducha pravdy“ (Lk 24, 49 a Jn 16, 13). Keď sa o toto opierame, veríme, že v činnosti Cirkvi a obcí vzniknutých neskôr podľa ich viery prebýva milosť Svätého Ducha.
„Keď však príde On; Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy“, takýto bol sľub Christa (Jn 16, 13). Christos mal tak Božskú ako aj ľudskú prirodzenosť - a takáto je aj Cirkev. Podľa svojej ľudskej podstaty je Cirkev vystavená rôznym skúškam, ale má útechu v sľube: „Založím svoju Cirkev a brány pekelne ju nepremôžu“ (Mt 16, 18).
To znamená, že hoci búrky môžu trhať ľudskú podstatu Cirkvi, nemôžu zničiť Cirkev. Ona vydrží, kým Božím riadením vo svete nenastane druhý príchod Isusa Christa. Veríme, že jedinou hlavou Cirkvi je Isus Christos. V Christovi je Cirkev svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, ktorý je v nej stále prítomný. V Cirkvi pôsobí Svätý Duch, ktorý ju vedie a nás nabáda k bohumilému životu.
Organizačná štruktúra Pravoslávnej cirkvi
Pravoslávna Cirkev je teda vnútorne riadená Svätým Duchom a navonok v zhode s učením Isusa Christa a apoštolov podľa svojej tradície je riadená biskupmi. Každý pravoslávny biskup má rovnakú duchovnú právomoc od apoštolov. Predsa však biskupi majú aj tituly: arcibiskup, metropolita alebo patriarcha.
Pravoslávna Cirkev na celom svete je jedna, lebo ma jednotné učenie. Je však podelená podľa území podobne ako národy, ktoré vytvárajú jednotlivé štáty. Jednotlivé správne celky Cirkvi nazývame autokefálnymi - samostatnými alebo autonómnymi - samosprávnymi pravoslávnymi Cirkvami. To znamená, že každá autokefálna Cirkev ma po úradnej stránke svojho predstaveného a nepodlieha pod patriarchu, metropolitu či arcibiskupa, ktorý žije v inom štáte. Neznamená to však, že v každom štáte, kde sú pravoslávni veriaci, majú svoju cirkevnú samostatnosť.
I keď nad niektorými slovanskými krajmi miestami ešte mocne panovala tma pohanstva, začala sa už v 9. storočí a na prahu 10. Na čele tohto hviezdneho zboru stál “náš velebný otec Konštantín Filozof, premenovaný na Cyrila“, “trojsvetlými žiarami ako slnce sa skvejúc“, ktorý podľa Pochvaly na jeho počesť “pobožnosťou i krásou zaskvel sa na zemi ako slnce, diabolskú lesť prenasledujúc a pohanskú temnotu osvecujúc božími lúčmi“.
K nemu sa pridružil i zástup asi dvesto oddaných žiakov, vedených neskoršie jeho starším bratom Metodom, “prvým arcibiskupom a slávnym učiteľom slovanského národa“. Títo, keď dospeli, podľa svedectva Života Klimentovho z 11. Prvých z týchto učeníkov nadchli sv. solúnski bratia k prvému rozhodnutiu, aby “pôvab pustovníckej samoty a mlčanlivosti premenili na apoštolský trud (Kánon na počesť CM 3) medzi Slovanmi už za svojho pobytu na pôvabnej mníšskej hore Olymp v pohorí Malej Ázie neďaleko mesta Brusa, dnes Kešiš - Dagh.
Tu bol Metod igumenom významného monastiera Polychron s utešeným výhľadom na žiariacu kupolu chrámu Svätej Múdrosti v Carihrade, do ktorého ich neskoršie povolal priateľ Fótios po svojom zvolení za patriarchu, aby mu pomohli oživiť misijnú činnosť byzantskej cirkvi. Sv. bratia vzali so sebou z Olympu i svojich talentovanejších žiakov, synčekov rodín bývajúcich v slovanskej provincii, ktorú nedávno tak svedomite a spravodlivo riadil ich milovaný učiteľ Metod ako jej archont - správca. Najnadanejším z nich bol macedónsky Slovan Kliment, neskoršie najplodnejší člen cyrilometodského učilišťa s pravdepodobným sídlom na hradisku, zvanom dnes “Na Klimentiku“, vybudovanom v hlbokých horách na výšine Chřibov.
Bol to najvernejší sprievodca sv. bratov na ich misijných cestách, na ktorých každý z nich “prešiel osvietený lúčmi trojslnného božstva celý svet ako blesk a osvietil severný i južný kraj a západnému rozžal svetlo“ (z ikosu 6. piesne Kánonu na počesť sv.
Tento svätec bol po solúnskych bratoch Cyrilovi a Metodovi veľkou osobnosťou slovanskej kultúry na Balkáne. Ako jeden z Metodových žiakov bol po jeho úmrtí v r. 886 vyhnaný z Panónie. Aj napriek tomu, že existuje niekoľko jeho životopisov, niektoré okolnosti jeho biografie nie sú doteraz náležite vysvetlené. Nie je ani celkom jasné odkiaľ pochádza. Nazývajú ho Bulharom, ale niektoré pramene nie sú dostatočne spoľahlivé a majú ráz značne neskorších udalostí na Balkáne (12. - 13. stor.). Zdá sa, že nie je dôvod k pochybnostiam o jeho slovanskom pôvode a možno sa domnievať, že je zo slovanskej Macedónie. Narodil sa v roku 840.
Podľa gréckeho Života Klimentovho, napísaného na základe o storočie staršieho strateného staroslovienskeho životopisu, sv. Kliment sa pridružil k sv. Metodovi už vo svojej rannej mladosti. Jeho 22. kapitola rozpráva o tejto pre dejiny slovanského kresťanstva ďalekosiahlej udalosti a o dojímavom vzťahu duchovného synovstva sv. Klimenta k jeho učiteľovi takto: “Za vzor života si Kliment predsavzal veľkého Metoda, i dbal a modlil sa, aby ho neprestal nasledovať; a jeho život i skutky vezmúc si za základ vlastného správania sťa nejaký obraz maliara skúseného v maľovaní, podľa neho utváral seba.
Ruský slavista N. L. Tunickij, ktorý podal vedecky najdôkladnejší rozbor Bulharskej legendy, sa domnieva, že Slovana Klimenta s neskorším prívlastkom Bulharský, Ochridský alebo Velický uvádzal “do svetla blahozvesti Christovej“ a priviedol “k poznaniu predvečného Slova “okrem sv. Metoda i sv. Konštantín - Cyril, ktorého sprevádzal ako člen diplomatického posolstva byzantského cisára Michala III. ku Kozárom v rokoch 859 - 861. Tunickij tiež tvrdí, že meno toho najmilšieho Metodovho žiaka je mníšskym menom, a že v tomto mene zaznieva ozvena dejín nájdenia ostatkov sv. mučeníka Klimenta Rímskeho v Chersone, ktorého bol Kliment Bulharský svedkom, ich prenesenia na Veľkú Moravu, kde boli uložené v bezpečnom zátiší Chřibských hôr pri Osvětimanoch neďaleko od Kyjova, a napokon ich uloženia v rímskej bazilike. So svätými bratmi Cyrilom a Metodom sa zúčastnil moravskej misie a zostal pri Metodovi až do jeho smrti.
Bol spolupútnikom sv. bratov aj na ceste do Venézie a do Ríma, kde bol rukopoložený na kňaza. Bol obdarený darom kazateľstva, ktorý využil ešte na Veľkej Morave a v Panónii. Meno Kliment si zvolil neskorší velický biskup pri svojich postrižinách a na oslavu sviatku svojho nebeského patróna zložil Pochvalu sv. Klimentovi, rímskemu patriarchovi. Snáď nám priblížia krásu tejto jeho mystickej skladby, plnej poézie a vrúcnej zbožnosti, aspoň tieto úchvatné slová jeho dodnes sviežej výstižnej charakteristiky ochrancu veľkomoravskej misie sv. solúnskych bratov: “Bol životom a zjavom ako anjel a s rozkošou vzal na seba starobu i námahy veľkého apoštola Petra… Jas jeho tváre bol ako slnečný lúč.
Svoje nevšedné umelecké nadanie, hlbokú znalosť spisov cirkevných Otcov, širokú rozhľadenosť po byzantskej teológii a byzantskom kultúrnom svete vôbec, ako i svoju neskonalú lásku k očarujúcej kráse Božskej liturgie, mystického spojiva veriacich s Bohom, prejavil sv. Kliment Ochridský ako tvorca originálnej staroslovienskej literatúry. Jej diela sa rodili vo veľkomoravskej literárnej škole za špecifických podmienok stredoeurópskych, výdatne podporovali apoštolské dielo sv. bratov, šírili ich svetlú pamiatku, rozvíjali a neskoršie i hájili ich vznešený odkaz ako uholný kameň nášho duchovného života, ktorý nám umožnil, aby sme i my “pripočítali k národom veľkým, ktorí Boha slávia svojím rodným jazykom“ (ŽK 14).
Takéto myšlienkové začlenenie má skvelá historická monografia Život Konštantína sťa jedinečný prameň pre poznanie našich dejín v 9. storočí a ako doklad kultúrnej vyspelosti prostredia, v ktorom sv. Kliment Ochridský pracoval ako muž s bystrým postrehom nazerania na problematiku veľkomoravských pomerov a hľadania účinných prostriedkov na jej riešenie. Preto niektorí slavisti a historici ho považujú i za autora Života Metodovho, cirkevnopolitickej obrany samostatnosti sv.
Básnickými skvostmi literárnej produkcie veľkomoravského učilišťa, vedeného po smrti sv. Metoda jeho dezignovaným nástupcom na moravsko - panónskej arcibiskupskej katedre sv. Gorazdom, sú hymnické skladby sv. Klimenta Ochridského, plné vrúcneho citu a obrazového bohatstva ako doklady jazykovej i myšlienkovej vyspelosti literatúry doby cyrilometodskej. Sú to v podstate umelecké životopisy, v ktorých oslávil svojich učiteľov ako ich verný a stály sprievodca na strastiplných apoštolských cestách až do tej doby, kým sa nepredstavili “Pastierovi a Biskupovi“ našich duší.
Obidvaja títo predáci zboru sv. sedmipočetníkov dômyselne a na vysokej vzdelanostnej i etickej úrovni pohotovo a taktne diskutovali s franskými kňazmi za prítomnosti kniežaťa Svätopluka o pravovernosti a kanonickej zákonitosti vieroučnej i cirkevno - organizačnej náplne cyrilometodského dedičstva a taktiež spolutrpeli zaň pravdepodobne v nitrianskom väzení. Ich útrapy boli dôsledkom Vichingom nastrojených represálií proti neoblomným žiakom sv. bratov, keď odmietli spolu so sv. Naumom, Vavrincom, Angelárom a Sávom franskou hierarchiou presadzovanú vsuvku Filioque, podľa ktorej vraj Duch Svätý vychádza rovnakým spôsobom z Otca i Syna, do Nicejsko - carihradského vyznania viery a dôsledne sa pridŕžali v otázke vychádzania Svätého Ducha oficiálneho učenia byzantskej cirkvi, ako ho formuloval sv.
Najdrahocennejšou perlou staroslovienskeho rečníckeho štýlu vo veľkomoravskom období je chváloreč sv. Klimenta Ochridského o jeho učiteľovi, Pochvala Cyrilovi Filozofovi, ktorá pravdepodobne po prvý krát odznela nad rakvou sv. Cyrila 21. februára 869 a stala sa liturgickým textom čítaným na jeho sviatok. V nej vyspieval jej autor nezvyčajne umelecky vycibrenou rečou schopnou vyjadriť i najjemnejšie odtienky myšlienky, neskrývaný obdiv a neskonalú lásku k svojmu učiteľovi, keď ho, strhujúc i nás svojím nadšením a vzletným výrazom citov, takto velebí za sprostredkovanie daru viery jemu i jeho národu: “Preto žehnám tvojim perám, ó preblažený otče Cyril, ktorými moje pery boli zaplavené duchovnou skúsenosťou! Žehnám tvojmu výrečnému jazyku, ktorým môjmu jazyku zasvitla žiara trojvečného božstva a odohnala temnotu hriechu. Žehnám presvetlej tvojej tvári, ožiarenej Duchom Svätým, z ktorej mojej tvári zaskvelo sa svetlo božieho poznania a bola vykorenená lesť mnohobožstva. Žehnám tvojim zlatožiarnym očiam, ktorými mojim očiam bola odňatá nerozumná slepota a zažiarilo svetlo božieho poznania.
Okrem hymnickej skladby Pochvalné slovo Cyrilovi pripisuje sa sv. Klimentovi Ochridskému i autorstvo oslavnej reči Pochvala Cyrilovi a Metodovi, ktorej viaceré miesta priam dýchajú duchom Božskej liturgie, ako to vidieť už z jej prvej vety, inšpirovanej modlitbou prvej antifóny: “Boh a Spasiteľ náš Isus Christos z mnohej nevýslovnej lásky k človekovi zmiloval sa nad ľudským pokolením…“.
Obzvlášť pôsobivým a pre nás, čo sme presvedčení, že sv. bratia boli vždy verní byzantskej liturgii, potešiteľným je charakterizovanie slovanských apoštolov obmenou slov z modlitby Cherubínskej piesne: “… vystupovali ako služobníci a hlásatelia nekrvavej a pokojnej služby Christovej“, lebo “nekrvavou službou“ sa v liturgických modlitbách označuje sv. liturgia byzantského rítu. Zdá sa, že ohlasy liturgických textov tejto štylisticky a jazykovo hodnotnej veľkomoravskej literárnej pamiatky nasvedčujú, že sv.
Sv. Kliment Ochridský, výborný znalec kultúrneho jazyka Veľkej Moravy, zaiste výdatne pomáhal sv. bratom, ktorí “prekladom Písma sloviensky rod z divej olivy zaštepili na blahoplodnú“ (Služba CM), v ich prekladateľskej činnosti. Nasvedčuje tomu rôznosť prekladateľskej metódy a techniky zračiaca sa v zachovaných staroslovienskych biblických pamiatkach, na základe ktorej môžeme usudzovať na účasť viacerých osôb pri prekladaní Svätého Písma do staroslovienčiny. Medzi nimi bol bezpečne i sv. Ikona sv. Klimenta z 13.
I keď Kliment Ochridský vytvoril svoje umelecky najhodnotnejšie diela ako jeden z najagilnejších členov veľkomoravskej literárnej školy, predsa prevažna časť jeho diela je čo najužšie spätá s počiatkami staroslovienskej bulharskej literatúry simeonovského obdobia. Do Bulharska sa dostal po prekonaní krížovej cesty stýraného vyhnanca z Veľkej Moravy spolu s bratom sv. Naumom a sv. Angelárom, keď najprv prišli polonahí k Dunaju, odkiaľ sa plťou dostali do Belehradu k veliteľovi pevnosti, ktorý ich poslal k prvému bulharskému kresťanskému kniežaťu Borisovi, keďže ako jeho vojenský zástupca vedel, že Boris po takýchto ľuďoch túži.
Boris sa totiž vtedy zaoberal plánom upevnenia kresťanstva medzi macedónskymi Slovanmi, ktorý by mu pomohli uskutočniť žiaci sv. bratov s pomocou slovanskej liturgie, v ktorej “sa podáva nevyčerpateľné žriedlo vody prúdiacej do večného života“ (Služba CM). Preto prijal sv. Klimenta s jeho druhmi sympaticky a vytvoril všetky priaznivé predpoklady pre ich úspešnú evanjelizačnú činnosť, určiac im za oblasť pôsobenia územie obývané macedónskymi Slovanmi, keď ich najprv materiálne zabezpečil.
Boli poslaní na západ Bulharska do oblasti Kutmičevice, o ktorej sa predpokladá, že to bol kraj Ochridský alebo Devolský. V tej dobe bol sv. Kliment jeromonachom, t.z. mníchom s kňazským svätením. V Kutmičevici húževnato pracoval na šírení slovanského písomníctva. Aj tu Kliment hlásal a učil Evanjelium v jednoduchom národnom jazyku. Z jeho školy vyšlo, ako hovorí životopis, asi 3500 žiakov. Kliment si ich postupne vybral a staral sa o nich, aby sa čo najviac naučili. Nikdy neoddychoval, ale vždy vyučoval deti: jedným ukazoval písmená azbuky, druhým objasňoval zmysel napísaného, tretím ukazoval správne držanie rúk pri písaní - a to všetko nielen cez deň, ale i v noci, alebo sa venoval modlitbe, či čítaniu a písaniu kníh. Niekedy robil dve práce naraz - písal a zároveň vyučoval. Jeho úsilie skoro prinieslo plody: v každej cirkevnej oblasti mal okolo 300 učeníkov ustanovených za čtecov, diakonov, kňazov, ktorí boli vysoko vzdelaní.
Po siedmich rokoch požehnanej kazateľskej a učiteľskej činnosti v juhozápadnom Macedónsku ustanovil cár Simeon, s menom ktorého je spojená “zlatá doba“ bulharského písomníctva, sv. Klimenta biskupom v Drevnici a Velici, prvého biskupa “Bulharského jazyka“ , s rezidenciou neďaleko od Ochridu, na brehu prekrásneho jazera, ktorá sa stala i strediskom Klimentom založenej a vedenej literárnej ochridskej školy. Poznajúc hrubosť a nevkus národa, ako aj neznalosť gréckych kníh u mnohých kňazov, zostavil reči na všetky sviatky, jednoduché a jasné, aby im rozumel aj najjednoduchší človek. Z jej dielne vyšiel celý rad kázní - Poučení a liturgických hymnov - Pochvál, z ktorých niektoré nesú meno prvého bulharského biskupa slovanského obradu. Napísal aj mnoho pochvál Presvätej Bohorodičke a opísal jej zázraky. Vo svojich poučeniach nezabudol ani na Jána Krstiteľa, životy prorokov a apoštolov, počiny mučeníkov; napísal aj mnohé kánony na počesť svätých a molebny Matke Božej. Z nich má zvláštnu teologickú závažnosť najmä Poučenie na narodenie Christa, v ktorom sv. Kliment hovorí: “Duch vychádzajúci iba z jedného Otca, ako povedal Duch Pravdy, pretože z Otca vychádza (Jn 15,26), nie je totiž z dvoch princípov, ale je jeden z jedného“.
Tiež opísal život svojich učiteľov Cyrila a Metoda, pričom zjednodušil ich abecedu nazývanú “hlaholikou“, aby bola čo najprístupnejšia národu. Posledným darom, ktorý sv. Kliment venoval bulharskej cirkvi, bol jeho preklad Pentekostára - Kvetného triodu, o ktorý bola byzantská liturgia rozšírená až koncom 10. Ešte počas života kniežaťa Borisa Kliment postavil monastier sv. Stalo sa, že raz na ceste stretol dvoch chorých, z ktorých jeden bol slepý. Z ľútosti a súcitu, keď videl, že nikto nie je nablízku, pomodlil sa nad nimi, a keď sa ich dotkol, obaja chorí sa uzdravili.
Sv. Kliment Ochridský spravoval svoju eparchiu ako neochvejný vyznávač inorodej viery nerozlučne spojenej s účinnou láskou, ktorá bola otvorená voči naliehavým otázkam do dejín vstupujúceho bulharského národa, neuzatvárala sa do ulity zásvetia, ale prežívala mohutné pôsobenie sily Svätého Ducha. Preto arcibiskup Teofilakt celkom oprávnene zhodnotil jeho archijerejskú službu vykonávanú s láskyplnou horlivosťou, ktorou vložil do srdca bulharského národa kvas Evanjelia kultivujúceho jeho dušu už cez tisíc rokov, týmito slovami: “Takto kŕmil slovom, týmto pravým chlebom, posilňujúcim vskutku srdcia. Ale či súčasne zameškával kŕmiť aj telesne tých, ktorých nachodil núdznymi v tomto pokrme? Inak by len na polovicu nasledoval svojho Isusa, o ktorom vedel, že On spolu s učením kŕmil nerozvážnych aj chlebom (Jn 6). Preto bol aj otcom sirôt a zástancom vdov (Ž 67,6), starajúc sa každým spôsobom o nich.
Takto sa usiloval v práci na Božej vinici 50 rokov. Keď už cítil slabosť tela, prosil kráľa, aby mu vybral nového zástupcu - biskupa a nechal ho dožiť v kláštore v modlitbe a pôste. Kráľ Simeon mu však nevyhovel. Sv. Kliment Ochridský vykonávajúc apoštolské dielo žijúce dosiaľ v dnešných hodnotách ľudských a mravných, v naš...
Napriek tomu, že z rôznych príčin nemáme dnes k dispozícii písomné dokumenty o prítomnosti Pravoslávnej cirkevnej obce v meste Spišská Nová Ves pred dvadsiatym storočím, je viac než pravdepodobné, že Pravoslávna cirkev mala v Spišskej Novej Vsi ako aj vo väčšine ostatných obcí Spiša svoje farnosti od čias misie svätých bratov Cyrila a Metoda až do približne trinásteho storočia (Nikolaj Beskyd, v knihe Podkarpatská Rus). Neskôr bola činnosť Pravoslávnej cirkvi v meste v dôsledku katolizácie, reformácie, rekatolizácie a unionizmu prerušená až do druhej svetovej vojny.
V časoch druhej svetovej vojny a niekoľko rokov po nej sa pravoslávne bohoslužby vykonávali v jednom rodinnom dome, ktorý už dnes neexistuje. Nachádzal sa na dnešnej Levočskej ulici. Na jeho mieste bol vybudovaný obytný blok, ktorý slúži ako Dom opatrovateľskej služby. Hrob kňaza, ktorý tu slúžil, sa donedávna nachádzal na miestnom cintoríne, ale bol zrušený. V novodobej histórii sa činnosť Pravoslávnej cirkevnej obce v Spišskej Novej Vsi oficiálne započala 1. 1. 1990. Bohoslužby sa začali vykonávať od 31. 3. 1991 (na sviatok Vzkriesenia) v obytnom dome v centre mesta na Zimnej ulici č. 74. V tomto dome sa nachádza chrám svätého Klimenta Ochridského (na fotografii) a byt pre duchovného správcu farnosti. Dňa 12. 8. 2000 bol tento chrám oficiálne vysvätený Jeho Blaženosťou Nikolajom arcibiskupom prešovským a metropolitom českých krajín a Slovenska.
Pravoslávna katedrála v Prešove
Pozoruhodný příběh bratrů Cyrila a Metoděje, kteří se nikdy nezalekli nenávisti
tags: #pravoslavna #cirkev #snv