Pravoslávna Cirkev a jej Spoločné Znaky s Ostatnými Cirkvami na Slovensku

Po páde komunistického režimu sa objavili nedoriešené vzťahy a konflikty medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi, týkajúce sa vlastníctva chrámov a reštitúcie majetkov. Medzi týmito dvoma lokálnymi cirkvami východného obradu prebieha spor o dedičstvo Cyrila a Metoda. Zjednodušene, ide o to, či solúnski bratia prišli na Veľkú Moravu ako pravoslávni misionári, alebo či cirkev, ktorú založili, bola východná, ale zjednotená s Rímom, teda gréckokatolícka.

Hľadanie dokladov o nepretržitých koreňoch vedúcich až k cyrilo-metodskej misii je v gréckokatolíckej cirkvi motivované snahou podložiť dva piliere jej historickej tradície. Po prvé, cyrilo-metodský model kresťanstva bol na východnom Slovensku vždy životaschopný. Po druhé, teória neprerušenej kontinuity slúži ako argument proti tvrdeniam, že sú výsledkom asimilácie Rusínov/Ukrajincov v 19. a 20. storočí.

Tradícia priamej línie od Cyrila a Metoda je pevne zabudovaná aj v základoch historickej identity pravoslávnej cirkvi na Slovensku. Zásadným rozdielom je dôraz na byzantský pôvod slovanskej misie a východnú liturgiu, pričom subordinácia Rímu a väzby s latinským prostredím sú spochybňované.

Tieto výklady cyrilo-metodskej tradície sú v rozpore s interpretáciou inštitucionalizovanej slovenskej historiografie. Tá vysvetľuje pôvod byzantsko-slovanského obradu asimiláciou Rusínov žijúcich na východnom Slovensku, alebo ho spája s osídľovaním podhorských oblastí na valašskom práve v 14. - 17. storočí.

Zástancami teórie kontinuálneho výskytu veriacich východného obradu zjednotených s Rímom sú historici z prostredia slovenskej gréckokatolíckej komunity. V 40. rokoch 20. storočia ju sformulovala prvá generácia slovenskej gréckokatolíckej elity, ktorá reagovala na národné narácií.

Odkedy sú Gréckokatolícki Slováci na Slovensku?

Náboženský spolok Jednota sv. Cyrila a Metoda vydal prácu Mikuláša Filla "Gréckokatolícki Slováci v minulosti a prítomnosti", kde sa uvádza, že gréckokatolícki Slováci existujú od roku 863, od príchodu vierozvestov. Cyrilometodejskí kňazi Slováci šírili staroslovienske bohoslužby aj v Chorvátsku, Srbsku a Bulharsku. Skutočnosť, že sa grécko-slovanský obrad udržal, sa pripisuje zásahom rímskeho apoštolského prestola.

Fillo vyjadril vieru v ďalší rozmach pravoslávnej cirkvi na Slovensku pod ochranou metropolitu pražského a celého Československa. Ondrej Halaga sa na konci 40. rokov snažil o historické zdôvodnenie kontinuity medzi dielom Cyrila a Metoda a gréckokatolíckou cirkvou. Valašská kolonizácia našla zvyšky po cyrilo-metodskej viere, a tak existovali dve východné cirkevné spoločenstvá: staršie, zotrvávajúce v jednote s Rímom, a novšie, ktoré priniesli pravoslávni Rusíni.

Exilová Historiografia a Snahy o Zlegalizovanie

Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi sa jej dejinám mohla venovať iba exilová historiografia, ktorá sa snažila o jej opätovné zlegalizovanie. Slovenskí gréckokatolíci museli reagovať na to, že na území bývalého Prešovského a Mukačevského biskupstva boli všetci gréckokatolíci považovaní za Rusínov/Ruthenov, Maďarov, resp. Rumunov. Do 60. rokov minulého storočia sa o existencii gréckokatolíkov Slovákov nevedelo ani v prostredí Svätej stolice.

Zásadným zlomom bolo zaradenie kapitoly "Slovacchi di rito bizantino" do publikácie Kongregácie pre východné cirkvi "Oriente Catholico" v roku 1962. Michal Lacko už od začiatku 50. rokov upozorňoval na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi v Československu a snažil sa formovať historické povedomie komunity slovenských gréckokatolíkov.

Lacko predstavil tézy, na ktorých sa budovala historická identita slovenských gréckokatolíkov:

1. Pôvodcami byzantsko-slovanského obradu sú sv. Cyril a Metod.
2. Biskupstvo v Mukačeve bolo jedno z tých, ktoré založil svätý Metod.
3. Po zániku Veľkej Moravy sa slovanská bohoslužba zachovala iba v odľahlých krajoch východného Slovenska a v údoliach Karpát.

Valašská kolonizácia od 14. storočia mala hlavný podiel na rozšírení východného obradu v Karpatskom oblúku, no udržali sa aj zvyšky cyrilo-metodského kresťanstva u pôvodného obyvateľstva hovoriaceho východoslovenským nárečím. Po páde komunizmu sa zintenzívnil zápas o cyrilo-metodské dedičstvo, podnecovaný napätými vzťahmi okolo vrátenia chrámov a reštitúcií majetkov.

Michal Fedor rozvíjal teóriu priamej línie a sústredil sa na dokladovanie toho, že na území Slovenska sa od dôb Cyrila a Metoda kontinuálne vyskytovala tá časť veriacich východného obradu, ktorá bola zjednotená s Rímom. Rusíni a Valasi priniesli do podkarpatskej oblasti gréckoslovanský obrad, ale tiež východný rozkol, čiže pravoslávie.

Normatívnu pozíciu v historiografii gréckokatolíckej cirkvi majú práce Cyrila Vasiľa, ktorý nadväzuje na starších autorov, podľa ktorých sa cyrilo-metodský vzor zachoval stále neporušený a schopný života.

Existujú aj rôzne názory na neuznávanie pápeža ako hlavy cirkvi zo strany pravoslávnej cirkvi. Pravoslávna cirkev považuje katolícku cirkev za heretikov a seba za pravú katolícku cirkev. Bežní ľudia ortodoxného vyznania tieto veci nevnímajú a žijú svoj život podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Schizma narobila svoje a všetky tie prijaté dogmy sú nezlučiteľné s vierovyznaním pravoslávnej cirkvi. Katolícka Cirkev svojimi dogmami modernizuje svoju vieru, zatiaľ čo pravoslávna cirkev udržiava vieru bez zmeny.

Ekumenizmus a Formovanie v Cirkvi

Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov sa zaoberá ekumenickým formovaním v seminároch a na teologických fakultách. Cieľom je zabezpečiť náležitú ekumenickú prípravu pre budúcich pastorov teológie.

Obnovenie jednoty medzi kresťanmi je úloha pre všetkých, rovnako pre laikov, ako aj ordinovaných. Ekumenické formovanie je ťažisková úloha, ktorá má umožniť každému, aby bol pripravený osobne prispieť do diela jednoty.

Direktórium uvádza základné prostriedky formovania: počúvanie a štúdium Božieho slova, kázanie, katechézu, liturgiu a duchovný život. Treba brať do úvahy požiadavky rozličných prostredí, teda v rodine, farnosti, škole a rozličných hnutiach, združeniach a skupinách.

Ekumenické vzťahy si vyžadujú skúmanie, teologický dialóg, bratské vzťahy a kontakty, modlitbu i praktickú spoluprácu. Príprava sa musí zameriavať nielen na získavanie poznatkov, ale musí zároveň motivovať a živiť aj ekumenické obrátenie a horlivosť zúčastnených.

Ekumenizmus by sa mal úplne zapojiť do teologického vzdelávania tých, čo sa chystajú pracovať v pastorácii, aby tak mohli získať autentickú ekumenickú dispozíciu. Direktórium vyzýva zriadiť úvodný kurz, zameraný špeciálne na ekumenizmus. V každej disciplíne treba premyslieť a stanoviť plán, ako zabezpečiť, aby ekumenický rozmer prenikol do každého učebného predmetu.

Život viery a modlitba viery inšpirované Duchom Svätým ukazujú stanovisko, z ktorého treba pristupovať ku každej téme: s láskou k pravde, sprevádzanou duchom láskavosti a pokory.

Hermeneutika a Hierarchia Právd

Hermeneutika je nevyhnutným nástrojom ekumenického nazerania, ak sa majú študenti naučiť rozlišovať medzi pokladom viery a spôsobmi, akými sú tieto pravdy viery formulované. Hierarchia právd sa uvádza ako kritérium, podľa ktorého sa treba riadiť, keď katolíci predkladajú alebo porovnávajú náuky.

Plody dialógov treba čo najviac prezentovať a starostlivo vyhodnocovať každý výsledok týkajúci sa tém, ktoré vyučujú. Nové myšlienky, ktoré sa prijmú, vstupujú do života Cirkvi a obnovujú v určitom zmysle to, čo prospieva zmiereniu s ostatnými cirkvami a náboženskými komunitami.

Direktórium uvádza dôležité pokyny o základnej ekumenickej metóde, o ktorú sa treba oprieť pri prednášaní každej disciplíny. Treba venovať pozornosť skutočnému spoločenstvu, ktoré už jestvuje medzi kresťanmi a ktoré sa prejavuje v spoločnej oddanosti živému Božiemu slovu. Treba venovať pozornosť skutočnému spoločenstvu, ktoré už jestvuje medzi kresťanmi a ktoré sa prejavuje v spoločnej oddanosti živému Božiemu slovu a v spoločnom vyznávaní viery v trojjediného Boha a vo vykupiteľské dielo Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom.

Na tomto pozadí možno jasne rozlišovať, kde sú skutočné a kde zdanlivé body nezhody. Uvedený prístup tvorí základ skúmania rozličných ekumenických rozhovorov, ktoré práve prebiehajú.

Kurz ekumenizmu musí byť povinný a musí ho sprevádzať praktická ekumenická skúsenosť. Neskoršie treba špecifickými prednáškami poskytnúť študentom širšie poznatky o ekumenizme a syntetizovať ich s celkovou teologickou prípravou.

Účelom všeobecného úvodného kurzu je, aby študenti jasne porozumeli, že cieľom ekumenizmu je obnova úplnej a viditeľnej jednoty medzi všetkými kresťanmi. Katolíci pokladajú jednotu za dar, pomocou ktorého Boh robí z kresťanov účastníkov jeho vlastného spoločenstva. Duchovný ekumenizmus by sa mal pokladať za dušu celého ekumenického hnutia.

Vzdelávanie o ekumenizme má využívať základné dokumenty katolíckeho ekumenizmu, ale aj knihy a dokumenty iných cirkví, ktoré verne podávajú ich učenie. Ozajstné ekumenické formovanie nesmie ostať iba na akademickej úrovni, ale by malo obsahovať aj ekumenickú skúsenosť.

Svätý krst On vysvetlil význam a zmysel svätej tajiny krstu v rozhovore so starcom Nikodémom. Stalo sa, že keď raz Christos hovoril o Kráľovstve nebeskom, počúval ho aj istý starec menom Nikodém. Christos sa vtedy vyjadril: Kto sa nenarodí z vody i Ducha, nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Na to sa Ho Nikodém spýtal: Vysvetli mi, ako ja starec, na sklonku svojho života, sa môžem nanovo narodiť, či sa mám naspäť vrátiť do lona svojej matky? Z uvedeného rozhovoru je jasne vidieť, že krst, ktorý sme prijali, je nové narodenie z vody i Ducha. Je to narodenie, nie telesné, ale duchovné, pre nový život v Christu a s Christom. Preto aj Cirkev počas udeľovania svätej tajiny krstu prikazuje spievať oslavný hymnus: „Jelicy vo Christa krestistesja, vo Christa oblekostesja. Aleluja“. Všetci, ktorí sme pokrstení, prijali sme do svojho vnútra Christa a v Christov odev čistoty sme sa obliekli. Trojitým ponorením do vody v mene Svätej Trojice: Otca - Amiň, Syna - Amiň, i Svätého Ducha - Amiň, zomrel starý človek a narodil sa nový, pretože každý, kto sa narodil od telesných rodičov, sa pod vplyvom hriechu Adama a Evy v raji, rodí ako starý človek, zaťažený týmto prvotným hriechom. Cirkev vykonáva svätú tajinu krstu v mene Svätej Trojice z toho dôvodu, že ju takto prikázal vykonávať samotný Christos. Písmo nám svedčí, že keď na misijnú činnosť posielal svojich učeníkov, povedal im: „ Choďte do celého sveta, krstite národy v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“(Mt 28, 19-20). Krst sa vykonáva v mene Svätej Trojice, pretože krstom sa začleňujeme do života s trojjediným Bohom, respektíve vo svätej tajine krstu sme sa narodili pre tento život v jednote s našim Stvoriteľom, ktorým je Boh Trojica. Zo Svätého Písma vieme, že krst vykonával aj sv. Ján, Predchodca Christa, ktorého nazývame Krstiteľom, pretože od neho prijal krst aj Isus Christos v rieke Jordán. Ján krstil vodou. Táto udalosť je sprítomňovaná vo sviatku Bohozjavenia, kedy aj Cirkev vykonáva tzv. veľké svätenie vody. Jánov krst však nebol krstom nového narodenia, ale krstom pokánia, preto aj Ján povedal: „Ja vás krstím vo vode na pokánie, ale prichádzajúci za mnou (rozumej Isus Christos), je silnejší než ja, ktorému nie som hodný niesť jeho obuv. On vás bude krstiť Svätým Duchom“ (Mt 3, 11). Tento prorok vyzýval Izrael, aby činil pokánie, lebo sa priblížilo Kráľovstvo nebeské a každému, kto sa s vierou v Boha, v pokore a v pokání dal pokrstiť, Boh odpustil hriechy. Christos, ako Boží Syn, však bol bez hriechu. Prečo teda prijal krst od Jána, nakoľko odpustenie hriechov, ako vtelený Boží Syn nepotreboval. Odpoveď na tieto naše úvahy nájdeme v evanjeliu podľa Matúša. Isus Jánovi, ktorý sa Ho zdráhal pokrstiť, povedal: „nám je dané naplniť každú pravdu“ (por. Mt 3, 15), čo znamená, že úlohou Christa bolo naplniť Zákon. Preto prijal krst pokánia od Jána. Jeho prijatím posvätil vody, aby sa voda stala opäť nositeľkou života, aby mala takú istú kvalitu, ako pri stvorení sveta, kedy: „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gen 1, 2). Tým, že Christos posvätil vody, dal nám reálnu možnosť sa nanovo narodiť pre nový život, lebo voda sa znovu stala živlom, ktorý je nositeľom života. V tom spočíva kontinuita Jánovho krstu s našim krstom. Ak by sa Christos nedal pokrstiť od Jána, voda by nemala kvalitu pre nový život.

Ekumenické koncily Hlavné vysvetlenia základného dogmatického učenia cirkvi sformulovali ekumenické koncily prvého tisícročia. Na týchto konciloch sa zišli biskupi väčšiny diecéz Východorímskej ríše spolu so zástupcami rímskeho pápeža a ďalších západných diecéz.Učenie týchto koncilov prijali alebo odmietli rôzne miestne cirkvi, čo viedlo k vytvoreniu rôznych „spoločenstiev“ týchto historických cirkví.

Ekumenické koncily a historické cirkvi Katolícka cirkev a (Byzantská) Pravoslávna cirkev spoločne uznávajú sedem takýchto koncilov za ekumenické:

1. Prvý nicejský koncil (r. 325), ktorý definoval božstvo Syna;
2. Prvý konštantínopolský koncil (r. 381), ktorý definoval božstvo Svätého Ducha;
3. Efezský koncil (r. 431), ktorý odsúdil nestorianizmus a vyhlásil, že Kristus, skutočný Boh, bol počatý a narodil sa z Panny Márie, ktorú možno skutočne nazvať „Bohorodička“ (v gréčtine Theotokos);
4. Chalcedónsky koncil (r. 451), ktorý prijal „Tomus ad Flavianum“ rímskeho pápeža svätého Leva a definoval, že Kristus je skutočne Boh a skutočne človek, jedna osoba v dvoch prirodzenostiach;
5. Druhý konštantínopolský koncil (r. 553), ktorý ďalej vysvetlil definície Chalcedónskeho koncilu tým, že odsúdil „Tri kapitoly“ - Teodora z Mopsuestie, Teodoreta a Ibasov list Marimu;
6. Tretí konštantínopolský koncil (r. 680 - 681), ktorý ešte ďalej vysvetlil Chalcedónsky koncil definíciou, že Kristus ako pravý Boh a pravý človek má dve vôle, jednu božskú a jednu ľudskú;
7. Druhý nicejský koncil (r. 787), ktorý odsúdil obrazoborectvo/ikonoklazmus, čiže názor, že ikony Krista a svätých sa nemôžu zhotovovať.

tags: #pravoslavna #cirkev #spolocne #znaky