Kresťanstvo, ako jedno z najrozšírenejších a najvplyvnejších náboženstiev na svete, netvorí inštitucionálne jednotný celok. Počas prvých storočí svojej existencie bolo postavené na veľkom množstve najrôznejších náboženských smerov a hnutí. O niečo neskôr bola dosiahnutá určitá formálna, aj keď nie celkom bezvýhradná jednota. Doteraz najväčší rozkol v kresťanskej cirkvi je datovaný do roku 1054, keď došlo k rozdeleniu kresťanstva na kresťanstvo východného obradu (pravoslávna cirkev) a kresťanstvo západného obradu (katolícka cirkev). Neskôr v dôsledku reformácie v 16.-17. storočí vznikli rôzne smery tretej veľkej časti kresťanstva, tzn. protestantizmu. V súvislosti s realizovaním ekumenických myšlienok sa preto hovorí aj o „probléme troch domov“.
Pod ekumenickým hnutím rozumieme hnutie, ktoré sa začalo od 19. storočia šíriť z protestantských kruhov a ktoré sa snažilo o spoluprácu a priblíženie rozličných kresťanských cirkví a denominácií. Aktivity tohto hnutia viedli v roku 1948 k založeniu Svetovej rady cirkví. Tá sa stala hlavným koordinátorom ekumenických snáh, pričom každá cirkev v nej zastúpená ostala nezávislá. Rada nemá nad svojimi členmi žiadnu záväznú právomoc, ale sú to práve oni, ktorí rozhodujú, či a do akej miery možno akceptovať jej závery. Nie je nutné dokonca ani to, aby jednotliví členovia brali na vedomie ostatné členské spoločenstvá ako cirkvi.
Najvýznamnejšou udalosťou sa pre kresťanský ekumenizmus stal Druhý vatikánsky koncil. Ten sa od predchádzajúcich koncilov líšil predovšetkým nedogmatickosťou. Tento postoj sa stal nevyhnutným leitmotívom pre presadenie ekumenickej ideológie v kresťanstve. Druhý vatikánsky koncil je dnes označovaný ako ekumenický koncil, ktorý bol zahájený pápežom Jánom XXIII. 11. októbra 1962 a 8. decembra 1965 ho ukončil pápež Pavol VI.
Všetko dôležité, čo zásadne ovplyvnilo koncil, sa odohralo v 50. a 60. rokoch 20.storočia: modernizmus prenikajúci do radov teológov, technologické, politické, sociálne a ekonomické zmeny vo svete (napr. čínsko-americké spory, alžírska otázka, rasové nepokoje v USA, rozvíjajúca sa studená vojna). Najdôležitejšiu úlohu však pri jeho zvolaní zohral pápež Ján XXIII., ktorý našiel dostatočnú odvahu a trpezlivosť pri iniciácii svojej „výzvy odlúčeným spoločenstvám k hľadaniu jednoty“.
Na koncile sa otvorilo množstvo tém, z ktorých viaceré museli pre nezhody ustúpiť. Treba podotknúť, že tento koncil sa od ostatných líšil mimoriadnou otvorenosťou. Otvorený bol nielen voči novým témam ale najmä voči cirkevnej a svetskej verejnosti. Okrem predstaviteľov katolíckej cirkvi sa na koncile v úlohe pozorovateľov zúčastnilo 17 ortodoxných a protestantských cirkví, ako aj reprezentanti 86 vlád a medzinárodných organizácii v súlade s prehlásením vtedajšieho pápeža, že chce „otvoriť okná cirkvi tak, aby sme mohli vidieť von a aby ľudia mohli pozerať dovnútra“.
Druhý vatikánsky koncil je pre túto svoju otvorenosť označovaný aj ako Francúzska revolúcia katolíckej cirkvi Priniesol niekoľko významných zmien v usporiadaní a úlohách cirkvi (posilnenie hierarchickej štruktúry v oblasti náuky, zdôraznenie jedinečných cieľov náboženských prikázaní a laikov, oživenie roly biskupov ako nasledovníkov apoštolov, prehĺbenie dialógu medzi cirkvou a moderným svetom, a pod.), v liturgii (používanie miestnej reči namiesto latinčiny, začlenenie lokálnych špecifík do liturgie, apod.), vo vnímaní Písma svätého a Božského zjavenia (ústredné miesto Biblie v živote kresťana, moderný prístup vo výklade Biblie, apod.).
Etymologický základ slova ekumenizmus pochádza z gréckeho slova oikoumenes, čo v preklade znamená „obývaný svet“. Obyčajne sa tento termín používa v súvislosti s hnutím usilujúcim sa o náboženskú jednotu. Rozlišujeme prinajmenšom dva druhy ekumenických hnutí. Prvý typ ekumenického hnutia cielene smeruje k väčšej vzájomnej ohľaduplnosti a spolupráci medzi jednotlivými svetovými náboženstvami. Reprezentatívnou súčasťou univerzalizmu časti kresťanských myšlienok je úsilie o zmierenie ľudstva, ktoré je v neutíchajúcom rozkole. Od Druhého vatikánskeho koncilu smeruje katolícka cirkev k tomuto cieľu razantnejšie a to v spojenectve s vlastnou ideológiou ekumenizmu.
Samotná myšlienka ekumenizmu nie je produktom Druhého vatikánskeho koncilu, ale je rovnako stará ako sú staré evanjeliá Nového zákona. Píše sa v nich okrem iného aj toto: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno…“.
Skúmať problém ekumenizmu obyčajne znamená uvažovať v pojmoch troch vetiev kresťanstva: katolicizmu, protestantizmu a ortodoxizmu. Každá z týchto vetiev je ideovo relatívne nezávislá, čo predznamenáva vážne rozdielnosti, ktoré je nutné na ceste za vzájomným porozumením a zmierením všetkých kresťanov prekonať. Zástupcovia ortodoxnej cirkvi boli donedávna lídrami v oblasti prehlbovania dialógu medzi predstaviteľmi rozličných náboženských vier. Ich pôsobenie bolo a je významné v Svetovej rade cirkví a často vystupovali ako sprostredkovatelia pri pokusoch o redefiníciu kresťanstva zo strany antidogmatických a antitradicionalistických síl.
Podľa ortodoxizmu je jedine Cirkev nositeľkou kresťanstva, a to v znamení Svätej tradície. Na to, aby sme pochopili vzťah ortodoxnej cirkvi k neortodoxným cirkvám, je potrebné uvedomiť, či pokladá protestantov a katolíkov aj za svojich členov, a to prostredníctvom uznania krstu a svätého prijímania.
Pri dogmatickom presadzovaní kresťanskej jednoty sa v katolíckom prostredí objavujú dve závažné prekážky. Prvú prekážku predstavuje názor, že konečným cieľom ekumenizmu nemôže byť bezvýhradné zmierenie sa s pluralizmom ako ideálnym a pretrvávajúcim stavom, v ktorom sa kresťanstvo dokáže nachádzať. Druhou prekážkou sú podrobné a ťažko spochybniteľné definície, ktoré sa v jednotlivých kresťanských doktrínach vyskytujú. Spomenuté bariéry boli v období pred Druhým vatikánskym koncilom neprekonateľné. Katolícka cirkev totiž dovtedy trvala na svojej neomylnosti ako aj na tradičnom videní, že „spása nie je možná mimo (katolíckej) cirkvi“.
Koncilom sa v katolíckej cirkvi položili základy „osvieteneckého“ ekumenizmu, ktorý uznáva pluralizmus ako nevyhnutný stav kresťanstva. Úloha, ktorú tieto dokumenty ukladajú katolíckemu ekumenickému hnutiu, je vytvorenie úplného a uvedomelého spoločenstva všetkých kresťanov, pričom v konečnom dôsledku ide o zjednotenie prostredníctvom jednej viery do jednej kresťanskej cirkvi, keď prostriedkom má byť obnova viery. Tá pred pokladá určitú vnútornú konverziu každého katolíka na kresťanskú jednotu, ktorá sa má stať centrálnou otázkou jeho náboženského života.
Užitočným sa tu stáva poznanie učenia ďalších dvoch kresťanských cirkevných vetiev, čím sa má zaistiť presvedčivosť a nekonfliktnosť ekumenického úsilia. Ďalej sa v týchto dokumentoch vymedzujú body, v ktorých sú si jednotlivé cirkvi vzdialené. Práve odkrytie prvkov vzájomnej alienácie má napomôcť zmiereniu, hoci sa v cirkevných dejinách objavuje skôr opačný proces.
Prosíme Ťa, Duch svätý, veď nás, aby sme všetci boli jedno! Spoločenstvo veriacich vyznávajúci a žijúci vieru v Boha, ako si nám to ukázal Ty! Bože náš, Prapôvod a Sila každej jednoty, voláme k Tebe a prosíme Ťa, aby si nám daroval jednotu, ktorá zodpovedá vôli nášho Pána Ježiša Krista.
V pravoslávnej cirkvi na Slovensku vrcholí v týchto dňoch 40-dňové obdobie pôstu pred vianočnými sviatkami. Veriaci tejto cirkvi, ktorá sa riadi podľa juliánskeho kalendára, začínajú sláviť Vianoce v utorok 6. januára, keď sa predpoludním koná v pravoslávnych chrámoch svätá liturgia. Štedrá večera pravoslávnych veriacich pozostáva z pôstnych jedál, ako sú kapustnica bez klobásy, fazuľa či pirohy. Na stole nechýbajú chlieb, med a cesnak. V nasledujúci deň 7. januára je v pravoslávnej cirkvi veľký sviatok Narodenia Isusa Christosa (Ježiša Krista). Predpoludním sa v chrámoch koná slávnostná svätá liturgia. Po tomto sviatku v cirkvi nasleduje 8. januára sviatok presvätej Bohorodičky a 9. januára si pravoslávni pripomenú prvomučeníka sv.
Okrem toho, v cirkevných správach môžeme nájsť aj nasledovné:
- Varšavu navštívil ekumenický patriarcha Konštantínopolu Bartolomej I. Stretol sa s ukrajinskými utečencami, s prezidentom republiky, s predstaviteľmi Konferencie biskupov Poľska i s poľskou pravoslávnou komunitou, ktorá rovnako prichýlila vojnových utečencov z Ukrajiny. „Vaša solidarita s utečencami je to jediné, čo môže prekonať zlo a temnotu vo svete“, povedal Poliakom v príhovore.
- Na Veľký piatok 15. apríla 2022 bude 28. ročník Ekumenického pašiového sprievodu v Košiciach. Začne sa pri Evanjelickom kostole na Mlynskej ulici o 13:00, informovala Dáša Fedorková, tajomníčka Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností na území mesta Košice Dáša Fedorková.
Príklad cirkevnej stavby: Pravoslávny chrám Záštity Presvätej Bohorodičky vo Varadke
Pravoslávny chrám Záštity Presvätej Bohorodičky sa nachádza v obci Varadka, v okrese Bardejov. Spadá pod Prešovskú pravoslávnu eparchiu. Chrám bol postavený v roku 1924, s obnovami v rokoch 1961 a 2010. GPS súradnice chrámu sú 49.413746, 21.383686.
História a posviacky:
- 1924: Dátum posviacky pôvodného chrámu.
- 14. október 1961: Posviacka nového ikonostasu biskupom prešovským Dorotejom.
- 25. apríl 2010: Posviacka obnoveného chrámu arcibiskupom prešovským a Slovenska Jánom.
Kňazi pôsobiaci v chráme:
- Emilián Kapišinský (1924)
- Fedor Demčik (1961)
- Peter Savčak (2010)
Autori ikon a výzdoby:
- Boris Tkačenko a L. Tkačenková (autori konštrukcie ikonostasu a pôvodných ikon na ikonostase - 1961)
- Ján Pajkoš (autor doplnených ikon na ikonostase: Ikona Spasiteľa Ježiša Krista, Ikona Matky Božej, Ikona Ochrany Presvätej Bohorodičky, Ikona sv. Jána Krstiteľa)
- Ján Pajkoš (Korpus Ukrižovaného Ježiša Krista - raspjatie)
- Nadežda Dzurilová (ikony na cárskych a bočných dverách: štyria evanjelisti a archanjel Gabriel a Michal)
- Miroslav Kosa (ikony v oltárnej časti)
- Autori ostatných ikon: Lýdia Trochanovská, sestry s Turkowického monastiera a ďalší
Pravoslávna cirkevná obec uplatňuje juliánsky kalendár (Vianoce slávi 7. januára).
V dedine sa vraví, že keď sa starý drevený chrám v prvej svetovej vojne zrútil, zničený bol vraj zámerne rakúsko-uhorskými vojskami z dôvodu, že im pripomínal všetko ruské, keďže v tom čase bojovali proti ruskej armáde. Keď sa naskytla príležitosť postaviť nový kamenný chrám, zaúradovali ženy, ktoré sa postavili proti jeho výstavbe argumentujúc, že nechcú dostať reumu. Tvrdili totiž, že v kamennom chráme býva zima a vlhko a veľmi ľahko môžu ochorieť. Preto sa miestni obyvatelia rozhodli v spolupráci s majstrami z poľskej strany postaviť drevený chrám, na ktorý zozbierali peniaze v Československu aj v Amerike.
Ekumenické stretnutie patriarchu Bartolomeja I. a pápeža Františka v Jeruzaleme. Zdroj: Wikimedia Commons
tags: #pravoslavna #liturgia #v #liptovskom #mikulasi