Stavanie májov na Nanebovzatie Panny Márie: Zachovávanie tradícií v obci Záhor

Obec Záhor leží vo východnej časti Východoslovenskej nížiny na pravobrežnom agradačnom vale Uhu. Obec vznikla v roku 1326. V roku 1427 mala viac ako 12 port. Patrila Komoróciovcom, neskôr Barkóciovcom, Beréniovcom. V 18. storočí sa útekmi poddaných značne vyľudnila. V roku 1715 mala 9 domácností, v roku 1928 bolo v obci 69 domov a 642 obyvateľov. V roku 1832 bol v obci cukrovar. Do 20. storočia vlastnili tunajšie majetky Aponiovci.

Obec Záhor sa v listine z roku 1414 spomína ako „... Mongath alio nomine Zahar“ - čiže „Mongath, iným názvom Záhor“. V písomnostiach z XV. - XVII. storočia sa názov dediny najčastejšie objavuje v podobe „Zahar“, ojedinele aj v tvare „Zahor“. V uvedenom období boli majiteľmi obce Dobóovci z Ruskej (patrili medzi významné uhorské šľachtické rody).

Významnú úlohu v živote obyvateľov zohrávalo náboženstvo. Záhor - ako fília - patril v stredoveku pravdepodobne do rozsiahlej rímskokatolíckej farnosti so sídlom v Jovre (dnes je súčasťou Ukrajiny). Najbližší kostol sa v tomto období nachádzal v Jenkovciach. V druhej polovici XVI. storočia - pod vplyvom zemepánov Dobóovcov, v zmysle hesla „Cuius regio, eius religio“ - „Čí je majetok, toho je náboženstvo“ - prešli poddaní v Záhore k reformovanej viere.

V XVIII. storočí sa na území habsburskej monarchie uskutočnilo prvé vojenské mapovanie (tzv. jozefínske) - išlo tiež o prvé podrobné zmapovanie Slovenska v strednej mierke 1:28800. V mape z tohto obdobia je Záhor označený ako „Zahor“ - bola to dlhá dedina s domami, ktoré sa tiahli po oboch stranách jednej ulice, resp. cesty. Presné záznamy o počte obyvateľov a domov v dedine pochádzajú zo začiatku XIX. storočia - v r. 1828 napr. v Záhore žilo 642 ľudí a stálo 69 príbytkov.

V r. 1895 obec prislúchala do obvodu notárskeho úradu so sídlom v Bežovciach (na notariáte sa začali viesť aj štátne matriky). V roku 1914 vypukla 1. svetová vojna (boje trvali až do r. 1918) - úrady vyhlásili mobilizáciu, cez územie Slovenska začali prechádzať železničné transporty s proviantom, vojakmi a pod.

Zvyky a tradície v obci Záhor

Stavanie mája je slovenská tradícia, ktorá sa dodnes udržiava v mnohých mestách a obciach. Mládenci májom vyjadrovali náklonnosť dievčinám a zároveň máj symbolizoval hojnosť. Stužkami ozdobený strom symbolizuje aj zdravie pre všetky dievčatá a ženy obce a oslavuje vitalitu nositeliek života, ich krásu a ženskosť.

Z jarných zvykov sa zachovalo v obci stavanie mája. Máje sa nestavajú na 1. mája, ale i na Turíce, ktoré boli v predkresťanskom období nepochybne jedným z najvýznamnejších výročných sviatkov.

V Domove dôchodcov a domove sociálnych služieb v Seredi sa konalo kultúrne podujatie spojené so stavaním mája. Klienti domova si svoj májový strom ozdobili farebnými stuhami a pripomenuli si tak zvyky z mladosti. Posedenie spestrila hudobná skupina Veselí starci, ktorí hrali do tanca aj do spevu.

Obec Záhor má aj svoje časti, ktoré sú odvodené od zaužívaných pomenovaní a používajú sa v hovorovej reči miestnych obyvateľov. Sú to: „Stary valal“, „Novy valal“, „Nižny konec“, „Vyšny konec“, „Taňa“, „Žarov“.

Symboly obce

Heraldická komisia pri Ministerstve vnútra SR schválila erb obce - jeho podoba bola odvodená od odtlačku pečate z druhej polovice XIX. storočia.

Vodné toky

Najbližším vodným tokom je rieka Uh, vzdialená od obce južným smerom približne 2 km. Rieka Uh pramení v oblasti stretu troch štátov (severovýchodný cíp SR) - Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Rieka Uh sa vlieva za obcou Pavlovce nad Uhom do rieky Laborec.

Vplyv cestovného ruchu na kultúru

S neustále rastúcimi požiadavkami a rýchlejšie sa rozširujúcou populáciou je kultúrne dedičstvo chápané ako jeden z najohrozenejších a neobnoviteľných zdrojov. Aktuálne trendy cestovného ruchu stále viac nútia manažérov, prevádzkovateľov a samosprávu vykonávať kroky, ktoré sa negatívne podpisujú pod kvalitu kultúrneho dedičstva.

Obec Ždiar patrí medzi kultúrne najzachovanejšie obce Slovenska. Do 50. rokov minulého storočia bola obec v celoslovenskom rámci dominantou duchovnej a hmotnej kultúry. Udržiavali sa tu rodinné zvyky, ktoré úzko súviseli s narodením dieťaťa, krstom, dospievaním, svadbou a veľmi striktne sa dodržiavali zvyky viažuce sa na smrť a pohreb.

Najviac zachovalé z rodinných obyčají sú v súčasnosti zvyky počas predsvadobného obdobia. V súčasnosti je práve tradičná Ždiarska svadba najväčšou atrakciou v múzeu. Návštevníci majú možnosť zažiť predvedenie ždiarskej svadby, ktorej priebeh je podľa pôvodných Ždiarskych tradícií.

Z kalendárnych obyčají sa zachovali najmä tie, ktoré sú naviazané na jarné a zimné obdobie - Kvetnú nedeľu a veľkonočné dni. Veľkonočné kúpanie a šibačka nadobudla modernejší, pre Ždiar nie autentický charakter, ale prebratý zo západnejších regiónov Slovenska.

Výrazným prvkom dodnes ostalo v Ždiari ľudové staviteľstvo. V obci Ždiar sa zachovali zrubové domy, ktoré spolu s hospodárskymi stavbami vytvárajú átriá. V súčasnosti je v obci 183 národných kultúrnych pamiatok.

Spôsob života bol výrazne prezentovaný v špecifickom miestnom ľudovom odeve, ktorým sa obyvatelia Ždiaru výraznejšie odlišovali od iných. Základné odevné materiály boli koža, kožušina, stromová kôra, drevo, borievkové korienky, plátno a súkno. Tradičným materiálom bolo ľanové plátno. Dominantou mužského odevu sú biele súkenné nohavice - portki, ktoré sú zdobené modročervenou šnúrkou a vesta - serdok z ovčej kože, ktorá je z vonkajšej strany farbená na hnedo, bohato zdobená výšivkou, ktorá sa nazýva makov. Charakteristický je najmä mužský klobúk, zdobený mušličkami a perom.

Kultúru obcí na Slovensku formovali viaceré súvislosti. Podmieňovali ju prírodné a klimatické podmienky a administratívne členenie krajiny. K nim sa pripájali etnické a konfesionálne faktory, migračné prúdy a kolonizácie, historické udalosti a vplyv okolitých obcí a lokálnych kultúrnych centier.

V roku 1932 bol uvedený film „Zem spieva“ od režiséra Karola Plicku. Tento film zohral dôležitú úlohu pri uchovávaní, propagácii ale i následných zmenách tradičnej lokálnej kultúry Ždiaru. Filmom upriamil režisér pozornosť na autentický folklór obce, jeho špecifické nárečie, piesne a najmä tradičný odev. Propagácia Ždiaru filmom zaujala aj samotných turistov.

Čím viac turistov do obce prichádzalo, tým viac miestne obyvateľstvo začalo upúšťať od tradičného odievania a začalo sa postupne prispôsobovať mestským prvkom. V obci boli následne obnovené zvyky slávenia dôležitých udalostí v ľudovom odeve (slávnosti liturgického roka, 1. sv. prijímanie, krst, birmovka, ohlášky, svadba). Tradičný ždiarsky odev je pýchou obce do súčasnosti.

Tabuľka: Počet turistov v obci Ždiar

Na záchranu rázovitého štýlu boli prijaté opatrenia na obnovu hmotného fondu ľudovej architektúry vyhlásením Pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry v Ždiari. Obec neskôr dala vypracovať nové pravidlá, podľa ktorých sa majú dodržiavať základné normy pri prestavbe aj výstavbe a to nielen v pamiatkových zónach, ale aj v celej dedine.

Ždiarsky kroj

tags: #stavanie #majov #nanebovzatie #panny #marie