Chrám svätého Bazila Veľkého v Bajerovciach: História a súčasnosť pravoslávnej cirkvi na Slovensku

História pravoslávnej cirkvi na Slovensku je bohatá a zložitá, prepletená s kultúrnym a historickým vývojom regiónu. Tento článok sa zameriava na kľúčové udalosti a osobnosti, ktoré formovali pravoslávnu vieru na našom území, s dôrazom na chrám svätého Bazila Veľkého v Bajerovciach.

Etnické rozloženie obyvateľstva Slovenska v roku 2011. Zdroj: Wikimedia Commons

Počiatky a vplyv Rusínov

Východný byzantský obrad priniesli na Horehronie rusínski osadníci zo Zakarpatskej oblasti (západná Ukrajina), Marmarošskej župy (severné Rumunsko) a Lemkovskej oblasti (ukrajinsko-poľsko-slovenské pohraničie) ešte v čase valašskej kolonizácie v 14. - 17. storočí. V podstatne menšej miere však rusínske etnikum do tejto oblasti prichádzalo aj v neskoršom období.

Podľa historických záznamov osídľovali od 15. storočia rusínski valasi i obce na Horehroní. Rusínska komunita, ktorá žije v pohraničnej oblasti od Tatier (obec Osturňa) až po ukrajinskú hranicu (Ubľa), je štvrtou najväčšou národnostnou komunitou na Slovensku.

V priebehu vekov síce asimilovali so Slovákmi, dodnes si však udržali pravoslávnu vieru alebo aspoň východný obrad ako gréckokatolíci.

Užhorodská únia a jej dôsledky

Keď po podpise Užhorodskej únie v roku 1646, ktorá znamenala zjednotenie veriacich byzantského obradu v severovýchodnom Uhorsku so západnou latinskou cirkvou, vznikla Gréckokatolícka cirkev, časom sa k nej pridala aj farnosť Šumiac so svojimi filiálkami Telgárt a Vernár.

Jednou z najväčších skúšok, ktorým museli „staroverci“ v minulosti čeliť, bola reformácia, ktorá sa však v tomto regióne napriek tlakom zhora neujala.

Aj horehronských veriacich sa v roku 1950 dotklo násilné zlúčenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím (tzv. akcia P). A hoci jej činnosť bola v roku 1968 za obmedzených podmienok obnovená, nezaobišlo sa to bez rôznych napätí.

Tento stav pretrval až do roku 1993, keď pravoslávni veriaci museli chrám nedobrovoľne opustiť, a tak si neďaleko postavili vlastný. Vedenie oboch cirkví sa napokon dohodlo na tom, že pôvodný chrám pravoslávni prenechali gréckokatolíkom, za čo oni urobili podobný ústupok v inej obci.

Súčasnosť a život pravoslávnej komunity

Aj samotný festival, ktorý sa tu konal už po dvadsiaty štvrtý raz, pripomína, že hoci sa tu schádzajú Slovania z rôznych končín, cirkevnoslovanský jazyk ich spája a v rozhovore s Bohom si dokonale rozumejú.

V rámci 24. ročníka Festivalu viachlasného chrámového a ľudového spevu v Telgárte, ktorým organizátori vyjadrujú príslušnosť tejto obce k cirkevnoslovanskej bohoslužobnej tradícii, pricestovali na Horehronie i hostia zo Srbska, konkrétne Zbor školy cirkevného spevu sv. Jána Damaského z Nového Sadu.

Život rusínskej komunity na Horehroní, vrátane jej náboženských tradícií, je úzko spätý s kultúrnym a historickým vývojom tohto regiónu. Zachovanie pravoslávnej viery a byzantského obradu je dôležitou súčasťou identity tejto komunity.

Do pravoslávneho Chrámu narodenia Presvätej Bohorodičky postaveného v 90. rokoch však v nedele prichádza len asi tridsať ľudí, väčšinou žien a detí. Na veľké sviatky však prídu do chrámu aj chlapi, a keď treba manuálne pomôcť, nie je o ochotné ruky núdza.

Z okna fary sa núka výhľad nielen na pravoslávny, ale aj gréckokatolícky chrám, ktorý je takisto zasvätený narodeniu Presvätej Bohorodičky, i keď postavený bol omnoho skôr, ešte začiatkom 19. storočia.

Zdá sa, že vzťahy medzi gréckokatolíckym a pravoslávnym kňazom sú dobré. „Sme na jednej lodi. To isté, čo mám ja, má aj on. Nemá to o nič lepšie.“

Otec Jozef sympaticky priznáva, že po skončení liturgických povinností si vybehne nedeľný zápas TJ Partizán Vernár pozrieť aj on, hoci stíha už len druhý polčas.

Otec Jozef opisuje realitu: „Kňazov nieto. Kto vám to bude robiť? Plat je mizerný, ubytovanie tobôž. Mnohí duchovní už majú dve zamestnania, lebo ak manželka nepracuje, tak rodina z jedného príjmu nevyžije.“ To, že otec Jozef má spolu s manželkou a troma deťmi farskú strechu nad hlavou, však neznamená, že bytovej otázke unikne - po odchode do dôchodku sa rodina bude musieť z fary vysťahovať a nájsť si vlastné bývanie.

Tvrdé podmienky, prirodzene, vplývajú aj na mentalitu miestneho obyvateľstva. „Tu nikdy neviete, kde dostanete facku. Ale aspoň viete, na čom ste, nikto vás nebude poza chrbát ohovárať. Hoci sa ľudia nadrú, a najmä muži chodia po robotách kade-tade, rodiny podľa kňaza držia pokope. No stále majú menej detí, viac ako tri sú zriedkavosťou.

Keď filmári nahrávali túto scénu - scenárista Miro Šifra pochádza priamo z tejto obce -, kňaz ich sledoval spoza plota fary.

Ubľa je obec osídlená rusínskym obyvateľstvom. Pôvodne všetci jej obyvatelia boli pravoslávneho vierovyznania, ktorí v dôsledku užhorodskej únie, na prelome 17.-18. storočia, prešli na gréckokatolícke vierovyznanie. O tamojšom pravoslávnom farárovi - baťkovi - je prvý doklad v Urbári humenského panstva z roku 1612. V roku 1623 je tamojšie popstvo opustené po tom čo ho zanechal pop Vasiľ. Dňa 1 júla 1690 zvolal ubľanský farár Eliáš zbor 19 farárov z dôvodu prijatia únie.

Na mieste drevenej cerkvi bola v roku 1826 postavená nová murovaná gréckokatolícka cerkva sv. Mikuláša biskupa. V 90. rokoch 20. storočia si pravoslávni veriaci postavili svoj Chrám sv. Apoštolov Petra a Pavla.

V Ubli sa v roku 1879 narodil biskup Štefan Novák, ktorý bol biskupom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva v rokoch 1914 -1918. Po vzniku ČSR odišiel do Maďarska, kde v roku 1932 v Budapešti zomrel.

Dodnes sa zachoval i hrob ubľanského učiteľa Juraja Repaja (1814 ? - 1897 Ubľa), pochádzajúceho z najznámejšieho rodu rusínskych učiteľov pôsobiacich v 19. storočí v okolí Sniny.

V nedeľu, 14. novembra sa konala v kultúrnom dome v Ubli, milá slávnosť. Za účasti rodákov a významných osobností autori PhDr. A. Čavargová a Mgr. J. Guzej predstavili svoju prvú dvojjazyčnú (slovenský jazyk a ubľanský dialekt) knihu „Ubľa v zrkadle stáročí". Publikácia zachytáva zemepisnú polohu, tlóru a faunu, dejiny obce od prvej písomnej zmienky až po súčasnosť, vývoj cirkví, školstva, kultúrneho života, poľnohospodárstva, priemyslu a služieb.

Od 1. septembra 1981 bol ustanovený za duchovného správcu Pravoslávnej cirkevnej obce Bajerovce (okr. Prešov).

Prehľad chrámov a farností

Nasledujúca tabuľka ilustruje rozsiahlu sieť chrámov a farností, ktoré slúžia veriacim východného obradu na Slovensku:

Tento zoznam ilustruje rozsiahlu sieť chrámov a farností, ktoré slúžia veriacim východného obradu na Slovensku.

Prešovská archieparchia je významnou cirkevnou územnou jednotkou na Slovensku. V nasledujúcom texte nájdete informácie o pravoslávnych kňazoch pôsobiacich v tejto eparchii, ako aj o chrámoch, v ktorých slúžia.

Arcidekani a dekani

V rámci Prešovskej archieparchie pôsobia aj arcidekani a dekani, ktorí majú na starosti správu a koordináciu činnosti v jednotlivých oblastiach:

• Arcidekan: mitr. prot. Mgr.
• Arcidekan: prot. doc. ThDr.
• Dekan: prot. Mgr. Kpt.
• Dekan: mitr. prot. Mgr.

Ich úlohou je zabezpečovať duchovnú starostlivosť o veriacich a podporovať činnosť kňazov v ich dekanáte alebo arcidekanáte.

Ďalšie chrámy a farnosti

Prehľad ďalších chrámov a farností v Prešovskej archieparchii:

• HUMENNÉ - Chrám sv. prot. doc. ThDr.
• KALNÁ ROZTOKA - časť Kalná - Chrám sv., časť Roztoka - Chrám sv. mitr. prot. Mgr.
• RUSKÁ VOLOVÁ - Chrám Narodenia sv. mitr. prot. Mgr.
• JALOVÁ - Chrám sv. mitr. prot. Mgr.
• SNINA - Chrám Nanebovstúpenia Isusa Christa, Chrám sv. mitr. prot. Mgr.
• UBĽA - Chrám sv.
• HRABOVÁ ROZTOKA - Chrám sv.
• KRÁSNY BROD - Chrám Zboru sv.

Tento rozsiahly zoznam svedčí o bohatej duchovnej aktivite a prítomnosti pravoslávnej cirkvi v rôznych kútoch Slovenska.

Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove

Významné udalosti v živote Prešovskej archieparchie

Prešovská archieparchia prešla mnohými významnými udalosťami, ktoré ovplyvnili jej vývoj a postavenie v spoločnosti. Medzi ne patrí aj spomienka na 50. výročie prvého spoločného stretnutia gréckokatolíckych kňazov po osemnástich rokoch vo vyhnanstve, ktoré sa konalo v Košiciach 18. apríla 1968.

Historické stretnutie r. 1968 bolo významným medzníkom v zápase o obnovu a povolenie verejnej činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu, ku ktorému došlo na 13. júna 1968. Naša Cirkev, aj keď s mnohými obmedzeniami, však odvtedy mohla pôsobiť verejne.

Vtedajší apoštolský administrátor pražskej arcidiecézy biskup František Tomášek 20. marca 1968 vydal verejné vyhlásenie adresované vláde, v ktorom poukázal na dovtedajšie prenasledovanie Cirkvi a žiadal obnovu jej slobodného pôsobenia. Medzi požiadavkami, ktoré vtedy predniesol štátnej moci, bola aj obnovenie činnosti Gréckokatolíckej cirkvi.

Na podporu tejto požiadavky bola na východnom Slovensku zorganizovaná petičná akcia, pri ktorej sa podarilo vyzbierať cca. 40.000 podpisov. Ako spomína o. Michal Fitz v knihe Trpé roky: Spomienky gréckokatolíckeho kňaza, v marci 1968 sa sformovali tri centrá, ktoré pracovali na rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi. Prvé centrum bolo v Prahe, druhé v Bratislave a tretie v Košiciach.

Na žiadosť biskupa Vasiľa Hopka sa 5. apríla 1968 na Cirkevnom odbore Ministerstva kultúry v Prahe konalo prvé oficiálne stretnutie s predstaviteľmi štátu. Na stretnutí sa zúčastnili aj predstavitelia Pravoslávnej cirkvi - pražský metropolita Dorotej a prešovský biskup Nikolaj. Na zasadaní bolo navrhnuté, aby sa zriadila Zmiešaná komisia, v ktorej by mali svojich zástupcov obidve cirkvi.

O niekoľko dní 10. apríla 1968 sa v Košiciach konalo pamätné zhromaždenie 133 gréckokatolíckych kňazov za účasti vladyku Vasiľa Hopka, ktorého kňazi privítali potleskom a spevom Vošej jesi archijereju. Na tomto historickom spoločnom stretnutí kňazov po osemnástich rokoch prenasledovania bola sformovaná komisia pomenovaná „Akčný výbor“ Gréckokatolíckej cirkvi; jej čestným predsedom bol biskup Vasiľ Hopko a výkonným predsedom bol gréckokatolícky kňaz Ján Murín.

Snahy o legalizáciu Gréckokatolíckej cirkvi v ČSR boli napokon úspešné. Uznesením vlády Československej socialistickej republiky č. 205/1968 Zb. z. a vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. z. o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom bola 13. júna 1968 znovu povolená verejná činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu.

V spomínanom vládnom nariadení sa tiež požadovalo, aby Pravoslávna cirkev vrátila gréckokatolíckom zhabané kostoly a fary. Prvotná ústretovosť a priazeň reformnej vládnej moci však po „bratskej pomoci“ vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 opadla a nastali ťažké roky normalizácie.

Pôsobil ako kancelár Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi v Prešove a duchovný správca Pravoslávneho chrámu svätých apoštolov Petra a Pavla v Trebišove. Jeho odchod zanechal bolesť v srdciach mnohých z radov duchovných aj veriacich, tí však naňho spomínajú s úctou.

Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove má bohatú históriu. Na mieste, kde sa dnes nachádza gréckokatolícky Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa v Prešove, už koncom 14. storočia stála špitálska kaplnka postavená v neogotickom štýle. Pápež Pius VII. bulou Relata semper kánonicky zriadil Prešovskú eparchiu dňa 22. septembra 1818. Katedrálnym chrámom sa stal Chrám sv. Jána Evanjelistu v Prešove, ktorý predtým používali minoriti. Chrám bol prispôsobený pre slávenie bohoslužieb a obradov podľa východnej byzantskej tradície.

Po násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi 28. apríla 1950 sa katedrála dostala do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi a späť bola vrátená až 5. júla 1968, aj to len formálne.

V Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove sa nachádza aj relikvia Svätého Kristovho kríža, sv. Jána Krstiteľa, sv. prvomučeníka Štefana a viacerých ďalších svätých. Od roku 2008, kedy bola Prešovská eparchia povýšená na archieparchiu a Prešov na sídlo Gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi sui iuris je Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa metropolitnou katedrálou.

V nedeľu 30. novembra 2025 Jeho Blaženosť, arcibiskup prešovský a metropolita českých krajín a Slovenska Rastislav ...

V tamojšom chráme Roždestvá presvjatýja Bohoródicy odslúžil spolu s duchovnými svätú liturgiu, počas ktorej prijal o. Jaroslav Guba diakonskú vysviacku. Po zaspievaní „Íže Cheruvímy" a modlitbe vladyku Rastislava nad o. diakonom Jaroslavom Gubom duchovní i prítomný ľud zvolali: „Áxios!", čo v preklade znamená „Hoden!".

Na záver svätej liturgie sa k veriacim a zvlášť k novorukopoloženému otcovi Jaroslavovi prihovoril vladyka: „Doteraz ste boli dobrým synom svojich telesných a duchovných rodičov. Odteraz buďte dobrým duchovným otcom svojich veriacich", povedal. Poukázal na to, s akými ťažkosťami a pokušeniami sa v kňazskej službe môže stretnúť a zároveň mu zaželal, aby ich bolo čo najmenej.

Pravoslávna cirkev na východe Slovenska prišla o významnú osobnosť. Ešte v utorok 29. júla vo večerných hodinách odišiel na večnosť mitroforný protojerej Ladislav Bilý vo veku 77 rokov. Posledná rozlúčka s nebohým duchovným sa konala v piatok dopoludnia, jeho telesné pozostatky sú uložené na cintoríne v Zemplínskom Hradišti.

tags: #pravoslavny #chram #bajerovce