Ruské pravoslávne chrámy nie sú len svätostánok pre veriacich, ale majú aj úplne inú funkciu - sú symbolom ruského imperializmu, manifestáciou moci. Táto útla kniha je o to cennejšia teraz, po rozpútaní vojny na Ukrajine - nejde o denacifikáciu alebo demilitarizáciu, ale ide o klasický imperializmus, ako ho poznáme najneskôr z 19. storočia.
Vzťah cirkvi a štátu
Na jeseň roku 1991 ma viceprezident Ruska Alexander Ruckoj (ktorý ešte nebol v opozícii Jeľcinovi) požiadal, aby som sa stretol s vtedajším patriarchom Ruskej pravoslávnej cirkvi Alexijom II. (vo svete Alexej Rudiger) a zistil, či je ochotný spolupracovať s demokratickou mocou. Vtedy, po skončení nadvlády komunistickej ideológie, zástupcovia nových elít hľadali jej náhradu - „národnú ideu“, ktorá dokáže duchovne spojiť spoločnosť. Patriarcha bol veľmi príjemný, priateľský a múdry človek, s ktorým sa dalo otvorene rozprávať o všetkom. Bez problémov sme sa dohodli na spolupráci, načrtli celý rad otázok, týkajúcich sa cirkvi.
Zo stretnutia mi vyplynuli dva závery:
- Ruská pravoslávna cirkev bude spolupracovať s akoukoľvek mocou.
- Sama o sebe nedokáže spojiť spoločnosť, je schopná iba asistovať pri tom štátu.
V sovietskom období bola Ruská pravoslávna cirkev pod absolútnou kontrolou komunistickej strany a KGB. Aj pred tým bola storočia úplne integrovaná v štátnom systéme, alebo mu podriadená. Členov Svätej synody (jej najvyšší riadiaci orgán - od gréckeho Σύνοδος, zasadnutie, schôdza) menoval cisár, ktorého nariadenia boli pre nich konečné a záväzné. A ešte skôr, v Byzancii, kde sa narodilo východné kresťanstvo, bol cisár priamo hlavou cirkvi. Nemala sa ako naučiť samostatnému konaniu.
Ukrajinské diecézy boli od 17. storočia súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi. Nejaký čas to pretrvávalo, aj keď sa Ukrajina stala nezávislou. Keď sa vzťahy medzi oboma krajinami zhoršili, prestalo to Kyjevu vyhovovať. Myslím si, že keby Ruská a Ukrajinská pravoslávna cirkev ukázali väčšiu flexibilitu a boli schopné sa aspoň trochu odčleniť od štátnej politiky, dať Bohu, čo je Božie, ďalšie udalosti mohli vyzerať inak. Ale to sa nestalo, cisárovo bolo dôležitejšie.
Nečudo, že napokon Ukrajinská pravoslávna cirkev požiadala o autokefáliu (gréc. - αὐτοκεφαλία - samostatnosť) a konštantinopolský patriarcha Varfolomej (vo svete Dimitris Arhondonis) začal postup na jej udelenie. Podľa tradície a početných cirkevných a sekulárnych dokumentov v pravoslávnom náboženstve konštantínopolský patriarcha je „prvý medzi rovnými“ prímasmi národných a lokálnych cirkví, preto sa volá aj ekumenický (vesmírny). Nemá však také právomoci ako pápež u katolíkov. Národné a lokálne cirkvi sú úplne nezávislé a keď vznikajú všeobecné alebo bilaterálne problémy, rokuje sa o nich na zhromaždeniach hierarchov. Preto Ruská pravoslávna cirkev hneď argumentovala, že Varfolomej nemá právo samostatne vyriešiť takúto otázku. Bolo to neopatrené vyhlásenie - autokefália Moskovského patriarchátu vznikla v 16. storočí bez súhlasu Konštantínopolu.
Autokefália predpokladá nielen legitímnu možnosť samostatne voliť a menovať hierarchov, ale aj exkluzívne právo vykonávať náboženské aktivity na svojom kanonickom území. Málokto si vážne myslel, že v dohľadnej dobe opäť Ruská pravoslávna cirkev získa vplyv na Ukrajine. Ale stratiť ešte aj ďalších takmer 1 500 farností a milióny veriacich - to je obrovské ohrozenie.
Schizma (gréc. σχίσμα - rozštiepenie, rozkol) pridala starosti aj klerikom, aj politikom. Ruská pravoslávna cirkev zakázala svojim kňazom slúžiť v chrámoch, patriacich konštantínopolskému patriarchátu a veriacim zúčastňovať sa tam na obradoch. Sú za to určené aj tresty. Je charakteristické, že podobné zákazy neplatia pre katolícke a iné chrámy a dokonca ani mešity. Je dôležité, že patriarcha Varfolomej okamžite vyhlásil, že jemu podriadené chrámy zostávajú otvorené pre všetkých veriacich a pravoslávnych duchovných bez ohľadu na to, do akej cirkvi patria. Bohužiaľ, že kresťanská viera, ktorá by mala zjednocovať ľudí nad rámec národov a štátov, sa stáva nástrojom na ich rozdelenie a šírenie rozporu. Smutné je aj to, že štáty a ich lídri si do takej miery nevážia kresťanstvo, že ho využívajú pre márne svetské záujmy.
Duševná atmosféra Ruska
Týmto článkom som sa pokúsil o analýzu minulosti a prítomnosti Ruska z pohľadu pôsobenia duševných síl a určení možných trendov vývoja. Duševná atmosféra Ruska je silne iracionálna, vizionárska, plná veľkých vášni a citov. Rusko je viac Áziou ako Európou. Toho vonkajším prejavom bola aj pohnutá história Ruska, kde vpád Mongolov a následne vytvorenie mongolských chanátov na skoro 400 rokov, prerušilo kontinuitu vývoja s ostatnou Európou a uvrhlo tak Rusko do dlhotrvajúcich mocenských bojov a následného úpadku hospodárstva a kultúry. Táto dlhotrvajúca konfrontácia s mongolskými kmeňmi sa zvláštne odrazila aj v ďalšom duševnom vývoji Ruska.
Vplyv duše vedomej v duševnom organizme Ruska začal pôsobiť hlavne v dobe vlády slávneho reformátora cára Petra Veľkého. Peter Veľký, ktorý chcel vybudovať moderný európsky štát, si uvedomoval zaostalosť Ruska a videl, že vnútorne duševné zdroje nestačia na daný modernizačný skok. Preto do krajiny povolal cudzincov, Nemcov, Holanďanov, Angličanov, a tým z vonku zabezpečil prísun síl duše rozumovej a vedomej potrebnej na uskutočnenie reformných zmien v celom hospodárstve a armáde. Týmto sa vytvoril osobitý ráz konfigurácie duševných síl Ruska, keď Rusku je vlastná duša pocitová, a duša rozumová a vedomá pôsobí naň akoby zvonka, špecifickým spôsobom.
Podľa R. Steinera má Rus silu srdca akoby v hlave. Hlava sa teda stala nositeľkou síl srdca. Do roku 1917 bolo 80 % Rusov roľníkmi a celé Rusko ako také bolo silne centralizovanou roľníckou feudálnou krajinou, kde sa kapitalizmus len začal rozvíjať. Do doby nástupu boľševikov k moci bolo nositeľkou síl duchovnosti roľníctvo. Táto duchovnosť mala rovinatý, pasívny charakter plný detskej nezrelej pokory pred vrchnosťou a silne čerpala z pôvodných predkresťanských kultov. Vo vedomí Ruskej duchovnosti sa duchovnosť zjavovala v podobe vzťahu Kristus-Sofia. Tomuto zodpovedal aj národný charakter pravoslávia, kde predmetom uctievania je zjavenie, teda to čo prichádza z vonka, z výšin nebies. Preto je uctievaná ikona, ako symbol čistých astrálnych síl zjavujúcich večnú pravdu. Celé Rusko bolo brané ako sväté. V tomto sa odrážala akási detská nábožnosť.
Charakteristické pre Rusko bolo uctievanie svätých bláznov tzv. jurodivých. Rusko je ako dospievajúce dieťa idúce z extrému do extrému. Rubom svätej Rusi je totiž Rus zverská. To je večné kolísanie Ruska medzi zverskosťou a svätosťou. Ten pravý stred im chýba, no to je práve zapríčinené chýbajúcou dušou vedomou. Navyše tu vstupoval silný vplyv mesianistického povedomia pestovaného slavjanofilmi, prudký rozvoj kapitalizmu na konci 19. storočí a pôda pre nástup boľševizmu bola pripravená.
Podľa Berďajeva z knihy o „Duši Ruska“ , už oddávna tu bola predtucha že, Rusko je predurčené k niečomu veľkému. Ruské národne vedomie sa kojilo pocitom vyvolenosti a božského poslania Ruska. To všetko pramení z myšlienky o Rusku ako o treťom Ríme pestovanej slavjanofilmi, ale aj Dostojevským a Solovjevom. Tento nezdravý, predčasný mesianizmus svedčil o zúfalom stave ruskej národnej duše ktorá si, pre svoje inšpirovanie našla bohémskeho mnícha Rasputina, ktorý opakovane varoval cára pred vstupom do 1. sv. Tento duševný stav krajiny mal dopad na celú ďalšiu históriu Ruska.
Z marxizmu, ktorý na západe bol braný ako jedna z mnohých politicko-ekonomických teórii, sa v Rusku vytvorilo náboženstvo v démonickej podobe leninizmu a stalinizmu. Tak prišli k moci na vyše 70 rokov boľševici, služobníci ducha hmoty Ahrimana (boha Marsu), ktorí boli nositeľmi zvrátenej podoby duše vedomej. Toto bol najväčší mysliteľný protiklad k bytostnej podstate a úlohám ruskej národnej duše.
Bola úplne fyzicky aj spoločensky zničená najinteligentnejšia časť národa, celé spoločenské vrstvy ako aristokracia, cirkev, meštiactvo, inteligencia. No azda najväčším zločinom, ktorý bol s prefíkanou presnosťou vedený k samotným základom podstaty ruského národa, bola násilná kolektivizácia, ktorej výsledkom bolo totálne zničenie roľníctva, zničenie posvätného vzťahu k pôde.
Národný imperializmus cárskeho Ruska s podvedomím mesianizmom sa premenil na proletársky internacionalizmus a vlastenectvo. Keď k tomu pridáme 2. svetovú vojnu, tak toľko utrpenia ako zažilo Rusko v 20. storočí nezažila v tak krátkom čase žiadna krajina sveta. Vládnutie boľševikov a 2 sv. vojna boli pre Rusko katarziou, absolútnou skúškou sily. Táto zem sa preliatím toľkej krvi a prežitím tak nesmierneho utrpenia, akoby dopredu chcela očistiť a tak čiastočne vykúpená mohla sa dobre pripraviť na svoju budúcu rolu v dejinách Zeme. Táto úloha spočíva v tom , že keď vládnúce krajiny sveta vyčerpajú všetky svoje ekonomické, spoločenské a kultúrne možnosti riadenia spoločnosti , práve relatívne čisté Rusko zoberie štafetu vývoja ľudstva ďalej.
Rozpadom ZSSR sa Rusko ocitlo v bode 0. Oficiálne sa zrušila vedúca úloha komunistickej strany. Vznikla možnosť podnikania. Nastal obrovský krach hospodárstva a anarchia. Mafia spolu s bývalými funkcionármi sa dravo vrhli na štátny majetok. Proces privatizácie sa zvrhol na rozkrádanie majetku. Vznikla nová kapitalistická oligarchia nesmierne bohatých jedincov, tzv. Nových Rusov. Nastala Jeľcinovská éra budovania ranného kapitalizmu na ruský spôsob.
Pravoslávie na Slovensku
Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.
Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci v Bulharsku sa nezameriavali len na dvor cára Borisa, ale slovo Božie hlásali všade tam, kde žili Slovania. Tu v blízkosti veľkomoravských hraníc zakladali monastiere a ustanovovali biskupov, ktorí mohli riadiť Cirkev nielen na území Bulharska, ale aj na území Veľkej Moravy, ktorá sa v skorom čase rozpadla a stala sa súčasťou Uhorska. Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum".
Tu teda bola živá slovanská Cirkev. Významný ruský historik Golubinskij vo svojom diele Istorija Ruskoj cerkvi hovorí, že knieža svätý Vladimír privolal do Kyjeva kazateľov z Uhorskej Rusi. Oblasť východného Slovenska a Zakarpatska mohla byť spravovaná aj biskupom z neďalekého poľského mesta Przemysla. Vieme, že v roku 1219 tam žil biskup Antonij. Samotné cyrilské písmo pre rumunský jazyk bolo používané ešte v 19. storočí. Zvlášť to potvrdzuje skutočnosť, že podľa dohody uhorského kráľa Žigmunda východnú časť Uhorska, kde žilo slovanské obyvateľstvo, spravoval srbský vojvoda Štefan Lazarevič v rokoch 1426 - 1427 a po ňom jeho synovec despot - vojvoda Georgij Brankovič v rokoch 1427 - 1439.
Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci. Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Podľa cirkevnej príslušnosti historické dokumenty o nich hovoria ako o starovercoch, schizmatikoch, teda nie rímskokatolíkoch, preto neplatili ani rímskokatolíckym biskupstvám alebo kláštorom cirkevnú daň. Žili podľa tak zvaného valašského práva.
Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania. Vo východoslovenskom regióne, napríklad v hovorovej reči, stretávame ešte dodnes pomenovanie "Rusnak" na označenie ľudí patriacich k východnému obradu a to bez rozdielu národností. Podobne sviatky podľa juliánskeho kalendára sú nazývané "ruské sviatky".
V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. Napríklad na Muránskom hrade chrám svätého Nikolaja, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch, Beňuš, Rejdová, Dobšiná, Vernár. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci, boli donucovaní zmeniť vierovyznanie.
Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Napríklad v Komárne a Trnave mali aj svoj chrám. V Komárne prvý drevený chrám bol už v roku 1511. Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Bol tu prítomný aj jej brat egerský latinský biskup barón Juraj Jakušič de Orbova. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná. Hoci Pravoslávie administratívne bolo potláčané, v národe stále žilo.
O vzťahu katolíkov a pravoslávnych
Jeromonach Gabriel Bunge (*1940) je renomovaný švajčiarsky teológ a znalec patristiky. V roku 1962 vstúpil do benediktínskeho kláštora v Belgicku a vysvätený za kňaza bol v roku 1972. Od roku 1980 žije v skýte vo švajčiarskych horách. Pôvodom rímskokatolícky benediktínsky mních, otec Bunge prijal Pravoslávie 27. decembra 2010.
Otec Gabriel hovorí: "Keď som bol ešte ako rímskokatolík v Grécku, uvedomil som si, že to bol západ a nie východ, kto sa odtrhol od Cirkvi. V tom čase mi to prišlo ako ťažko pochopiteľný fakt a potreboval som čas, aby som to „strávil“ a prijal. Ale fakty zostávajú zrejmé: to, čo my dnes nazývame západným kresťanstvom, má svoj pôvod v reťazci trhlín a prasklín s východom."
Tiež dodáva: "Som rád, že formou tohto rozhovoru môžem osloviť aj ruských čitateľov a povedať, že nemáme hádzať všetkých rímskokatolíkov do jedného vreca. Sú medzi nimi aj tí, ktorí chcú byť viac sekulárni, viac liberálni. Neznamená to, že sú zločincami, je to proste ich uhol pohľadu. A potom sú tu druhí, ktorí sa stále pridržiavajú tradície, aj keď ja by som ich nenazýval tradicionalistami, keďže pre nich tradícia samotná nie je to najpodstatnejšie. Nie je to žiaden praveký folklór, ktorý musí byť umelo udržiavaný pri živote za každú cenu. Nie! Pre nich je tradícia to, čo v každej epoche udržiavalo živý kontakt medzi Christom a človekom, každodenný život v Božích rukách."
Otec Gabriel sa vyjadril aj k pochybnostiam: "Nie je nič zlé na tom mať pochybnosti, sú dokonca aj do istej miery prospešné. Avšak nemali by sme ich ani vyhľadávať. Ak sa aj objavia, mali by sme si spomenúť na slová, ktoré máme stále poruke: „Potom povedal Tomášovi: Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku!"
Ruská religiozita
Martin C. Putna (46) je český literárny historik a profesor na Fakulte humanitných vied Karlovej univerzity. Venoval sa najmä dejinám katolicizmu v českej kultúre, ale aj antike, či téme ruského exilu. Je publicistom a autorom viacerých kníh vrátane oceňovanej „Václav Havel. Duchovný portrét v rámci české kultury 20. století“.
Martin Putna sa pokúsil ukázať ruskú náboženskú scénu ako menej monolitnú, než sa obvykle súdi. Z pohľadu dogmatickej teológie je to pravda - od čias patristiky sa tam dokopy nič nestalo - i obrad do veľkej miery skutočne vyzerá tak, ako vyzeral v ranej Byzancii, ale z hľadiska kultúrnych dejín sa zmenilo veľmi veľa. Predovšetkým už samo ruské pravoslávie je veľkou transformáciou toho gréckeho, veď vznikalo v úplne inej spoločenskej situácii.
Čo sa V SKUTOČNOSTI stalo s ruskými pravoslávnymi starovercami?
V moskovskom vnímaní pád Carihradu nebola len vojenská porážka, ale aj duchovný trest za to, že carihradská cirkev uzavrela v roku 1437 Florentskú úniu s Rímom, a preto ich Pánboh potrestal a poslal na nich Turkov, mohamedánov, pohanov a jedinou cirkvou vôbec zostáva ruská pravoslávna cirkev. Všetci ostatní sú buď heretici, alebo nezaujímavé zvyšky na tureckom území.
Pokiaľ ide o vzťah ku katolíkom, formuje sa skutočná fóbia, to, čomu hovoríme obraz nepriateľa, predstava katolicizmu ako démonickej moci, ktorá je založená na najstrašnejšej heréze, pričom ňou nie je ani filioque či rozdiely v obrade, ale to, že si pápež nárokuje byť námestníkom Božím na Zemi. Patriarcha je len úradník, hodnostár, ale tým, ktorý drží v rukách meč a má chrániť pravoslávie, je cár. Psychoanalyticky by sa dalo povedať, že pápeža tak strašne nenávidia, pretože je tým, kto je kýmsi s podobným nárokom ako cár. Voči protestantizmu nie je v ruskej pravoslávnej cirkvi ani zďaleka taký veľký odpor. Ale fóbia z pápeža je natoľko silná, že pravoslávni často brali protestantov ako spojencov v boji proti nemu. Ako keby protestanti boli pravoslávni, len o tom nevedia. Zvlášť v časoch slavjanofílie bol v Rusku veľký záujem o husitskú reformáciu, ktorá sa v slavjanofilskom poňatí nepodarila, pretože vraj husiti chceli Čechov vrátiť k pravosláviu. Mnohí to brali a ešte aj berú vážne.
V čase mongolského panstva v trinástom až pätnástom storočí v Európe vznikajú univerzity, scholastika, parlamenty, prichádza mystika, humanizmus, renesancia, reformácia - v zásade všetko, čo Európu robí novovekou Európou a z čoho dodnes žijeme. Vyjde z toho ďalšie kultúrne rozdelenie. Tentoraz medzi vzdelanou a liberálne zmýšľajúcou elitou, ktorej symbolickým centrom je Petrohrad - to sú tí ľudia, ktorí hovoria lepšie po francúzsky ako po rusky, a z tohto prostredia potom vychádza všetka fascinujúca kultúra 19. storočia. Cirkev zostáva uzavretou organizáciou, ktorá vytvorí dojemné formy zbožnosti ako pútnictvo, sústredenie na modlitbu, ale kultúrne ľudí nijako zvlášť neťahá hore, pretože ona sama to vzdelanie nemá. Univerzity v Charkove, v Petrohrade sú už sekulárne, čo znamená, že rozdiel medzi svetským a cirkevným vzdelaním je v devätnástom storočí omnoho silnejší ako v strednej Európe.
Dostojevskij je geniálny umelec, keď opisuje extrémne ľudské charaktery, ale keď začne filozofovať o svete, náboženstve a o Rusku, je to hlúpy, šovinistický, primitívny malomeštiak, plný fóbií, pohŕdania inými národmi, predsudkov. Spôsob, akým píše o Židoch, Poliakoch, katolíkoch, je skutočne nechutný.
Jedna z ruských konštrukcií hovorí, že sa okrem iného majú Rusi hlásiť aj k Džingischánovmu dedičstvu: bol to tvorca univerzálnej, skvelo spravovanej ríše, vytvoril model totálneho samoderžavia. Moskovská Rus to od neho prebrala, etnicky je zmesou Slovanov a turkotatárskych kmeňov, nemá sa preto za to hanbiť, ale je to dôvod na hrdosť a vyvolenosť. Zvlášť veľký vplyv majú knihy pozoruhodného etnológa Nikolaja Gumiljova, ktorý mal teóriu, že Chazari, Polovci a ďalšie etniká postupne vplávali do ruských dejín a rusifikovali sa, a Rusko teda nie je len dedičom Kyjevskej Rusi, ale aj Chazarskej ríše, a že sa mohlo stať kryštalizačným bodom, pretože má vysokú pasionaritu, čo je bizarný termín, ktorý môžeme pomenovať ako vášnivosť či vis vitalis. Ale aj v tom sa premieta pocit vyvolenosti Rusov: Prečo sme boli úspešní?
Spomienková slávnosť
Ruská pravoslávna cirkev pripravuje na prvý decembrový týždeň veľkú spomienkovú slávnosť pri príležitosti 100. výročia konania Miestneho koncilu v Moskve v roku 1917/18, obnovenia Moskovského patriarchátu a začiatku prenasledovania cirkvi komunistami.
tags: #pravoslavny #cirkev #v #rusku