Rozdiely medzi pravoslávnym a katolíckym krstom

Problém rozdielov medzi pravoslávnym a katolíckym krstom sa objavuje aj na internete a sprevádza ho živá diskusia. Žiaľ, diskusia nie je vždy vecná a u mnohých odhaľuje náboženskú nevedomosť a odcudzenosť od cirkevného spoločenstva.

Mnohým uniká podstata krstu. Krst považujú za akýsi talizman alebo magický úkon, ktorý má dieťaťu zabezpečiť ochranu a šťastie, alebo ho jednoducho považujú za rodinnú tradíciu či folklór.

Krstiť - grécky baptizein v preklade znamená ponoriť, pohrúžiť.

Kde sa ale dnes môžeme dotknúť Ježiša Krista tak, aby sme sa doň celí vnorili a získali všetky jeho zásluhy, ktoré pripravil pre nás? Ježiš je prítomný so všetkým bohatstvom spásy v Cirkvi.

Krst je teda rovnako sviatosťou viery v Krista, ako aj sviatosťou viery v Cirkev.

Kto chce prijať katolícky krst, prijíma to, čo Ježiš odovzdal Cirkvi: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 - 20).

Krst Krista od Verrocchia a Leonarda da Vinci

Pokrstiť teda nie je magický úkon, ale prijatie celkom nového spôsobu života, ktorým žije Cirkev, a do toho sa treba ponoriť.

Cirkev zveruje úlohu voviesť niekoho do nového života niektorým svojim členom. Čo z toho vyplýva pri hľadaní vhodných krstných rodičov?

Úloha krstných rodičov

Voľba krstného otca alebo krstnej matky sa neriadi prvotne hľadiskami rodinnej alebo spoločenskej blízkosti. Krstní rodičia sú predstaviteľmi prítomnej Cirkvi a viditeľnými prostredníkmi vo vzťahu k spoločenstvu veriacich.

Svojho zverenca zoznamujú so životom miestneho cirkevného spoločenstva, posilňujú ho slovom a príkladom vo viere a v nasledovaní Krista a ochotne mu pomáhajú vo vážnych životných rozhodnutiach. Rodičom tiež pomáhajú pri riešení zložitých otázok výchovy.

Obrady krstu Katolíckej cirkvi udávajú tri vlastnosti, ktoré má mať krstný otec alebo krstná matka. Sú to:

• Dostatočný vek a vyspelosť
• Prijatie krstu, birmovania a Eucharistie
• Má byť katolík, ktorý nie je hatený právnymi prekážkami

Obradová knižka tiež uvádza, že pokrstený v odlúčenej cirkvi alebo v náboženskej spoločnosti, ale veriaci v Krista môže byť spolu s katolíckym krstným otcom alebo krstnou matkou zapísaný ako krstný rodič alebo kresťanský svedok krstu, ak si to prajú rodičia.

Služba krstných rodičov je teda cirkevná a hlboko duchovná a za sľub, ktorý dali pri krste krstenca, že budú nápomocní pri náboženskej formácii, nesú pred Bohom zodpovednosť.

Ak prijímame, že krstný rodič môže správne plniť svoje poslanie, len keď je aktívnym členom Katolíckej cirkvi, môžeme si dať otázku, či je zmysluplné, aby katolík prevzal na seba službu krstného rodiča v Evanjelickej cirkvi a. v.

Vzájomné uznávanie krstu

V júni 2001 podpísali dve najpočetnejšie cirkvi na Slovensku - Katolícka cirkev a Evanjelická cirkev a. v. - dohodu o vzájomnom uznávaní krstu. Krst evanjelikov je teda platný a zhodný s obsahom, aký má aj pre katolíkov.

Už sme povedali, že dedičom a nositeľom krstného bohatstva je Cirkev s celým jej spôsobom existencie a života. Prijímajúci krst sa zaúča a zasväcuje do tohto bohatstva krstu a spôsobu života.

Preto sa ten, čo je pokrstený v Katolíckej cirkvi, stáva katolíkom a ten, čo je pokrstený v Evanjelickej cirkvi a. v., sa stáva evanjelikom. Z toho dôvodu majú obe cirkvi vlastné požiadavky na prijatie za krstných rodičov.

Aké však majú požiadavky v Evanjelickej cirkvi a. v.? Na objasnenie nám poslúži ich cirkevná ústava ECAV. V bodoch vzťahujúcich sa na krstných rodičov čítame: „Krstní rodičia majú byť zásadne evanjelici a. v. V prípade závažných dôvodov jeden z krstných rodičov môže byť členom inej kresťanskej cirkvi.

Krstní rodičia ev. a. v. musia byť pokrstení a konfirmovaní a v prípade manželov - krstných rodičov aj cirkevne sobášení. Krstní rodičia z inej cirkvi musia byť pokrstení.

Krstným rodičom nemôže byť ten, čo nemá pokrstené vlastné deti, alebo deti krstného rodiča ev. a. v. nasledujú vierovyznanie neevanjelického rodiča.

Ak rodina trvá na krstných rodičoch, ktorí nespĺňajú uvedené podmienky, navrhne kňaz rodine popri týchto krstných rodičoch ďalších spomedzi členov cirkevného zboru, ktorí prijmú túto úlohu menom cirkevného zboru.

Pri skúmaní cirkevnoprávnych predpokladov tých, čo nie sú členmi cirkevného zboru, v ktorom sa krst koná, musia títo predložiť doklady o krste, konfirmácii, prípadne cirkevnom sobáši.

Otázka, koho zavoláme za krstných rodičov dieťaťa, zamestnáva myseľ rodičov, skôr než sa narodí.

Súhrn: Ak považujeme Krista za jediného Spasiteľa, potom je nevyhnutné nájsť aj jeho Cirkev, ktorá je jeho tajomným telom, v ktorom sa spása človeka uskutočňuje.

Po dvetisíc rokoch trvania kresťanstva môžeme sledovať vyše 25 000 rozličných kresťanských spoločenstiev, ktoré si nárokujú tvrdenie, že sú Kristom založenou Cirkvou, alebo sú jej súčasťou.

Kľúčové slová: Cirkev. Katolícky. Pravoslávny. Protestantský. Rímsky biskup. Všeobecný koncil. Sola Scriptura.

K základným bodom kresťanstva patrí tvrdenie, že Ježiš Kristus je jediný Spasiteľ ľudí a zároveň jeho Cirkev nie je len akousi organizáciou, ktorá sa združuje okolo jeho učenia, ale je organizmom, ktorý je nazývaný Kristovým tajomným telom.

Spása človeka je tak podstatne závislá na Kristovi, čo vo svojich dôsledkoch znamená, že je závislá na správnom začlenení do jeho tajomného tela.

Po mnohých storočiach štiepenia kresťanstva sa problém nejednoty kresťanstva stal natoľko pálčivým, že na prelome 19. a 20. storočia sa objavujú snahy hľadať a uskutočniť stratenú jednotu kresťanov. Rozdiely medzi jednotlivými kresťanskými vyznaniami sa však ukázali natoľko veľké, že nebolo možné ich len tak jednoducho prekonať.

Jedným z pokusov ako vyriešiť tento problém je uplatniť filozofickú teóriu relativizmu. Táto teória vychádza z predpokladu, že človek nikdy nebude schopný spoznať naozajstnú skutočnosť, a tak poznanie absolútnej pravdy je pre človeka nemožné.

Všetky kresťanské vyznania sú prakticky len subjektívne domnienky, v žiadnom prípade si však nemôžu nárokovať status absolútnej pravdy o tom, čo vlastne Ježiš Kristus učil.

Teória relativizmu viery môže zabezpečiť akúsi vzájomnú toleranciu a znášanlivosť medzi cirkvami na poli výmeny ich vieroučných názorov, zbavuje však Cirkev schopnosti naplniť svoje vlastné poslanie, ktorým je zbaviť človeka hriešnosti a priviesť ho k blaženému večnému životu.

V konečnom dôsledku by to znamenalo, že Kristus priniesol na svet zvesť o našej spáse, ale nijako nezabezpečil, aby sa táto zvesť mohla neporušene rozširovať do sveta, a tak by jeho spasiteľné dielo bolo zbytočné.

Ďalším pokusom, ako zachovať vlastné vieroučné pozície a zároveň tvrdiť, že kresťanstvo je jednotné, je názor, že všetky cirkvi majú pravdivé učenie. Množstvo rozličných cirkví tvorí dokopy jednu Kristovu Cirkev.

Ich množstvo zodpovedá rozličnosti darov Svätého Ducha, ktorý pôsobí v každej cirkvi. Ako má telo rozmanité údy, tak Svätý Duch svojím rozmanitým pôsobením spôsobuje rozličnosť cirkví.

A rovnako ako rozmanitosť jednotlivých údov neničí jednotu tela, tak ani rozmanitosť rôznych cirkví neničí, jednotu Kristovej Cirkvi.

Predpoklad, že jednotlivé kresťanské vierovyznania sa vzájomne len doplňujú do jediného celku, však až veľmi nápadne odporuje pozorovanej skutočnosti. Jednotlivé vierovyznania totiž netvoria akúsi mozaiku, ale vzájomne si v mnohom odporujú a tak jedno druhé vylučujú.

Podstatné rozpory v učení jednotlivých cirkví nie len že sú zjavné už pri bežnom pozorovaní, ale vyplývajú aj zo samej podstaty problému, prečo je vlastne na svete také množstvo cirkví.

Je historicky nepopierateľným faktom, že jednotlivé cirkvi vznikali tým spôsobom, že sa časť kresťanov odštiepila od ostatného celku, lebo nesúhlasila s učením, ktoré bolo ostatným celkom prezentované.

Asi najpopulárnejšou teóriou v protestantskom ekumenickom hnutí sa stala teória vieroučného minima. Tá tvrdí, že existuje vieroučné minimum, ktoré cirkev musí vyznávať, aby mohla patriť do spoločenstva cirkví tvoriacich jednu Kristovu Cirkev.

Toto vieroučné minimum tvorí základ jednoty Cirkvi. Odklon od tohto minima je odpadnutie od Kristovej Cirkvi.

Vážnym problémom je tu však otázka akým spôsobom možno určiť, čo je vlastne vieroučné minimum, ktoré človek musí od Krista prijať. Človek si nemôže jednoducho stanoviť sám, čo mu Kristus káže veriť, aby bol zachránený.

Predstava, že sa zídu kresťania, aby sa dohodli na tom, čo stačí z Kristovho učenia, je úplne scestná. Dohodnúť sa dá na čomkoľvek, aj samotné hlasovanie je len presadenie mienky väčšiny, no ak človek skutočne chce byť zachránený, nepomôže mu, keď sa bude riadiť mienkami ľudí, a to ani vtedy, ak mienku zastáva väčšina, pretože väčšina sa taktiež môže mýliť.

Človeku v otázke spásy môže pomôcť jedine pravda.

To nás zároveň privádza k podstatnému kritériu, na základe ktorom je možné rozlíšiť skutočnú Kristovu Cirkev od jej alternatív založených na subjektívnych názoroch a učeniach ľudí.

Pravdivá Kristom založená Cirkev, ktorú Kristus ustanovil s tým účelom, aby šírila jeho učenie a fungovala ako ním vedený organizmus (porov. 1Kor 12,12-13.27; Kol 1,18), nevyhnutne musí byť vyzbrojená nejakým prvkom, ktorý garantuje neporušenosť Kristovej náuky vo všetkých dobách.

V opačnom prípade by Cirkev bola nefunkčná a prakticky zbytočná, čo by sa v konečnom dôsledku nevyhnutne muselo vzťahovať na celé Kristovo spasiteľné dielo.

Ak chceme nájsť Kristovu Cirkev medzi rozličnými kresťanskými spoločenstvami, ktoré si robia nárok na to, že práve oni sú Kristovou Cirkvou, musíme zistiť, učenie ktorého z nich obsahuje prvok, ktorý je schopný zagarantovať bezchybné uchovávanie Kristovej náuky.

Prvým problémom je, že vierovyznaní, ktoré sa hlásia ku kresťanstvu, je vyše 25 000. Preto je nevyhnutné zvoliť správny systém pri hľadaní identity Kristovej Cirkvi v takomto množstve možností.

Dôležitým momentom je fakt, že toto množstvo vierovyznaní tvorí istú príbuznosť v rámci spoločného vieroučného východiska. Možno tvrdiť, že existujú tri základné kresťanské východiská, z ktorých vyrastajú následne ďalšie vierovyznania.

Prvým základom je katolícke kresťanstvo, ďalším pravoslávne kresťanstvo a napokon protestantské kresťanstvo. Kým z katolíckeho kresťanstva po vieroučnej stránke nevychádzajú žiadne navzájom odlišujúce sa vierovyznania, z protestantského základu ich vychádza veľké množstvo.

Na začiatku teda je nevyhnutné skúmať samotné kresťanské základy, z ktorých následne jednotlivé vierovyznania vychádzajú. Ak sa ukáže, že samotný základ obsahuje náuku o garantovi odovzdávania Kristovho učenia, potom sa budeme môcť venovať vierovyznaniam, ktoré z tohto základu vyrastajú.

Ďalším dôležitým bodom v správnej metodológii je stanovenie základnej charakteristiky, ktorú skutočný garant zabezpečujúci neporušené odovzdávanie Kristovej náuky musí napĺňať. V prvom rade musí pochádzať od Boha. Nemôže byť ustanovený na základe akejsi dohody ľudí nezávisle od Božieho ustanovenia.

Bez takéhoto Božieho ustanovenia by nemohol byť vierohodný. Ľudia by sa mohli totiž dohodnúť na čomkoľvek. Takýto garant musí byť tiež verejne známy. Neznámy garant, ku ktorému by sa nedalo dopátrať, by bol prakticky zbytočný. A napokon takýto garant musí byť funkčný.

Ako prvé vierovyznanie, ktoré sa hlási ku kresťanstvu, sme spomenuli katolícke. Toto vierovyznanie súhlasí s tvrdením, podľa ktorého Kristus svoju náuku musel zabezpečiť prvkom, ktorý zagarantuje neporušené rozširovanie jeho náuky.

Náuka o primáte rímskeho biskupa je najpresnejšie zhrnutá v štyroch dogmách Prvého vatikánskeho koncilu, ktoré majú v katolíckom vierovyznaní status Bohom zjavených právd. Táto dogma je zároveň katolíckou interpretáciou biblických textov, kde Kristus nazýva Petra Skalou, na ktorej postaví svoju Cirkev (porov. Mt 16, 16-19), tvrdí, že po svojom obrátení bude posilňovať bratov (porov. Lk 22,31-32) a zveruje mu svoje ovce, aby ich pásol (porov. Jn 21,15-17).

Bez prechádzania úradu Petrovho primátu na jeho nástupcov by sa prakticky funkčnosť garanta odovzdávania Kristovej náuky stratila smrťou apoštola Petra.

Vymedzuje, kedy a za akých okolností interpretuje rímsky biskup Kristovu náuku zbavenú akejkoľvek možnosti omylu: „ My, verne zachovávajúc Tradíciu obdržanú od počiatku kresťanskej viery, na slávu nášho Boha Spasiteľa, na povznesenie katolíckeho náboženstva a na spásu kresťanských národov, so schválením posvätného koncilu učíme a definujeme ako Bohom zjavenú dogmu: Keď rímsky pontifik hovorí ex cathedra, to znamená keď v úlohe pastiera a učiteľa všetkých kresťanov so svojou najvyššou apoštolskou autoritou definuje učenie o viere alebo mravoch, ktorého sa má pridržiavať celá Cirkev, vtedy vďaka božskej asistencii, ktorá mu bola prisľúbená vo svätom Petrovi, vlastní tú neomylnosť, ktorou chcel mať vystrojenú svoju Cirkev božský Vykupiteľ pri definovaní učenia o viere alebo mravoch; a preto takéto definície rímskeho pontifika sú nezmeniteľné samy zo seba, a nie pre dohodu Cirkvi.

Dôležitou zmienkou v spomínanej tretej dogme je tvrdenie, že rímsky veľkňaz má najvyššiu moc v oblasti viery, mravov, ako aj v oblasti disciplíny a riadenia úplne celej Cirkvi a nejedná sa len o jeho podiel na tejto najvyššej moci, ale o celú plnosť tejto moci, pričom ak v oblasti viery a mravov hovorí pápež s najvyššou učiteľskou mocou, teda keď v úlohe učiteľa všetkých kresťanov so svojou najvyššou apoštolskou autoritou definuje učenie, ktorého sa má pridržiavať celá Cirkev, táto moc je obdarovaná neomylnosťou.

Vyhlásenie o celej plnosti najvyššej moci, ktorou disponuje pápež, vylučuje tvrdenie, podľa ktorého by bol rímsky veľkňaz povinný radiť sa s niekým alebo žiadať si od niekoho dovolenie urobiť niečo v oblasti viery, mravov, disciplíny, alebo riadenia Cirkvi, akoby pápež mal len podiel najvyššej moci, a plnosť moci by vlastnil len spolu s nejakým ďalším subjektom, či už by to malo byť kolégium biskupov, všeobecný koncil, či spoločenstvo veriacich.

Katolícke vierovyznanie teda explicitne obsahuje učenie o prvku, ktorý garantuje neomylné odovzdávanie Kristovej náuky všetkým generáciám.

Ak hľadáme učenie o prvku, ktorý garantuje neomylné odovzdávanie Kristovej náuky v pravoslávnom vierovyznaní, nenachádzame síce systematicky vypracovanú náuku o tejto problematike, predsa však možno badať, že pravoslávni kresťania si uvedomujú nevyhnutnosť takéhoto prvku.

Ako prvú odpoveď na otázku garancie pravého Kristovho učenia v Cirkvi si môžeme všimnúť tvrdenie, že čistotu Kristovho učenia v Cirkvi zaručuje Svätý Duch, ktorý je neustále v Cirkvi prítomný.

Tu by však bolo možné povedať, že s podobným tvrdením by súhlasili aj katolícki kresťania, keďže neomylnosť vyhlásení rímskeho biskupa je podľa štvrtej dogmy Prvého vatikánskeho koncilu garantovaná práve asistenciou samotného Boha.

Pravoslávni kresťania však takúto neomylnosť rímskemu biskupovi nepriznávajú, a tak vyvstáva otázka, akým spôsobom sa táto garancia Svätého Ducha neporušenosti Kristovho učenia v praxi prejavuje.

V pravoslávnej teológii nachádzame tvrdenie, že Svätý Duch pôsobí v Cirkvi ako v celku. Je to teda Cirkev ako celok, kto neomylne uchováva a interpretuje Kristovu náuku.

Ak vzniknú dve protichodné mienky o tom, čo vlastne Kristus v konkrétnej veci učil, ako možno od Cirkvi ako celku získať jednoznačnú odpoveď?

Pravoslávni kresťania sa tak vo všeobecnosti hlásia k učeniu siedmych všeobecných snemov, ktoré sa odohrali v priebehu prvého tisícročia. Ak vezmeme do úvahy kritérium, podľa ktorého garant neomylného odovzdávania Kristovej náuky musí byť nevyhnutne ustanovený Bohom, o všeobecných konciloch ako o spôsobe ustanovenom Bohom by sme uvažovať mohli.

Keď v apoštolských časoch nastal v Cirkvi spor, či kresťania z pohanov majú, alebo nemajú dodržiavať Mojžišov zákon, apoštoli sa zišli na sneme v Jeruzaleme, kde tento problém prejednávali. Napokon vyhlásili, že k záveru došli za asistencie Svätého Ducha (porov. Sk 15,28).

Ak apoštoli sú priamymi sprostredkovateľmi Kristovej náuky, môžeme brať do úvahy, že zvolili a Cirkvi odovzdali taký postup, aký im stanovil Kristus. Veď práve od apoštolov vieme všetko, čo Kristus učil.

Problémom všeobecných snemov je však ich funkčnosť pri spoľahlivom odovzdávaní Kristovho učenia. V priebehu prvého tisícročia sa totiž odohralo viac než len pravoslávnymi kresťanmi uznávaných sedem koncilov.

V pravoslávnej literatúre sa môžeme stretnúť s niekoľkými pokusmi, ako tento problém riešiť. Pravoslávni kresťania ukazujú na historický fakt, že závery všeobecných koncilov podpisovali a schvaľovali byzantskí cisári.

Známy je problém Efezského koncilu, ktorý odsúdil Nestoriovu náuku v roku 431. Nestoriovi prívrženci si zvolali svoj protikoncil, ktorý ho rehabilitoval a následne sa čakalo, ktorý z týchto dvoch proti sebe stojacich koncilov cisár uzná za platný.

Faktom však je, že byzantský cisár Konštantín V. nie len uznal, ale aj z vlastnej iniciatívy organizoval koncil v Hierii v roku 754.

Všeobecný snem od falošného nemožno rozlíšiť ani podľa množstva zúčastnených. Na falošnom koncile v Efeze roku 476 sa zúčastnilo okolo 500 biskupov. Naopak na všeobecnom Prvom konštantinopolskom koncile to bolo len okolo 150 účastníkov.

Podobne o všeobecnosti koncilu evidentne nerozhoduje ani zastúpenie z celej Cirkvi. Na Prvom konštantínopolskom koncile bolo zastúpenie výlučne z Konštantínopolského patriarchátu.

Bývalo zvykom, že nasledujúci snem potvrdzoval platnosť predošlého. Takéto pravidlo sa však samozrejme nedá použiť pri rozoznávaní, ktorý snem je všeobecný a ktorý falošný.

Otázku, či je prvý snem všeobecný, alebo nie, by totiž musel rozriešiť až nasledujúci, teda druhý snem. Jeho potvrdenie by však bolo dôveryhodné jedine v prípade, že tento druhý snem je všeobecný.

Jeho všeobecnosť by však musel potvrdiť až nasledujúci, teda tretí snem. Jeho vierohodnosť však opäť závisí od jeho všeobecnosti, ktorú by musel následne potvrdiť až štvrtý snem v prípade, že sa zas piatym snemom dokáže jeho všeobecnosť.

Rovnako za všeobecný koncil nemôže byť uznaný výlučne ten, na ktorom všetci účastníci došli k jednomyseľnému záveru. Napokon najčastejším vyjadrením pravoslávnych kresťanov pri rozoznávaní všeobecnosti snemu je pravidlo, podľa ktorého o všeobecnosti rozhoduje všeobecné prijatie jeho záverov celou Cirkvou.

Ani jeden zo siedmych snemov, ktoré pravoslávna Cirkev uznáva za všeobecné, však neboli prijaté celým cirkevným spoločenstvom.

Dokonca možno povedať, že práve nesúhlas istej skupiny kresťanov so záverom snemu možno vždy očakávať. Snem totiž zo svojej podstaty je vyhlásením toho, že niektorí kresťania majú pravú vieru a niektorí ju nemajú.

Každý z týchto siedmych snemov bol totiž vyvolaný roztržkou medzi kresťanmi a svojimi závermi sa vždy postavil na stranu jednej z dvoch kresťanských skupín. Ťažko bolo možné očakávať, že skupina kresťanov, ktorú snem označí ako nepravovernú, okamžite zmení svoj postoj a pr...

Vzájomné pôsobenie medzi cirkvami

Možnosť pre katolíckeho kňaza vyslúžiť sviatosti pravoslávnemu kresťanovi existuje, ak má pravoslávny kresťan fyzickú alebo morálnu prekážku prijať sviatosti od svojho kňaza. „Morálna nemožnosť môže byť aj to, ak sa na hranici pravoslávni stretli s gréckokatolíckym kňazom, on sa ich ujal a majú voči nemu dôveru. Ďalšou dôležitou podmienkou je, aby nešlo o trvalú prax.

Katolícka cirkev umožňuje, aby pravoslávni veriaci mohli prijať sviatosť zmierenia, Eucharistiu a pomazanie chorých za presne stanovených okolností, a to výnimočne alebo jednorázovo za určitých podmienok. Treba sa však vyhýbať povzbudzovaniu alebo nabádaniu pravoslávnych, aby prijímali sviatosti v Katolíckej cirkvi. Gréckokatolícky kňaz a cirkevný právnik Peter Paľovčík upozorňuje aj na to, že sa treba vyhnúť synkretizmu, teda postoju, že je jedno, kde veriaci prijme sviatosti.

Peter Paľovčík zdôrazňuje, že jedna vec je vysluhovanie sviatostí v mimoriadnych situáciách a druhá vec je, ak by napríklad pravoslávny kňaz chcel slúžiť svätú liturgiu s gréckokatolíckym kňazom. „Katolícky kňaz sa nemôže postaviť k oltáru s pravoslávnym a spolu s ním koncelebrovať,“ upozorňuje Paľovčík. „Dobrým príkladom je hrob sv. Mikuláša v Taliansku v Bari, kde pravoslávni pravidelne slávia liturgiu v našom chráme.

Ak veriaci pravoslávnej cirkvi požiada o sväté prijímanie, treba mu situáciu vysvetliť a mal by dostať adresu najbližšieho pravoslávneho chrámu. Gréckokatolícky kňaz Paľovčík vysvetľuje, že medzi „Pravoslávnou a Katolíckou cirkvou nie je nejaká teologická nejednota, ale hierarchická nejednota“.

Poukazuje na to, že pravoslávni majú zachovanú apoštolskú postupnosť, uznávajú sviatosti a v ich Eucharistii je prítomný Ježiš. Toto potvrdzuje aj poľský arcibiskup Gądecki, ktorý však dodáva, že ide len o teoretickú možnosť.

Podľa pravoslávneho kňaza Petra Soroku katolíci nemôžu prijímať sväté tajiny, teda sviatosti v pravoslávnej cirkvi. „Nedovoľujeme našim ľuďom ísť na iné prijímanie ani neakceptujeme iné prijímanie, ako je naše. Veríme v jednu svätú apoštolskú cirkev a tá je len jedna, nemôžem byť aj tam, aj tam. Veríme, že jedna je aj Eucharistia, nemôže byť aj tam, aj tam,“ ozrejmuje svoj postoj duchovný Soroka.

Z jeho pohľadu katolík môže ísť na svätú liturgiu a prijať Eucharistiu v pravoslávnom chráme napríklad aj počas dovolenky v krajine, kde katolícky kostol nie je.

Tabuľka rozdielov medzi katolíckym a pravoslávnym krstom:

„Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 3 - 4).

tags: #pravoslavny #katolici #krst