Prečo Boh nezabráni utrpeniu detí?

Ľudské utrpenie pôsobí zármutok a často vedie človeka k zatrpknutosti. Sme konfrontovaní s bolesťou spôsobenou chorobami, prírodnými katastrofami alebo ľudskou zlobou. Ako to Boh môže dopustiť? Ak existuje Boh a ak je milujúcim Bohom, prečo nezasiahne? Prečo prinajmenšom nezabráni utrpeniu, ktoré si človek sám nezavinil? Podobné otázky si v súvislosti s utrpením kladieme stále. Hoci táto téma nie je ľahká, pokúsime sa k nej sformulovať pár myšlienok. Dúfame, že budú pomocou k lepšiemu pochopeniu utrpenia a zloby vo svete.

Ak niekto ublíži dieťaťu, je to strašné. Sexuálne zneužitie človeka poznamená na celý život. Psychologické, emocionálne, duchovné a fyzické škody spôsobené takýmto násilím pretrvávajú dlho po tom, čo sa zneužívanie ukončí. Úprimne chápeme tvoje rozhorčenie.

Nie je to však Božia vina, že sa ľudia rozhodnú vziať to dobré, čo Boh stvoril, a zneužijú to. Sex je jeho krásnym darom do manželstva. Akékoľvek násilné použitie tohto daru Boh jasne odsudzuje. Sexuálne ublíženie dieťaťu je za všetkých okolností zlé. Akékoľvek ublíženie je zlé. Nie je to Božia vina, že otcovia sexuálne ubližujú svojim dcéram alebo že matky slovne ubližujú svojim synom. Zodpovednosť za svoje činy nesie ten, kto ubližuje - nie Boh.

My ľudia sme dostali úplnú slobodu robiť to, čo chceme. Môžeme sa slobodne rozhodnúť robiť dobre. A žiaľ, môžeme sa slobodne rozhodnúť robiť zle.

Možno by sme chceli, aby Boh nastolil nejaké hranice, ktorých prekročenie by okamžite potrestal. Možno by sme mu navrhli, aby rovno zabil každého, kto by ublížil malému dieťaťu.

Ako by sme však vnímali takúto každodennú „Božiu genocídu“? Lebo potom by netrestal len násilníkov, ale aj producentov detskej pornografie, ktorá pravdepodobne motivovala toho otca, aby zneužil svoje dieťa. A mnohých iných, ktorí sa stali príčinou ľudských nešťastí. Bolo by správne, aby Boh zabil aj ich?

A čo by mal Boh urobiť napríklad s ľuďmi, ktorí iným ubližujú slovne?

Aj slová dokážu hlboko zraniť. Psychologické štúdie dokonca ukazujú, že dlhodobé emocionálne zneužívanie spôsobuje na duši človeka väčšiu ujmu ako fyzické násilie a viac-menej rovnakú ujmu ako sexuálne zneužívanie. A žiaľ, deje sa omnoho častejšie.

Očividne tu na zemi môžeme robiť akékoľvek rozhodnutia: dobré aj zlé. Sotva sa môžeme hnevať na Boha za to, že nám v tom fyzicky nezabráni.

Miesto toho, aby nás Boh riadil ako bábky vo svojich rukách, dáva nám slobodu. Boh nezasahuje do našich rozhodnutí. Ale nás ubezpečuje, že jedného dňa sa budeme zodpovedať z toho, čo sme urobili a vynesie nad nami spravodlivý súd - na základe pravidiel, ktoré nám boli dané.

Problém je ten, že nám nestačí, aby nám niekto povedal, ako máme žiť.

Ak povieš násilníkovi, že zneužívať deti je zlé, nebude to pre neho žiadna novinka. Boh hovorí, že potrebujeme čosi hlbšie. Áno, aj vnútorné usmernenie. Ale ešte čosi viac. Vnútornú silu, aby sme chceli robiť to, čo je správne. A tú nám môže Boh poskytnúť.

Ježiš povedal: „Ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere.“¹ Nie život bez problémov. Bez bolesti. Ale hojný, naplnený život vo vzťahu s Bohom, ktorý ťa stvoril a ktorý ťa miluje. Boh ponúka, že ťa bude počas tvojho života (nech je akýkoľvek ťažký) sprevádzať a pomôže ti.

Boh ťa prosí, aby si životom prechádzal spolu s ním. Aby si ho poznal.

Boh a utrpenie

Skôr než začneme písať o príčinách utrpenia, pozrime sa, ako k utrpeniu pristupuje Boh. Všemohúci Boh sa v Ježišovi stal človekom. Preto môžeme na jeho príklade vidieť, ako sa sám Boh stavia k utrpeniu. Ježiš ukazuje, že Boh nám chce pomôcť a chce nás preniesť aj skrze tie najťažšie obdobia.

Potom išiel (Ježiš) do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprévádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.

Žena, ktorej zomrel jediný syn, bola vo veľmi ťažkej situácii. Vdovy bez detí boli vtedy nie len osamelé, ale úplne odkázané na milodary. Boli nemajetné a často nemali nikoho, kto by sa zasadil o ich právo. Smrťou syna stratila táto vdova svoju jedinú oporu. Ježiš mal so smútiacou matkou súcit, prišiel k nej a povedal jej: Neplač! Jej núdza ho nenechala chladným.

Iným príkladom je slepý žobrák Bartimej. A keď (Ježiš) so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom z Jericha odchádzal, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.

Ak slepý človek nepochádzal z majetnej rodiny, bolo žobranie jeho jedinou možnosťou, ako prežiť. Je pochopiteľné, že Bartimej kričal zo všetkých síl, keď začul, že Ježiš je nablízku. O Ježišovi musel počuť už predtým. Veril, že je záchranca poslaný od Boha, ktorý jediný mu môže pomôcť.

Ježiš povedal učeníkom: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Peso sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam. Keď už bolo veľa hodín, pristupili k nemu jeho učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a je už veľa hodín. Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.“ On im odpovedal: „Vy im dajte jesť!“ Vraveli mu: „Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?“ Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!“ Keď to zistili, povedali: „Päť a dve ryby.“ Tu im rozkázal usadiť všetkých po skupinách na zelenú trávu. A posadali si v skupinách po sto a po päťdesiat. Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dob­rorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým.

Ježiš nie len v tejto situácii urobil zázrak. Mnoho ľudí by si aj dnes prialo, aby niekto zázračným spôsobom zasiahol do ich situácie a všetko uviedol do poriadku. Ježišovi však išlo o niečo viac, než zmierniť utrpenie ľudí skrze zázrak. Tým, že sám sa stal človekom chce ukázať, že Boh miluje každého človeka a stojí po boku tých, ktorí trpia. Ježišovo konanie je výrazom Božieho zmilovania sa nad človekom a jeho blízkosti k človeku v utrpení a tiesni. Cieľom Božej lásky pritom nie je v prvom rade odstrániť hlad a choroby.

V Biblii čítame, že Boh stvoril človeka a za domov na zemi mu dal raj. Raj nepredstavuje len nedotknutú prírodu, pokoj a zdravie. Raj vyjadruje harmóniu medzi Bohom a jeho stvorením: Božiu lásku, ochranu, starostlivosť a dobrotu voči človeku. K Božej láske patrí, že človeka obdaroval svedomím. Zámerom života v raji mala byť príprava na večné spoločenstvo s Bohom v nebi, do ktorého mal prejsť každý človek na konci svojho putovania na zemi. Kým človek Bohu dôveroval, mohol žiť pod jeho ochranou a opaterou. Keď sa však od Boha odvrátil, prišlo do sveta utrpenie a smrť. Biblia to znázorňuje príbehom o páde do hriechu (1. kniha Mojžišova 3).

Hoci človek v raji netrpel žiadnou núdzou alebo nedostatkom, nechcel byť na Bohu naďalej závislý a podriaďovať sa mu. Chcel sám určovať, čo je dobré a čo je zlé, čo bude robiť a čo nie. Avšak, nie len harmónia medzi Bohom a človekom bola narušená. Príbeh o bratovražde Ábela Kainom ukazuje, že pád do hriechu mal veľmi zlý dopad aj na spolužitie ľudí (1. kniha Mojžišova 4:1-16). Utrpenie, ktoré prišlo do sveta ako dôsledok hriechu, sa rozšírilo medzi ľuďmi. K tomu pribudlo aj utrpenie spôsobené chorobami. Tiež prírodné živly môžu predstavovať vážne ohrozenie života.

Od kedy človek stratil raj, sa väčšina snaží nájsť šťastie nezávisle od Boha. Najmä v materiálnom blahobyte, v rodinnom živote a vo vzťahoch, v uznaní a v prijatí druhými ľuďmi. Človek sa pritom často hlbšie nezaujíma o to, čo jeho správanie znamená pre ostatných. Veď jeho určujúcim motívom býva hľadanie vlastného prospechu, istoty a „príjemných“ pocitov. Takto skazenosť človeka a sveta, v ktorom žije zachádza stále ďalej. Negatívne dôsledky nesie každý, či už priamo alebo nepriamo.

Hriech stojí vždy proti láske a nutne so sebou nesie utrpenie. Ono nezačína násilím, kriminalitou a vojnami. Aj v dennom živote sme ním obklopení. Tam, kde ľudia nemilujú Boha, prikladá sa hodnotám ako je: nezištná láska a služba, pokora, čistota, bezúhonnosť, spravodlivosť … len veľmi malá váha. Namiesto toho chce byť človek dôležitým - chce niečo dosiahnuť, niečo znamenať, prevládať nad druhými alebo uspokojiť svoje žiadosti. Preto sa rozmáhajú súperivosť, pýcha, závisť, neúprimnosť, pokrytectvo, sebectvo a ctižiadosť. Tieto sú častými príčinami ľudského utrpenia.

Stáva sa, že keď niekto nedokáže naplniť očakávania svojho okolia, cíti sa menejcenným, nemilovaným a na nesprávnom mieste. Iní sa všemožne snažia, aby si ich druhí všímali. O globálnej sociálnej nespravodlivosti už asi všetci vieme, že za chudobou rozvojových krajín stojí blahobyt bohatých krajín. Sme však pripravení zmeniť svoj vlastný životný štýl a uspokojiť sa len s tým, čo skutočne potrebujeme?

Je napríklad známe, že šičky v sériovej výrobe v Ázii musia pracovať vo veľmi zlých podmienkach. Pri požiaroch v továrňach na odevy prišli mnohé z nich o život alebo schopnosť pracovať. A to len preto, že veľkým odevným spoločnostiam nezáleží na ochrane a dobrých podmienkach pracovníkov ich dodávateľských podnikov. Vidia v nich len lacnú pracovnú silu. Napriek tomu v našej (európskej) spoločnosti ľudia nie sú ochotní vzdať sa nakupovania nového lacného oblečenia. Chcú držať krok s každým módnym trendom, hoci ich šatník je preplnený.

A ako sa k tomu stavia Boh? Nevyprázdni naše bankové kontá a peniaze nerozdá chudobným. On nás nenúti k dobrému. Dal nám vedomie zodpovednosti a svedomie, ktoré nám ukazuje, čo máme robiť. Volá nás konať podľa lásky a starať sa zo slobodného rozhodnutia o tých, ktorí sú v núdzi. Vynútené dobré skutky nie sú skutočne dobré a nemajú hodnotu (nie len) v Božích očiach.

Závažná choroba je určite ťažkou kapitolou v živote človeka zvlášť vtedy, keď je spojená so silnou bolesťou a ak je nevyliečiteľná. Je ešte neznesiteľnejšia, keď je v nej človek opustený. Keď sa príbuzní alebo známi stiahnu. Možno nemajú nič, čo by mohli v núdzi ponúknuť? Biblia chápe choroby ako ďalší dôsledok pádu do hriechu. Dôsledok toho, že ľudia bez Boha sa v priebehu dejín vydali na zlé cesty a stratili Božiu ochranu. Boh stvoril ľudstvo ako jedno spoločenstvo, v ktorom každý jednotlivec zažíva bezpečie v Bohu aj skrze starostlivosť ostatných ľudí. Hriech mnoho zničil: životné prostredie, ale aj vnútorný život človeka - jeho telo a dušu. V tomto zmysle patria ťažké choroby k utrpeniu, ktoré spôsobil človek. Mnohé ochorenia sú dôsledkom zlého spôsobu života toho, koho zasiahli. Biblia rozpráva príbeh o človeku, ktorý sa volal Jób. Bol bezúhonný, ale veľmi chorý. Nechápal príčinu svojho utrpenia. Prešiel hlbokým vnútorným bojom. Nakoľko prijal skutočnosť, že my ľudia máme určité hranice a nedokážeme celkom preniknúť do podstaty vecí.

Tu Jób odpovedal Pánovi: „Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemož­no prekažiť. Hovoril som, len­že neuvážil som tie divy, čo chápať ver’ som nemo­hol. Toto poznanie pomohlo Jóbovi vzdať sa výčitiek a nájsť útechu v tom, že Boh má všetko vo svojich rukách. Porozumel, že sa mu môže zveriť, a že jedného dňa uzrie svojho spravodlivého Stvoriteľa, ktorý mu zjedná spravodlivosť. Ani dnes človeku, zasiahnutému ťažkou chorobou, nepomôže zostať len pri hľadaní príčin svojho utrpenia. Oveľa dôležitejším a prínosnejším môže byť pochopenie, čo sa mám zo svojho utrpenia naučiť. Kam ma chce Boh touto cestou viesť? K tomu potrebujeme postaviť vlastný život do Božieho svetla: Uvedomujem si, že môj život je vzácny dar? Nakoľko dôležitý je pre mňa TEN, ktorý život dáva? Nakoľko ho hľadám? Vzdávam mu za svoj život vďaku? Pýtam sa ho, ako mu môžem vyjadriť svoju vďačnosť?

Zdravie má vysokú hodnotu, ale nemá mať tú najvyššiu hodnotu v našom živote. Choroba môže priniesť do ľudského života zrelosť. Môže nám postaviť pred oči, akí sme krehkí a aký pominuteľný je náš pozemský život. Skrze chorobu sa môžeme učiť súcitiť s našimi blížnymi a rásť v milosrdenstve voči tým, ktorí sú v núdzi. Choroba nám môže pomôcť nájsť oporu v Bohu (namiesto toho, aby sme sa spoliehali sami na seba a na to, čo dokážeme). S chorobou sa môžeme naučiť, že naša hodnota nezáleží na našom výkone. Naša cena je v tom, že nás Boh miluje nezávisle na tom, či sme zdraví alebo chorí. Že nás stvoril k večnému životu v jeho blízkosti. Pozvanie k večnému životu platí pre každého - aj choroba môže pomôcť pochopiť, že večnosť je cieľ nášho života.

Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezar­muco­vali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša prive­die s ním (k životu). (1.

V našej spoločnosti, kde je v centre ľudský výkon, sa často spája telesné alebo duševné postihnutie s utrpením. Prevláda názor, že život človeka napríklad s Downovým syndrómom nie je plnohodnotný, pretože taký človek je neustále odkázaný na druhých. Väčšina rodičov sa kvôli tomu rozhodne pre ukončenie tehotenstva - pre potrat. Stále zriedkavejšie stretávame ľudí s Downovým syndrómom alebo s iným hendikepom. Nie je však skutočným utrpením postihnutých ľudí práve to, keď sa na nich ostatní pozerajú zhora? Keď im nepriamo dávajú najavo, že ich život nemá hodnotu a bolo by lepšie, keby sa nikdy nenarodili?!

Všetci sa radujeme z prírody. Veriaci ľudia ju vnímajú ako výraz moci, múdrosti, tvorivosti a lásky nášho Stvoriteľa. Na druhej strane, zem nie je miestom bez nebezpečenstva. Opakujúce sa zemetrasenia, sopečné výbuchy, cunami, suchá, potopy, búrky… sú prírodnými katastrofami, pri ktorých niekedy prichádza o život veľa ľudí.

Mapa znázorňujúca oblasti sveta najviac postihnuté prírodnými katastrofami.

Prečo Boh dopúšťa prírodné katastrofy?

V tých dňoch prišli do Anti­ochie pro­roci z Jeru­za­le­ma. Jeden z nich, menom Aga­bus, vstal a z vnuk­nu­tia Ducha ozná­mil, že bude veľ­ký hlad po celom sve­te. A aj bol za Klau­dia. Pre­to sa uče­ní­ci roz­hod­li, že kaž­dý pod­ľa svo­jich mo...

Útla knižka Tak toto je Boh? je malá, čo sa týka obsahu, avšak prináša mnohé odpovede na dôležité životné otázky. Celá kniha je najmä o tomto dialógu. Autor na úvod každej z dvanástich kapitol „obviňuje“ Boha z Jeho „zlých vlastností“ ako je ľahostajnosť, zlomyseľnosť, netolerantnosť, utláčanie ostatných, ale aj ako dôvod križiackych výprav, vojen alebo utrpenia ľudí vo svete vrátane detí. Následne sa Michael Ots snaží o zmenu pohľadu, o vysvetlenie skutočných dôvodov pre vojny, utrpenie alebo iné negatívne skutočnosti akými sú napríklad globálne otepľovanie alebo iné klimatické zmeny.

Kapitola, ktorá mňa osobne oslovila sa volá Znásilnenie, týranie detí a AIDS. Uvedená kapitola nastoľuje večnú otázku: „Prečo Boh nezabráni utrpeniu?“ Autor poukazuje na fakt, že Boh stvoril svet dobrý a ľuďom dal možnosť výberu medzi dobrom a zlom. Prečo? Pretože Boh nás miluje a stvoril nás tak, aby sme mu lásku mohli slobodne oplácať. Toto je veľmi dôležité posolstvo v otázke utrpenia v našom svete. Michael Ots sa v uvedenej kapitole ďalej pýta, odkiaľ pochádza všetko utrpenie, ak je Boh v tom všetkom nevinne. Problémom je ľudské srdce, z ktorého „vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy…“ A tu sa autor nezastavuje len pri tých, ktorí vraždia, kradnú alebo znásilňujú. V zozname osôb, ktoré spôsobujú utrpenie sa nájdeme aj my sami. Boh má vo svojej spravodlivosti právo potrestať nás, ale On túži, aby sme sa navrátili k Nemu a našli odpustenie, ktoré ponúka.

Odpoveď je viac ako jasná - kresťanstvo hovorí o Bohu, ktorý poznal utrpenie. Jeden spisovateľ píše: „Nebyť kríža, ja sám by som v Boha nikdy neveril…“ Ježišovo utrpenie znamená, že sa vie vcítiť do nášho utrpenia. Ale to by bolo málo. Ježiš zobral na seba naše hriechy a trest za neprávosti, ktorý sme mali niesť my. A toto je vlastne posolstvo nádeje - utrpenie bude jedného dňa len históriou.

tags: #preco #boh #nezabarni #umieraniu #nevinnych #deti