Kostol [lat.] je sakrálna budova určená na verejné kresťanské bohoslužby a na vykonávanie ďalších obradov, ako aj na súkromné modlitby jednotlivcov. Termín kostol používaný v slovenskom jazyku pochádza z lat. castellum (malá pevnosť, hrad; pôvodne opevnené hradisko s kostolom, neskôr kostol), synonymickým pomenovaním kostola v slovenčine je chrám, pričom termín kostol sa používa na označenie rímskokatolíckej alebo protestantskej sakrálnej stavby a chrám na označenie sakrálnej budovy gréckokatolíckych a pravoslávnych cirkví (cirkví byzantského obradu); tieto kostoly (chrámy) sa cirkevnoslovansky nazývajú aj cerkvi.
Kresťanské kostoly sa začali budovať na základe duchovnej interpretácie kostola (chrámu) ako symbolu Božieho príbytku, kde sa stretáva spoločenstvo cirkvi (kresťanské spoločenstvo; → eklézia, význam 2); preto je v niektorých jazykoch pomenovanie kostola totožné s termínom cirkev.
Každý kostol je možné vnímať vo dvoch rovinách - symbolickej a funkčnej. V symbolickej rovine je súhrnom symbolov, vo funkčnej rovine tvorí predovšetkým rámec liturgie (jeho architektonická štruktúra zodpovedá dynamike kolektívnej modlitby). Obidve roviny sú neoddeliteľne späté (napr. najčastejšie sa vyskytuje pôdorysné usporiadanie v tvare kríža).
V symbolickej rovine predstavuje kostol model kozmu i ľudského mikrokozmu, spravidla je orientovaný podľa osi západ - východ, t. j. smerom k vychádzajúcemu Slnku (symbolu vzkrieseného Krista a nádeje), pričom vstup sa nachádza na západe (v západnom priečelí). Táto orientácia umožňuje, aby do kostola vstupovali prvé (z východu) i ako posledné (zo západu) slnečné lúče. Poloha kostola vzhľadom na svetové strany zároveň symbolizuje smerovanie ľudstva v ústrety sláve Kristovho návratu. Podľa pôdorysného usporiadania sa budovy kostolov (chrámov) delia na pozdĺžne a centrálne, vyskytujú sa však i zmiešané formy.
Pozdĺžne stavby
Pozdĺžne stavby (longitudálne), ktoré sa stavali najmä na kresťanskom Západe, vychádzajú z rímskej profánnej baziliky. Ich pôdorys má tvar obdĺžnika a hlavnými časťami sú presbytérium a chrámová loď (aj loď; priestor určený na zhromažďovanie veriacich), pričom podľa počtu lodí sa rozlišuje jednoloďový (sálový), dvoj-, troj- a viacloďový kostol. Pri viacloďových kostoloch sa stredná loď, ktorá býva najširšia a najvyššia (v prípade baziliky), označuje ako hlavná. Pozdĺžne kostoly mali často pôdorys v tvare latinského kríža, ktorý vznikol vložením transeptu (priečnej lode) kolmo medzi hlavnú loď, bočné lode a presbytérium.
Centrálne stavby
Centrálne stavby (→ centrála) vychádzajú z architektúry Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme i z ranokresťanských kruhových martýrií a uplatňujú sa najmä na kresťanskom Východe. Najčastejšie majú pôdorys v tvare kruhu (napr. rotunda) a kruhu vpísaného do štvorca alebo do elipsy, mávajú však aj oktogonálny pôdorys, pôdorys gréckeho kríža, trojlístka (→ trikoncha) alebo štvorlístka (→ tetrakoncha). Sú postavené na princípe stredovej (centrálnej) súmernosti, t. j.
Drevené artikulárne kostoly
Drevené kostoly ako špecifikum sakrálnej architektúry majú dodnes svoje nepopierateľné čaro, no predovšetkým veľký historický význam a neoceniteľnú kultúrno-duchovnú hodnotu. Takzvané artikulárne kostoly, akým je aj evanjelický artikulárny kostol vo Svätom Kríži, boli postavené na základe tzv. artikúl, t. j. zákonných článkov cisára Leopolda I. z konca 17. storočia.
Z mojej úplne prvej návštevy dreveného kostola v Hronseku si pamätám, že je škandinávskeho typu, postavený na pôdoryse kríža. To škandinávskeho typu sa mi veľmi páčilo. On totiž ten kostol nemá žiadnu ničím nerušenú fasádu. Svetu zviditeľnuje kostru, konštrukciu, ktorá drží kostol a až v interiéry vidíte hladké, ničím nerušené steny. Tak, ako sme na to u nás zvyknutí. Aj na fasáde. Ibaže tu je to ako obrátená ponožka. Pred tými pár desiatkami rokov nám toto rozprávala sprievodkyňa, správkyňa, kostolníčka, neviem. Bola to milá pani, ktorá o kostole a evanjelickej cirkvi rozprávala s úctou a zanietením.
Zákonný článok (artikula) č.25 stanovoval pre stavbu nového protestantského chrámu tieto podmienky:
- musel byť postavený na okraji obce, mimo mestských hraníc
- musel byť postavený v priebehu jedného roka
- musel byť celý z dreva a postavený bez použitia kovových prvkov
- kamenný základ mohol mať nanajvýš jednu stopu od zeme
- nesmel mať vežu
- vchod nesmel byť priamo z ulice
Pre stavbu v Hronseku bolo vybrané záplavové územie Hrona tzv. hronovisko. Močiare v okolí, bezprostredná blízkosť rieky, to mali byť prírodné prekážky postupujúcej stavbe.
Samotnú stavbu začali 23. októbra 1725 a na jeseň 1726 bola dokončená. Ako som už spomenul kostol je postavený v tvare kríža. Dlhšie rameno kríža má dĺžku 23 m, kratšie má 18 m, výška kostola je 8 m. Hrazdená drevená konštrukcia je z masívneho - dubového a ihličnatého - smrekovcového dreva. Žiaden zo sprievodcov, rovnako články o kostole nezabudnú pripomenúť unikátnosť klasickej spojovacej techniky hlavných nosných prvkov, ktoré sú spájané tesárskymi spojmi a drevenými kolíkmi. Klenba v interiéri kostola má podobu prevrátenej lode. Stĺporadie na chóre a pod ním a prístrešky pri vstupe, odkazujú opäť na škandinávsku architektúru. Zvonica dnes zvláštne zakomponovaná do dreveného plotu, umiestnená akoby v záhrade susediaceho domu, bola postavená súčasne s kostolom 1726. Pri vysviacke kostola boli na jeho na nádvorí vysadené tri lipy.
Pôvodne sa tento kostol, postavený po roku 1693 a rozšírený v roku 1774, nachádzal v obci Paludza, no po jej zatopení pri výstavbe Liptovskej Mary (1974 - 1982) bol premiestnený do obce Svätý Kríž. Tá je od okresného mesta Liptovský Mikuláš vzdialená približne 9 km. Kostol bol postavený pre 5000 členov cirkevného zboru a bezpochyby tak patrí medzi najväčšie drevené stavby v strednej Európe. Pôdorys kostola má tvar kríža a jeho dĺžka je 43 m. Na návštevníka však zapôsobí predovšetkým svojim unikátnym barokovým interiérom - nájdete tu napr.
Tip na výlet. Drevené kostolíky Slovensko.
Okolo neho vedie vyšliapaný chodník, odporúčame sa po ňom prejsť, obzriete si podrobne celú unikátnu stavbu. Cez Svätý Kríž vedie Liptovská cyklotrasa, preto je kostol dobre prístupný aj na bicykli.
Symbolika dvojkríža
Toto chápanie kríža ako znamenia Víťaza nad smrťou a mravným zlom, prítomné a zvýraznené už na Konštantínovom labare, sa neskôr v kresťanskej symbolike uplatnilo jednoduchším, ale pritom veľmi dôrazným spôsobom v dvojitom kríži. Na ňom samotné víťazné labarum predstavuje horné - kratšie rameno kríža, kým dolné - dlhšie rameno kríža predstavuje samotný kríž ako nástroj umučenia. Dvojkríž je teda kríž víťazného zmŕtvychvstalého Krista.
Najstarše zobrazenia dvojkríža boli objavené na freskách zo 7. storočia v ranokresťanských kostoloch v Kapadócii (dnešné Turecko). Ak chceme nájsť korene rýchleho rozšírenia symbolu dvojkríža, musíme zájsť do Byzantskej ríše a jej hlavného mesta Konštantínopolu, ktorý Slovania nazývali Carihradom.
V prvej polovici 9. storočia sa v Byzancii zavŕšilo vyše storočné obdobie, ktoré vošlo do histórie ako obrazoborectvo. Stúpenci tohto hnutia bojovali proti uctievaniu obrazov svätých, aj proti ich zobrazovaniu. Na konci tohto obrazoboreckého storočia sa rozšíril symbol dvojitého kríža. Namiesto, v tom čase ešte asi problematického zobrazenia umučeného Krista je tu symbolika dvoch ramien kríža, dolného a horného.
Dvojitý kríž ako symbol zvrchovanej moci zmŕtvychvstalého Krista Pána a jeho služobníka cisára sa prvý raz objavuje na zlatých minciach byzantského cisára Theofila (829-842) a jeho syna Michala III. (842-867). Spolu so symbolom dvojitého kríža zaplavila Byzanciu túžba šíriť kresťanstvo v krajinách, kde sa ešte neudomácnilo. Cirkev šírila vieru pomocou misionárov - vyslancov. Cisár Michal III. na žiadosť veľkomoravského panovníka Rastislava roku 863 vyslal na Veľkú Moravu misionárov Konštantína a Metoda.
Slovensko si práve v tomto roku pripomína 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda na naše územie. Symbolika dvojkríža pramení v symbolike jednoduchého kríža. Kríž je prastarý symbol siahajúci hlboko do predkresťanských kultúr. Kríž symbolizoval priestor, prírodu, štyri živly sveta, ale aj človeka. Symbol dvojitého kríža je teda s naším národom spojený už približne 1150 rokov. Dvojkríž bol symbolom Nitrianskeho kniežatstva i Veľkej Moravy. V Uhorsku sa v stredoveku používal dvojkríž ako znak naddunajských území Uhorska (pôvodne Nitrianskeho kniežatstva), a jednak - ako najstarší známy uhorský znak.
Prvá i druhá Slovenská republika nadviazala na slávnu históriu Veľkej Moravy a dvojkríž, náš historický symbol, tak vstúpil do najnovších dejín nášho národa.