Charakteristickou bohoslužbou pôstneho obdobia je Liturgia vopred posvätených darov. Ako už naznačuje samotné pomenovanie liturgie, tá sa odlišuje od liturgie svätého Jána Zlatoústeho a liturgie svätého Bazila Veľkého tým, že sa na nej podávajú sväté dary premenené predtým.
Liturgia vopred posvätených darov vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou na začiatku 6. storočia. Prvé svedectvo o bohoslužbe s názvom Liturgia vopred posvätených darov pochádza zo začiatku 7. storočia. Najstarší text liturgie vopred posvätených darov, ako sa dnes slávi v byzantskom obrade, sa nachádza v často spomínanom Codex Barberini z 8. storočia. Až neskoršie rukopisy z 11. - 12. storočia pripisujú autorstvo rôznym Otcom, ako napríklad sv. Bazilovi († 379), sv. Epifánovi († 403), sv. Gregorovi Veľkému - Dvojeslovovi († 604), sv. Germánovi († 732), alebo dokonca niektorému z apoštolov. Najstarší opis liturgie vopred posvätených darov patrí svätému Teodorovi Studitovi († 826), ktorý napísal krátky spis s názvom „Vysvetlenie božskej liturgie vopred posvätených darov“ (porov. PG, 99, 1687 - 1690). Obrad, ako ho opisuje sv.
Pôvod a Vývoj Liturgie Vopred Posvätených Darov
V prvotnej Cirkvi pristupovali veriaci kresťania k prijatiu Eucharistie pri každej liturgii, čo je vždy cieľom liturgického zhromaždenia, hoci v dnešnej dobe je skôr tendencia pristupovať k Eucharistii zriedkavo či až príležitostne. Keďže eucharistické slávenia sa spočiatku nekonali cez každý deň týždňa a kresťania mali túžbu prijímať Krista čo najčastejšie, prechovávali premenenú Eucharistiu z nedeľnej liturgie. O tejto praxi prvotnej Cirkvi svedčia napríklad Tertulián či sv. Cyprián. Na základe tohto sa, hlavne v kláštoroch, vykryštalizoval zvláštny obrad modlitby: všetci mnísi sa modlievali spolu pred prijímaním a potom spoločne ďakovali Bohu, ktorý ich urobil hodnými zúčastniť sa prijímania Eucharistie. Toto sa konalo buď po večerných modlitbách alebo po 9. hodinke. Časom toto pravidlo modlitby nadobudlo formu krátkej bohoslužby, tak trochu podobnej liturgii.
V 3. a 4. storočí mali veriaci počas Veľkého pôstu vo zvyku prijímať Eucharistiu okrem soboty a nedele v stredu a v piatok večer. V časoch prvotnej Cirkvi boli streda a piatok spojené s prísnou pôstnou disciplínou, ktorá znamenala úplnú zdržanlivosť od jedla až do západu slnka, preto prijatie svätých darov bolo korunou a zavŕšením pôstneho dňa. Z tohto dôvodu sa prijímanie vopred posvätených darov konalo pri večernej bohoslužbe. Spojenie tejto bohoslužby s večierňou nie je náhodné a má súvis s pôstnou disciplínou, ako aj s eucharistickým pôstom. Na Východe sa aj dnes praktizuje viachodinový eucharistický pôst. Preto sa podávanie svätého prijímania prenieslo až na večernú bohoslužbu.
Priebeh Liturgie Vopred Posvätených Darov
Liturgia vopred posvätených darov je teda večernou bohoslužbou, t. j. responzóriový spev 140. Prvou časťou tejto bohoslužby je večiereň, až po tzv. Veľký prokimen, ktorý je typickým prvkom tejto liturgie. Súčasťou tejto časti je recitovanie žalmov 18. katizmy (Ž 119 - 133), rozdelené na tri časti, tzv. antifóny, oddelené Malými ekténiami. Sväté dary, ktoré sa rozdávajú veriacim na liturgii vopred posvätených darov, sa premieňajú predtým pri slávení svätej liturgie buď to sv. Jána Zlatoústeho alebo sv.
Celá táto liturgia je vzorom veľkej úcty a poklony k Eucharistii. Nesie sa v duchu poníženosti a vďačnosti za božie milosrdenstvo a za dary jeho lásky, čím vhodne rezonuje s centrálnymi myšlienkami celého pôstneho obdobia. Samotný Veľký pôst má totiž okrem kajúceho aj katechetický charakter, ktorý spočíva v tom, že Veľký pôst obsahuje katechetické prvky, ktoré sa zachovali ešte z obdobia, keď existoval práve katechumenát. Čítanie a vysvetľovanie Starého zákona bolo súčasťou prípravy katechumenov. Starý zákon je totiž prípravou na ohlásenie a prijatie Ježiša Krista a na druhej strane práve vo svetle Ježiša Krista je možné porozumieť naplno aj Starému zákonu.
Táto skutočnosť je v Liturgii vopred posvätených darov vyjadrená tým, že po prvom starozákonnom čítaní kňaz žehná ľud so sviecou a kadidelnicou pričom spieva: „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých!“ Vidíme tu súvis s krstom, ktorý sa nazýva aj prosvičšénije (osvietenie). Toto zvolanie sa však netýka len katechumenov, pretože „Svetlo Kristovo osvecuje všetkých!“. Všetkých, teda aj tých, ktorí sú už pokrstení, no potrebujú skrze pokánie a obrátenie nanovo vpustiť do svojho života „Kristovo svetlo“.
Peknú paralelu môžeme vidieť v zvolaní „Dvere, dvere, premúdrosť vnímajme„, ktoré sa nachádza pred vyznaním viery a jeho pôvodným významom bola výzva pre tých, ktorí strážili dvere chrámu (tzv. ostiári), aby nevpustili do zhromaždenia kresťanov sláviacich Eucharistiu nijakého pohana, ktorý by narušil kresťanskú bohoslužbu. Krst okrem toho, že prinášal Kristovo svetlo, aj zjednocoval ľudí s Cirkvou, ktorá je tajomným Kristovým telom.
Preto na viacerých miestach v modlitbách za katechumenov sa nachádzajú prosby v zmysle, aby katechumeni boli pripojení k svätej, všeobecnej a apoštolskej Církvi, tiež boli pripočítaní aj k duchovnému ovčincu a aby boli dôstojným údmi Ježiša Krista. V každom kresťanovi sa môžu skrývať postoje, ktoré istým spôsobom narúšajú jeho jednotu s Cirkvou ako so spoločenstvom hriešnikov, ktorí kráčajú po ceste spásy v Kristovi. Práve prijímanie Eucharistie vytvára túto hlbokú jednotu s Kristom a Cirkvou, ktorá je jeho tajomným Telom. Naznačuje to aj formula, ktorú kňaz vyslovuje pri rozdávaní sv. prijímania. Je tam príznačné spojenie - pričaščájetsja rab bóžij (raba bóžija…). Slovo „pričaščájetsja“ sa síce do slovenčiny prekladá slovesom „podáva sa“, ale doslovne to však znamená: „sláva sa účastným“, „stáva sa časťou“. Teda kresťan, ktorý pristupuje k Eucharistii, sa vlastne prijatím eucharistického Krista stáva nanovo časťou, „údom“ presvätého a prečistého tela Ježiša Krista, ktorým je vlastne Cirkev.
Večiereň začína ako liturgia, teda zvolaním Požehnané kráľovstvo…Kňaz sa modlí večerné modlitby pred cárskymi dverami. Počas katizmy alebo počas stichýr (od siedmej) sa premenený chlieb prenáša na žertveník. Tu kňaz pripraví dary, naleje vodu a víno do čase nič nehovoriac. Ekténia pred Otče náš a ostatné ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho, až na zvláštnosť pri pozdvihovaní. Kňaz sa Baránka dotýka pod vozduchom, potom odkladá vozduch a hviezdu a láme Baránka.
Počas tejto liturgie sa spoločenstvo modlí za katechumenov a poučuje ich. V druhej polovici Veľkého pôstu pridáva prosby za „tých bratov, čo sú vyvolení a pripravujú sa na svätý krst“. Sú to katechumeni, ktorí budú pokrstení pri slávení Paschy v danom roku. Prvá časť liturgie, večiereň so starozákonnými čítaniami, má výrazne didaktický charakter. Čítania z kníh Genezis a Exodus predstavujú katechumenom, ako aj pokrsteným, Božiu prozreteľnosť a starostlivosť o svoj vyvolený ľud. Kniha Prísloví zasa ponúka učenie Božej múdrosti pre každodenný život. Prostredníctvom týchto čítaní Starého zákona a modlitieb liturgie sa katechumeni pripravujú na osvietenie v krste. Kajúcny charakter liturgie vopred posvätených darov sa prejavuje v speve verša „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo“ (citované podľa slovenského prekladu), ktorý vrcholí veľkými poklonami. Kajúcny a pôstny charakter tejto liturgie vyjadruje očakávanie paschálnej plnosti.
Úcta k Eucharistii a Spôsoby Prijímania
Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi predstavuje mimoriadne krásny sviatok, pri ktorom si uctievame Eucharistiu, pretože v Eucharistii je reálne prítomný Ježiš Kristus ako Boh a aj človek. Pri slávení Svätej omše dochádza k transsubstanciácii obetovaného chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista. Kristus sa v sviatosti Eucharistie stal prítomným premenením chleba a vína na Kristovo Telo a Krv. Cirkevní otcovia potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého pri transsubstanciácii.
Podľa Katechizmu katolíckej Cirkvi: „Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí.“ (KKC 1377) V Eucharistii je teda obsiahnuté opravdivo, skutočne a podstatne celé Telo a Krv, spolu s dušou a Božstvom nášho Pána Ježiša Krista - teda celý Kristus. Preto stojí Eucharistia nad všetkými sviatosťami a je cieľom všetkých sviatostí. Všetky ostatné sviatosti sú zamerané na Eucharistiu ako na svoj cieľ. Eucharistia je pomyselným stredom, okolo ktorého sú ostatné sviatosti usporiadané podobne ako sú planéty slnečnej sústavy okolo Slnka.
Tridentský koncil sa na svojom 13. zasadnutí venoval aj reakcii na protestantské popieranie transsubstanciácie a skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Koncil uviedol doslovne toto:
HLAVA 3. Najsvätejšia Eucharistia prevyšuje ostatné sviatosti, v Eucharistii sa nachádza sám pôvodca svätosti pred jej požitím. Apoštoli totiž ešte neprijali Eucharistiu z rúk Pána, keď on už v pravde tvrdil, že to, čo dáva, je jeho Telo. A v Cirkvi bola vždy táto viera, že hneď po konsekrácii je pod podobou chleba a vína pravé Telo nášho Pána a jeho pravá Krv spolu s jeho dušou a Božstvom, a to mocou (konsekračných) slov Telo pod podobou chleba a Krv pod podobou vína.
Celý a úplný Kristus je totiž prítomný pod podobou chleba a v každej čiastke tejto podoby a takisto je celý prítomný v podobe vína a v jeho častiach.
O tom, že poznáme a uvedomujeme si aspoň v hmlistých obrysoch nesmiernu veľkosť eucharistického tajomstva svedčí v prvom rade spôsob, akým sa Telo Pánovo rozdáva a prijíma. V tradičnom obrade prijímania, nakoľko predstavuje zavŕšenie eucharistickej obety a je vrcholnom stretnutia a osobného zjednotenia sa s Kristom, skutočne a podstatne prítomným pod pokorným závojom Eucharistických spôsobov, je toto poznanie dobre demonštrované. Táto chvíľa v liturgii je tak mimoriadne dôležitá, že sa k nej vzťahujú špeciálne pastoračné požiadavky, dokonca aj v rituálnych gestách. Uvedomujúc si veľkosť a dôležitosť okamihu sv. prijímania, sa Cirkev vo svojej dvetisícročnej tradícii snažila nájsť obradný výraz, ktorý by svedčil čo najlepšie o jej viere, láske a úcte k jej Pánovi.
V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána: „Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.“ (KKC 103, KKC 2628)
Pri podávaní Eucharistie kľačiacim veriacim do úst, ktoré presadzoval Tridentský koncil, k problémom v podobe spadnutej Eucharistie prichádzalo naozaj len výnimočne. Stotožňujeme sa plne s postojom kardinála Roberta Saraha, niekdajšieho prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorý tiež tvrdí, že Eucharistiu je potrebné prijímať pokľačiačky a do úst. Podľa jeho slov: „Veľkosť a šľachetnosť človeka, rovnako ako najvznešenejší výraz jeho lásky k svojmu Stvoriteľovi spočíva aj v pokľaknutí pred Bohom. Takto sa k Bohu Otcu modlil aj samotný Ježiš Kristus.“ Svätci ako Ján Pavol II., či Matka Tereza tiež prijímali (pokiaľ im to zdravotné dôvody dovolili) Eucharistiu pokľačiačky a do úst.
Kardinál Robert Sarah
Ak by existoval priamy dôkaz o tom, že sa Eucharistia podávala veriacim v danom čase do rúk, liberáli a modernisti v katolíckej Cirkvi by nám, tradičným katolíkom, s týmto dôkazom donekonečna pílili uši, takže by sme už tento dôkaz poznali naspamäť. Ale keďže neexistuje, liberáli a modernisti nám uši nepília a obmedzujú sa len na amorfné, hmlisté a nepodložené tvrdenia o tom, aké to vlastne v prvotnej Cirkvi bolo, vrátane ich únavnej mantry o tom, že v prvotnej Cirkvi sa až do stredoveku vždy prijímalo na ruku.
Faktom však zostáva, že Kristus je Logos, Božie slovo, ktoré bolo na počiatku s Bohom a ktoré je Boh. My ho môžeme prijať. Ponúka sa tu paralela s Ezechielom, ktorý symbolicky prijal Slovo Božie priamo do svojich úst: 8 „Ty teda počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám.“ 9 Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy. (Ez 2,8-9) 2 A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. 3 I riekol mi: „Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam.“ Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med. (Ez 3,2-3)Čo Prorok prijímal obrazne, zvitok popísaný Božím slovom, my prijímame reálne - vtelené Božie slovo, Krista, tajomne prítomného s jeho Telom a Krvou, dušou i božstvom, v maličkej hostii.
Radi by sme okrem toho upozornili aj na fakt, že starobylé kresťanské východné cirkvi (sýrska, malabarská, etiópska, egyptská, arménska, gruzínska…), ktoré majú podstatne bližšie k prvotnej Cirkvi ako naši súčasní modernistickí a liberálni katolícki spolubratia a spolusestry, takisto nepodávajú Telo a Krv Ježiša Krista veriacim do rúk, ale do úst. Dospelý veriaci teda kľačí (v prípade východných cirkví stojí) a necháva sa kŕmiť ako dieťa.
Tento fakt výborne zodpovedá trefným napomenutiam cirkevných otcov o potrebnej dispozícii, ktorú by sme mali mať, keď pristupujeme k svätému prijímaniu, a to: „cum amore ac timore“, s láskou a strachom. (S. Cyprian, Ad Quirinum, III,). V starovekom Ordo communionis (Poriadok prijímania) patriacemu k liturgickej tradícii koptskej cirkvi stojí: „Nech všetci pokľaknú na zem, malí i veľkí, a tak sa začína rozdávanie svätého prijímania.“
Svätý Ján Zlatoústy napomína tých, ktorí pristupujú k eucharistickému Telu Pána, aby napodobňovali mudrcov z Východu v ich duchu a v úkone adorácie: „Priblížme sa teda k Nemu s vrúcnosťou a rozpálení láskou, aby sme nemuseli znášať trest. … Toto Telo, už keď ležalo v jasliach, uctievali Mudrci. Áno, muži profánni a barbarskí, opustili svoje krajiny a domovy, vydali sa na dlhú cestu, a keď prišli, s bázňou a veľkým chvením sa Mu klaňali. Poďme teda aspoň napodobniť tých barbarov, my, ktorí sme občanmi neba. … Nevidíte len toto Telo, ako ho videli oni, ale poznáte aj Jeho moc a slávu. … Povstaňme teda a naplňme sa bázňou a ukážme úctu ďaleko presahujúcu úctu tých barbarov.“
V starovekých kánonoch chaldejskej cirkvi bolo dokonca aj kňazovi zakázané vkladať si eucharistický chlieb do úst prstami. Namiesto toho musel zobrať Pánovo Telo do dlane a dať si ho do úst z dlane. Dôvod preto bol, že to nie je obyčajné, ale nebeské jedlo: kňaz má prikázané prijať časticu (particella) konsekrovaného chleba priamo z dlane. Nesmie si ho vkladať rukou do úst, ale musí ho zobrať ústami, pretože je to nebeský pokrm.
V chaldejskom a sýrsko-malabarskom obrade existuje detail, ktorý vyjadruje hlbokú úctu a delikátnosť pri zaobchádzaní s posväteným chlebom: predtým, než sa kňaz v eucharistickej liturgii dotkne Pánovho Tela svojimi prstami, incenzuje si ruky.
Na rozdiel od všetkých týchto starých modelov, v dnešnom obrade si veriaci Telo Pánovo vložené do dlane sami berú a vkladajú prstami do úst. Toto gesto, ktoré je úplne cudzie dvetisícročnej tradícií Cirkvi a evokuje symboliku „vezmi a daj si sám“, gesto „vlastnenia“ a „zaobchádzania s vecou“ - skrátka, sebaspoločenstva. Ako poznamenal kardinál Ratzinger, skutočnosť, že kňaz si sám dáva Telo Pánovo ho nielen odlišuje ho od laika, ale musí ho povzbudiť, aby si uvedomil, že stojí pred mysterium tremendum a že tak koná v osobe Krista.
V starovekej sýrskej cirkvi sa obrad rozdávania prijímania prirovnával k očisteniu proroka Izaiáša jedným zo serafínov (Iz 6,6). V jednej zo svojich kázní necháva svätý Efrém Krista vyrieknuť tieto slová: Horiaci uhlík posvätil Izaiášove pery. To som ja, ktorého vám teraz priniesli v chlebe, kto vás posvätil. Kliešte, ktoré videl prorok a ktorými bol uhlík vzatý z oltára sú obrazom Mňa v tejto veľkolepej sviatosti. Izaiáš Ma videl, tak ako ma teraz vidíš ty, ako dvíham svoju pravú ruku a podávam do tvojich úst živý chlieb. Kliešte sú moja pravá ruka. Ja som serafín. Horiaci uhlík je moje telo. Vy všetci ste Izaiáš….
Pápež sv. Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia uviedol: „Eucharistická hostina je naozajstná „posvätná“ hostina, v ktorej jednoduchosť znakov skrýva nevyspytateľnú Božiu svätosť. … Chlieb, ktorý sa láme na našich oltároch… je panis angelorum, anjelský chlieb, ku ktorému nemožno pristupovať inak, ako s pokorou stotníka z Evanjelia.“
Možno by sa mohli naši spolubratia a spolusestry prijímajúce Eucharistiu do ruky zamyslieť nad skutočnosťou, že aj počas morových či cholerových epidémií v minulosti prijímali katolíci Eucharistiu vždy pokľačiačky a do úst a mohli by pouvažovať nad tým, že aj oni by sa mohli k nám pridať.
Sväté prijímanie v sýrsko-malabarskej cirkvi - žiadne prijímanie do ruky, len do úst.
Sväté prijímanie v arménskej cirkvi - žiadne prijímanie do ruky, len do úst.