Otázka pôrodných bolestí Panny Márie je v teológii diskutovanou témou. Vo všeobecnosti sa verí v panenstvo Panny Márie pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode. No, hlavný prúd cirkevnej tradície hovorí, že sa toto neudialo.
V tomto článku sa pozrieme na biblické spisy a rôznorodé texty Starého a Nového zákona, ktoré hovoria o nenarodených deťoch. Tiež sa budeme zaoberať otázkou, či Mária, ako obyčajná ľudská bytosť, mala pri pôrode bolesti, aké má každá tehotná žena.
Zvestovanie Panne Márii
Panenstvo Panny Márie a pôrod
Panna Maria pocala z Ducha Svateho Jezisa. Proroctvo panna pocne a porodi syna sa vskutku vyplnilo uz davnejsie. No malokto tomu i rozumie. Kedze Panna Maria podla pisiem bola vzdy panna i po porode a jasne hovori ze nepozna muza a to hovori v Duchu Svatom pred Bohom potom to znamena ze nemala ziadne fyzicke deti, Jezis mal len duchovnych bratov a sestry a ked pocala a porodila J.K. tak to da rozum ze iba tak mohla ostat pannou ked ten porod nebol fyzickeho razu.
Dogma o večitom panenstve Márie
Preblahoslavená Panna Mária bola a ostala pannou pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode. Túto dogmu obsahujú vyznania viery, všeobecné učenie Cirkvi a IV.
- Panna pred pôrodom: Boh poslal anjela k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. Tradícia: Od najstarších dôb stále a výslovne vyznávajú túto dogmu. Panenské počatie je Božie dielo, ktoré prevyšuje každé ľudské chápanie a každú ľudskú možnosť.
- Tradícia: Sv. Hieronym poznamenáva, že Mária nepotrebovala pri pôrode pomoc ako iné matky. Sv. Augustín hovorí o tom, že o Márii neplatí výrok: “v bolesti budeš rodiť deti.” Sv. Tomáš hovorí, že Kristus prišiel na svet odstrániť našu porušenosť. Pôrodné bolesti - následok Dedičného hriechu a značia poruchu.
- Sväté Písmo: otcovia poukazujú na slová Písma pri zvestovaní: “Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? Tradícia: Sv. a) Evanjelista Matúš napísal: “Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.” Jozef, keď sa dozvedel, že Mária je tehotná, zosmutnel a zamýšľal ju potajomky prepustiť. Z toho nepoznal ju, však nevyplýva, že potom s ňou nažíval. b) Evanjelisti nazývajú Pána Ježiša prvorodeným synom Márie. Z toho však nenasleduje, že mala viacej detí.
Alternatívny pohľad
Mária súhlasila, aby sa to stalo, aby počala od Svätého Ducha. Teda tu ide predovšetkým o semeno, ktoré oplodní vajíčko, aby sa vtelilo. To semeno, ktoré oplodnilo vajíčko je semeno ženy, no nie semeno Márie. Fyzická žena nemá semeno, ale vajíčko. Teda to semeno ženy je zo ženy, ktorá nie je Fyzickou ženou ,ale je to obrazný termín pre Ducha Svätého.
KC učí že Mária bola stále bezhriešnou, čo je blud, lebo každý človek zhrešil a potrebuje milosť Božiu. Anjel Pánov povedal: 20 ...Jozefe, synu Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo je v nej splodené, je zo Svätého Ducha... No a Jozef prijal svoju manželku: 24A Jozef prebudiac sa zo spánku učinil, ako mu nariadil anjel Pánov, a prijal svoju manželku.
No a v tejto súvislosti je aj dôležitá poznámka: 25Ale jej nepoznal, dokiaľ neporodila svojho prvorodeného syna a nazval jeho meno Ježiš. Kde kto bránil, keď porodila Mária, aby žila s Jozefom normálny intímny život. Veď ju Jozef prijal za manželku, ako mu povedal anjel Pánov. Predsa mu nepovedal, aby sa Marie už nikdy nedotýkal. Význam je jasný hoci chápanie nie je doslovné, ale vieme o čo sa jedná ako napr. aj v tomto verši: 1M 4:1 A Adam poznal Evu, svoju ženu, a počala a porodila Kaina , a riekla: Nadobudla som muža s Hospodinom.
To, čo Mária hovorí anjelovi, že nezná muža je v tom istom zmysle, ako keď Jozef ju nepoznal dokiaľ neporodila! Tak potom tu niekto zavádza a to poriadne. Mária tu jasne anjelovi hovorí - neznám muža, teda že s Jozefom nemala intímny styk, tak sa pýta anjela ako sa to potom stane, že porodí syna: Luk1 34A Mária povedala anjelovi: Jako sa to stane, keď neznám muža?
Výraz - „neznám muža“ sa nechápe doslovne, teda že vôbec sa s nikým nezoznámila a nevedela o Jozefovi, ale že s Jozefom nemala intímny styk, keďže jej anjel oznamuje že porodí syna. Bola pannou keď otehotnela od Ducha Svätého, no ako mohla byť Mária naďalej pannou ak teda porodila a až potom, keď porodila žila intímne s Jozefom ako žije manžel s manželkou a mali ďalšie deti. Kto chce tvrdiť, že Jozef s Máriou ako manželia celý život intímne nežili? Predsa bola jeho manželka! Veď je to absurdné vymýšľať takéto doktríny o večnom panenstve. Kto už môže vymyslieť väčšiu hlúposť ako je táto? 25Ale jej nepoznal, dokiaľ neporodila svojho prvorodeného syna a nazval jeho meno Ježiš. Tak prečo prvorodeného? Píše sa to s odstupom času, keď sa už vie, že je prvorodený pretože už porodila chlapcov a dcéry.
Aký je dôvod prečo KC popiera fakt, že Pán Ježíš Kristus mal súrodencov a čo by sa stalo, ak by to akceptovala? Odpovedať na tieto otázky dá aj odpoveď a to odpútať pozornosť od Krista aby sa uctieval človek - Mária namiesto Krista. Vidíme v akom zmysle sú zobrazované sochy Márie, keď sa v KC vytvoril kult Márie, kde sa zvýrazňuje nejaká podoba Márie no a s malým Ježiškom, ktorý pôsobí skôr bezvýznamne.
Ježiš mal súrodencov, ktorí ako sa píše zo začiatku neverili v neho. Teda to nemohli byť bratia vo viere. Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Tvrdiť, že „tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry“ sa neodkazuje na biologickú matku a súrodencov, je absurdné.
Ak je to tak, tak kde je pointa toho, čo Ježiš učí, kto je jeho Matka a kto jeho bratia a sestry a to vo viere, ak súčasne nepoukáže na biologickú matku a svojich súrodencov.
Plodnosť a hodnota života v Biblii
Plodnosť je pre biblického človeka veľkým darom a pokračovaním Božieho stvoriteľského plodenia. Kniha Genezis je vlastne veľkým rozprávaním o plodení. Nachádzame tu mnohé rodokmene, zásnubné plány a nečakané komplikácie, príbehy o neplodnosti a vytúženom potomstve, detailné správy o pôrodoch, jednoducho akési preteky v plodení.
Neplodnosť je pre biblického človeka ozajstným zlom a bolesťou. Hodnota plodnosti má svoj základ v hodnote človeka, ktorého život je posvätný - je Božím obrazom a podobou, oživený Božím dychom. Preto Boh zakazuje vraždu človeka.
Biblické tajomstvo: Kam sa podela Lazarova duša počas štyroch dní jeho smrti?
Božský pôvod Adamových detí cestou plodenia má svoj počiatok v skrytosti lona. Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. utkávaný v hlbinách zeme.
Ž 22, 10 - 11 opisuje pôrod len ako prechod z jednej fázy plne ľudského „ja“ v lone k novej fáze pri prsiach matky: „Veď ty si ma vyviedol z lona a na prsiach matky si mi dal spočinúť. Od samého zrodu som odkázaný na teba.
Anjel zvestuje Samsonovej matke, že počne syna a „bude zasvätený Bohu od materského lona až do dňa svojej smrti.“ Aj Izaiáša si vybral Boh k prorockej službe v lone matky a dokonca poznal jeho meno. Podobné slová čítame o Jeremiášovi: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ Anjel oznamuje Zachariášovi, že jeho syna už v lone matky „naplní Duch Svätý.“
Biblia nerobí rozdiely vo vývoji človeka, nerozlišuje fázy pred a po humanizácii plodu. Deti v maternici označuje pojmami syn, chlapec, dcéra, dievča, dieťa a pod. Nenarodeným deťom Biblia pripisuje ľudskú činnosť, alebo ľudské reakcie na podnety zvonka, dokonca v súvislosti s nimi pojednáva o pripočítateľnosti hriechu.
Okrem toho, vo väčšine doteraz uvedených textov je tehotná žena pomenovaná ako matka bez snahy o rozlišovanie či ide o vzťah k počatému alebo narodenému potomstvu. V Ex 21, 22 - 24 čítame: „Ak sa mužovia medzi sebou bijú a pri tom udrú tehotnú ženu tak, že jej odíde plod, ale nenastane nešťastie, tak ten zaplatí toľko, koľko od neho bude žiadať manžel ženy - a dá to podľa rozhodnutia sudcov. Ale ak nastane nešťastie, tak dáš život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu.“
V starozákonnej mentalite je bezdetnosť chápaná ako Boží trest za hriechy modlárstva. U proroka Ámosa sa stretáme s opačným prípadom: hriech Amončanov, ktorí „rozparovali ťarchavé Galaádu“ je príčinou Božieho hnevu a trestu.
Sväté písmo sa o nenarodených deťoch nevyjadruje vedecky, resp. medicínsky. Ľudský život vyšiel z Božej ruky a preto je posvätný. Boží plán s človekom je má svoj počiatok v diele stvorenia a završuje sa v diele vyslobodenia z otroctva. Boh je Boh života a pre život. Biblia si „neláme hlavu“ s momentom animácie, resp. humanizácie. O človeku hovorí bez toho, aby kvalitatívne rozlišovala štádia vývoja. Človek je Božím dielom.
Tak ako Boh žasol nad prvým človekom, vymodeloval z hliny zeme, rovnaké žasnutie si zaslúži Božia stvoriteľská činnosť, keď modeluje dieťa v lone ženy. Biblický človek sa ľahko identifikuje so svojim prenatálnym „ja“ a spomína na život v lone matky ako na svoju osobnú minulosť. Agresia voči počatému dieťaťu je označovaná za hriech a potupu. Primerane intencii agresora je počaté dieťa chránené Mojžišovým zákonom.
Etické aspekty a ochrana života
Diskusia o etickom probléme úcty k počatému životu sa s novou silou rozprúdila v 20. storočí a trvá podnes. Filozofickú, antropologickú a právnu argumentáciu podopierali obidve strany v spore aj náukou Biblie. Tak v súvislosti s pohľadom na nenarodené deti sa frakcia amerických liberálov odoláva na 5. prikázanie Dekalógu „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13) s tým, že nemá absolútny charakter - vzťahuje sa len na ľudí a aj tu sú známe výnimky (vojnový stav, vykonanie spravodlivosti, sebaobrana).
Odzrkadlilo sa to i v židovskej pohrebnej praxi, ktorá nepovažuje dieťa za životaschopné až do 30. Iní sa odvolávajú na spomínaný právny text z Ex 21, 22 - 24 a tvrdia, že odlišnosť trestu za ublíženie plodu a matke je najlepším dôkazom, že plod nemá takú istú hodnotu ako jeho matka. Spoločným menovateľom tejto liberálnej interpretácie je (1) nerešpektovanie kultúrneho kontextu týchto biblických správ, (2) nevšímavosť voči celistvej biblickej antropológii a literárnym druhom ako aj (3) snaha vsugerovať biblickým autorom pojmy, ktorými sa v skutočnosti nemali v úmysle zaoberať.
Ani novozákonné texty sa priamo nevenujú nenarodeným deťom. No zároveň svedčia o tom, že Cirkev meditovala nad tajomstvom Božieho Syna a jeho Predchodcu už od počatia (Lk 1 - 2). Sám Ježiš prijíma deti napriek odporu (Mk 10, 13n.). Ježiš láme zdanlivo neprekonateľné bariéry medzi ľuďmi, približuje sa k nevyliečiteľne chorým, inovercom, cudzincom, posadnutým, ženám, asociálom, lebo Božie kráľovstvo patrí všetkým bez rozdielu.
Túto novú platformu univerzálnej ľudskej dôstojnosti vyjadril apoštol Pavol slovami: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.“ (Gal 3, 28). Najvyšším zákonom Ježišovej rodiny je prajná láska k všetkým, ktorá odmieta útok na iného človeka: „Toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali. Nie ako Kain; on bol zo zlého a zabil svojho brata...“
Tieto všeobecné evanjeliové princípy našli svoje konkrétne vyjadrenia v ranokresťanských dokumentoch, ktoré už jasne formulujú postoj voči nenarodeným deťom. V spise Didaché (cca. 60 rokov po Kristovej smrti) nachádzame imperatív: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ Podobne nájdeme v Liste Barnabáša (19, 5) z 2. storočia: „Budeš milovať svojho blížneho viac než svoj vlastný život. Neusmrtíš dieťa potratom. Nezabiješ to, čo už bolo splodené.“ A Tertulián (r. 160 - 225) vo svojej Apológii (9, 4) píše: „Nezáleží, či vezmeš život toho, kto sa už narodil, alebo zničíš toho, kto sa ešte len má narodiť. V oboch prípadoch je zničenie vraždou...“
Na záver spomeňme encykliku Jána Pavla II. Evangelium vitae, v ktorej sa pápež osobitne venuje obhajobe dôstojnosti každého ľudského života. V druhej časti dokumentu buduje biblické základy pre svoje neskoršie morálne učenie.
Záver
Katolícka tradícia vníma nenarodené deti vo svetle Kristovej radostnej zvesti o Božej dobrote a dare večného života pre všetkých. Ľudský život, ktorý už starozákonný človek chápe ako veľký prejav Božieho požehnania, nie je len pozemskou realitou. Je určený pre večnosť a chránený samým Bohom; preto je ľudský život nedotknuteľný a vražda človeka - najmä bezbranného a nevinného - volá do neba.
Odovzdávanie ľudského života skrze plodenie, nie je len činnosťou manželov; od momentu počatia pôsobí nadprirodzene Boh, ktorý formuje v človeku svoj obraz a podobu. Niet rozumného dôvodu pre mienku, že táto Božia láskavá starostlivosť o každého človeka trvá nepretržite od momentu počatia až po smrť a vlastne naveky.