Prvá nedeľa v Cezročnom období nám pripomína krst Pána Ježiša. Všetky štyri evanjeliá venujú pozornosť krstu Pána Ježiša. Je to vážna chvíľa, keď si máme pripomenúť, že sviatosť krstu, ktorú sme prijali väčšina ako deti hneď po narodení, že záväzok krstu máme na celý život.
Krst v Jordáne bol dôležitým medzníkom v živote Pána Ježiša. Aj dnešný sviatok nám kladie pred oči Ježiša Krista, ktorý opúšťa tichý nazaretský domov, aby zahájil svoju verejnú činnosť. Opúšťa domov, aby vyučoval ľudí a ohlasoval Božie kráľovstvo. Na toto poslanie sa musel veľmi dobre pripraviť.
Mnohí si každý mesiac pristupovaním k sviatosti zmierenia takto pripomínajú okamih, keď sa pri krste stali Božím dieťaťom. Časté pripomínanie si svojho krstu obohacuje život. Zaiste každý z nás pozná svoj dátum, deň narodenia. Poznáme aj deň krstu? Že to nie je dôležité? Deň krstu je aspoň tak dôležitý ako deň narodenia.
Mnohí to pochopili a deň krstu slávia duchovne. Pristúpia k sviatosti zmierenia, Eucharistie a ďakujú Bohu za rodičov, krstných rodičov a kňaza, ktorí sprostredkovali prvú sviatosť, bez ktorej iné sviatosti by sme nemohli prijať. Múdro si počína ten, kto s úctou pozerá na veľké udalosti svojho života s túžbou naučiť sa múdrosti života. Dnešný sviatok nám umožňuje takéto múdre počínanie.
Pripomíname si udalosť krstu Pána Ježiša v rieke Jordán. Evanjelista sv. Matúš píše: „Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,16-17).
Udalosť Ježišovho krstu v Jordáne u Lukáša trochu zaniká v spleti teologických sprievodných výkladov a úkazov (Lk 3,15-16. 21-22). Najprv Ján Krstiteľ vysvetľuje, že nie je Kristom. Pravdepodobne všetky biblické komentáre zdôrazňujú, že Ježiš sa dal pokrstiť, hoci krst nepotreboval.
Prečo sa Ježiš nechal pokrstiť?
Krst pokánia vysluhoval Ján Krstiteľ v rieke Jordán. Ľudia vchádzali do rieky, vyznávali svoje hriechy a Ján im lial na hlavu vodu. Nás možno prekvapí, že i Ježiš sa dáva krstiť. Veď on nemal hriechy a sám Ján o ňom vyhlásil, že Ježiš bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Prečo teda sa dáva Ježiš pokrstiť? Je to preto, aby poukázal na dôležitosť krstu a zároveň ukazuje svoju pokoru. Ježiš, ktorý bol bez hriechu, postaví sa do radu medzi hriešnikov.
Sv. Cyril Jeruzalemský o Ježišovom krste hovorí: „Posvätil krst, aby sme sa i my krstom stali hodnými spásy, pre svoje spojenie s ním.“ Jánovi Krstiteľovi, ktorý sa zdráhal ho pokrstiť, povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15). Ježiš nepotreboval odpustenie svojich hriechov, pretože bol Svätý Boh.
Niekto môže poukazovať, že keď sa dal Pán Ježiš pokrstiť, že sa tým stáva menším od Jána Krstiteľa. Je potrebné poukázať na fakt, že Pán Ježiš prijatím krstu dal nám príklad pokory a poslušnosti, keď ako Boží Syn postavil sa do radu hriešnikov, aby niesol naše hriechy.
Ježiša poznalo len najbližšie okolie. Výzorom obyčajný izraelita. Nebol členom veľrady, ani kňaz alebo levita a nepatril ani medzi vzdelancov. Žil, obliekal sa ako predpisoval Zákon a aj meno Ješua je obyčajné. Bol stolár a podľa reči prezrádzal, že je z Galiley. A keď pristúpil tento, na pohľad obyčajný človek, pred Jána Krstiteľa okolo ktorého sa tlačil zástup túžiaci po krste pokánia, Ján sa na Ježiša zadíval a povedal: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne“ (Mt 3,14)?
Poznal Ján Ježiša? Asi nie. Hoci boli v blízkom príbuzenstve. Iste sa už stretli. Bolo to vtedy, keď boli v lonách matiek v Ain Karim. Ján v lone Alžbety a Ježiš v lone Márie. Ján spoznal Ježiša nadprirodzeným vnuknutím. Všetko ostatné sú len dohady. Podstatné je, čo Ježiš Jánovi odpovedal jasne a rozhodne: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15).
Nie je ľahké rozlúštiť zmysel tejto tajomnej odpovede. Je dôležité aký zmysel priradíme slovu „spravodlivé“? Vo svete, v ktorom žil Ježiš je spravodlivosť odpoveďou človeka na Tóru, je prijatím celej Božej vôle, Božieho zákona. Ježiš sa tu teda ukazuje ako ten, ktorý celkom plní Božiu vôľu a Boží zákon.
A je tu prítomná ešte táto hlboká symbolika. Tí, ktorí sa dávajú pokrstiť, pri zostupovaní do vody vyznávajú svoje hriechy a túžia sa zbaviť záťaže svojej hriešnosti - akoby v rieke Jordán - nechali celú svoju hriešnosť. Ježiš si dokonca naložil na svoje plecia bremeno viny celého ľudstva (všetkých ľudí - aj tých, čo v Jordáne neboli a nikdy nebudú) a zniesol ich do Jordánu.
Svoje účinkovanie začína tým, že vstupuje na miesto hriešnikov - medzi nich - pripočítava sa k hriešnikom a berie tie hriechy na seba. Ježišov krst je zostúpením do domu Zlého, zápasom so Silným, ktorí drží človeka vo väzení - a naozaj ako nás často držia v zajatí bezmenné sily, ktoré s nami manipulujú.
Tak je vidieť úzky súvis medzi Ježišovým krstom a smrťou na kríži. Krst je pre neho prijatím smrti za hriechy ľudstva. Lebo až na kríži bolo zaplatené za všetky tie hriechy ľudstva. Takto sa dá vysvetliť aj to - prečo je v Ježišových rečiach na viacerých miestach v evanjeliách - slovo krst - označením jeho vlastnej smrti (porov. Mk 10,38 - Lk 12, 50).
Od chvíle, keď Ján Ježiša pokrstil, sa začali spájať dva obrazy Mesiáša: očakávaného vysloboditeľa a trpiaceho. Ježiš začína verejne plniť svoju úlohu Mesiáša. Veď preto sa narodil a preto prišiel na svet. Vo všetkom poslušný Ježiš Otcovi.
A ešte v evanjeliu čítame o tom, že sa otvára nebo a počuť záhadný hlas, ktorý hovorí: „Toto je Môj milovaný syn“. Boh potvrdzuje a sám vydáva svedectvo Jánovi Krstiteľovi, ktorý počuje tento hlas (ostatní pravdepodobne nepočuli), že Ježiš je naozaj jeho Milovaný Syn. A potom je tu opis niečoho, čo sa zjavilo ako holubica - evanjelista opisuje teda niečo, čo nevie opísať - iba sa to podobá na holubicu. Môžeme tu vidieť zjavenie tajomstva trojičného Boha. Otec, Syn, Duch Svätý.
A tak ako je tento moment začiatkom Ježišovho verejného účinkovania - tak môžeme vidieť prepojenie so slovami Zmŕtvychvstalého Krista: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, ktoré sú začiatkom verejného účinkovania jeho učeníkov. A do dnešného dňa sú poslaním aj pre nás.
Krstom Pána Ježiša sa začala jeho verejná misijná činnosť, napĺňa sa jeho poslanie od Otca a stáva sa záchrancom pre tých, ktorých nazve bratmi a sestrami. To, že Pán Ježiš prijal krst, je veľkým povzbudením pre našu vieru, pretože krstom dochádza u nás k najväčšej zmene života; krstom sa nám otvára nebo, ktoré bolo hriechom prarodičov zatvorené.
Prijatím krstu Ježiš vyjadruje, že chce vždy plniť vôľu Boha Otca, ako to neskoršie povie žene pohanke pri Jakubovej studni: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokončiť jeho dielo“ (Jn 4,34). Ježiš neprijíma krst od Jána ako príkaz, rozkaz alebo z donútenia, ale z lásky, pretože stal sa nám podobný vo všetkom okrem hriechu, a predsa prijal na seba všetky hriechy ľudí. Ježišove správanie, že prijal krst pokánia, sa Otcovi páči a vyjadril to slovami: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11). Krst Pána Ježiša prináša nové svetlo do učenia viery, a tak aj náš krst začíname chápať ako začiatok nového života.
Boh Otec pri krste Pána Ježiša povedal: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11). Môže sa aj dnes niekto diviť tomu, prečo sa Pán Ježiš dal pokrstiť Jánovi.
Ježišov krst je zároveň transformáciou Starého a Nového zákona, je to naplnením predpovedí o ktorých vedel aj sv. Ján Krstiteľ, keď sa Kristus na ne odvolal. Len v tomto kontexte aj sv. Augustín zdôrazňuje, že človek nič nevie pridať Bohu svojou činnosťou. Svojimi modlitbami, chválami, dobrými skutkami nezvyšujeme Boha, ale seba samých cez Boha.
Ježišov krst má význam preto nie pre neho, ale pre človeka. Je to manifestácia podriadenia sa sviatostiam Cirkvi len cez ktoré prúdi Božia milosť. Je to veľká výstraha pre tých, ktorí tvrdia, že Cirkev nepotrebujú, pretože majú priamo Boha. Boh je ten, ktorý určuje formy, ktorými on udeľuje svoje milosti. On je pôvodcom týchto milostí a človek má ich k dispozícii pokiaľ rešpektuje formy a podmienky, ktoré Boh ustanovil. Ak sa Boh Ježiš podriaďuje krstu, Boh tým manifestuje iniciáciu sviatosti krstu voči človeku.
Krst je symbolom smrti, odumierame tomu, čím sme boli, aby sme prijali nový život. Aj pre Ježiša je krst symbolom smrti, on ale neodumiera minulosti, pretože nemá zlú minulosť, ktorú by bolo treba zmazať. Odumiera v zmyske prijatia budúcej smrti, aby zostal verný Božej vôli a zjavil nám jeho tvár lásky. Ježiš bude o tomto krste hovoriť presne ako o symbole smrti. Ak pre človeka je symbolom odumretia minulosti, tak pre Ježiša je symbolom odumretia budúcnosti.
Evanjelista nám chce naznačiť, že toto je pre Ježiša prvé pokušenie: byť Mesiášom, ktorého očákaval ľud, ohlasovaného tradíciou. V Ježišovi sa teda úplne a plne zjavuje vôľa Boha, ktorý v ňom a v jeho konaní vidí Mesiáša.
Význam krstu pre nás
Spolu s Ježišovým krstom sa dostáva do popredia aj náš krst a jeho význam. Krstom sa stávame Božími synmi a dcérami. Čudujem sa, ak niekto krst svojich detí odkladá. Naopak, mali by sa nimi stať čo najskôr. Gregor Naziánsky nám pripomína: „Krst je najkrajší a najveľkolepejší Boží dar. Voláme ho: dar, milosť, svetlo, rúcho neporušiteľnosti, kúpeľ znovuzrodenia, čo znamená: dar je darovaný i tomu, kto sám nič nedal. Milosť je daná i dlžníkovi. Ponorenie - hriech je ponorený vo vode. Pomazanie je úrad kráľovský, prorocký a kňazský. Svetlo je vyžarovanie Kristovho svetla. Rúcho zakrýva hanbu. Krstom sa stávame Božími synmi a dcérami. Čudujem sa, ak niekto krst svojich detí odkladá. Naopak, mali by sa nimi stať čo najskôr.
Krstom Pána Ježiša sa začala jeho verejná misijná činnosť, napĺňa sa jeho poslanie od Otca a stáva sa záchrancom pre tých, ktorých nazve bratmi a sestrami. To, že Pán Ježiš prijal krst, je veľkým povzbudením pre našu vieru, pretože krstom dochádza u nás k najväčšej zmene života; krstom sa nám otvára nebo, ktoré bolo hriechom prarodičov zatvorené.
Uvádzanie do kresťanského života sa uskutočňuje tromi sviatosťami, ktoré tvoria jeden celok: krstom, ktorý je začiatkom nového života, birmovaním, ktoré posilňuje tento život a Eucharistiou, ktorá nás živí Kristovým telom a krvou. Krst nás zaväzuje zrealizovať príkaz Krista: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19-20). Vyznávame, že krst je narodením pre nový život v Kristovi. Je nevyhnutne potrebný na spásu. Krst musí zachovať stanovenú matériu a formu.
Pri krste sa nám odpúšťa dedičný hriech a všetky osobné hriechy pred krstom spáchané a stávame sa adoptívnymi deťmi Otca, chrámom Ducha Svätého a dostáva sa nám účasti na Kristovom kňazstve. Krst vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, charakter, ktorý určuje pokrsteného na kresťanský náboženský kult. Pre tento charakter nemožno krst opakovať.
Cirkev pozná aj krst krvi, ktorý rovnako, keď sa splnia kritériá, umožňuje spásu, aj keď nebol vykonaný krst vodou. S krstom je potrebné uvedomiť si, že nenarodené deti a deti, čo zomreli bez krstu, Cirkev zveruje do Božieho milosrdenstva a modlí sa za ich spásu.
V prípadne nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, ak má úmysel robiť, čo robí Cirkev a leje vodu na hlavu človeka, pričom hovorí: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Od roku 2000 si na Slovensku rímskokatolíci a evanjelici a. v. navzájom uznávajú krst.
Žiť svoje krstné záväzky je nie iba povinnosťou, ale čestnou úlohou. Je to milosť. Je krásne, keď si osvojujeme a často konáme úkony, ktoré s krstom súvisia. Medzi také patrí aj časté prežehnávanie sa najmä svätenou vodou. Nech je týchto pár podnetov našou prípravou na blížiacu sa nedeľu Pánovho krstu.