Prečo sa Ježiš nikdy nezjavil: Hlbšia analýza

Odpoveď na otázku: Kto je on? je taká veľká a významná a taká časová, ako sama Ježišova osobnosť. Ježišova osobnosť je predmetom našich najhlbších a najusilovnejších skúmaní. Ježišova osobnosť, ktorá u jedných vyvolávala lásku, u iných nenávisť - a obdiv u všetkých. Možno z nej čerpať nesmierny úžitok.

Osobnosť Ježišova v celku je osobnosť ideálneho človeka. Ježišova osobnosť je odlišná od polobohov bájoslovnej minulosti. Zázračným by bolo, keby sa v Ježišovi, a len v Ježišovi spojilo všetko, čoho prirodzenosť nemohla nadobudnúť.

Sv. Nevznikajú z jeho vonkajšej postavy, ale z jeho božsko-ľudskej povahy. Rozličné názory sa rozchádzali v úsudkoch, lebo Kristus s niktorým z nich nesúhlasil. Trvá ďalej dodnes zo samej Ježišovej prirodzenosti a jeho osobnosti.

Kristus je celkom inakším. U neho možno zbadať sústredenia ducha a neúnavnú činnosť navonok atď. Nie je kajúcnik a prorok súčasne. Privoláva čnosti, nie im protivné. Všetky vlastnosti sú spojené v zázračnej harmonii a jednote.

S takou individuálnosťou osobnosti Ježišovej sa slučuje ešte aj jej univerzálnosť. Ježiš nie je dieťaťom svojho národa, ako iné osobnosti. Nevenuje svoje účinkovanie v prvom rade svojej otčine (Mat. 15, 24). Nepozerá len na Aténčanov - mužov svojho národa. Svojho národa a času. Nepozerá na Afričana, ako i žltého Malajca. Jeho ľudskosť neobmedzuje ani ne zatemňuje pred ním ďaleko do sveta siahajúci obzor. Otvára ramená k celému svetu, k všetkým ľuďom bez výnimky.

Ježiš je pre všetkých a po všetky veky. Nemá hraníc ani v čase, ani v priestore, čo by jeho ľudskosť obmedzovalo alebo zatemňovalo. V tom je zvláštnosť celej jeho osobnosti. Je nemysliteľné prirovnávať Ježiša k Budhom, Konfuciom, Zaratustrom atp. Zakladateľom kresťanstva nemôžu byť prirovnávaní k Ježišovi.

Prečo sa nezjavil?

Sv. Augustín volal: „Daj, Pane, aby som ťa poznal, ako i seba!“. Nenadarmo sa ľudia usilovali o to, aby našli priateľa, a zaiste ho nemajú ani dnes. Láska k Ježišovi je nadovšetko hlbším, svätejším a silnejším. Je to láska, ktorá tvorí podstatu kresťanstva.

Jeho meno a lásku zvečnil v ich srdciach! Hľa, taký je osud všetkých veľkých ľudí. Osobnosť Ježišova v celku je osobnosť ideálneho človeka.

II. Ježiš nikdy o sebe nevyhlásil: Som svätý, niet vo mne hriechu? Nikdy si neprisvojil sebe vyhlásenie o svätosti? Nestará sa o svoje spasenie a o potreby vlastnej duše. Preukazuje Ježišovi s najhlbšou pokorou. Nemodlí sa tak nikdy.

Ježiš bol najskromnejší a najponíženejší z ľudí. Názvom Syn človeka sa nazýval sám, t. j. chudobou v živote a v pohŕdanom prostredí, v ktorom žil a účinkoval. Kraj a jeho obyvatelia nezdajú sa mu priveľmi romantickí. Spasiteľovej mali celkom inú predstavu. Hovorí evanjelium (Ján 18, 6.), „ustúpili nazad a padli na zem".

Keď teraz uvážime vzťah Ježišov k jemu najbližšiemu prostrediu, na pr. k apoštolom, zbadáme, že títo prejavujú k nemu najvyššiu úctu, spojenú s obdivom a so svätou bázňou. Oni kráčali za ním naplnení údivom a bázňou.

Aj keď vidí u apoštolov (Mat. 26, 8. 9.) nedostatky, predsa neprestáva byť k nim láskavým a zhovievavým. Pokojným životom. Znášajúcim úpal dňa a námahu práce. Všade sa rozhostila sladkosť pokoja.

Velebne sa nahnevať. Bol plný lásky, milosrdenstva, a to ešte i pre tých, na ktorých tak hromžil. Prejavuje moc, s podivnou zdržanlivosťou v jej užívaní. Kristus sa vyhol neobmedzenému používaniu svojej nadzemskej moci.

Všimnime si uzdravenie nemocných. (Ján 5, 3.), a že zo všetkého toho množstva uzdravil len jedného. Autor neznámej knihy ,,Ece Homo" (Bougaud 1. c. 388) hovorí: ,,Zázraky Ježišove sú tým menej oslabujúce, ako by ho povyšovaly.

Ježiš nikdy nečinil nikomu krivdy, ani škody. Nikdy nezneužil svoju moc. Dáva prednosť ľudskému utrpeniu alebo keď roní slzy u hrobu svojho priateľa Lazara. Vždy spokojnejším, ako vtedy, keď koná najväčšie veci.

Ježiš sa díva na budúcnosť svojho diela s duševnou rovnováhe, ktorá sa zračí v celom jeho živote. Ničoho nezmenil na svojich slovách, neustúpil ani na krok.

III. Čo ovplyvnilo Ježiša?

Úsilie vypátrať prameň, z ktorého Ježiš mohol čerpať údajne obsah a metodu pre svoje učenie, bolo neúspešné. Všetky pokusy zlyhali tak, že sa už dnes vážni kritikovia neuchýlia k nim. Spočiatku chápali len nevzdelaní pospolití ľudia jeho poslanie a náuku.

Jeho učenie sa javí ako celkom nové, samostatné, plne revelačné a revolučné. Nebolo prístupné rozumovým schopnostiam každého. Ježiš sa pohybuje v myšlienkach Starého zákona a mal v sebe hlbokú úctu k svätým knihám. Dokázal svoje mesiánske poslanie (Mat. 5, 17; Luk. 4, 21) odvolávaním sa na autoritu slov Písma sv. (Luk. 4, 16 atď.), príkladmi zo starozákonných dejín (Mat. 12, 3. 40; 7, 24; 21, 33; Luk. 12, 16.), ba vo chvíľach najvyššieho vzrušenia tisly sa mu z úst slová Písma.

Jeho vysvetľovanie Písma sv. bolo činom tvorivým. Písmo nebolo pre neho len zbierkou právnych predpisov, ktoré sa naťahovala na všelijaké ľubovoľne vymyslené predpisy.

Ježiš priniesol učenie o Bohu ako Otcovi všetkých ľudí. Boh spomína sa ako Otec národa izraelského ako národa vyvoleného. (5. Mojžiš: 1, 31; 8, 5; Iz. 1, 2; 63, 6; Jer. 3, 4; 31, 9; Os. 11, 1) Jeho prezreteľnosť bedlí nad ľudskými osudmi. (Múdr. 12, 13) K Bohu sa správali len ako sluhovia, a nie deti.

Písmo sv. dovolené nikdy nevyslovovať mena Božieho. Priepasť delila Boha od sveta a ľudí. Pavol apoštol jasne napísal: „...lebo je veľa bohov, a veľa pánov - pre nás je len jediný Boh, Otec,“(1. Kor. 8:5b-6 NT). Je iba jeden Boh v absolútnom zmysle.

Júda Boha Otca od svojho Syna jasne rozlíšil, keď napísal: „No tomu, ktorý vás môže bez potknutia sa uchrániť a bez úhony s jasotom postaviť pred svojou slávou, jedinému Bohu nášmu Záchrancovi skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva, veličenstvo, vláda a zvrchovanosť spred celého veku aj teraz aj do všetkých vekov. Amen“(Júda 1:25 preklad Miloš Pavlík). Ježiš Kristus nemôže byť tým jediným Bohom, pretože skrze neho je ten jediný Boh oslávený.

Apoštol Ján napísal, ako sa Pán Ježiš modlil: „Avšak ten večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, (teda nie trojjediného) a toho, ktorého si poslal Ježiša Krista“ (Ján 17:3 NT). Vidíme, že jediný pravý Boh je iná bytosť, ako ten, ktorého pravý Boh poslal. Ježiš Kristus je spomenutý ako niekto iný, je tým, ktorý má za úlohu ľudí k tomu „jedinému múdremu Bohu“ priviesť.

Pán Ježiš prišiel zjaviť Otcovu povahu, pretože on jediný bol jeho priamym Synom, a tak ho mohol najlepšie poznať (Ján 1:18; Mat. 11:27).

Boží Syn má svoj počiatok, ktorý ako zosobnená múdrosť hovorí: „JeHoVaH si ma nadobudol za počiatok svojej cesty, pred všetkými svojimi skutkami, pred všetkými časy“(Prísl. 8:22 preklad Jozef Roháček autorizovaná úprava Dušan Seberíny). Nadobudnúť znamená, že získal to, čo predtým nemal. Ako však Jahveh nadobudol svojho Syna, ktorý je tu predstavený ako zosobnená múdrosť?

Odpoveď je v ďalších veršoch 24-25, kde múdrosť hovorí: „Keď ešte nebolo priepastí bola som splodená, ...skôr ako boli vrchy bola som splodená“(Prísl. 8:24-25 J. Roh.). Boh Jahveh splodil svojho Syna ešte pred všetkým stvorením, pretože to všetko ostatné už nadobudol skrze svojho Syna (Ján 1:3). Boh sa predsa nemení.

Takisto svedčí Písmo o tom, že Boží Syn má svoj počiatok, ktorý ako zosobnená múdrosť hovorí: „JeHoVaH si ma nadobudol za počiatok svojej cesty, pred všetkými svojimi skutkami, pred všetkými časy“(Prísl. 8:22 preklad Jozef Roháček autorizovaná úprava Dušan Seberíny). Splodiť znamená stať sa otcom. Boh splodil svojho Syna, ktorý je tu nazvaný múdrosťou, pretože je ako poslušný Syn obrazom svojho Otca - jeho veľkej múdrosti.

Jeruzalemská Biblia Prísl. 8:22 prekladá: „Jahve ma stvoril na začiatku svojej stvoriteľskej činnosti, prv než najdávnejšie zo svojich diel“. Všimnime si ako to súhlasí s tým, keď je Syn Boží predstavený v Zjavení Jána ako „počiatok Božieho stvorenia“(Zj. 3:14 preklad ekumenický slovenský). Bol splodený, neexistoval čas.

Synov pôvod (pochádzanie, východiskový bod) je v praveku v časoch večnosti“(Mich. 5:1b preklad evanjelický). Syn je „prvorodený všetkého stvorenia“ čo znamená, že je zaradený do veľkej skupiny, „všetkého stvorenia.“ Až potom „ním boli stvorené všetky veci, veci v nebesiach aj veci na zemi, viditeľné a neviditeľné,“(Kol. 1:16 Pavlík).

Žalm 93:2, ktorý hovorí o Bohu Otcovi tieto slová: „od večnosti (hebr. „OLAM“) si ty“(pr. J. Roh.). V oboch veršoch je zhodne použité hebrejské slovo OLAM, čo znamená vek, veky, alebo večnosť, no veľký rozdiel je v tom, že Syn má v dňoch veku svoj pôvod („MOCAÓTAV“), čo o Bohu Otcovi neplatí.

Boh Otec je aj „koniec“ v tom zmysle, že privedie všetky veci až do konca, aby bol on „všetko vo všetkom“, alebo ešte zrozumiteľnejšie, že on bude „každému všetkým“(1. Kor. 15:28 pr. NsSP). Boh Otec bude všetkým aj svojmu Synovi, teda bude stále jeho Pánom, Kráľom, Otcom aj Bohom. Syn je v inom zmysle prvý.

Pán Ježiš jej odpovedal: ,,Môj kalich budete piť, ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo ľavici nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec.“ (Mat. 20:23 kat. Nv). Ak by sa to, „čo videl a počul“ malo týkať pozemských vecí, prvá časť vety že „prichádza z neba“ by nemala až taký význam. No keď to „videl a počul“ u Otca v nebi, tak to má obrovskú váhu.

Nemôže byť predsa ten, ktorý dostáva príkaz, rovný s tým, ktorý mu to prikazuje. Pán Ježiš povedal: „idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja“(Ján 14:28b KMS). Otec mu dal vlastne aj život: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem skrze Otca...“(Ján 6:57 KMS).

Máme o ňom vlastnú predstavu. Kto je teda Kristus? Pán položil podľa Svätého písma túto otázku v meste - Cezarea Filipova. Táto otázka dáva možnosť apoštolom zažiť, ako dopadne náboženstvo, ktoré nechá Pravdu určovať demokraticky, podľa názoru väčšiny.

Ježiš sa apoštolov pýta o tom, čo hovoria čísla, kto som? Ani jedna odpoveď ľudí na to, kým Ježiš je, nebola správna. Demokracia v náboženstve produkuje duchovnú pluralitu. Pravda nie je nikdy pluralitná. Pravda je jedna.

Žiadna cirkev nedokáže byť postavená na demokratických procesoch, ale len na Božom zjavení. “A za koho ma pokladáte vy?” (Mt 16, 15) Apoštoli boli ticho.

Šimon Peter dáva Ježišovi správnu odpoveď: “Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.” (Mt 16,16). To, že Ježiš je Bohom nevieme vďaka tomu, že študujeme teológiu. To sú len písmená. Presvedčenie, že Ježiš je Božím Synom nám zjavuje Duch. Pavol povedal, žiaden človek nemôže nazvať Ježiša Pánom, ak mu to nezjavil Duch.

Ježiš prišiel na tento svet, aby tu bol ukrižovaný, aby sa stal obetným baránkom. To bol jediný dôvod, pre ktorý Boh zostúpil na zem. Aký bol človek? 45 krát v Novom zákone o sebe hovorí ako o sluhovi. Skutočný význam slova v gréčtine však je, otrok.

Po prvé bol kňazom. Kňaz je ten, kto Bohu niečo obetuje. Po druhé Ježiš hovorí, že bol obeťou. Obeťou za naše hriechy. Ježiš bol jedno a druhé súbežne.

Ako kňaz mal vertikálny vzťah k svojmu Otcovi. Ako obeť mal horizontálny vzťah k ľuďom. Ako kňaz musel byť svätým. Ako obeť za ľudí bol konfrontovaný s hriešnym ľudstvom.

Ježiš sa stal prvým a jediným kňazom, ktorý obetoval seba samého. Katolícky kňaz má byť kňazom a obetou, ako bol Kristus. Moderná teológia a spoločnosť učí „veľký rozvod s Kristom.“ Chceme hlásať Krista, ale bez kríža. Kto sa pre takéhoto Krista rozhodne?

Kto si zvolil na druhej strane kríž bez Krista? Sovietsky zväz, Hitler, všetky diktatúry. Žmýkajú ľudí ako strapec hrozna. Kríž bez Krista to sú koncentračné tábory.

Jozefova spravodlivosť sa vysvetľuje ako dôvod toho, že Máriu nechcel vystaviť potupe. Ak bol Jozef spravodlivým mužom pred Bohom, tak istotne preto, lebo zachovával jeho Zákon. Podľa neho však bolo treba Máriu ukameňovať. Jozef teda prežíva veľký vnútorný rozpor medzi tým, čo by bolo treba urobiť a čo skutočne chce urobiť.

Do toho všetkého zasahuje Boh: “Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: “Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého”” (Mt 1,20). Zdá sa teda, že tento verš nehovorí o túžbe zachrániť Máriu preto, že je Jozef spravodlivý, ale napriek tomu, že je spravodlivý.

Ježiš len hovorí, že nové víno treba dať do nových mechov, lebo by mohli byť deštruktívne pre tie staré. Treba vytvoriť novú nádobu, novú myseľ, pre prijatie nového posolstva. V NZ niečo zo SZ pokračuje a v niečom je novosť voči SZ.

“Zobrať niekoho jarmo“ je hebrejizmus a znamená „uznať/prijať niekoho za svojho kráľa“. Ježiš aj svojho zradcu Judáša hneď po zrade nenazýva zradcom, ale oslovuje ho: „Priateľu“, hoci s bolesťou, ale predsa len so stále rovnakou láskou.

Kohorta bola základnou taktickou jednotkou Rímskej armády alebo tiež časť Rímskej légie. Ak k Ježišovi teda zhromaždili celú kohortu, bolo by to okolo 360 - 600 vojakov. To značne umocňuje danú scénu, ak si predstavíme, že pri ponižovaní Ježiša nebolo prítomných možno 20, ale niekoľko stoviek vojakov.

Niekedy nám môže dav (ľudia) brániť priblížiť sa k Ježišovi. Je ale dobré nenechať sa odradiť a byť húževnatý ako daný slepec z evanjelia. Aj my máme veľa hriechov a slabostí - ale nemáme len tie, máme aj veľa dobrých vecí.

Mária má právom obavy a nerozumie, čo jej anjel hovorí. Anjel ju však ubezpečuje, že „Bohu nič nie je nemožné“ - doslova: „Lebo u Boha nebude nemohúce žiadne slovo“ (Lk 1,37). Božie slovo má moc tvoriť. Mária sa teda nemusí strachovať o to, či a ako sa to podarí, má na túto Božiu správu reagovať len svojou odovzdanosťou a ochotou spolupracovať.

„Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43) Toto Alžbetino zvolanie je biblickým zdôvodnením mariánskej úcty. Tanec alebo radostné poskakovanie je tu vyjadrením veľkej radosti z Božej blízkosti.

Majme odvahu uveriť tomu, že čo nám Boh povedal, už aj robí. Mária teda rozpoznáva Božiu veľkosť v tom, čo sa deje.

Lukáš píše: „Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal. V tých dňoch nič nejedol. A keď sa skončili, vyhladol.“ Akonáhle dokončíme naše predsavzatie, ukončíme pôst, prídeme z duchovnej akcie, domodlíme sa novénu,… prichádzajú (alebo teda môžu začať prichádzať) útoky a pokušenia. Nakoľko sa nenachádzame uprostred našej duchovnej aktivity, často si to ani nedáme do súvisu.

Ježiš bojoval Božím slovom: citoval vety z Biblie, ktoré presne odpovedali na dané pokušenia. Teda poznanie Biblie nám môže byť veľkou pomôckou v rozhodovaní i v pokušeniach. Snaží sa používať naše taktiky a postupy, len do nich vnesie kvapku jedu.

Ježiš mu hovorí, aby zatiahol na hlbinu a spustil siete na lov. Ježiš mu následne, po jedle, kladie trojitú otázku ohľadne Petrovej lásky. Až po vyznaní lásky mu Ježiš zveruje stádo, lebo ak by ho mal pásť a nebol by bezvýhradne oddaný Ježišovi, pásol by ho zle.

Evanjelista Lukáš opisuje zaujímavú reakciu apoštola Petra po zázračnom rybolove: „Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5,8). Drachma bola malým peniazom.

Dvaja zronení učeníci idú z Jeruzalema do Emauz. Ale Ježiš sám, z vlastnej iniciatívy, prichádza za nimi. Začína jednoducho: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Chce, aby mu predstavili ich problém. Hneď potom sa ujíma slova a rad radom im to začína všetko vysvetľovať. Ak nám zahorí srdce pri jeho slovách, môžeme mu povedať, aby s nami zostal. Je to Ježiš v Eucharistii, ktorý nám otvára oči a odstraňuje spred našich očí závoj, spôsobujúci, že nie sme schopní pozerať na svet tak ako on.

1 Na počiatku bolo Slovo (a) a Slovo bolo u Boha (b) a to Slovo bolo Boh (c). Božie Slovo, Ježiš, je od počiatku sveta, nestvorený, večný. Je Slovom, s ktorým Boh Otec všetko tvorí. Pod akými symbolmi nachádzame Ježiša v Bilii?

Ježiša symbolizovala aj Áronova palica (ktorú strážili v truhle zmluvy), ktorá bez koreňa sama zo seba vypučala, vydajúc puky zakvitla a vydala zrelé mandle (IV.Mojžišova 17,.Pomenovanie "Baránok Boží "a Lev z pokolenia Júdovho, Koreň Dávidov ",poukazovalo tiež na Ježiša (Ján 1,29:Zjavenia 5,5)Ježiš nebol ani Lev, ani baránok, ani koreň, ani výhonok, ani ratolesť...toto všetko sú symboly, ktoré sa vzťahujú na Jeho rôzne úlohy, pôsobenia a vlastnosti.

Už anjel, ktorý ohlásil Ježišove narodenie, ju oslovil :"Raduj sa obdarená milosťou! ...Neboj sa Mária, lebo si našla milosť u Boha!"(Lukaš 1,28.30).Ježiš sa odvážil povedať o sebe, že on nemá žiadny hriech :"Kto zvás ma usvedčí o nejakom hriechu? "(Jn8,46).

Ježiš bol bez akejkolvek chyby. Ale o luďoch vyhlásil :"Nikto z vás neplní zákon."(Jn 7,18-19).On pochádzal z neba :"Vy sťe zdola, JA SOM ZHORA.Vy ste z tohto sveta, JA NIE SOM Z TOHTO SVETA."(Jn8,23).

Nijaká kniha nie je taká milovaná i nenávidená, uctievaná i zatracovaná ako Biblia. Jedinečnosť Biblie nepochádza z jej nedostižného politického, kultúrneho a spoločenského vplyvu, ale z jej zdroja a tematického obsahu. Biblia je Božie zjavenie o jedinečnom Boho-človekovi: o Božom Synovi, Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi sveta.

Všeobecné a zvláštne zjavenie

Poznanie Božieho charakteru, ktoré nám sprostredkúvajú dejiny, ľudské správanie, svedomie a príroda, sa obvykle nazýva „všeobecným zjavením“, pretože je dostupné všetkým a dovoláva sa ľudského rozumu. Boh vo svojej láske poskytol zvláštne zjavenie o sebe, aby nám pomohol nájsť odpoveď na naše otázky.

V Starej i Novej zmluve sa nám zjavil tak obdivuhodne, že o jeho láskyplnej povahe nemusíme mať nijaké pochybnosti. Boh sa spočiatku ľuďom zjavoval prostredníctvom prorokov, no jeho vrcholné sebazjavenie sa uskutočnilo v osobe Ježiša Krista.

Písmo zjavuje Boha a odhaľuje ľudstvo. Ježiš Kristus je stredobodom Písma. Stará zmluva predstavuje Božieho Syna ako Mesiáša, Vykupiteľa sveta; Nová zmluva ho predstavuje ako Ježiša Krista, Spasiteľa.

Každá stránka Písma, či už v symboloch alebo v realite, zjavuje určitú časť jeho diela a povahy. Ježišova smrť na kríži je vrcholným zjavením Božej povahy.

Tabuľka: Porovnanie všeobecného a zvláštneho zjavenia

Autorita Biblie pre vieru a praktický život pochádza z jej pôvodu. Pavel hovorí: „Každé Písmo je vdýchnuté od Boha.“ (2 Tim 3,16) Grécke slovo theopneystos, znamená doslovne „Bohom vdýchnutý“ (inšpirovaný).

Boh „vdýchol“ pravdu do mysle ľudí. Tí ju potom vyjadrili slovami, ktoré nachádzame v Písme. Boh inšpiroval ľudí - nie slová. Skutočná inšpirácia nepotláča prorokovu individualitu, rozum, celistvosť či osobnosť.

Medzi Ježišovým vtelením a Písmom existuje určitá paralela: Ježiš bol Boh i človek zároveň. Bol jednotou božskej a ľudskej prirodzenosti. Podobne božskú i ľudskú podstatu rozpoznávame aj v Písme.

Duch Svätý pripravil určitých ľudí, aby oznamovali Božiu pravdu. Boh si pisateľov Biblie nevybral pre ich prirodzené schopnosti. Božie zjavenie človeka nutne nemení, ani nezaisťuje večným životom.

Duch Svätý často oznamoval Božiu múdrosť prostredníctvom videní a snov. Pokiaľ ide o obsah posolstiev, niektorým pisateľom Duch zjavil udalosti budúce. Iní zaznamenali historické udalosti buď na základe osobnej skúsenosti, alebo podľa materiálov existujúcich historických záznamov.

Biblia zjavuje spásny plán v Božom dynamickom vzájomnom pôsobení s ľudstvom, nie v nejakej zbierke abstraktných náuk. Spoľahlivosť historických záznamov je veľmi dôležitá, pretože tvoria rámec nášho chápania Boha a jeho zámeru s nami.

tags: #preco #sa #nikdy #nezjavil #jezis