Pred 2000 rokmi žil Ježiš: Fakty a kontext

Pred vyše 2000 rokmi prišiel Boží Syn - Ježiš Kristus - zodpovedať spoločnosti otázky o zmysle existencie človeka, prečo je na svete a kam po smrti smeruje. (Laca, 2009). Poďme sa pozrieť na historické pozadie a fakty, ktoré sú s jeho životom spojené.

Portrét Ježiša Krista od Rembrandta

Ježiš v kontexte doby

Ježiš, galilejský Žid, žil a pôsobil v nábožensky a politicky pohnutej dobe. V Palestíne sa nachádzali obidve židovské školy Hillel a Šammai v najväčšom rozkvete. V Alexandrii v Egypte písal a vyučoval náboženský filozof Filón Alexandrijský († po 40). Niekoľko rokov po Ježišovej smrti sa v Jeruzaleme narodil Jozef Flávius († okolo 100), najvýznamnejší židovský historik v antike. V „Antiquitates Iudaicae“ (93/94) informuje, že Ježiš žil v dobe rímskeho prokurátora Poncia Piláta a zomrel v Jeruzaleme smrťou na kríži (ant.

Historické fakty o Ježišovi

Ježiš pochádzal z Nazareta, a síce z rodiny remeselníka. Jeho Matúšom a Lukášom dosvedčené narodenie v Betleheme (Mt 2,1; Lk 2,4-16) sa nedá historicky dokázať, ale nemožno ho ani s istotou vylúčiť. Rok narodenia je sporný. Ježiš sa zaiste narodil pred smrťou Herodesa Veľkého v roku 4 pred naším letopočtom. Informácie na začiatku Lukášovho príbehu o detstve (Lk 2,1n) nasvedčujú narodeniu v posledných rokoch vlády Herodesa.

Na začiatku Ježišovej verejnej činnosti stojí krst vodou Jánom Krstiteľom. Ježiš mohol zakúsiť túto udalosť ako rozhodujúci povolávajúci zážitok. Ježiš sa líši od Jána v tom, že v centre jeho ohlasovania nie je nastávajúci Boží súd hnevu, ale priblížené Božie panovanie, ktoré Ježiš vidí začínať svojím pôsobením.

Na začiatku svojho ohlasovania Ježiš opustil svoju rodinu v Nazarete a najskôr býval asi v dome rybára Šimona. Okruh Ježišovej pôsobnosti sa obmedzoval spočiatku na jeho vlasť Galileu. Zhromaždil okolo seba kruh učeníkov. Užší kruh učeníkov tvorili Dvanásti. Oni reprezentujú dvanásť kmeňov zahŕňajúcich ľud Izraela, primárneho adresáta Ježišovho poslania. Hovorcom kruhu Dvanástich bol Šimon z Kafarnaumu, ženatý rybár. Aj iní členovia kruhu Dvanástich mohli byť ženatí. Naproti tomu Ježiš podobne ako Ján Krstiteľ žil v bezženstve - na znak „výlučnosti a úplnosti svojho poslania“ (J. K širšiemu kruhu učeníkov patrili od začiatku aj ženy, medzi nimi Mária z Magdaly, ktorej sa v evanjeliách pripisuje veľký význam (Mt 28,1; Lk 8,2; Jn 19,25; Jn 20,1.11-18).

Ježišovo verejné pôsobenie podľa synoptikov trvalo jeden rok, podľa Jána dva až tri roky. Mnohé hovorí za to, že Ježiš zomrel v roku 30, a síce 7. apríla, pretože pri tomto termíne pripadol prípravný deň na sviatok Paschy na piatok, v ktorý bol Ježiš podľa Jána ukrižovaný.

Ježiš síce iste nešiel do Jeruzalema s úmyslom, aby zomrel, avšak zjavne hľadal nejaké rozhodnutie a bol si pritom celkom vedomý vysokého rizika. Lebo jeho ohlasovanie prichádzajúcej Božej vlády a jeho mesiášske povedomie sa museli zraziť s predstavami a očakávaniami kňazov a saducejov, ktorí s farizejmi reprezentovali ľud.

Tento konflikt sa vyhrotil vo vyhnaní obchodníkov a predavačov z chrámového okrsku (Mk 11, 15 - 18). Tzv. Či tým Ježiš chcel predpovedať koniec chrámového kultu, to musí zostať otvorené a závisí to od toho, či sa logion o chráme (Mk 14,58) počíta k ipsissima verba Jesu. V každom prípade sa Ježiš musel pri svojom vystúpení v Jeruzaleme ocitnúť v konflikte so židovskými autoritami, takže je pravdepodobné, že ho členovia Synedria nechali zatknúť a vydali Pilátovi.

Formálny rozsudok smrti zo strany Synedria, z ktorého vychádza Marek 14,64, je s veľkou istotou vylúčený, keďže Synedrium počas rímskej okupácie nebolo k tomu oprávnené. Podľa názoru židovského sudcu a právneho učiteľa Chaima Cohna († 2002) malo vypočúvanie pred členmi Synedria za cieľ odhovoriť Ježiša od jeho nároku, že je Mesiášom Izraela, aby ho zachránili; avšak tým sa bagatelizuje zjavný konflikt medzi Ježišom a židovskou vrchnosťou.

Väčšina exegétov vychádza skôr z toho, že členovia Synedria okolo veľkňaza Kajfáša nechali zatknúť Ježiša komandom z chrámovej polície a kňazskej palácovej stráže, aby ho vypočúvali a vydali Pilátovi (porov. Niektorí exegéti sú názoru, že ho nechali zatknúť z dôvodu politického poburovania a v záujme židovského ľudu ho vydali ešte pred sviatkom Paschy: „Je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud“ (Jn 18,14).

Pravdepodobnejšie je vychádzať spolu so Svätým písmom z náboženského konfliktu Ježiša so Synedriom a tak nielen z poriadkovo-politických, ale aj z teologických motívov. Tzv. vyčistenie chrámu (Mk 11,15-19) mohlo byť bezprostrednou pohnútkou k zatknutiu (Mk 14,58; 11,15-19). Síce Ján 2,14n - po zničení chrámu v roku 70 po Kristovi - chápe vyčistenie chrámu ako odstránenie chrámového kultu.

Logion o chráme, ktoré patrilo pravdepodobne do skorej súvislosti tradície o vyčistení chrámu, sa vo svojej nám známej forme rozoznateľne vzťahuje na Ježišovo zmŕtvychvstanie, a preto je sotva pôvodné. Obvinenie, že Ježiš si nárokuje kráľovstvo Židov, sa nemohlo opierať len o vyčistenie chrámu, resp. o logion o chráme.

A tak nie je ani vylúčené, že sa Ježiš na konci sám pred Synedriom (Mk 14,6n) a v procese (Mk 15,2) priznal ako Mesiáš Izraela a kráľ Židov. Už v jeho identifikácii so Synom človeka vidia niektorí exegéti nepriame prihlásenie sa k mesiášskej dôstojnosti, takto aj židovský učenec D.

Evanjelickí exegéti G. Theißen a A. Merz vychádzajú vo svojom štandardnom diele „Der historische Jesus. Ein Lehrbuch“ z toho, že Ježiš zhodnotil titul Syn človeka mesiášsky a vzťahoval ho na seba. Mesiášsky nárok sa vraj bezprostredne dotýkal politickej vlády, keďže Mesiáš Izraela ako Bohom ustanovený kráľ mal posvätiť a zhromaždiť ľud (Ž 17,3 n. 32), ale nárok na kráľovstvo predstavoval podľa rímskeho zákona zločin hodný smrti.

Keďže Ježiš sa považoval za poslaného k celému ľudu Izrael, šiel definitívne do Jeruzalema, ktorý už predtým viackrát navštívil pri príležitosti veľkých pútnických sviatkov. Toto mesto bolo v tej dobe (ako i dnes) národným a náboženským centrom Izraela.

Proces proti Ježišovi bol rímskym súdnym procesom. Nie nejaká židovská inštancia, ale rímsky miestodržiteľ Pilát odsúdil Ježiša na smrť a dal ho popraviť. Obvinenie z „Bohovraždy“ na adresu Židov sa opiera o správy evanjelií. Nebol to však ľud Židov, ktorý priviedol Ježiša k smrti; boli to (jednotliví) členovia Synedria a rímsky miestodržiteľ Pilát, ktorí odstránili Ježiša.

Dochovaný nápis na kríži „Židovský kráľ“ (Mk 15,26) udáva dôvod popravy. Tento „titulus“ je všeobecne považovaný za autentický. A tak Ježiš bol ukrižovaný, pretože sa mu vyčítalo, že si osoboval kráľovstvo.

Tým sa myslí obvinenie od členov Synedria, že sa vydával za pretendenta na mesiáša a kráľa. Keďže nárok na kráľovstvo predstavuje podľa rímskeho zákona zločin hodný smrti, totiž crimen laesae maiestatis populi Romani (zločin urážky majestátu), Pilát odsúdil Ježiša na smrť.

Rímskymi vojakmi, ktorí boli poverení jeho popravou, bol Ježiš najskôr zbičovaný a potom ukrižovaný mimo mesta na Golgote, „čo v preklade znamená Lebka“ (Mk 15,20-32). Ježiša na kríž pravdepodobne priklincovali, a nie uviazali; že to bolo celkom bežné, to ukazujú posmrtné pozostatky ukrižovaného z Giv’at ha-Mitvar, ktoré boli nájdené v roku 1968.

Jednomyseľná informácia evanjelií je taká, že ešte v deň Ježišovho ukrižovania jeho mŕtve telo pochoval Jozef z Arimatey (Mk 15,42-47). Evanjelista Ján vychádza z toho, že aj Nikodém bol pri Ježišovom pohrebe (Jn 19,39).

Vnímanie Ježiša ako Mesiáša v židovskej spoločnosti

Pred 2000 rokmi neprijali Židia kresťanské vnímanie Ježiša ako Mesiáša. Čo je podstatou Mesiáša? Výraz mesiáš je obdobou hebrejského slova „mašiach“- pomazaný. Obvykle ním titulovali osobu, určenú na službu Hospodinovi, lebo ju pomazali olejom. Nakoľko každý kráľ a najvyšší kňaz boli pomazaní olejom, nazývame ich „pomazanými“ (mašiach alebo messiah). Napríklad „Hospodin zakázal, aby som (ja, Dávid) zdvihol ruku na Pánovho pomazaného (Saula)...“

Jedným z ústredných leitmotívov biblických proroctiev je prísľub dokonalej budúcnosti, charakterizovanej mierom na celom svete a uznaním Hospodina. V mnohých proroctvách nachádzame pasáže o potomkovi kráľa Dávida, ktorý bude vládnuť vo prorokovanom veku dokonalosti.

Nakoľko každý kráľ je podľa zvyku pomazaný, aj pomazaného kráľa budúcnosti nazývame Mesiášom. Vyššie uvedený popis je v Biblii jediný, kde sa uvádza, že ten, kto príde v budúcnosti, je potomkom kráľa Dávida.

Nikto, kto sa kedy prehlasoval za mesiáša, ako napríklad Bar Kochba, Šabataj Cvi vrátane Ježiša za Nazaretu, preto nesmeli akceptovať. Kresťania namietajú, že Ježiš dané podmienky splní po svojom druhom príchode.

Podľa židovských prameňov sa Mesiáš narodí ľudským rodičom a bude mať normálne ľudské vlastnosti ako ostatní ľudia. Nebude polobohom ani nebude mať nadprirodzené vlastnosti. Z otcovej strany musí Mesiáš pochádzať od kráľa Dávida.

Tóra uvádza, že všetky jej prikázania sú záväzné na večné veky a ktokoľvek by chcel v Tóre zmeniť čo len písmeno, sa okamžite sám identifikuje ako falošný prorok. V Novom zákone Ježiš protirečí Tóre a podľa neho mnohé prikázania viac neplatia.

Židia poznali veľmi dobré Zákon, mnohí aj naspamäť, problém bol ako aj u iných znalcov Biblie aj v minulosti aj dnes si robili každý svoj výklad. Hoci citovali ostošesť aj sa snažili tak žiť (podľa nesprávneho výkladu). Preto Pán Ježiš svojím prvým príchodom na Zem v Izraeli robil aj definitívny výklad Biblie, ktorí zákoníci aj fariziji(inak veľmi učení ľudia, ktorí vedeli a memorovali ako básničku Písmo) neprijali a nepáčilo sa im čo im sám Boh Pán Ježiš hovori.

Ježiš sa javil očiam Židov a ich duchovných vodcov ako „rabbi“ (učiteľ). Často argumentoval v rámci rabínskeho výkladu Zákona. Súčasne sa však nemohol nedostať do sporu s učiteľmi Zákona, lebo sa neuspokojoval s tým, že by bol predkladal svoj výklad popri ich výkladoch, ale „učil ako ten, čo má moc,(2054) a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7,29). V ňom sa to isté Božie Slovo, ktoré kedysi zaznelo na Sinaji, aby dalo Mojžišovi písaný Zákon, dáva znova počuť na vrchu blahoslavenstiev. Toto Slovo neruší Zákon, ale ho dopĺňa tým, že božským spôsobom podáva jeho definitívny výklad: „Počuli ste, že otcom bolo povedané… No ja vám hovorím“ (Mt 5,33-34).

Ježiš Kristus nehlásal iného Boha, ale to istého - jedného.

Ježiš svojimi doplnkami nezrušil pôvodné znenie. Aj v starom zákone je napísané, že budeš milovať svojho blížneho.

Historická presnosť Biblie

Racionálne uvažujúci človek verí, že spoľahlivosť každého historického dokumentu je potrebné preveriť. Skúsme teda odložiť naše predsudky a pocity bokom a preskúmajme Bibliu z pohľadu histórie a archeológie. Historickú presnosť Biblie podporuje viacero kategórií dôkazov.

Čo je na Biblii také jedinečné?

Biblia (z gr. biblia = knihy) nie je jediná kniha. Je to vlastne akási „knižnica“, ktorá obsahuje desiatky kníh napísaných v časovom rozpätí vyše 1 500 rokov. Písalo ju viac ako 40 autorov rôznych postavení (od kráľov, vojenských hodnostárov, roľníkov, úradníkov, filozofov, rybárov, básnikov, hudobníkov, učencov až po pastierov). Bola písaná na troch rôznych kontinentoch (v Ázii, Afrike a Európe), v troch rôznych jazykoch (hebrejčine, gréčtine a aramejčine), v rôznych dobách a pri rôznych duševných rozpoloženiach autorov. Bola písaná v širokej rozmanitosti literárnych útvarov, ktoré zahŕňajú poéziu, historické rozprávanie, osobnú korešpondenciu, memoáre, biografiu, zákon, proroctvo atď.

Napriek svojej rôznorodosti a adresovaniu mnohých kontroverzných tém života je Biblia až neuveriteľne jednotná. Preto je jednota tejto knihy unikátna a nemá obdoby v žiadnej inej náboženskej či filozofickej literatúre.

Čo hovorí o spoľahlivosti Biblie archeológia?

Archeológia nemôže dokázať, že Biblia je Božím slovom zapísaným pre nás ľudí. Môže však potvrdiť jej základnú historickú presnosť, a presne to aj robí. Archeológovia neustále nachádzajú mená vládnych úradníkov, kráľov, miest a sviatkov, o ktorých sa zmieňuje Biblia - občas práve tých, o ktorých existencii historici predtým pochybovali. Objav za objavom preukázal spoľahlivosť v nespočetnom množstve detailov a posilnil uznanie hodnoty Biblie ako historického zdroja.

Archeologických nálezov potvrdzujúcich existenciu biblických miest či osôb, je veľmi veľa. Samozrejme vzhľadom na celkové množstvo historických detailov spomínaných v Biblii sa zatiaľ prostredníctvom archeológie nenašlo úplne všetko. Archeológia taktiež vyvrátila mnoho nesprávne podložených teórií o Biblii.

Menila sa postupom času Biblia, alebo máme to, čo bolo pôvodne napísané?

Niektorí ľudia sa domnievajú, že Biblia bola toľkokrát prekladaná, že postupne došlo k narušeniu textu. Keby sa preklady robili podľa prekladov, skutočne by k tomu mohlo prísť. Preklady však vychádzajú z textových zdrojov v pôvodnej gréčtine, hebrejčine a aramejčine, podložených tisíckami starovekých rukopisov.

Na to, že je naša dnešná Nová zmluva verná originálu, sa môžeme spoliehať napríklad preto, lebo:

• Máme k dispozícii obrovské množstvo rukopisov (pred vynájdením kníhtlače) - vyše 24 000.
• Tieto rukopisy sa navzájom od slova do slova zhodujú v 99,5 % textu.
• Doba vzniku týchto rukopisov je veľmi blízka dobe spísania pôvodných textov.

Keď navzájom porovnáme texty jednotlivých rukopisov, zhoda je zarážajúca. Občas sa líši pravopis alebo poradie slov, to však má minimálny význam.

Aj text Starej zmluvy sa dochoval pozoruhodne neporušený. Presnosť našich moderných prekladov sa potvrdila významným archeologickým objavom tzv. zvitkov od Mŕtveho mora v roku 1947. Tieto zvitky obsahovali starozmluvné texty, ktoré pochádzali z roku 150 pred Kristom, boli teda o 1 000 rokov staršie, než akékoľvek rukopisy, ktoré sme mali k dispozícii predtým. Keď sa však porovnali, preukázala sa zhoda na 95 %! Päť percent variácií pozostávalo opäť predovšetkým z odchýlok v hláskovaní a slovoslede, ktoré však nič nemenili na význame viet.

Potvrdili historici, že to, čo hovorí Biblia o Ježišovi, zodpovedá skutočnosti?

Biblia uvádza, že Ježiš z Nazareta vykonal veľa zázrakov, Rimania ho popravili a on vstal z mŕtvych. Veľa starovekých historikov potvrdzuje biblický záznam o Ježišovom živote. Riman Cornelius Tacitus z druhej polovice prvého storočia n. l. sa pokladá za jedného z obzvlášť presných historikov starovekého sveta. Vo svojich Letopisoch podáva správu o požiari v Ríme, z ktorého niektorí vinili cisára Nera: „Aby teda zahladil tú povesť, Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud… nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený.“

Josephus Flavius bol židovský historik (asi 38 - 100 n. l. ). V jeho diele Židovské starožitnosti sa zmieňuje o Ježišovi a jeho poslaní: „Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak je vôbec správne nazývať ho človekom. Konal totiž podivuhodné skutky a bol učiteľom ľudí, ktorí majú radi pravdu. Získal si mnohých Židov aj Grékov. On bol Mesiáš. A keď ho dal Pilát na návrh našich popredných mužov ukrižovať, tí, čo ho od počiatku milovali, ho neopustili, lebo tretieho dňa sa im ukázal živý, ako o ňom spolu s tisíckami iných úžasných vecí predpovedali Boží proroci. A toto pokolenie, nazvané po ňom kresťanmi, dodnes nevymizlo.“

Aj Suetonius, Plínius ml. a Thallus písali o kresťanoch, ich spôsobe uctievania a o tom, že boli prenasledovaní. Zmienky, ktoré nachádzame v ich dielach, potvrdzujú údaje, ktoré máme z Novej zmluvy.

Dokonca i najdôležitejší náboženský text judaizmu Talmud, ktorý rozhodne nie je Ježišovi priaznivo naklonený, potvrdzuje základné fakty o jeho živote. Podľa Talmudu bol Ježiš počatý mimo manželstva, zhromažďoval okolo seba učeníkov, rúhal sa Bohu tým, že sa pokladal za Boha, a konal zázraky. Tie však Talmud pripisuje čarodejníctvu, a nie Bohu.

Sú to pozoruhodné informácie, hlavne ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že väčšina starovekých historikov sa zameriavala na popredných politikov a vojvodcov, a nie na neznámych rabínov v odľahlých provinciách Rímskej ríše. Napriek tomu starovekí historici rímskeho, gréckeho i židovského pôvodu, ktorí neboli kresťanmi, potvrdzujú významné udalosti, ktoré opisuje Nová zmluva.

Ježiš Kristus svojím príchodom cez svojich apoštolov založil Katolícku Cirkev, ktorá dodnes hlása radostnú zvesť - evanjelium. Cirkev chráni tých, ktorí sú slabí a nedokážu sa brániť. Spája všetkých kresťanov, ktorí sa odlišujú farbou pleti, kultúrou či tradíciou. Je tu pre každého jedného z nás, aby nám ukazovala ten správny smer. Každé storočie má svoje aktuálne problémy.

Človek je stvorený z lásky Nebeského Otca do tohto sveta, aby mohol naplno využívať dary stvorenia a po smrti vstúpiť do večného života.

Posledná večera

Ako šíriť evanjelium?

„A Ježiš pristúpiac hovoril s nimi a povedal: Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi. A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha.“ (Mt 28,18-19)

„A povedal im: Iďte po celom svete a kážte evanjelium každému stvoreniu!“ (Mk 16,15)

Duch Svätý teda vstupuje do nášho života cielene: neprišiel a nenaplnil nás iba preto, aby nás požehnal, potešil a venoval sa nám, ale preto, aby zapálil naše srdcia stravujúcim ohňom k svedeckému životu. Od okamihu, keď tento oheň v nás vzbĺkne, túžime byť živým svedectvom nášho Pána. Pre toto vstávame každé ráno do práce, snažíme sa viesť príkladný život, žijeme bez hriechu, robíme všetko preto, aby sme nielen slovom, ale aj skutkom vydali počet každému človeku, a snažíme sa celou svojou bytosťou demonštrovať zvesť evanjelia. Pre toto jeme a spíme, aby sme k tomuto všetkému mali energiu. Preto oddychujeme, relaxujeme a chodíme na dovolenky (aj to je veľmi dôležité), aby sme zregenerovali svoje sily, no nie pre seba, ale pre Božie dielo.

Ak vieš, ako by ťa bol v tom čase rozčúlil náboženský rozhovor, potom ani ty s nikým nehovor náboženským spôsobom. Pokiaľ si ešte pamätáš, aký si bol citlivý, aby ti ponechali slobodnú vôľu pri rozhodovaní, ponechaj túto slobodu aj ty iným. A pokiaľ si spomenieš aj na to, že by to nebolo malo na teba žiadny vplyv a nebol by si sa obrátil, keby si v tom všetkom nebol vnímal lásku a prijatie zo strany kresťanov (čo si možno nikdy predtým nezakúsil), potom to poskytni aj ty ostatným. Takto žil Ježiš. Jeho až prekvapivo radikálne slová o tom, že Jeho učeník má ísť za Ním a zvestovať evanjelium, pramenili z tejto vrúcnej lásky.

Lenže ako možno tento odkaz účinne hlásať? Aj na toto nám dáva Pavol odpoveď v liste Galaťanom 3,1: „Ó, nerozumní Galaťania, kto vás tak omámil, aby ste neboli poslušní pravde, ktorým bol Ježiš Kristus prv napísaný pred očami ako medzi vami ukrižovaný?“ Pavol teda kázal tak, že poslucháči mali dojem, že ukrižovaný Ježiš je uprostred nich. Toto nedosiahol emocionálnym dôrazom, „nenápadným“ tlakom na city, ani umelým vytvorením takejto atmosféry, básnickými vzletmi či hororovým rozoberaním Ježišovho utrpenia. Skrátka, toho nedosiahol ľudským spôsobom, ale pomocou Ducha Svätého.

Evanjelium teda nie je pocit, nálada či zážitok. Evanjelium je zvestovanie troch historických faktov: Ježiš Kristus zomrel za naše hriechy, bol pochovaný, na tretí deň reálne vo fyzickom tele vstal zmŕtvych. Tento zázrak je jadrom radostnej zvesti. Na tomto je postavená naša viera (a nie na teologických myšlienkach!). Ten, kto verí v tento zázrak, že sa skutočne stal, a vyzná to, bude zachránený na večnosť. Tieto tri historické fakty vyjadrujú Božiu lásku voči každému človeku.

Duch Svätý bol prítomný, keď sa to skutočne odohralo, a odvtedy sa nezmenil, ani len tieň zmeny sa ho nedotýka. A dnes je tu, je v nás, počas svedectva dokáže zjaviť Krista skrze Božie Slovo ľuďom tak, akoby bol ukrižovaný priamo medzi nimi, pretože Duch je nad časom, a aj dnes nám môže sprítomniť minulosť. (On je skutočný „stroj času“.) Toto je dôležité preto, lebo Ježišova smrť, ktorá sa udiala skrze večného Ducha, sa stala síce v čase, no predsa je to udalosť večná: jej účinok a sila je taká istá ako vtedy tam, v tom okamihu.

Ak sa ťa Kristus dotkol, prijmi Ho. Boh zaplatil všetky tvoje dlhy. Preto si Jeho dlžníkom a očakáva od teba obrátenie. Ak niekto zvestuje vieru na verejnosti a robí nátlak lásky na ľudí vyzvaním k obráteniu, nie je to násilné zavádzanie, ale samotná sloboda.

Tabuľka porovnania Novej zmluvy a iných starovekých dokumentov

tags: #pred #2000 #rokmi #zil #jezis