Ilustračné foto.
Evanjelickú cirkev na Slovensku zasiahla bolestná správa. Vo veku len 49 rokov nečakane tragicky zomrel evanjelický farár augsburského vyznania Mgr. Ján Ľachký. Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku oznámila, že jej dlhoročný duchovný, Mgr. Ján Ľachký, zomrel nečakane a tragicky 10. novembra 2025.
„S hlbokým žiaľom v srdci, ale v nádeji vzkriesenia a života večného oznamujeme, že nás tragicky opustil. Jeho život bol svedectvom viery, služby a lásky k Bohu aj blížnym,“ uviedlo vedenie cirkvi na sociálnej sieti. Ján Ľahký pôsobil v Turci. Medzi veriacimi bol známy pre svoj pokojný prístup, ľudskosť a schopnosť byť nablízku vtedy, keď to bolo najviac potrebné.
Veriaci o ňom často hovorili ako o človeku, ktorý dokázal vypočuť, poradiť a podporiť bez ohľadu na čas či okolnosti. Cirkev aj veriaci vyjadrili vďačnosť za všetko, čo počas svojho pôsobenia vykonal. Posledná rozlúčka s farárom Jánom Ľahkým sa uskutočnila v sobotu 15. novembra 2025 o 13:00 hod.
Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku so zármutkom prijala správu o úmrtí svojho emeritného biskupa Gézu Erdélyiho, ktorý odišiel do večnosti vo štvrtok 4. decembra vo veku 89 rokov. Cirkev vyjadrila hlbokú vďaku za jeho celoživotné dielo a vernosť službe, keďže smútia za jednou z najvýraznejších osobností reformovaného duchovného života na Slovensku.
Uhorský pôvod Maďarov
Géza Erdélyi sa narodil v roku 1937 v obci Oborín v michalovskom okrese do rodiny, v ktorej duchovné povolanie sprevádzalo niekoľko generácií. Stredoškolské vzdelanie získal na maďarskom gymnáziu v Komárne. Po štúdiu na Teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe pôsobil v Rimavskej Sobote na mieste tlačového tajomníka Predsedníctva synody, ale aj ako pomocný farár.
Neskôr vykonával bohoslužbu aj v Rožňave, dokonca spravoval aj knižnicu Andrássyovcov v Betliari. Jeho intelektuálny záber však siahal ďaleko za hranice duchovnej služby - postgraduálne vyštudoval dejiny umenia a architektúry a jeho odborné práce sa dodnes považujú za prínosné spracovanie sakrálnej aj svetskej klasicistickej architektúry v regióne Gemera.
Významnú stopu zanechal aj ako pedagóg. Od roku 1992 prednášal na Teologickej fakulte Karlovej univerzity a svojou erudíciou formoval celé generácie teológov. K vrcholu jeho cirkevnej služby patrí zvolenie za biskupa Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku v roku 1996, v rámci ktorej bol vnímaný ako duchovný líder, ktorý spájal tradíciu, vzdelanosť a pastoračnú múdrosť.
Zaslúžil sa aj o navrátenie cirkevných majetkov, stavieb, kostolov či obnovu škôl. Mnohé obce a mestá mu počas jeho života udelili významné ocenenie Čestného občana, a to napríklad v jeho rodnom Oboríne, Slavci, Rožňave, Tornali, ale aj v meste Rimavská Sobota. Dokonca získal aj Cenu maďarského dedičstva.
V noci z pondelka na utorok sa medzi Banskou Bystricou a Donovalmi stala tragická dopravná nehoda. Päťdesiatdeväťročný vodič zišiel z cesty a s autom skončil v zráze medzi stromami. Tmavomodré auto 59-ročného vodiča zišlo z cesty, narazilo do stromu a po strmom zráze sa šmýkalo ďalej.
Po náraze zostalo auto zachytené medzi stromami. Vodičovi už záchranári nedokázali pomôcť, jeho auto bolo po náraze zdemolované. "Pacient bol zakliesnený v aute a utrpel zranenia, ktoré boli nezlučiteľné so životom. Na ceste neboli žiadne stopy po brzdnej dráhe. Pod nehodu sa preto mohol podpísať mikrospánok či zdravotné problémy.
O život pri nej prišiel kňaz, ktorý pôsobil v banskobystrických Podlaviciach. Jeho život bol ako z dobrodružného filmu. Gréckokatolícky kňaz Michal Ďurišin bol už v roku 1949, krátko po nástupe komunistov k moci, hodnotený ako „pre ľudovodemokratický režim najnebezpečnejší kňaz z okresu Stropkov“.
V 50. rokoch bol trikrát internovaný, ako politický väzeň sa dostal na slobodu až na amnestiu, ale pokoj od komunistického režimu nemal ani v 60. rokoch, a to najmä za svoju činnosť v zámorí, kde sa tiež ocitol. Do pastorizácie sa vrátil v roku 1968, zomrel v roku 1981 v Trebišove. Michal Ďurišin ako kňaz pôsobil aj v dnes už zaniknutej obci Valkov, ktorú zaliala voda z novej priehrady Domaša.
Práve na Valkove, na mieste zaniknutej dediny, odhalili pred niekoľkými dňami pamätnú dosku Michalovi Ďurišinovi. Nešlo o náhodu, iniciátorom tejto udalosti bol regionálny historik Juraj Kasarda, ktorý sa systematicky zaoberá dejinami Valkova. „Keď som sa venoval výskumu zaniknutej dediny Valkov, odhalil som celý príbeh Michala Ďurišina, ktorý ma úprimne fascinoval. Zaujalo ma na ňom aj to, že doteraz bol prakticky neznámy. Málokto o ňom vedel,“ hovorí Kasarda.
„Keď som začal pátrať po jednotlivých obyvateľoch Valkova, ktorí ešte žijú a pamätajú si obec, tak som sa stretol aj so spomienkami na tohto kňaza. Následne som robil archívny výskum a dopracoval som sa aj k vyšetrovacím spisom z 50. rokov. Všetky veci, ktoré sa mu stali v minulosti a ktorým čelil, mňa osobne veľmi inšpirovali, aby som tento príbeh odhalil verejnosti a predstavil čo najširšiemu spektru ľudí,“ opisuje historik, čo ho k tomuto kroku viedlo.
„Hľadal som spôsob, ako by sa takáto osobnosť dala vyzdvihnúť. Najprv som plánoval napísať iba knihu, ale potom mi napadlo, že v tomto regióne chýbajú pomníky významným osobnostiam. Bronzová tabuľa mi prišla ako vhodný nápad, ktorý by dokázal túto osobnosť odprezentovať verejnosti, a zároveň je to dielo, ktoré pretrvá niekoľko generácií,“ konštatuje Kasarda.
Inicioval verejnú zbierku na vytvorenie pamätnej tabule s podobizňou kňaza, filantropa, zabudnutého básnika a politického väzňa Michala Ďurišina. Vytvoril ju akademický sochár Jozef Hobor. S ním mal Kasarda pozitívnu skúsenosť, keď vyrobil pamätník padlým v boji na rieke Ondava. Odhalili ho pred rokom v zátoke na Domaši medzi Valkovom, Tíšavou a Trepcom.
Pamätná tabuľa podľa Kasardu symbolizuje vytrhnutie Michala Ďurišina od veriacich, cirkvi a chrámu, v ktorom pôsobil, a zároveň aj jeho návrat do pamäte regiónu. Portrét sa snaží vynoriť túto osobnosť z času zabudnutia a rozrušiť to, o čo sa tak veľmi snažila štátna moc. Inšpiráciou portrétu je dobová fotografia Michala Ďurišina z vyšetrovacieho spisu vedeného počas jeho internácie v 50. rokoch vo väzení v Prešove.
Novú pamätnú tabuľu odhalil Juraj Kasarda spoločne s Jánom Kocákom z Úradu Prešovského samosprávneho kraja a to na mieste, kde kedysi bola obec Valkov. Neskôr ho zaliala voda, ale v súčasnosti sa naň dá pre nízku hladinu Domaše dostať suchou nohou. Nainštalovaná bude pamätná tabuľa na budúci rok.
Medzi hosťami odhalenia tabule bol aj Peter Ďurišin, syn Michala Ďurišina, rodáci z pôvodného Valkova a ich rodinní príslušníci. Svoje požehnanie tomuto podujatiu vyjadrili biskupi Milan Lach a Cyril Vasiľ. Michal Ďurišin bol jednou z najinšpiratívnejších a najcharizmatickejších osobností,“ prízvukuje Kasarda, podľa ktorého je dôležité vyťahovať takéto príbehy zo zabudnutia. Ten Ďurišinov je obzvlášť silný.
Bezprostredne po Prešovskom sobore, násilnom pripojení gréckokatolíckej cirkvi k pravosláviu, bol Ďurišin internovaný prvý raz. Sedel v Hlohovci a Pezinku. V kláštore tam sústredili gréckokatolíckych kňazov a snažili sa ich presvedčiť, aby prešli na pravoslávnu vieru.
„Chcel sa vrátiť k rodine a veriacim. Po podpísaní prestupu vysluhoval naďalej sviatosti v ríte gréckokatolíckom, spomínal rímskeho pápeža a vykonával všetky obrady tak ako predtým,“ vraví Kasarda. Následky na uvedený úskok, keď sa Ďurišin verejne hlásil ku gréckokatolíkom aj po pričlenení k pravoslávnej cirkvi, na seba nedali dlho čakať.
Ako hovorí historik, najprv mu zastavili plat. Potom mu zakázali činnosť, nesmel vysluhovať sviatosti. On to robil tajne. Uskutočnil niekoľko tajných pohrebov a krstov.
Veriacich zasiahla veľmi smutná správa. Vo štvrtok 6. novembra zomrel vo veku 73 rokov po krátkej hospitalizácii rodák zo Sniny, kňaz a rehoľník, páter Štefan Gerboc SVD (misionár Spoločnosti Božieho Slova).
Ako uvádza stránka Verbisti, ako kňaz pôsobil vo viacerých diecézach, napríklad Krásnohorské Podhradie, Jesenské či Pleš. Po páde komunistickej totality prišiel do Vidinej pri Lučenci, kde pomáhal pri prevzatí a obnove misijného domu, ktorý počas komunizmu zabrala štátna moc. Pôsobil ako kaplán v Lučenci, Jaklovciach, Terchovej, Snine, Jaklovciach a napokon v Ivanke pri Nitre.
Od roku 2017 sa presunul do Nitry na Kalváriu, kde ako dôchodca vypomáhal slúžením sv. omší a vysluhovaním sviatosti zmierenia v domove dôchodcov. Veriacich táto strata mrzí, rodine a blízkym hromadne vyjadrujú pod príspevkom úprimnú sústrasť.
Pohrebná svätá omša sa bude konať v pondelok 10. novembra v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Nitre o 12:00 hod. Pohrebné obrady sa následne budú v daný deň konať o 13:30 hod. na Cintoríne sv. Cyrila a Metoda v Nitre na Cabajskej ceste.
7. januára zomrel vo veku 86 rokov kňaz Anton Srholec. V bratislavskej nemocnici podľahol ťažkej chorobe. Srholcovi približne pred rokom diagnostikovali nádor na pľúcach. V nemocnici podstupoval chemoterapiu a jeho stav sa spočiatku zlepšoval. Situácia sa ale obrátila.
Aj keď žijeme v pesimistickej dobe poznačenej vojnami, konfliktmi či únavou, kňaz Anton Srholec verí, že aj v roku 2015 bude pribúdať ľudí, ktorí budú nezištní a ochotní pomôcť druhým v ťažkostiach. "Želal by som si, aby v tomto relatívne a stále tvrdím bohatom svete v teple a istom sociálnom, zdravotnom zabezpečení, aby pribúdalo ľudí, ktorí nežijú len pre to, aby mali, ale aby sa stávali priateľmi, budovali mosty, aby si podávali ruky," uviedol v rozhovore pre TASR Srholec.
Ako dodal, v našej spoločnosti je veľa rán a je dôležité, aby sme sa s citom s láskou týchto rán dotýkali. Srholec si do nového roka želá, aby aj napriek nepriaznivým správam mali ľudia nádej, že sa všetko urovná. Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka.
Podľa TASR ako jediný zo siedmich detí študoval na gymnáziu. Začal na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. V apríli 1950 ho tam zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam (akcia K -Kláštory). Spolu s ostanými spolužiakmi a kňazmi ich odviedli najskôr do sústreďovacieho kláštora v Podolínci, neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich prevýchovu.
Akcia úspešná nebola, a tak študentov prepustili a mladý Srholec si tak mohol dokončiť maturitu. Keďže mu v tom čase nebolo umožnené študovať teológiu, pokúsil sa v apríli 1951 o ilegálny prechod štátnej hranice. Útek sa nepodaril, nakoľko bola rieka Morava rozvodnená. Pri návrate ho spolu s ostatnými zatkli. Niekoľko mesiacov prežil vo vyšetrovacej väzbe v Leopoldove.
Vo februári 1952 sa konal tajný proces s celou skupinou pred Štátnym súdom v Bratislave. Ten ho poslal na dvanásť rokov do väzenia. Vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, v Prahe na Pankráci, až sa nakoniec ocitol v uránových baniach v Jáchymove. Vrátil sa k rodičom, no dlho si nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Pracoval iba ako nekvalifikovaný robotník, pričom bol neustále pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti.
V rokoch 1965-1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. Využil svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka. To mu pomohlo získať miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu. V roku 1969, v období tzv. Pražskej jari, dostal povolenie odísť na tri mesiace do Talianska.
Pobyt si predĺžil na jeden rok, aby mohol dokončiť teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne. Za kňaza ho vysvätil spolu s ďalšími študentmi pápež Pavol VI. dňa 17. mája 1970. Napriek začínajúcej normalizácii sa vrátil na Slovensko, pretože veril, že tu bude užitočnejší ako v zahraničí. Nemohol však pôsobiť v duchovnej službe.
Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave a tamojší dekan (kanonik Ladislav Magyorossi) mu neskôr vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. V tej dobe oslovil tisíce mladých ľudí, čo nevyhovovalo vtedajšiemu režimu. Bol preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali i štátny súhlas (za aktívnu účasť na slávnostiach na Velehrade, kde v júli 1985 na púti organizoval mládežnícky program) a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník.
Od roku 1992 sa Anton Srholec venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice resocializačné centrum Resoty. Je to neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov. Ako dôchodca bol činný v Slovenskom helsinskom výbore (SHV) pre práva menšín v slovenskej sekcii Spoločnosti pre vedu a umenie a v Konfederácii politických väzňov.
V júni 1999 mu Trnavská univerzita udelila titul Dr.h.c. za prácu v sociálnej sfére. V októbri 1999 dostal od viedenskej nadácie Communioet Progressio Cenu kardinála Königa ako ocenenie za prácu pre vieru a slobodu. V roku 2003 bol hlavným laureátom ocenenia Dar roka od Slovenskej humanitnej rady. Prezident SR Rudolf Schuster mu v roku 2003 prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II.
Jeho celoživotným záujmom bola teológia a jej praktická, účinná aplikácia v súčasnom svete. V deň jeho 85. narodenín 12. júna 2014 pripravila Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety (VŠZaSP) v Bratislave konferenciu venovanú jeho celoživotnému dielu. Spoluorganizátorom bolo hlavné mesto SR Bratislava a Občianske združenie Nenápadní hrdinovia.
Konferencia s názvom Sociálna práca ako služba životu sa uskutočnila v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Záštitu nad ňou prevzal vtedajší bratislavský primátor Milan Ftáčnik a emeritný rektor VŠZaSP sv. Alžbety Vladimír Krčméry. Predchádzala jej svätá omša, ktorú celebroval Anton Srholec v kaplnke sv. Ladislava.
Srholcovi, ktorý sa dlhé roky venoval sociálnej práci, udelil 10. júna 2014 rektor VŠZaSP sv. Alžbety Marián Karvaj čestný akademický titul Doctor honoris causa za jeho celoživotný prínos v tejto oblasti. Kniha s názvom Sviatočné pozdravy z pera kňaza Antona Srholca prišla 26. novembra 2014 na pulty slovenských knižných obchodov.
Je zbierkou listov, ktoré Anton Srholec 27 rokov posielal svojim priateľom a známym pri sviatočných príležitostiach. Kňaz Anton Srholec bol jednou z osobností, ktoré si 1. februára 2015 počas galavečera v Slovenskom národnom divadle (SND) prevzali ocenenie Krištáľové krídlo za rok 2014. O tom, aký naozaj je, čím všetkým si v živote prešiel a či niektorý zo svojich krokov ľutuje, sa diváci môžu dozvedieť v dlhoočakávanom dokumente Anton Srholec uvedenom v slovenských kinách od októbra 2015.
Režisérka snímky Alena Čermáková sledovala život tejto výnimočnej osobnosti slovenského kultúrneho života osem rokov. O láske, odpúšťaní, viere, slobode, nezlomnosti, radosti a rôznych životných peripetiách je nová kniha rozhovorov s názvom Anton Srholec - Bezdomovec z povolania. "Obľúbený charizmatický kňaz, ktorý si veľa vytrpel, ale nezatrpkol," tak predstavil dona Antonia autor knihy Pišta Vandal Chrappa na jej uvedení dňa 22.
26. mája zomrel po dlhej a ťažkej chorobe kňaz Banskobystrickej diecézy Viktor Kraus. Pohrebná svätá omša za zosnulého kňaza bude v piatok o 14:00 vo Filiálnom kostole Najsvätejšej Trojice v Hornom Turčeku - Farnosť Kremnické Bane. Hlavným celebrantom bude diecézny biskup Mons. Marián Chovanec. Po svätej omši bude telo zosnulého uložené na miestnom cintoríne.
Viktor Kraus sa narodil 12. januára 1956 v Kremnici a kňazské svätenie prijal 13. októbra 1990 v Prievidzi. Pôsobil na viacerých miestach - ako kaplán v Lazanách, farár v Tužine, Lazanoch, Lovčici-Trubíne a napokon v Sebedraží. Bol tiež členom diecéznej kňazskej rady a predsedom Komisie pre Jubilejný rok 2000.