SVETLO VIERY: týmto výrazom cirkevná tradícia označovala veľký dar, ktorý nám priniesol Ježiš a ktorý sa v Jánovom evanjeliu predstavuje takto: „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách“ (Jn 12, 46). Aj svätý Pavol sa vyjadruje týmito slovami: „Lebo Boh, ktorý povedal: ,Nech z temnôt zažiari svetlo‘, zažiaril aj v našich srdciach“ (2 Kor, 4, 6).
Vo vedomí veľkých horizontov, ktoré viera otvára, kresťania volali Krista pravým slnkom, „ktorého lúče dávajú život“. Marte, ktorá plače nad smrťou svojho brata Lazára, Ježiš hovorí: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ (Jn 11, 40).
V pohanskom svete, prahnúcom po svetle, sa rozvinul kult boha Slnka, Sol invictus, ktorého vzývali pri jeho východe. Aj keď slnko vychádzalo každý deň znova, bolo zrejmé, že nie je schopné prežiariť svojím jasom celú existenciu človeka. Slnko totiž neosvecuje všetko, čo skutočne jestvuje. Jeho lúče nie sú schopné preniknúť až do tieňov smrti, tam, kde sa ľudské oko zatvára pred jeho svetlom. „Nikdy nebolo vidieť niekoho, čo by bol ochotný za vieru v slnko zomrieť,“ tvrdí svätý Justín Mučeník.
Svätý Justín Mučeník
Výzvy pre Svetlo Viery v Modernej Dobe
Keď hovoríme o tomto svetle viery, môžeme však počuť aj námietky mnohých našich súčasníkov. V modernej dobe sa myslelo, že takéto svetlo mohlo stačiť pre antické spoločnosti. Nemôže však slúžiť v nových časoch človeku, ktorý sa stal dospelým, hrdým na svoj rozum, túžiacim novým spôsobom rozvíjať svoju budúcnosť. V tomto zmysle sa viera javila ako iluzórne svetlo, ktoré prekáža človeku rozvíjať smelosť poznania. Mladý Nietzsche nabádal svoju sestru Elisabeth, aby riskovala kráčať „novými cestami... v neistote autonómneho napredovania“. Pritom dodával: „Ak chceš dosiahnuť pokoj duše a šťastie, môžeš mať hoc aj vieru, ak však chceš byť učeníkom pravdy, tak potom po nej pátraj.“ Akoby si veriť a hľadať protirečilo. Práve z tohto východiska Nietzsche rozvinul svoju kritiku kresťanstva, ktoré vraj umenšovalo hodnotu ľudskej existencie tým, že mu odnímalo novosť a dobrodružnosť.
V tomto procese viera skončila napokon tak, že bola považovaná za tmárstvo. Myslelo sa, že by ju bolo možné uchovať, nájsť pre ňu miesto, aby mohla žiť spolu s rozumom. Priestor pre vieru sa však otváral len tam, kde rozum nemohol osvetľovať; tam, kde človek nemohol dosiahnuť istotu. Viera sa teda chápala ako skok do prázdna, ktorý robím z nedostatku svetla, podnecovaný slepým sentimentom. Alebo ako subjektívne svetlo, azda schopné zohriať srdce, priniesť súkromnú útechu, ktorú však nemožno ponúknuť druhým ako objektívne a spoločné svetlo, osvetľujúce životnú cestu človeka. Postupne sa však ukazovalo, že svetlo autonómneho rozumu nedokáže dostatočne osvetliť budúcnosť a že napokon končí vo svojej nejasnej temnote a ponecháva človeka v strachu z neznámeho. Tak sa človek vzdal hľadania veľkého svetla, veľkej pravdy a uspokojil sa malými svetlami, ktoré osvecujú krátky okamih, nie sú však schopné ukázať cestu.
Friedrich Nietzsche
Je však naliehavé znovu doceniť charakter svetla, ktorý je vlastný viere, lebo ak zhasne jeho žiara, aj všetky ostatné svetlá napokon strácajú svoju silu. Svetlo viery má totiž osobitný charakter, pretože je schopné osvietiť celú existenciu človeka. Aby malo svetlo takúto silu, nemôže pochádzať z nás samých, musí vychádzať z pôvodnejšieho zdroja, v konečnom dôsledku musí vychádzať z Boha. Viera sa rodí zo stretnutia so živým Bohom, ktorý nás volá a odhaľuje nám svoju lásku - lásku, ktorá nás predchádza a o ktorú sa môžeme oprieť, aby sme boli pevní a mohli budovať náš život. Pretvorení touto láskou dostávame nový zrak a zakúšame, že je v nej veľký prísľub plnosti a pred nami sa otvára pohľad do budúcnosti. Viera, ktorú dostávame od Boha ako nadprirodzený dar, sa javí ako svetlo na cestu, svetlo, ktoré usmerňuje naše putovanie v čase. Na jednej strane vychádza z minulosti, je svetlom základnej pamäti - pamäti o Ježišovom živote, keď sa jeho láska prejavila plne dôveryhodne, schopná zvíťaziť nad smrťou. Keďže však Kristus vstal a priťahuje nás ponad brány smrti, viera je súčasne svetlo, ktoré prichádza z budúcnosti. Táto viera pred nami otvára nesmierne horizonty a prenáša nás ponad naše izolované „ja“ do plnosti spoločenstva. Tu chápeme, že viera neprebýva v tme; že je svetlom do našich temnôt.
Rok Viery a Druhý Vatikánsky Koncil
Pán pred svojím utrpením uisťoval Petra: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera“ (Lk 22, 32). Vzápätí ho vyzval, aby „posilňoval bratov“ v tejto viere. Vo vedomí úlohy, zverenej Petrovmu nástupcovi, Benedikt XVI. vyhlásil tento Rok viery ako čas milosti, ktorý nám pomáha cítiť veľkú radosť z viery a oživiť vnímanie šírky horizontov, ktoré viera pred nami otvára. Chcel, aby sme ju vyznávali v jej jednote a integrite, verní Pánovej spomienke, podporovaní jeho prítomnosťou a pôsobením Ducha Svätého. Presvedčenie viery, ktorá robí život veľkým a plným, zameraným na Krista a silu jeho milosti, oživovalo misijné poslanie prvých kresťanov.
Rok viery sa začal na 50. výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu. Táto súvislosť nám umožňuje vidieť, že tento koncil bol koncilom o viere, keďže nás vyzval dať do stredu nášho cirkevného a osobného života primát Boha v Kristovi. Cirkev nikdy nepredpokladala vieru ako samozrejmý fakt. Vie, že tento Boží dar treba živiť a posilňovať, aby ju naďalej viedla na jej ceste. Druhý vatikánsky koncil dal zažiariť viere vnútri ľudskej skúsenosti, prechádzajúc tak cestami súčasného človeka.
Tieto úvahy o viere - v kontinuite s tým všetkým, čo Magistérium Cirkvi vyhlásilo o tejto teologálnej čnosti - chcel by som pripojiť k tomu, čo Benedikt XVI. napísal v encyklikách o láske a nádeji. On takmer dokončil aj prvé znenie encykliky o viere. Som mu za to hlboko vďačný a v Kristovom bratstve preberám jeho vzácnu prácu, pridávajúc k textu niekoľko ďalších podnetov. Vo viere, Božom dare a nadprirodzenej čnosti, ktorú on vlieva, spoznávame, že nám bola ponúknutá veľká Láska, že sa na nás obrátilo dobré Slovo a že ak prijmeme toto Slovo, ktorým je Ježiš Kristus, vtelené Slovo, Duch Svätý nás pretvorí, osvieti našu cestu do budúcnosti a dá v nás rásť krídlam nádeje, aby sme po nej kráčali s radosťou. Viera, nádej a láska tvoria v obdivuhodnom prieniku dynamizmus kresťanskej existencie, vedúci do plného spoločenstva s Bohom. Aká je táto cesta, ktorú viera pred nami otvára?
Viera nám otvára cestu a sprevádza naše kroky v dejinách. Preto ak chceme pochopiť, čo je viera, musíme vyrozprávať jej priebeh, cestu veriacich ľudí, dosvedčovanú predovšetkým v Starom zákone. Osobitné miesto tu patrí Abrahámovi, nášmu otcovi vo viere. V jeho živote sa stala prevratná udalosť: Boh sa na neho obrátil slovom, zjavuje sa ako Boh, ktorý hovorí a ktorý ho volá po mene. Viera sa viaže na počúvanie. Abrahám nevidí Boha, no počuje jeho hlas. Takto viera nadobúda osobný charakter. Boh sa tu javí nie ako Boh nejakého miesta ani Boh viazaný na osobitný posvätný čas, ale ako osobný Boh, doslova Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, schopný vstúpiť do vzťahu s človekom a uzavrieť s ním zmluvu.
Obetovanie Izáka
Abrahám: Otec Viery
To, čo toto Slovo hovorí Abrahámovi, spočíva v istom povolaní a istom prisľúbení. Je to predovšetkým povolanie, výzva vyjsť zo svojej zeme, pozvanie otvoriť sa pre nový život, začiatok exodu, ktorý Abrahám nastúpi smerom k neočakávanej budúcnosti. Vízia, ktorú dá viera Abrahámovi, sa bude vždy spájať s týmto krokom vpred, ktorý treba vykonať: viera „vidí“ do tej miery, nakoľko kráča, čím vstupuje do otvoreného priestoru Božieho slova. Okrem toho toto Slovo obsahuje aj prisľúbenie: tvoje potomstvo bude početné, budeš otcom veľkého národa (porov. Gn 13, 16; 15, 5; 22, 17). Je pravda, že táto odpoveď na Slovo, ktoré vieru predchádza, bude Abrahámova viera vždy aktom pamäti. Napriek tomu sa táto pamäť neviaže na minulosť, ale keďže je to spomienka na prisľúbenie, stáva sa schopnou otvárať sa do budúcnosti, osvecovať kroky na ceste životom.
Od Abraháma sa očakáva, aby sa zveril tomuto Slovu. Viera chápe, že slovo, skutočnosť zdanlivo nestála a prechodná, sa v prípade, keď ho vyslovuje verný Boh, stáva tým najistejším a najstálejším, čo môže existovať, teda tým, čo umožňuje kontinuitu nášho kráčania v čase. Viera prijíma toto Slovo ako pevnú skalu, na ktorej možno vybudovať pevné základy. Preto sa viera - v Biblii vyjadrovaná hebrejským slovom ʼemȗnah - stáva slovesom ʼamàn, ktoré vo svojom koreni znamená podopierať. Výraz ʼemȗnah môže znamenať tak vernosť Boha, ako aj vieru človeka. Veriaci človek prijíma svoju silu z toho, že sa zveruje do rúk verného Boha. Keď sa sv. Cyril Jeruzalemský zaoberá dvoma významami tohto slova - prítomnými aj vo výrazoch, zodpovedajúcich gréčtine (pistòs) a latinčine (fidelis) - vyzdvihuje dôstojnosť kresťana, ktorý prijíma to isté meno, aké má Boh: obidvoch nazýva „verní“.
Na pochopenie Abrahámovej viery je dôležitý posledný aspekt jeho životného príbehu. Božie slovo, i keď prináša novosť a prekvapenie, vonkoncom nie je skúsenosti tohto patriarchu neznáme. V hlase, ktorý sa naňho obracia, Abrahám rozpoznáva hlbokú výzvu, stále vpísanú do srdca jeho bytia. Boh spája svoj prísľub s oným „miestom“, v ktorom je ľudská existencia vždy plná prisľúbenia: „Tvoja žena Sára ti porodí syna a dáš mu meno Izák“ (Gn 17, 19). Boh, ktorý od Abraháma žiada, aby sa mu úplne zveril, zjavuje sa ako prameň všetkého života. Takto sa viera spája s otcovstvom Boha, z ktorého pramení stvorenie: Boh, ktorý volá Abraháma, je Boh Stvoriteľ, ten, čo „volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4, 17). Ten, ktorý „si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil..., aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 4 - 5). Viera v Boha osvetľuje najhlbšie korene Abrahámovho bytia, umožňuje mu rozpoznať prameň dobroty, ktorá je na počiatku všetkých vecí a ktorá ho uisťuje, že jeho život nemá pôvod v ničote alebo v náhode, ale v osobnom povolaní a v láske. Tajomný Boh, ktorý ho povolal, nie je cudzí Boh, ale ten, ktorý je pôvodcom všetkého a všetko udržiava. Veľká skúška Abrahámovej viery - obetovanie syna Izáka - ukazuje, pokiaľ až je táto prvotná láska schopná zaručiť život aj za bránami smrti. Slovo, ktoré bolo schopné dať život synovi, keď už sám bol „ako mŕtvy“ a „odumreté“ bolo aj Sárino lono (porov. Rim 4, 19), bude schopné zaručovať prísľub budúcnosti, ktorý presahuje každú hrozbu alebo nebezpečenstvo.
Dejiny izraelského ľudu pokračujú v Knihe Exodus v stopách Abrahámovej viery. Viera sa znovu rodí opäť z pôvodného daru: Izrael sa otvára pre pôsobenie Boha, ktorý ho chce vyslobodiť z jeho biedy. Viera je povolaním na dlhú cestu, aby sa ľud mohol klaňať Pánovi na Sinaji a zdediť zasľúbenú zem. Božská láska nesie v sebe črty otca, ktorý nesie svojho syna na jeho ceste (porov. Dt 1, 31). Vyznanie viery Izraela sa odvíja ako rozprávanie o dobrodeniach Boha a o jeho konaní, aby oslobodil a viedol svoj ľud (porov. Dt 26, 5 - 11). Je to rozprávanie, ktoré ľud odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Božie svetlo svieti Izraelu prostredníctvom spomínania si na skutky, ktoré Pán vykonal a ktoré si pripomína a vyznáva v bohoslužbe, a tak sa prenáša z rodičov na deti. Učíme sa tak, že svetlo, ktoré viera prináša, patrí ku každodennému životnému príbehu, k vďačnej spomienke na Božie dobrodenia a na postupné napĺňanie sa jeho prisľúbení. Veľmi dobre to vyjadruje gotická architektúra: vo veľkých katedrálach svetlo prichádza z neba cez vitráže, zobrazujúce posvätné dejiny.
Pokušenie Nevery a Modloslužba
Dejiny Izraela nám ukazujú aj pokušenie nevery, do ktorej ľud viackrát upadol. Opak viery tu vystupuje ako modloslužba. Kým sa Mojžiš na Sinaji rozpráva s Bohom, ľud nedokáže zniesť tajomstvo skrytej Božej tváre, neznesie čas očakávania. Viera si zo svojej povahy vyžaduje zrieknutie sa bezprostredného vlastnenia, ktoré zdanlivo ponúka videnie. Je pozvaním otvoriť sa zdroju svetla a pritom rešpektovať tajomstvo vlastné Tvári, ktorá má úmysel zjaviť sa osobne a vo vhodnom čase. Martin Buber citoval definíciu modloslužby, ktorú prevzal od rabína Kocka: modloslužba je, „keď sa tvár v úcte obracia k tvári, ktorá nemá tvár“. Namiesto viery v Boha sa tu uprednostňuje uctievanie modly, ktorej tvár môžeme utvoriť a ktorej pôvod poznáme, lebo sme ju sami zhotovili. Pred modlou nehrozí možnosť povolania, ktoré by vyzývalo zanechať vlastné istoty, pretože modly „majú ústa, ale nehovoria“ (Ž 115, 5). Jasne tu vidno, že modla je zámienkou, aby sme do stredobodu všetkého postavili seba samých a uctievali dielo svojich rúk. Človek, ktorý stratil základnú orientáciu, ktorá by dávala jednotu jeho existencii, stráca sa v rozdrobenosti svojich mnohých túžob, odmieta čakať na čas prisľúbení a rozpadá sa na tisíc drobných okamihov svojich dejín. Preto je modloslužba vždy polyteizmom, bezcieľnym prechádzaním od jedného pána k druhému. Modloslužba neponúka cestu, ale množstvo chodníkov, ktoré nevedú k istému cieľu, ale skôr tvoria labyrint. Kto sa nechce zveriť Bohu, musí počúvať hlas mnohých modiel, ktoré kričia: „Dôveruj mne!“ Viera, viazaná na konverziu, je opakom modloslužby, znamená zanechanie modiel a návrat k živému Bohu cez osobné stretnutie. Veriť znamená odovzdať sa milosrdnej láske, ktorá vždy prijíma a odpúšťa, podporuje život a dáva mu orientáciu, ktorá ukazuje svoju moc v schopnosti vyrovnať naše pokrivené dejiny. Viera spočíva v ochote nechať sa vždy znova pretvárať Božím povolaním.
Uctievanie zlateho teľaťa
Mojžiš ako Prostredník
Vo viere Izraela vystupuje aj postava Mojžiša ako prostredníka. Ľud nemôže vidieť Božiu tvár, a tak Mojžiš hovorí s JHWH na vrchu a všetkým oznamuje Pánovu vôľu. Prítomnosťou tohto prostredníka sa Izrael naučil putovať jednotne. Úkon viery jednotlivca sa začleňuje do spoločenstva, do „my“ ľudu, ktorý je vo viere ako jediný človek, „môj prvorodený syn“, ako Boh nazýva celý Izrael (porov. Ex 4, 22). Sprostredkovanie sa tu nestáva prekážkou, ale otvorením: v stretnutí s druhými sa pohľad obracia na pravdu, ktorá je väčšia než my sami. J. J. Rousseau sa sťažoval, že nemôže vidieť Boha osobne: „Koľko len je ľudí medzi mnou a Bohom!“ „Je to jednoduché a prirodzené, že Boh išiel za Mojžišom, aby hovoril so Jeanom-Jacquesom Rouseauom?“ Ak vychádzame z individualistického a obmedzeného ponímania poznania, potom nemožno pochopiť ani zmysel sprostredkovania, schopnosť podieľať sa na videní niekoho druhého, vzájomné poznanie, ktoré je poznaním vlastným láske.
„Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa“ (Jn 8, 56). Podľa týchto Ježišových slov bola Abrahámova viera orientovaná k nemu a v istom zmysle bola anticipovaným videním jeho tajomstva. Tak to chápe svätý Augustín, keď hovorí, že praotcovia budú spasení vierou, a to vierou nie v Krista, ktorý už prišiel, ale vierou v Krista, ktorý mal prísť, vierou smerujúcou do budúcej udalosti Ježišovho príchodu. Kresťanská viera má stredobod v Kristovi, je vyznávaním, že Ježiš je Pán a Boh ho vzkriesil z mŕtvych (porov. Rim 10, 9). Všetky línie Starého zákona sa stretajú v Kristovi, on sa stáva definitívnym potvrdením všetkých prisľúbení, je základom nášho konečného „amen“ Bohu na slá...