Príď, Duch Svätý: Význam a dôležitosť v živote kresťana

Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene. Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc. Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať. Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok. Nech nás nezvedie nevedomosť. Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom. Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života. O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov.

Pre Cirkev, aby napredovala ako spoločenstvo na ceste do večného domova, sú potrebné viaceré schopnosti a činnosti. Jednou z nich je schopnosť spoločného slávenia. Dnes sa chceme modliť a prosiť o schopnosť správneho slávenia v našich spoločenstvách. Zoberieme si na pomoc úryvok z 2. kapitoly Skutkov apoštolov.

Život prvotnej cirkvi

Dnešný úryvok predstavuje príťažlivý obraz života jeruzalemského spoločenstva, ktoré sa vytvorilo okolo Panny Márie a apoštolov po udalosti zoslania Ducha Svätého. Predstavuje referenčný bod pre všetky kresťanské spoločenstvá.

Piliere, na ktorých spočíva, sú vymenované :

• vernosť katechéze,
• spoločenstvo materiálnych dobier,
• týždenné slávenie Eucharistie (označené ako „lámanie chleba“),
• spoločná modlitba.

Dá sa povedať, že zúčastňovali pravidelne na katechézach. Dvanásti apoštoli ohlasovali prelom v dejinách spásy, vysvetľovali, ako sa v Ježišovi z Nazareta naplnili Písma a proroctvá (Sk 4, 33), odovzdávali svetlo, ktoré oni dostali na prvú Veľkú noc, aby všetci mohli správne pochopiť význam tajomnej a odstrašujúcej smrti svojho Majstra.

Jeruzalemskí kresťania viedli radikálne odlišný život od svojho okolia. Veselosť, jednoduchosť srdca a láska, ktorú mali jeden k druhému, vzbudzovali sympatie všetkých ľudí. Ľudia sa pýtali: odkiaľ sa vzal impulz k takému výnimočnému spôsobu života? Odpoveď znela: od Kristovho vzkriesenia.

Skúsenosti jeruzalemskej komunity nie je možné doslovne aplikovať na naše spoločenstvá, inak by sa problémy nielenže nevyriešili, ale vznikli by ďalšie problémy.

Spoločenstvo materiálnych dobier

„Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Zdieľanie materiálnych dobier. Ľudské zmýšľania a konanie v oblasti majetku bolo a je zvyčajne sústredené na snahe nahromadiť čo najviac materiálny dobier pre seba. Nehovorilo sa o nich, že sú štedrejší ako ostatní, že dávajú viac almužien, ale že poskytli svoj majetok pre spoločenstvo.

Ideálom kresťana nie je bieda, ale svet, v ktorom „už nikto nie je chudobný“ (Sk 4,34). Kto verí, že Ježiš vstal z mŕtvych, nepodlieha otroctvu vlastníctva. Zdieľaním prejavuje svoju úplnú ochotu dať sa do služby svojim bratom a sestrám. Bohatstvo nie je zlo, ale bohatstvo, ktoré necháva iných v núdzi, je naisto nesprávne použité. V spoločenstve, kde sa praktizuje zdieľanie, nemôže existovať chudoba. Svätý Bazil, cirkevný otec zo 4.

Ikona Zoslania Ducha Svätého

Lámanie chleba a Eucharistia

Výraz „lámanie chleba“ sa pôvodne vzťahoval na gesto hlavy rodiny, ktorá na začiatku večere vzala do ruky chlieb, vyslovila požehnanie, lámala ho a rozdala prítomným (Sk 2, 46). Čoskoro sa však spojením „lámanie chleba“ začalo označovať slávenie Eucharistie (Sk 20, 7.11; 1 Kor 10, 16), pretože Pán toto gesto vykonal pri Poslednej večeri.

Eucharistia znamená vďakyvzdanie. Predstavuje vrchol života spoločenstva. Je to okamih, keď si spoločenstvo pred lámaným chlebom, ktorý znovu predstavuje gesto najvyššej Božej lásky k človeku, uvedomí všetky dary, ktoré dostalo od Pána. Je uchvátené bázňou a obdivom a radostne cíti potrebu chváliť ho.

Spoločenstvo, ktoré by neslávilo Eucharistiu, ktoré by nedokázalo vyjadriť svoju vďačnosť pred touto sviatosťou, by bolo ochudobnené o podstatný prvok svojho života. Žiaľ, toto sa deje v mnohých kresťanských spoločenstvách, kde sa pre nedostatok kňazov rozdáva len chlieb slova.

Modlitba spoločenstva

„Vytrvalo sa zúčastňovali [...] na modlitbách. Prví kresťania sa naďalej správali ako zbožní Židia: navštevovali chrám (Sk 2,46) a recitovali žalmy. Zároveň však dozrievali aj k tomu, že v nových modlitbách vyjadrili svoju vieru v Zmŕtvychvstalého a svoj nový vzťah k Bohu do modlitby.

Modlitba v samote je krásna a potrebná; Ježiš ju odporúča: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 6). Spoločenstvo veriacich Cirkvi je však „nevesta“, ktorú jej Pán miluje „večnou láskou“.

Preto cíti potrebu zhromaždiť všetkých svojich členov, aby „jedným hlasom“ spievali pieseň lásky. My dnes upriamime pozornosť na dva piliere kresťanského spoločenstva, ktoré sú v našom úryvku vyjadrené „lámaním chleba“ a „modlitbou spoločenstva“.

Význam liturgie

Liturgická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Sacrosanctum Concilium v bode 14 vyjadruje: „Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1Pt 2,9; porov.

Súčasný Svätý Otec pápež František pri jednej audiencii v máji minulého roka povedal: Je potrebné „nechať sa preniknúť duchom liturgie, cítiť mystérium, vždy s novým úžasom. [...] Liturgiu nemožno vlastniť, nie je to remeslo: liturgii sa učíme, liturgiu slávime. Treba dôjsť až k tomuto postoju sláviť liturgiu. A človek sa na nej aktívne zúčastňuje len do tej miery, do akej vstúpi do tohto ducha slávenia. Nie je to otázka rítov, ale tajomstva Krista, ktorý raz a navždy zjavil a naplnil posvätno, obetu a kňazstvo. Uctievanie v duchu a v pravde.“ (pápež František, príhovor na osobitnej audiencii pre Pápežský liturgický inštitút sv. Anzelma v Ríme, 7.

Tajomstvo, ktoré sa slávi v kresťanskej liturgii, je iste aj skryté a určite zostáva nevyčerpateľné, lebo jeho plné poznanie zostáva eschatologické, naplní sa až v nebeskom domove u Pána. Ale práve v liturgii musí človek spolusláviť, aby sa mohol prostredníctvom svojho amen zapojiť do udalosti slávenia tajomstva spásy.

Liturgia je svojou povahou ohlasovaním Božej radostnej zvesti prítomnému spoločenstvu, ale je aj prijatím radostnej zvesti spoločenstvom. Celé spoločenstvo slávi a každý jednotlivý člen spoločenstva slávi svojím spôsobom, podľa svojho miesta v spoločenstve a podľa daru služby v Cirkvi.

S vedomím, že nič nie je rozhodujúcejšie ako to, čo Kristus koná neviditeľne, ale skutočne, prostredníctvom moci Ducha, spoločenstvo musí pripraviť seba samo, aby Kristovo pôsobenie prostredníctvom Ducha Svätého bolo účinné, prijaté veriacimi. To vyžaduje, byť uvedomele prítomný, mobilizovať telo a intelekt, aby sme boli vedomí si prítomnosti Pána a aby eucharistická modlitba patrila všetkým, aj keď ju hovorí len ten, kto predsedá zhromaždeniu.

Nesmieme však zabudnúť, že „liturgia nie je „sebaprežívaním“ spoločenstva, ktoré do nej, ako sa hovorí, vstupuje, ale je skôr vystupovaním spoločenstva z obyčajného „jestvovania“ a vstupovaním do veľkej hostiny chudobných, vstupovaním do veľkého živého spoločenstva, v ktorom nás živí sám Boh. Tento univerzálny charakter liturgie musí opäť vstúpiť do povedomia každého človeka.“ (Benedikt XVI., Príhovor počas stretnutia s biskupmi zo Švajčiarska, 7.

Osobná modlitba má viesť k schopnosti modliť sa v spoločenstve. Uvedomujem si, že je škoda pre môj duchovný život, keď som síce prítomný v spoločenstve na svätej omši, ale nie som zapojený do spoločenstva, keď ma iní vnímajú akoby zadumaného a sústredeného do seba.

Ty, Pane, poznáš aj moje námietky voči nedokonalému spôsobu slávenia zo strany kňaza, voči jeho nezaujímavému vysvetľovaniu liturgických čítaní, alebo voči jeho prednášaniu osobných názorov, do ktorých skĺzne. Prosím o duchovnú silu, aby som pokojne znášal prejavy našej ľudskej slabosti, ktorú zažijeme pri slávení svätých omší. Prosím o duchovnú silu, aby som vždy znova premýšľal, ako môžem prispieť ja sám k tomu, aby slávenie bolo živé, pravdivé, príťažlivé, duchovné.

Skutky apoštolov 2,42-46

tags: #prid #svaty #duch #vojdi