Duchovný otec zohráva v živote veriacich nezastupiteľnú úlohu. Je sprievodcom, radcom, a predovšetkým vzorom nasledovania Krista. Jeho poslanie je náročné, no zároveň naplnené hlbokým zmyslom.
Pápež František, príklad duchovného vodcu.
Svätý Jozef: Vzor duchovného otcovstva
Svätý Ján z Kríža, jeden z najväčších mystikov Cirkvi, s pokorou uznal, že nechápe veľkosť svätého Jozefa. Čo sú všetci kresťanskí otcovia povolaní odrážať, je otcovské Božie svetlo, ktoré žiari skrze otcovstvo svätého Jozefa. Svätý Jozef vám pomôže žiť v Božom svetle. Ste dieťa svetla, lebo Ježiš vám ako kresťanom dáva podiel na svojom svetle a robí z vás svetlo sveta (porov.
Svätý Jozef – náš duchovný otec
Nikdy nebol muž taký zamilovaný do ženy, ako bol svätý Jozef zamilovaný do Panny Márie. Aká dôstojnosť a svätosť sa vyžadovala od svätého Jozefa, aby bol jej manželom! Mária vo svojom ženskom srdci vedela, že v mužkosti svätého Jozefa, ktorý bol jej rytierom a bojovníkom, je v bezpečí. Každá manželka túži mať takého manžela - džentlmena, ochrancu a dobrého otca.
V latinčine titul označujúci úlohu pestúna, ktorý dostáva svätý Jozef, znie, ,,Fólií Dei Nutricie“, čo doslova znamená ,,živiteľ Syna Božieho“. Otcovstvo svätého Jozefa bolo autoritatívne, citové, verné a večné otcovstvo. Duchovné otcovstvo podobne ako duchovné materstvo ostáva navždy.
So svätým Jozefom sa niet čoho báť. On roznieti vašu horlivosť pre Krista. Bude vaším otcom a vzorom aj v tom, ako ho zapálisto brániť. Vaša obrana Krista musí byť vynikajúca. Vždy by ste sa mali usilovať brániť osobu a meno Ježiša Krista pred rúhaním, urážkami a svätokrádežou! Súčasne musíme brániť Cirkev, jej učenie a sviatosti pred všetkými útokmi a bludmi, lebo brániť Cirkev znamená brániť Krista. Pripodobnite sa svojmu duchovnému otcovi a buďte vždy ochotní obetovať sa z lásky k pravde.
Keď ustanovil rodinu, za hlavu rodiny určil otca. Nie preto, že by muži boli lepší než ženy. Veď ten najväčší človek, ktorý kedy žil, nebol muž, ale žena - Mária, Božia Matka. Ježiš je zase božská osoba. Ale Ježiš i Mária sa tešili z toho, že svätý Jozef je hlavou ich domácnosti. Urobte svätého Jozefa duchovnou hlavou svojej rodiny.
Ježiš sa neurazí, keď sa ľudia zveria Márii a Jozefovi. Ako by mohol? Veď on prvý sa im zveril! Ježiš viac než ktokoľvek iný túži po tom, aby ste milovali MAMKU MÁRIU a OTCA JOZEFA. A preto svätý Jozef bude navždy Vaším duchovným otcom.
Výchova ku kňazskému celibátu
Svätý Otec Pavol VI. zamýšľal encyklikou Sacerdotalis caelibatus „vysvetliť oprávnené a vážne dôvody na zachovávanie celibátu spôsobom, ktorý by bol primeraný duchovným názorom ľudí našich čias“ (č. 16). Súčasne však prejavil starosť aj o to, aby tí, čo sa rozhodnú pre kňazskú životnú formu, boli k tomu správne vychovávaní. Preto si želal, aby „sa čo najrýchlejšie vydali primerané smernice, v ktorých by sa hovorilo o tejto téme s náležitou dôkladnosťou s pribraním odborníkov, aby sa ihneď poskytla vhodná pomoc tým, čo v Cirkvi prevzali ťažkú úlohu vychovávať kandidátov kňazstva (č.
Výchova k celibátu spočíva predovšetkým na láske ku Kristovi. Ňou sa určuje. Predsa však zmysel a uskutočnenie celibátu sú podmienené aj ľudskými faktormi. Dokument sa zaraďuje do súčasného života Cirkvi a má za cieľ formovanie vzťahu k celibátu, chápanému ako slobodne prijímaný dar Svätého Ducha. Celibát je drahocenný dar, ktorý Boh vo svojej štedrosti dáva tým, ktorých povoláva, i keď sú povinní používať vhodné ľudské podmienky, aby sa tento dar stal plodným.
Problém výchovy k celibátu sa tu preberá hlavne pod jeho ľudským aspektom vo svetle pedagogickej vedy. Pritom si treba pamätať, že tento problém nemožno vyriešiť len na prirodzenej rovine. I pri najlepších vlohách zo strany kandidáta a najväčšom úsilí zo strany vychovávateľov je nesporné, že základná a nenahraditeľná úloha pripadá Božej milosti, ako to dokazujú príslušné a jednoznačné biblické výpovede (Ź 126; Mk 4, 26 -29; 10, 27; Lk 1, 37; Jn 15, 5; 1 Kor 3, 6; Gal 5, 22 -23; Fil 4, 13).
Mladí muži musia byť presvedčení, že na svojej ťažkej ceste nevydržia bez osobitnej askézy, askézy pre čakateľov kňazstva. Táto askéza musí stáť vyššie ako askéza, ktorá sa žiada od iných veriacich. Už v seminárnych rokoch majú pri všetkých obetiach a všetkej láske, ktorú im dáva milosť, myslieť na pestovanie dôverného priateľstva s Kristom a skúmať jeho nevyčerpateľné a.obšťastňujúce tajomstvo. Týmto nadobudnú stále hlbší zmysel pre tajomstvo Cirkvi bez toho, že by sa ich životná forma dostala do nebezpečenstva a ukázala sa neudržateľnou a nezmyselnou.
Kňazský celibát sa počas dejinného vývoja prežíval v rozličných formách. Sami kandidáti kňazstva najnovšie dosvedčujú rastúcu duševnú senzibilitu. Všetky ľudské inštitúcie, ktoré zastupujú večné hodnoty a nie sú iba výrazom relatívnej pravdy, musia sa trvalo a periodicky obnovovať. Hodnoty kňazstva práve preto, že sú večné a nepominuteľné, treba pojať do časového súvisu Cirkvi, ktorá je na ceste k zmŕtvychvstalému Pánovi. Vyžadujú si nové výrazové formy, primerané dnešným pomerom.
Rozličné cirkevné prostredie núti k osobitnému životnému štýlu v celkom nových psychologicko-antropologických perspektívach a núti ich k zodpovednému štýlu ohlásania. Seminárna výchova musí preto uvážlivo a zodpovedne pripravovať také výchovné smernice, ktoré najlepšie vyhovujú miestnemu prostrediu, podľa noriem vypracovaných biskupskými konferenciami.
Manželstvo a celibát sú dve formy autentického kresťanského života. Bezmanželský život pre nebeské kráľovstvo (Mt 19, 12) je dar, ktorý dal Ježiš Kristus svojej Cirkvi. Táto charizma nenáleží podstatne a výlučne kňazstvu. Nie je to teda nevyhnutná a jediná známka kňazského povolania. Celibát je teda znamením, ktoré sa má zaradiť medzi ostatné evanjeliom odporúčané hodnoty. Prijatý a prežívaný kvôli nebeskému kráľovstvu je čo najužšie spojený s ostatnými evanjeliovými radami, chudobou a poslušnosťou.
Sviatosť posvätenia kňazstva je účasť na funkcii „hlavy“. Táto funkcia náleží Kristovi ako Veľkňazovi. Touto sviatosťou sa teda udeľuje úradné kňazstvo, ktoré sa líši podstatne, nielen čo do stupňa, od kňazstva všeobecného, ktoré sa udeľuje v krste.
Mravné postoje evanjelia sa vpisujú do svätenia kňazstva ako imperatívy a ako dar milosti. Kňazstvo ako úrad služby vyžaduje onú formu milujúcej oddanosti, ktorá sa nazýva pastoračnou láskou, láskou Dobrého pastiera. Kňaz oduševnený touto láskou sa usiluje dať celý svoj život za duševné blaho druhých. Kňazský úrad túto lásku vyžaduje a súčasne aj sprostredkuje.
Celibát má evidentne pozitívnu hodnotu pre svoju totálnu použiteľnosť pre kňazskú službu i pre svoju nedeliteľnú, úplnú oddanosť Bohu. Kňazský celibát je v úplnom súlade s povolaním na apoštolské nasledovanie Krista i s bezpodmienečným súhlasom povolaného, ktorý sa venuje pastoračnej službe.
Ježiš Kristus predložil svojim učeníkom nepochybne najvyššie požiadavky nasledovať ho. V tejto súvislosti ešte väčšiu ochotu požadoval od tých, ktorých povolal do apoštolskej služby. Celibát začlenený do kňazovho života nie je, pravda, absolútnou podmienkou ani pre existenciu ani pre výkon kňazstva, je mu však nanajvýš primeraný, lebo jasnejšie zvýrazňuje podstatu kňaza a uľahčuje a zintenzívňuje jeho pôsobenie. Uskutočňuje celú hĺbku zasvätenia sa Bohu, podobnosť s Kristom a oddanosť Cirkvi. A to sú všetko typické známky kňazského života.
V celibáte, ktorý kňaz prijíma a žije pre nebeské kráľovstvo, odpovedá na volanie stať sa podobným Kristovi a anticipuje budúci svet, ktorý je už vierou a láskou prítomný. Keď sa to berie presne, celibát nedáva kňazstvu jeho eschatologický zmysel. Tento zmysel má kňazstvo už samo od seba, ako ho od seba a v sebe doplňujúcim spôsobom majú aj iné stavy a povolania kresťanského života. V každom prípade však celibát dobre zapadá do eschatologického zmyslu kňazstva a za istých podmienok ho jedinečne stupňuje a povyšuje.
Je celkom možné, že manželský stav by v určitých okolnostiach mohol prístup ku kňazskému povolaniu uľahčiť a u daktorých kňazov dokonca podporiť väčšiu vyrovnanosť v ich citovom a duševnom živote. Či je výhodné celibát s úradom kňaza spájať, alebo po istý stupeň ich zachovávať oddelene, nie je len rozhodnutie disciplinárne. Je to skôr pastoračné rozhodnutie cirkevného vedenia, ktoré sa nezakladá výlučne ani na svetle viery, ani na sociologických skúmaniach, ale musí vyplývať z harmonického súvisu oboch faktorov.
Celibát, ako ho rozumie Cirkev, nie je vonkajší, neosobný činiteľ, ale nevyhnutná zložka kňazského života a služby. Spolupatričnosť celibátu a kňazstva sa stáva tým presvedčivejšou, čím väčšmi sa pozerá na kristologický, ekleziologický a eschatologický aspekt celibátu. Preto II. vatikánsky koncil hovorí o „mnohorakej zhode“ s odkazom na svätenie a poslanie kňaza v rámci tajomstva Krista a cirkvi. Kňazský celibát sa napája na celibát Kristov. Nový charakter kresťanského kňazstva spočíva v úzkej účasti na „novosti Krista“.
Dnešné sociologické prostredie nepodporuje kňazský celibát. Idey sa radikálne menia a spoločnosť nepodporuje stálosť povolania, ale skôr naopak. To všetko pôsobí, že celibát je osobitným spôsobom vystavený kríze. Zdá sa, ako sa daktorí domnievajú, že celibát dnes trocha prekáža poslaniu kňaza ísť k chudobným a k ukrivdeným. Kňaz by mal byť skôr zaradený do všeobecného spôsobu života ľudí bez privilégií, výnimiek a obmedzení. Mal by mať účasť na základných ľudských životných skúsenostiach (práci, neistote, bývaní, láske, kultúre, voľnom čase a pod.).
Celibát v dnešnom chápaní zahŕňa očividne dve veci: právo dosiahnuť svoju afektívnu vyzrelosť ako človek a súčasne vôľu k zdržanlivosti ako výraz apoštolskej lásky. Celibátna čistota je skôr darom, ktorý prijímame od Pánovej milosrdnej dobroty, ako povinnosťou, ktorú si voči Pánovi plníme. Cieľom seminárnej výchovy musí byť vychovať vyzretého, svedomitého, zodpovedného muža, mravne pevného a verného kňaza. Dnešné pomery vo svete však neuľahčujú takéto vyzrievanie a zdokonalenie. Tento negatívny sociálny faktor prostredia ukladá kandidátom kňazstva vyššiu osobnú zodpovednosť.
Premyslená výchova k celibátu bude mať pred očami ciele, ku ktorým sa má viesť celá výchova v seminári. Výchova v seminári má za úlohu vychovávať pastierov duší podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, učiteľa, kňaza a pastiera. Tento široko rozčlenený výchovný cieľ vyžaduje, aby sa seminaristi vychovávali súčasne na ľudí, kresťanov a kňazov.
Ako zdôrazňujú dnešní psychológovia, zrelosť nie je jednoduchá kvalita. Zrelosť je komplexná realita a vo svojej podstate sa nedá tak ľahko opísať. Zato však sme zajedno, keď vo všeobecnosti dakoho, čo svoje povolanie ako človek uskutoční, považujeme za zrelého.
„Byť vychovávaný“ u človeka značí slobodne, vedome a zodpovedne chcieť dobro pri plnom nasadení vlastnej psychologickej a duchovno-mravnej osobnosti. Výchova dáva teda kandidátovi možnosť rozvinúť sa naplno ako človek. Zrelosť sa musí dosiahnuť vo všetkých svojich aspektoch. Osobitnú pozornosť treba venovať emocionálnemu životu.
Úloha citového života sa pokladá v skutočnosti za základný prvok v budovaní osobnosti, lebo osobitným spôsobom prispieva k jej integrácii rozvíjaním afektívneho a sexuálneho vzťahu k blížnemu, zodpovedným prevzatím práce alebo povolania a pestovaním priateľských sociálnych vzťahov.
Pápež František a jeho posolstvo
Vatikán 19. mája 2014 - Kresťan má srdce upevnené v Duchu Svätom, nie srdce preskakujúce z jednej strany na druhú, zdôraznil pápež František v rannej svätej omši v Dome sv. Marty. V homílii sa zameral na svätého Pavla, ktorý - ako povedal - bol schopný evanjelizovať „non-stop“, pretože jeho srdce čerpalo vytrvalosť a pevnosť z Ducha Svätého.
Vyšiel z prvého čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 14, 5-18), kde môžeme obdivovať evanjelizačnú horlivosť svätého Pavla, ktorý mal srdce pevné, ale v neustálom pohybe. Apoštol pohanov prichádza do Ikónia, kde sa ho pokúsili zabiť, ale nesťažuje sa na to. Ide evanjelizovať ďalej do oblasti Lykaónie a v mene Pána tam uzdravuje ochrnutého. Stalo sa, že pohania, ktorí videli tento zázrak, si mysleli, že Pavol a Barnabáš, ktorý ho sprevádza, sú bohovia Jupiter a Merkúr, ktorí zostúpili na Zem. Pavol sa snažil presvedčiť ich, že sú obyčajní smrteľní ľudia ako oni.
Pápež sa následne opýtal: Kde mal Pavol ukotvené srdce, aby urobil toľko zmien v krátkom čase a konfrontoval sa s toľkými situáciami správnym spôsobom? V evanjeliu (Jn 14, 21-26) nám Ježiš nám hovorí, že Duch Svätý, poslaný od Otca, nás naučí všetkému a pripomenie nám všetko, čo on povedal. Srdce svätého Pavla je teda zakotvené v Duchu Svätom, v tomto dare, ktorý nám poslal Ježiš. A každý z nás, ak chceme nájsť pevnosť v našom živote, musí ísť k nemu. On je v našich srdciach, dostali sme ho v krste. Duch Svätý nám dá silu, dá nám túto pevnosť, aby sme napredovali v našom živote uprostred mnohých okolností.
Je to srdce, ktoré sa ľaká premenlivosti života, skrýva sa a bojí sa vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi? Je to srdce statočné, alebo srdce, ktoré má veľa strachu a vždy sa snaží ukryť? O čo je naše srdce ustarostené? Čo je tým pokladom, na ktorý je naše srdce naviazané? Je to srdce upäté na stvorenia, na problémy, ktoré máme všetci?
Jedine Duch Svätý dá pevnosť našim srdciam. Osoží nám uvedomiť si, že máme krásny dar, ktorý nám zanechal Ježiš, Ducha sily, rady, ktorý nám pomáha napredovať uprostred každodenných udalostí. Urobme dnes toto cvičenie a opýtajme sa, aké je naše srdce, či je pevné, alebo nie? A ak je pevné, kde je ukotvené? Vo veciach, alebo v Duchu Svätom?
Dnes nám čítanie zo Skutkov apoštolov ukazuje, že aj v prvotnej Cirkvi sa objavili prvé napätia a prvé nezhody. V živote sa konflikty vyskytujú. Problém je v tom, ako sa k nim postavíme. Do tej chvíle bola jednota kresťanskej komunity uľahčovaná príslušnosťou k jedinému národu a kultúre, tej židovskej. No keď sa kresťanstvo, ktoré je podľa Ježišovej vôle určené všetkým národom, otvára gréckemu kultúrnemu prostrediu, stráca túto homogénnosť a povstávajú prvé ťažkosti. V tej chvíli sa začína medzi ľudí vtierať nespokojnosť, ponosovanie, kolujú reči o protekciách a nerovnom zaobchádzaní. Všetko toto sa stáva v našich farnostiach...
A tak zoči-voči tomuto konfliktu apoštoli berú situáciu do svojich rúk: zvolajú stretnutie, ktoré je rozšírené aj na učeníkov, a spoločne o otázke diskutujú, a to všetci. Dospievajú teda k rozdeleniu úloh. Apoštoli dávajú návrh, ktorý všetci prijímajú: oni sa budú venovať modlitbe a službe slova, kým siedmi muži, diakoni, sa postarajú o službu pri stoloch pre chudobných. Títo siedmi neboli vyvolení ako odborníci v organizačných veciach, ale ako mužovia čestní a dobrej povesti, plní Ducha Svätého a múdrosti.
Vzájomnou konfrontáciou, diskusiou a modlitbou - takto sa riešia konflikty v Cirkvi. S istotou, že klebety, závidenie a žiarlivosť nemôžu nikdy priviesť ku svornosti, k súladu alebo k pokoju. Aj v tomto prípade ten, kto korunoval toto porozumenie, bol Duch Svätý. A toto nám dáva pochopiť, že keď sa zveríme Duchu Svätému, aby nás viedol, on nás privádza k harmónii, jednote a rešpektovaniu rozličných darov a talentov.
Pre poznanie Ježiša nestačí len štúdium, nestačia myšlienky, ale je potrebné modliť sa k nemu srdcom, oslavovať a napodobňovať ho, povedal pápež František vo svätej omši v Dome sv. Marty. Komentujúc Ježišovo konštatovanie z evanjelia (Jn 14, 1-6) «Ja som cesta, pravda a život» poznamenal, že najdôležitejšou činnosťou v našom živote je spoznávať Ježiša.
Samotné myšlienky nedávajú život a kto ide touto cestou izolovaných myšlienok, skončí v bludisku a nevymotá sa z neho! Preto od počiatku Cirkvi existujú herézy. Heréza znamená pokúsiť sa pochopiť čisto našou mysľou a naším svetlom, kto je Ježiš. Jeden veľký anglický spisovateľ povedal, že heréza je myšlienka, ktorá sa zbláznila. Je to tak! Keď sú myšlienky izolované, zblázni sa.
Vedzte, že štúdium bez modlitby nie je na nič. Modlite sa k Ježišovi, aby ste ho lepšie spoznali. Veľkí teológovia robia teológiu na kolenách. Modliť sa k Ježišovi! A štúdiom spojeným s modlitbou sa k nemu o kúsok priblížime. Bez modlitby však Ježiša nikdy nespoznáme! Druhými dverami je oslava Ježiša. Modlitba nestačí, je nevyhnutná radosť zo slávenia. Oslavovať Ježiša v jeho sviatostiach, pretože tam nám dáva život, silu, pokrm, útechu, zmluvu, dáva nám poslanie. Bez slávenia sviatostí nespoznáme Ježiša. Toto je vlastné Cirkvi: Slávenie. Treťou bránou je napodobňovanie Ježiša. Zobrať do rúk evanjelium.
Iba keď sme schopní vstúpiť do jeho tajomstva, môžeme spoznať Ježiša. Ale nemusíme mať strach vstúpiť do Ježišovho tajomstva. Toto znamená modliť sa, sláviť a napodobňovať.
Môžeme dnes počas dňa premýšľať o tom, ako je to s bránou modlitby v mojom živote, ale modlitby srdca, nie modlitby papagája! Ako mi ide modlitba srdca? Ako je to s kresťanským slávením v mojom živote? A ako s napodobňovaním Ježiša v mojom živote? Ako by som ho mal napodobňovať? Naozaj si nespomínaš? Pretože kniha Evanjelia je plná prachu, pretože ju nikdy neotvoríš!
Zabezpečenie mierového vývoja a spravodlivosti v ľudskej rodine je konečným cieľom diplomacie, pripomenul pápež František novým veľvyslancom Švajčiarska, Libérie, Etiópie, Sudánu, Jamajky, Juhoafrickej republiky a Indie pri príležitosti prezentácie ich poverovacích listín.
Ako ďalej poznamenal, mier sa nedosahuje raz a navždy, ale vyžaduje si od nás, aby sme sa oň znovu a znovu usilovali, v každej generácii, a to riešením problémov, ktoré prináša každá epocha. Obchod so zbraňami má za následok, že sa komplikuje a vzďaľuje riešenie konfliktov, a to tým viac, že spomenutý obchod sa rozvíja a uskutočňuje do značnej miery ilegálne. Ďalšou výzvou k pokoju, ktorá je pred našimi očami, a ktorá má žiaľ v niektorých oblastiach a v niektorých okamihoch charakter skutočnej ľudskej tragédie, sú nútené migrácie.
Fenomén nútenej migrácie je úzko prepojený s konfliktami a vojnami, a teda aj s problémom šírenia zbraní, o ktorom som hovoril predtým. Sú to rany sveta, ktorý je naším svetom, v ktorom nám Boh dal dnes žiť a vyzýva nás, aby sme boli zodpovední za našich bratov a sestry, aby nebola narúšaná dôstojnosť nijakej ľudskej bytosti. Bolo by absurdným rozporom hovoriť o pokoji, rokovať ohľadom mieru, a zároveň podporovať alebo pripúšťať obchodovanie so zbraňami.
Neexistuje kresťan bez Cirkvi, kresťan, ktorý kráča sám, pretože aj Ježiš kráčal cestou spolu so svojím ľudom, povedal pápež František dnes ráno pri svätej omši v Dome sv. Marty. V skutočnosti Ježiša nemožno pochopiť bez tejto histórie, pretože on je jednoducho zavŕšením tohto príbehu, okolo neho sa tento príbeh odohráva. Takže nemožno hovoriť o kresťanovi mimo tohto Božieho ľudu.
Kresťana nemožno chápať osamotene, rovnako ako nemožno pochopiť Ježiša Krista osamotene. Ježiš Kristus nespadol z neba ako hrdina, ktorý prichádza, aby nás zachránil. Nie. Ježiš Kristus má dejiny. A môžeme povedať, a je to pravda, že aj Boh má dejiny, pretože chcel kráčať s nami. A nemôžeme pochopiť dejiny bez Ježiša Krista. Takže kresťan bez histórie, kresťan bez ľudu, kresťan bez Cirkvi j...
Poďakovanie kňazovi pri prvom svätom prijímaní
Dnes, 25. mája 2019, ..... detských srdiečok spolu so svojimi rodičmi, krstnými rodičmi, starými rodičmi a známymi oslávilo krásny sviatok, a to stretnutie s naším priateľom Ježišom v Eucharistii. My, rodičia, sme sa spolu so svojimi ratolesťami tešili na túto chvíľu, pomáhali im v príprave, samozrejme spolu s Vami, ktorý ste ich povzbudzovali, usmerňovali na ceste k Ježišovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život.
Vysluhovaním sv. omše, ktorá je sprítomnením obety kríža a našou účasťou na tajomstvách vykúpenia, ste nám umožnili prijímať osobitné dary Kristovej milosti, počúvať Božie slovo a mať účasť na spoločenstve putujúcich s Kristom i spoločenstve svätých.
Preto v mene rodičov i detí chceme sa Vám, duchovný otče, poďakovať za priehrštia lásky, citlivý prístup pastiera, rady, obetovaný čas, usmernenia i krásne okamihy, ktoré teraz prežívame. Ďakujeme i Pánu Bohu za naše deti a prežitie tohto krásneho dňa. Vrúcne prosíme našu nebeskú Matku, aby prijala pod ochranu naše i Vaše životné kroky vedúce do nebeskej vlasti.